Služby Božie — Štvrtá nedeľa po Svätej Trojici (9. 7. 2017, Veľký kostol)
Text: Mt 7, 1 – 5
Nesúďte, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané. Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, – keď ty sám máš v oku brvno? Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata.
Bratia a sestry.
Zrejme väčšina z nás, ak nie každý, si už aspoň raz položil pálčivú otázku, prečo je stále tak veľký rozdiel medzi tým, čo kresťanské cirkvi zvestujú, aké hodnoty zdôrazňujú v širšom kontexte spoločnosti, a tým, ako veriaci medzi sebou, ako aj vo vzťahu k iným, žijú. Samozrejme, aj tu platí to známe: „česť výnimkám“, no táto diskrepancia je až príliš zrejmá. Odvolávame sa na Ježiša, jeho život a učenie, no napriek tomu sa ním nedokážeme, alebo nechceme riadiť.
Jednou z hlavných príčin tohto nezdravého stavu je nahradenie primárneho dôrazu na život veriaceho spoločenstva zdôrazňovaním toho, ako správne treba veriť, čiže náukou. Dôraz na živú vieru, ktorá nachádza uplatnenie v reálnom živote vo vzťahoch človeka k človeku, tak časom nahradil náboženský kult, mystérium majestátnych rituálov a úkonov, vykonávanie ktorých má veriacim zabezpečiť zahladenie ich necností, osobných zlyhaní a zásadných prehreškov voči Božej vôli a Ježišovmu učeniu.
Tento odklon od zásadných princípov a cností kresťanského života má za následok, okrem iného, nedostatok empatie, milosrdenstva, dobrej vôle a s tým aj stále prítomné pokušenie súdiť tých druhých, ktorí k nám nepatria, alebo sú iní ako my. Dnes to možno pozorovať obzvlášť zreteľne. Nesúdime už len veriacich odlišnej kresťanskej konfesie, či iného náboženstva, ale stále častejšie mentorujeme, moralizujeme a odsudzujeme našich spolubratov a spolusestry vo viere, a to nielen v iných cirkevných zboroch, ale aj v tom vlastnom.
V Jakubovom liste, v druhej kapitole, čítame:„…ale jazyk, (toto) nepokojné zlo, plné smrtiaceho jedu, nikto z ľudí nevládze skrotiť. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, ním preklíname ľudí stvorených na podobu Božiu; z tých istých úst vychádza dobrorečenie a preklínanie. Bratia moji, to nemá tak byť! (Jk 2, 7 – 10) Napriek tomu, že tieto slová boli napísané už takmer pred dvomi tisícročiami, ich aktuálnosť je až zarážajúca. Pritom, ako Jakub zdôrazňuje, takto to nemá medzi nami byť! Dnešný kázňový text nám môže pomôcť porozumieť, prečo a zároveň nám aj pripomenúť, ako sa s týmto nešvárom vysporiadať, aby sme boli hodní stať sa „dedičmi kráľovstva Božieho, ktoré je nám pripravené od stvorenia sveta“ (Mt 25, 34).
Úvod Ježišovho učenia začína rázne, príkazom: Nesúďte, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané. „Súdiť“, z hľadiska kultúrno-spoločenského prostredia, do ktorého patrí Ježišovo verejné vystúpenie, znamená buď „rozlišovať“, prípadne „rozhodovať, hodnotiť,“ a napokon „súdiť“. Všetky významy sú aktuálne a relevantné. Ak sa týkajú vzťahov človeka k človeku, môžu označovať súdny proces (Mt 5, 21.22), ale tak isto mravný úsudok o druhých bez dostatočnej sebareflexie, teda to známe „meranie dvojakým metrom“ (R 2, 1).
Týmto Ježišovým slovám by sme mali rozumieť v intencii sudcovského prístupu k blížnemu, či už sa prejaví verejným odsudzovaním, znevažujúcimi rečami, ohováraním medzi ľuďmi, alebo obyčajným povýšenectvom. Sklon odsudzovať druhých je totiž blízky srdcu každého človeka, zvlášť toho zbožného.
