Kázeň na 5. nedeľu po sv. Trojici, 16.7.2017

Bratia a sestry,
každý človek túži mať domov. Rodinu. Zázemie. Ľudí, o ktorých vie, že k nim patrí. Priestor, kde môže byť sám sebou. Každý chce mať okolo seba blízkych ľudí, ktorí mu pomôžu, o ktorých sa môže oprieť – pri všedných starostiach, aj pri veľkých krízach. Ľudí, ktorých potrebuje a ktorí potrebujú jeho. Rodinu, ktorá by poskytovala ochranu, istotu, bezpodmienečné prijatie.
Takýto obraz rodiny je však pre mnohých iba zbožným prianím. V ostatnom čase sa takmer denne dozvedáme o týraných ženách či mužoch, o zneužívaných, šikanovaných deťoch. To, že je tých informácií teraz zrazu toľko, ešte neznamená, že v minulosti násilie v rodinách neexistovalo. Len sa o ňom nehovorilo.
V rodine – tam, kde má každý človek nadobudnúť skúsenosť prijatia, kde sa najviac formuje sebahodnota, kde človek získava hodnoty a princípy, ktoré raz ovplyvnia celý jeho život a samozrejme aj životy iných, rastie fyzické, slovné aj psychické násilie.
Veľmi často sú mu vystavené práve deti. Správanie svojich rodičov nedokážu vnímať kriticky, v širokých súvislostiach, s hranicami, zraneniami a zlyhaniami otca či mamy. Vzorce vzťahov primárnej rodiny preberajú ako tie, ktoré sú funkčné, a teda správne. A tak sa z príkladu svojich rodičov učia, že viac ako argumenty a komunikačné schopnosti platí fyzická sila, alebo citové vydieranie, a podriadia sa tomu. Ak sú vystavené neprimeraným požiadavkám, očakávaniam, či poníženiam, nedovolia si obrátiť svoj hnev na rodičov, veď sa o ne starajú… Všetku frustráciu obrátia voči sebe a začínajú trpieť pocitmi viny.
Mnohých to poznačí na celý život. Skúsenosť, ktorú nadobudli počas detstva v slušných, často v kresťanských rodinách, opakovať nechcú. Jedni sa preto neporozumenia, krízy a konflikty rozhodnú riešiť rozvodom, iní do manželstva vstupovať nechcú. Tvrdia, že láska, porozumenie, ich každodenné rozhodnutie spolu ostať je pre nich dôležitejšie ako sobášny list.
Viaceré kresťanské spoločenstvá na Slovensku sa dnes preto snažia jasne definovať to, čo je, má a musí ostať manželstvom, kresťanskou rodinou. Škoda len, že pritom zabúdajú, že to čo je pre dnešné rodiny, manželstvá, deti a mládež smerodajné, dávno nie sú definície, uznesenia a deklarácie toho, ako má kresťanská rodina vyzerať. Smerodajný, nasledovaniahodný je LEN osobný príklad. Schopnosť počúvať a porozumieť si navzájom. Ochota a odvaha prijímať, akceptovať – a áno, milovať toho, ktorý premýšľa a cíti inak ako ja. To je pre nás všetkých výzva. Nie k tomu aby sme dávali vyhlásenia. K tomu, aby sme sa s úctou a veľkorysosťou, ktorú tak radi očakávame od iných, začali správať vo svojich vlastných manželstvách, vo vzťahoch k rodičom, k deťom, a súrodencom. K tým, ktorí z rôznych príčin svoju vlastnú rodinu nemajú.
V prečítanom texte hovorí Ježiš o tom, čo robí rodinu rodinou, o čom je skutočné príbuzenstvo. Niekedy sú nám ľudia, s ktorými nie sme príbuzní, omnoho bližší, ako tí, ktorí nám majú byť nablízku ako príbuzní. Skutočné príbuzenstvo spočíva na spoločných zážitkoch, spoločných záujmoch, presvedčeniach, spoločných cieľoch.
Podľa členov vlastnej rodiny Ježiš blúzni. Je mimo, hovoria si a chcú Ho vziať domov a priviesť k rozumu. Na túto dobre mienenú pomoc nadväzuje vyjadrenie expertov v duchovnej službe, ktorí prichádzajú z Jeruzalema do provincie, aby Ježiša sledovali/pozorovali a skúšali. Ich teologickým záverom je to, že Ježiš je vedený diablom.
Členovia rodiny aj predstavitelia duchovenstva, teda tí, o ktorých by sme si mysleli, že Ho podporia, alebo aspoň vypočujú, Ježiša odmietajú. Zhodnú sa na odôvodnení: Je pomätený, trápny, je mimo.

Bratia a sestry,
je dôležité že najstaršie evanjelium tieto obrazy nevynechalo, nezatajilo. Uvádzajú nás do reality, ktorú sme si počas dvoch tisícročí prikrášľovali – vždy na niečí úkor.
Text, ktorý sme si prečítali, nás oslobodzuje od ideálu kresťanskej rodiny, z ktorej by sme chceli urobiť zákon pre všetkých.
Dozvedáme sa, že rodina, v ktorej Ježiš vyrastal, nebola harmonickou. Vidíme matku, ktorá synovi nerozumie, súrodencov, ktorí sa za svojho brata hanbia. Čítame, že Ježiš svojej rodine odmieta poslušnosť. Nedá sa vtesnať do idylického obrazu vzorovej rodiny.
