Kázeň na 5. nedeľu po Zjavení, 5.2.2017

František Ábel
Služby Božie — 5. nedeľa po Zjavení (5. 2. 2017, Veľký kostol)

Text: 5 M 18, 15 – 22
Spomedzi vás, z tvojich bratov, ti Hospodin, tvoj Boh, vzbudí proroka, ako som ja. Toho poslúchajte! Bude to tak, ako si žiadal od Hospodina, svojho Boha, na Chórebe v deň zhromaždenia, keď si vravel: Kiež už nepočujem hlas Hospodina, svojho Boha, a nevidím už ten veľký oheň, aby som nezomrel. Hospodin mi povedal: Dobre to vraveli. Vzbudím im proroka ako si ty spomedzi ich bratov. Do úst mu vložím svoje slová a on im povie všetko, čo mu prikážem. Kto neposlúchne moje slová, ktoré bude hovoriť v mojom mene, toho vezmem na zodpovednosť. No prorok, ktorý by sa v mojom mene opovážil hovoriť niečo, čo som neprikázal, alebo by hovoril v mene iných bohov, taký prorok nech zomrie. Možno si pomyslíš: Podľa čoho poznáme, ktoré slovo nepovedal Hospodin? Slovo, ktoré vysloví prorok v mene Hospodina a ono sa neuskutoční ani nesplní, je slovo, ktoré nehovoril Hospodin. Prorok to povedal len svojvoľne, preto sa toho neboj!

Bratia a sestry.
Nad témou dnešnej poslednej nedele po Zjavení, ktorou je Ježišovo premenenie, sa budeme zamýšľať v kontexte starozmluvného textu z Piatej knihy Mojžišovej (Deuteronomium). Táto kniha je jedinečná okrem iného aj tým, že jej jadro je spätnou reflexiou na obdobie krízy spôsobenej modloslužbou a neposlušnosťou Božieho ľudu voči Hospodinovi. Izrael je predstavený ako jeden ľud, ktorý stojí pred Hospodinom povolaný k poslušnosti a láske k Bohu, pričom poslušnosť nie je odvodená z „litery“ zákona, ale z Božích zachraňujúcich činov, z Božej lásky a milosti.
Na obsah tejto knihy preto nemusíme hľadieť ako na itinerár vrcholiaceho štyridsaťročného putovania Izraela z Egypta do zasľúbenej krajiny, ani ako na doslovný záznam príkazov a zákazov, ktoré Hospodin odovzdáva Mojžišovi, aby ich sankcionoval medzi kmeňmi Izraela. To, čo je tu skutočne dôležité, čím sú príbehy tejto knihy jedinečné, je práve možnosť čítať ich z perspektívy samotného života ľudského spoločenstva, ktoré sa snaží porozumieť komplexnosti a zložitosti života, jeho úskaliam, no aj tým jednoduchým veciam, ktoré sú jeho súčasťou, a v tom všetkom nachádzať zmysel a význam, skutočnú Božiu vôľu.
Práve tento prístup je a ostáva dôležitý a obohacujúci. Umožňuje nám totiž hľadieť na celý proces Božieho konania v tomto svete prostredníctvom Izraela, ako na ľudské úsilie preniesť vieru v Boha do roviny reálneho života, naučiť sa žiť v tomto svete tak, aby mohli žiť aj iní, aby sloboda jedného spoločenstva nebola na ujmu tomu druhému, aby prv prijatá láska a preukázané milosrdenstvo viedli k schopnosti prejaviť rovnakú lásku a milosrdenstvo ostatným, aby príklad života, ktorý zodpovedá morálno-etickým princípom, ktorých garantom je Hospodin, jediný Boh, slúžil všetkým národom k všeobecnému dobru, aby sa ľudstvo konečne naučilo žiť v mieri a porozumelo, čo to skutočne znamená, želať si vzájomne pokoj.