Ježišov výrok nás varuje, že súdiť druhého znamená privolávať na seba Boží súd, ten eschatologický, na ktorý by sme mali všetci stále pamätať a nespoliehať sa na to, že nám sa už nič zlé nemôže stať, pretože aj pán farár, či pani farárka povedali, že „veríme správne“ a poslušne si plníme svoje náboženské povinnosti, chodíme do kostola, dávame milodary. To je síce potrebné a aj šľachetné, no ak je náš život v rozpore s tým, čo skutočne znamená správne veriť, teda žiť v súlade s dvomi tabuľami Božieho zákona, Desatorom, potom by sme sa mali tohto súdu obávať (Ž 143, 2).
Slová o meraní a nameraní rovnakou mierou boli v antickej spoločnosti súčasťou obchodnej zmluvy, v ktorej zmluvný partner zaručuje, že pri predaji použije rovnakú váhu, akou aj nakupoval. Židovskí učitelia múdrosti však túto zásadu prenášajú do oblasti vzťahov: „Akým súdom súdite svojich blížnych, takým vás posúdi Boh“. Výrok tak dostáva charakter svätého práva vo význame posledného súdu. Podobné múdroslovné napomínania nachádzame aj v pohanskej etike, napríklad u rímskych klasikov, Plutarcha, či Horatia. V našom prípade však ide o súvislosť medzi časným a večným, medzi ľudským a Božím, pričom stanovisko spočíva v nasledovnom: existuje miera súdu a existuje miera milosrdenstva. Človek, ktorý si uvedomuje svoje postavenie pred Bohom, svoju závislosť na Bohu, preto urobí dobre, ak uplatní druhú časť tohto pravidla a bude posudzovať milosrdne, aby na seba neprivolal Boží súd. Kým je ešte na to čas. Ježišove slová však idú ešte ďalej. Máme iných posudzovať nielen podľa ich dobrých vlastností, ale im máme odpustiť aj to, čo je zlé (Mt 6, 12.14n), pretože aj na poslednom súde rozhodne milosrdenstvo (Mt 5, 7; Jk 2, 13).
Metafora, ktorá je súčasťou zvyšných troch veršov (Mt 7, 3 – 5) je exemplárnym príkladom tohto napomenutia. „Smietka“ a „brvno“ sú vyjadrením protikladu nepatrného a významného. V danom kontexte nadobúda groteskný ráz, čo je častý jav v orientálnej reči danej doby, podobne ako „ťava prechádzajúca uchom ihly“ (Mt 19, 24), alebo „cedenie komára a prehltnutie ťavy“ (Mt 23, 24), obrazy veľmi dobre známe aj z evanjeliovej zvesti.
Na pozadí tohto obrazného jazyka môžeme zreteľne vidieť, aký veľký je nepomer medzi veľkosťou ľudských previnení pred Bohom a pokleskom pred ľuďmi. Každý, kto chce súdiť druhého, by sa mal preto najprv dôrazne zamyslieť a nahliadnuť hlboko do svojho srdca, aby zistil ako vyzerá sám v Božích očiach. Druhá časť tejto metafory stupňuje situáciu: Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, – keď ty sám máš v oku brvno? Nejde už len o to, vidieť na druhom chyby, ale aj o pokus odstrániť ich, teda napomínanie, ktoré patrí k životu cirkevného spoločenstva (Mt 18, 15; 1 Tim 5, 20). Ako je to potom? Veď je predsa prirodzené a aj potrebné vzájomne sa napomínať, samozrejme v dobrom úmysle, v snahe napraviť vzájomné vzťahy a usporiadať život v rámci spoločenstva i navonok vo vzťahu k ostatným ľuďom.
Ježišova odpoveď ponúka vysvetlenie: Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata. Ak totiž máme v oku brvno, nemôžeme správne vidieť, aby sme mohli druhému odstrániť z jeho oka smietku, ktorá je maličká. Až keď budeme zbavení svojej vlastnej závady, až potom budeme schopní, a budeme aj vedieť ako pomôcť druhému. Tou prekážkou v oku každého z nás je hriech, a zbaviť sa ho môžeme len odpustením (1 J 1, 8.9). A práve preto iba v moci odpustenia môžeme rovnako účinne pristúpiť k blížnemu (Mt 18, 21.22), vedieť sa vžiť do jeho situácie, porozumieť mu a snažiť sa mu pomôcť. Nie nasilu, nie donucovaním, nie mentorovaním, ani moralizovaním, ale schopnosťou prejaviť empatiu a ponúknuť mu Božiu odpúšťajúcu lásku, na ktorej sme všetci stále rovnako závislí.