V tom je pre mnohých ľudí nádej, že aj vďaka týmto skúsenostiam nám Ježiš môže rozumieť: práve v tých najintímnejších, najdôvernejších súvislostiach, o ktorých nemôžeme hovoriť s hocikým, v ktorých nám nerozumie nikto, a kde niekedy nerozumieme sami sebe. Tu je Ježiš s nami – v tej obyčajnej každodennosti, v našich nenaplnených očakávaniach, v rôznych tlakoch a napätiach. Nežiada od nás falošnú pokoru, predstieranie, aby sme kvôli zachovaniu ideálu zachovali dekórum – a o tom, čo nás trápi a desí, mlčali.
To druhé, čo pre nás z textu vyplýva ako evanjelium, je to, že sa Ježiš nebojí ísť vlastnou cestou. Neobáva sa toho, že Ho budú považovať za zvláštneho, mnohí možno za čudáka. Má odvahu a dokáže ju. Ježiš sa neohne, nezlomí – ani pod tlakom tých, na mienke ktorých vždy záležalo a malo by záležať – pod tlakom rodiny a predstaviteľov náboženského života.
Odváži sa byť jednotlivcom, ktorý hovorí sám za seba. Neprispôsobuje sa tomu, čo sa patrí a čo sa nepatrí, čo sa musí, čo sa smie. Vie, že za svoje rozhodnutia bude niesť dôsledky. Tým prirodzene podstupuje riziko, že ostane nepochopeným, zahanbeným, vylúčeným. Vie, prečo to robí.
Za takúto odvahu dnes, bratia a sestry, môžeme Bohu vďačiť pri každom človeku, ktorý sa neschováva za to, čo sa má a čo sa nemá – je ochotný a schopný dospieť, a skúmať ľudí, veci a dianie v aktuálnych súvislostiach.
V tomto sú dnes žiaľ mnohé kresťanské organizácie, deklarujúce záujem o posilnenie rodiny, neochotné dospieť k vnímaniu reality a skutočnému pochopeniu človeka, ktorý sa k ideálu kresťanskej rodiny, interpretovanému kresťanskými spoločenstvami stavia radšej zdržanlivo. Nie preto, že je taký bezbožný. Preto, že chce byť úprimný a zodpovedný voči inému a aj sám voči sebe. Aj keď bude v menšine. Aj keď bude sám.
Ochota odvážne, tvorivo a kriticky myslieť môže byť aj pre ľudí mimo cirkvi prejavom väčšej pokory a túžby po hľadaní a zachovaní skutočných hodnôt ako pre tých, ktorí sa za veriacich považujú, no o potrebných zmenách často iba hovoria. Aj ľudia, ktorí stoja „mimo“, túžia po domove, zázemí, rodine, aj po duchovnom rozmere života, po priestore, v ktorom by sa veci, ktoré sme ešte stále nepreskúmali alebo nezvládli, nezľahčovali a … nedémonizovali. Pretvárka, lož a faloš je najzhubnejšia v rodine a medzi veriacimi, v cirkvi. Ubližuje nám o to viac, o čo väčšie očakávania na tieto spoločenstvá máme.
Boh sa vo svojom milosrdenstve, vo svojej bezhraničnej, bezpodmienečnej láske zjavuje v jednotlivcovi. V Ježišovi, ktorý ostáva v mnohých zásadných okamihoch úplne sám. Nedá sa povedať, že samotu vyhľadáva. Ale ani sa jej nebráni. Ak si za svojimi slovami, svojím konaním stojí, musí trpieť a umierať. A tam zažíva úplnú opustenosť. Odcudzenie. Od ľudí a dokonca aj od Boha. Všetkým Ho však prevedie dôvera. Dôvera Otcovi, ktorá si na dobrý koniec počká.
Pojem rodiny rozširuje Ježiš z pokrvného príbuzenstva na tých, ktorí plnia Božiu vôľu. Vie, že o Božej vôli vedia mnohí pekne a veľa hovoriť. No to ešte vôbec neznamená, že ju rešpektujú. Tých, ktorí vyhlasujú, čo je Božia vôľa, a vedia presne, čo znamená, hlavne pre životy iných, je veľa. Tých, ktorí premýšľajú, ako viac Božej vôle, viac porozumenia, prijatia a lásky priniesť medzi ľudí v konkrétnej, svojej rodine, je ešte vždy málo.
Ale to málo, títo jednotlivci majú prístup k tajomstvu! K pokladu, ktorý je ukrytý tam, kde by sme ho nehľadali: v každodennej námahe a tvorivosti obyčajného dňa. K perle, ktorá je taká vzácna, že pre ňu neváhajú obetovať svoje všetko – čas, peniaze, svoje pohodlie.
Považovať sa za člena Božej rodiny nie je trúfalosť. Je to dar. Je to dedičstvo, ktoré sme si ničím nezaslúžili. Zaväzuje nás k tomu, aby sme z toho, čo prijmeme – zo slova a sviatostí, žili. Tak dobre, ako sa len dá 🙂
Kráľovstvo Božie je tu, medzi nami. V Kristu – Jeho slove, v chlebe a víne, v tom, čo nás nadchne a inšpiruje k slobode a radosti. Amen.