Každý, kto sa aspoň raz začítal pozorne do príbehov Piatich kníh Mojžišových však rýchlo zistil, že sa tu nachádzajú aj pasáže, ktoré vypovedajú o pravom opaku, sú plné predsudkov, násilia a tragédií, ktoré pácha človek na človeku, často v odvolávaní sa práve na Boha a Jeho vôľu. Avšak nie všetko, čo sa v Biblii píše, je doslovne Božím slovom. Mnohé z toho je slovom ľudským a reflektuje názory, tradície a presvedčenie o nemennej pravde z veľmi vzdialenej minulosti a veľmi odlišného kultúrnospoločenského prostredia. Ak sa pýtame, ako dokážeme rozlíšiť ľudské podanie od skutočného Božieho slova, odpoveďou je, že ho musíme hľadať spôsobom, že na prečítané hľadíme cez prizmu centrálneho princípu Božieho stvoriteľského diela, ktorým je láska, presnejšie povedané, suma zákona, milovať Boha a blížneho ako seba samého.
Preto je schopnosť správne rozumieť obsahu Písma svätého podmienená nevyhnutnosťou neustále sa vzdelávať, v korelácii s dynamikou vývoja civilizácie a aktuálnym stavom poznania, vrátane dôsledkov, ktoré to prináša do života celého sveta. Práve to nás učí nachádzať v Písme svätom Božie slovo. Iba tak sa Biblia stáva skutočne knihou kníh, nie nástrojom moci na ovládanie más. Nezabúdajme bratia a sestry na závažnosť apoštolových slov: „litera zabíja, ale duch oživuje! (2 K 3, 6).
A povedzme si úprimne, dôsledky dlhodobého zneužívania posvätných textov na mocenské účely, či demagógiu náboženských fundamentalistov, volajúcich po skutočnej apokalypse, tie sú hrozivé. Niet preto divu, že dnes už samotná predstava Boha budí v mnohých ľuďoch odpor, a nie je to ich vina. Výstižne to vyjadril filozof Martin Buber, keď napísal: „Boh je najviac zaťaženým ľudským slovom. Žiadne nie je tak znečistené, tak rozorvané… Ľudské pokolenia navalili na toto slovo ťarchu svojich životov a pritlačili ho k zemi: leží v prachu a nesie všetku ťažobu. Ľudské pokolenia so svojimi náboženskými spolkami toto slovo roztrhali; zabíjali preň a umierali preň; ono nesie jeho stopy, jeho krv.“ (Uvedené podľa VÁCHA, Jiří. Mimo křesťanství i mimo ateismus. Lidové noviny. (28. 1. 2017). http://www.lidovky.cz/). Áno, aj európske kresťanstvo je toho svedectvom, pretože si vytvorilo priam monopol na Boha, takže už takmer nik neuvažuje o tomto pojme inak, ako v polarite kresťan verzus inoverec, či kresťan verzus ateista, či agnostik (Podobne VÁCHA, J. Mimo křesťanství i mimo ateismus.).
Náš dnešný kázňový text nám umožňuje porozumieť závažnosti týchto slov a pomáha nám pochopiť aj posolstvo príbehu o Ježišovom premenení. Mojžišove slová o príchode pravého proroka nadväzujú priamo na predošlú pasáž, v ktorej odovzdáva inštrukcie a pokyny adresované kňazom a levitom, aby vedeli ako sa v zasľúbenej krajine správať, čomu sa vystríhať a čoho sa naopak pridŕžať (5 M 18, 1 – 8. 9 – 14). Táto pasáž vrcholí zasľúbením pravého proroka a jej súčasťou sú tri dôležité otázky, respektíve témy: pôvod prorockej inštitúcie v rámci Izraela, motivácia k poslušnosti autentickým prorokom a snaha eliminovať nebezpečenstvo zo strany falošných prorokov.