Pritom však nesmieme nikdy zabudnúť na to, že sami sme potrební, nie sme bez chýb a nedostatkov. No na druhej strane, spoločenstvo úprimne veriacich bratov a sestier, ak pochopí v čom skutočne spočíva význam živej viery, dokáže vzájomnou starostlivosťou a v dobrej vôli vysvetľovať všetko v lepšom zmysle, tak ako to zdôrazňuje aj reformátor Martin Luther v Malom katechizme, v súvislosti s vysvetľovaním desiatich Božích prikázaní. To znamená, že vzájomné nedostatky dokážeme účinne prekrývať oveľa väčším množstvom skutkov lásky a milosrdenstvom.
A tak si bratia a sestry teraz položme otázku. Ako na tom sme my sami, každý jeden z nás? Ako sú na tom ostatní bratia a sestry z iných cirkví? Ako sú na tom ľudia, ktorí sa od nás líšia svojou kultúrou, zvykmi, farbou pleti, výzorom a spôsobom odievania, či tradíciami? Skôr ako si dokážeme každý sám pre seba odpovedať, musíme túto otázku ešte doplniť o to najdôležitejšie: Ako sme na tom vzájomne, jedni voči druhým, a ako sme na tom všetci vo vzťahu k jedinému Bohu? Tieto otázky by v nás mali neustále rezonovať, mali by nás doslovne prenasledovať na každom kroku, vždy, keď čo len v mysli počastujeme iného človeka, nášho blížneho, krivým slovom, posmeškom, pohŕdaním, či nenávistnou myšlienkou.
Je jasné, že žiadna ľudská spoločnosť sa nezaobíde bez inštitúcie práva a súdov. Všetci sme iba ľudia a často chybíme. Dobro treba chrániť a zlu sa brániť a eliminovať ho čo najviac zo života každého ľudského spoločenstva. Ježišovo učenie nás však varuje pre zaujatím pozície sudcu, ktorý smie hodnotiť druhých z predpokladu vlastnej bezúhonnosti. Nik z nás však bezúhonný nie je. Sami sme odkázaní na odpustenie. Preto cieľom posudzovania, cieľom všetkých opatrení voči previnilcom, má byť napokon ich náprava, nie likvidácia. Súdom nad druhým sa však zriekame solidarity s ním, staviame ho ihneď do pozície obžalovaného. A skúsenosť, ako aj celé dejiny ukazujú, že len dobrá vôľa, dobré konanie a láska majú šancu premáhať zlo (R 12, 21; cf. Mt 5, 39 – 42).
Spomeňme si preto, bratia a sestry, na tieto Ježišove slová vždy, keď sa unáhlene pridávame na stranu tých, ktorí vidia v iných ľuďoch, či už sú to cudzinci, migranti, alebo akékoľvek menšiny, len zlo a hrozbu pre naše pohodlie a v mnohých prípadoch aj život v prebytku. Spomeňme si na ne vždy, keď svojou pasivitou a laxnosťou podporujeme extrémistov a ich „konečné riešenia“, utešujúc sa tým, že sú to predsa naši ľudia a vraj aj „slušní kresťania“. Spomeňme si na ne vždy, keď mlčíme a prizeráme sa, ako spoločnosť, politici a žiaľ neraz i čelní predstavitelia cirkví, svojou náukou, teóriami a politickou demagógiou marginalizujú ľudí odlišnej rasy, kultúry, náboženstva, či sexuálnej orientácie. Spomeňme si na Ježišove slová vždy, keď sa chystáme vziať do ruky ten pomyslený kameň našich súdov a hodiť ho po inom.
Boh je milosrdný, no Jeho lásku a milosrdenstvo treba brať vážne. Tak ako ich každodenne prijímame bez akýchkoľvek vlastných zásluh, tak sme aj povinní nimi žiť, jedni voči druhým. Ak na to budeme pamätať, potom ešte nie je neskoro. Potom ešte dokážeme činiť pokánie, vrátiť sa späť k zásadnej požiadavke Božej vôle, ktorou je dvojité prikázanie lásky, a tak sa vyhnúť tomu, aby sa raz ten balvan nášho hriechu stal prostriedkom našej vlastnej záhuby. Amen.