Prvá téma nás spája priamo s osobu Mojžiša. Pre čitateľa je to v prvom rade informácia o tom, akým spôsobom bude Hospodin komunikovať so svojim ľudom po Mojžišovej smrti. Zároveň je to upozornenie na legitimitu prorockej služby. Stojí za ním retrospektívny pohľad do minulosti, v ktorej súťaživosť a zápolenie mnohých prorokov a fatálne zlyhanie ich proroctiev je výzvou pre spoločenstvo, aby pozorne a citlivo zvažovali prorockú zvesť a jej nositeľov. Ten pravý prorok bude ako Mojžiš, bude mať rovnaký vzťah k ľudu a k Hospodinovmu slovu, aký mal Mojžiš. Bude splnomocneným mediátorom, orodovníkom a učiteľom Božieho zákona. A čo je dôležité, bude súčasťou Izraela, vždy v plnej solidarite so svojim ľudom (v. 18).
To nás privádza k druhej téme. Je ňou motivácia k poslušnosti pravému prorokovi. Dôraz je položený na Hospodinovu aktivitu. On sám bude konať v prorokovi. Ten bude vravieť slová, ktoré mu vloží do úst Hospodin. Stane sa tak jeho splnomocnencom, tým, kto Božiu vôľu vyjadrí skutočne a jedinečným spôsobom (Am 2, 11; Jer 1, 9; 29, 15). Tak sa toto prorocké povolanie stáva súčasne povolaním k zodpovednosti.
Treťou dôležitou témou nášho textu je varovanie pred hrozbou, ktorú predstavujú falošní proroci. Tí, ktorí sa odvolávajú na „cudzích bohov“, čomu dnes treba rozumieť alegoricky, ako zbožstvené súčasti tohto sveta, či kultúrnospoločenské vymedzujúce znaky ľudských spoločenstiev, ako rasa, národ, či tradície, no aj tí, ktorí sa odvolávajú na Hospodina a Božie slovo. Tých je, bratia a sestry, v každom čase veľa, a sú stále rovnako agresívni a rovnako nebezpeční.
Samozrejme, tu sa opäť dostáva k slovu zásadná otázka, ako možno rozpoznať, kto je a kto nie je tým pravým prorokom? Kde máme istotu, že je to tak? Záverečný verš nášho textu odpovedá decentne, no poučne. Pravosť alebo nepravosť proroka preverí iba budúcnosť. Tá jediná ukáže, či sa dielo, respektíve zvesť toho ktorého proroka osvedčila, alebo naopak zlyhala. Inými slovami, život sám preverí a odfiltruje to bezcenné od toho cenného, to mŕtve od toho životaschopného, čo slúži v prospech celého ľudského pokolenia, čo podporuje a ochraňuje život a slobodu Božieho tvorstva, čo vzdeláva a vedie nenásilne, vlastným príkladom ostatných k morálnym hodnotám, nie k moralizovaniu, čo dáva dnešnej mladej generácii pozitívny príklad a objektívne pochopenie toho, čo znamená žiť v súlade s Božou vôľou, možno menej často a omnoho tichšie vravieť o Bohu a Božom slove, avšak omnoho viac počúvať a žiť s Bohom a stretávať Ho v spolunažívaní s ostatnými národmi.
Ten pravý prorok je charizmatickou osobnosťou, nie tým, že zastáva rutinnú funkciu, či úrad, ale tým, že je Hospodinom podnecovaný k neutíchajúcej aktivite, a to aj za cenu možných dôsledkov zo strany mocných, či tých falošných prorokov. Pravým prorokom je ten, kto nasleduje prorocký profil a charakter Mojžiša, kto dokáže prenášať a uvádzať do života slovo Hospodina, prihovára sa a intervenuje v prospech spoločenstva v ťažkých obdobiach, sám je príkladom morálnych zásad a zaujíma sa nestrojene o situáciu každého, kto je v kríze, sužovaný starosťami, trápením a bolesťami každodenného života.
Tieto Mojžišove slová sa v kresťanskej tradícii kladú do priamej súvislosti s Ježišom Kristom. Svedectvom toho je aj príbeh o Ježišovom premenení. V prvom rade informuje čitateľa o tom, ako na osobu a dielo Ježiša Nazaretského nazerať a hodnotiť ho. Má ho priviesť k živej viere, ktorá sa osvedčí v tej spomínanej „škole života“ a tým preukáže relevantnosť jej obsahu. V centre tohto diania je Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorý povolal Mojžiša, odovzdal mu dve dosky zákona a uzavrel večnú zmluvu s ľudom Izraela. Ten istý Boh napokon zjavuje svoju vôľu v osobe a diele Ježiša Krista. Centrálnou myšlienkou všetkých týchto udalostí je cesta, ktorej cieľom je trvalé spoločenstva človeka so svojim Stvoriteľom a ostatným tvorstvom, v dokonalej harmónii pokoja a mieru. Tým sa napĺňajú dejiny spásy a zároveň aj zvestný obsah celého vianočného kruhu, ktorý uzatvára práve príbeh Ježišovho premenenia.
O tom všetkom, bratia a sestry, vypovedá aj náš príbeh. Na jeho pozadí, v kontexte života a diela Ježiša Nazaretského, Bohom zasľúbeného proroka a Mesiáša, sú zakomponované všetky dôležité skutočnosti a súvislosti, ako aj to, akým spôsobom im máme rozumieť, a čo z nich vyvodiť pre náš vlastný život. Kľúčom k tomu je Ježišova smrť na kríži vo svetle vzkriesenia. Iba tu máme možnosť vidieť, že Ježišovo mesiášstvo bolo a stále ostáva veľmi vzdialené od všetkých ľudských predstáv o moci a sláve, ako aj to, že v okamihu utrpenia nebolo viditeľné ani pre neho samého, o čom svedčí jeho bolestný výkrik: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46) Práve tu sa odhaľuje mesiášske tajomstvo, no aj samotná podstata Ježišovho prorockého poslania v celej svojej hĺbke. Rehabilitácia, ku ktorej dochádza vzkriesením je v tomto podaní chápaná ako úplne nový čin zvrchovanej Božej milosti.
Bratia a sestry, čo z toho všetkého vyplýva? Dnešná doba si žiada stále viac a naliehavejšie čosi paradoxné, hovoriť o Bohu a žiť v tomto svete spôsobom, akoby Boha nebolo. Znie to neuveriteľne, no len na prvý pohľad. Už pred vyše sedemdesiatimi rokmi volal po nenáboženskom kresťanstve Dietrich Bonhoeffer (1906 – 1945), príslušník Vyznávačskej cirkvi, vetvy nemeckej luteránskej cirkvi, ktorého popravili v nacistickom tábore Flossenbürg. V listoch z väzenia napísal aj toto: „Nebolo by od nás čestné, keby sme si nepriznali, že je nutné žiť vo svete, ,esti Deus non daretur‘ (ako keby Boh nebol). Sám Boh nás núti k tomuto vedomiu… Boh, ktorý nás necháva žiť vo svete bez pracovnej hypotézy, je Boh, pred ktorým neustále stojíme… Boh sa necháva vyhnať zo sveta na kríž. Boh je vo svete slabý a bezmocný, ale len tak stojí pri nás a pomáha nám. V tom tkvie podstatná odlišnosť voči akémukoľ¬vek náboženstvu.“
Áno. Je skutočne najvyšší čas uvedomiť si to a odvážiť sa vykročiť touto cestou. Ježišova cesta od poníženia k povýšeniu je toho príkladom. Je skutočnou ľudskou cestou, na ktorej nebolo nič vopred zaručené, ale všetko sa udialo ako skutočný div, na ktorý niet žiadneho nároku. Ostáva len viera, dôvera a nádej. Boh však koná nové veci, tvorí nový život, rehabilituje to, čo obstojí v tej najťažšej škole, ktorou je život sám. Je to prejav Božej moci a Jeho lásky k človeku a k tomuto svetu, ku každému kto je a ostane verný jedinému životaschopnému a život dávajúcemu princípu, žiť v láske k Bohu a k ľuďom po všetky dni. Amen.