Služby Božie — 5. (posledná) nedeľa po Zjavení (9. 2. 2014) vo Veľkom kostole
Text: Matúš 17, 1 – 9
O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo. A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s Ním. Peter prehovoril k Ježišovi: Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden Tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi. Keď on ešte hovoril, ajhľa, jasný oblak ich zastrel a z oblaku ozval sa hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Keď to učeníci počuli, padli na tvár a náramne sa báli. Ježiš pristúpiac k nim, dotkol sa ich a riekol: Vstaňte a nebojte sa! A keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, len samého Ježiša. Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych!
Bratia a sestry.
Podobne, ako v minulú nedeľu, aj vo zvesti dnešnej poslednej nedele po Zjavení sme konfrontovaní s príbehom, v strede ktorého je zázrak a ktorý si preto vyžaduje hlbšie zamyslenie. Príbeh Ježišovho premenenia je jedinečnou udalosťou v rámci jeho verejného vystúpenia. K jeho pochopeniu potrebujeme vieru, no súčasne aj odvahu ostať stále vnímavý a otvorený pre Božie konanie v dejinách, ktoré nazývame dejinami spásy. Ak sa na tento príbeh sústredíme len ako na zázrak, zaraďujeme sa tým medzi ľudí, ktorí svoje životné očakávania vkladajú výhradne do udalostí, ktoré vzbudzujú emócie a úžas, aj keď len dočasne, avšak v presvedčení, že práve to im pomôže uniknúť ťažkostiam, sklamaniam a množstvu nezodpovedaných otázok, ktoré každodenný život so sebou prináša. Akoby to boli práve a len zázraky, ktoré majú vzbudiť a živiť vieru človeka v Boha. Akoby to samé stačilo, bez akejkoľvek myšlienkovej angažovanosti, ostať len na povrchu a viac sa nepýtať, nevidieť súvislosti a nehľadať to podstatné. To však nie je správna cesta. Takýto prístup pôsobí skôr ako placebo, aplikovaním ktorého človek presviedča sám seba, že práve v takomto svete je jeho viera v bezpečí.
Zázrak premenenia, ako aj ostatné divy opísané evanjelistami, sú však v prvom rade informáciou pre čitateľa, aby vedel, ako na osobu a dielo Ježiša Nazaretského nazerať a hodnotiť ho, aby sa u neho z Božej milosti vyvinula skutočná, autentická viera, ktorá sa osvedčí v životných skúškach a tým preukáže relevantnosť jej obsahu. Práve preto je nevyhnutné zamyslieť sa nad týmto príbehom hlbšie, v širšom kontexte zvesti ďalších kľúčových príbehov Písma svätého, čo nám otvára komplexnejší pohľad na všetky aspekty ľudského života v dejinách, ale aj v prítomnosti a budúcnosti tohto sveta, ktoré sú z hľadiska ľudskej religiozity, urputným zápasom človeka o poznanie Boha a naplnenie zmyslu svojej vlastnej existencie. V centre tohto diania je Boh a jeho stvoriteľský zámer, ktorého hlavným protagonistom je Ježiš Kristus, Boží Syn. Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorý povolal Mojžiša, zjavil sa mu na vrchu Sinaj, respektíve Chóreb, odovzdal mu dve dosky zákona a uzavrel večnú zmluvu s ľudom Izraela, ten istý Boh napokon zjavuje svoju vôľu v osobe a diele Ježiša Krista. Centrálnou myšlienkou všetkých týchto udalostí je cesta života, ktorej konečným cieľom je trvalé spoločenstva človeka so svojim Stvoriteľom a ostatným tvorstvom, v dokonalej harmónii pokoja a mieru. Evanjelista Matúš nenecháva nikoho na pochybách, že práve Ježiš je tým zasľúbeným prorokom, o ktorom sme počuli z dnešného starozmluvného textu. Tým sa napĺňajú dejiny spásy a zároveň aj zvestný obsah celého vianočného kruhu, ktorý uzatvára práve príbeh Ježišovho premenenia.
Evanjelista Matúš tým vytvára prelomový bod a súčasne aj teologický stred evanjelia, ktorým vyjadruje zásadné skutočnosti a dôležité súvislosti, ktoré majú čitateľa uchrániť pred nesprávnym pochopením Ježišovho života a poslania. Ježiš berie so sebou troch zo svojich učeníkov na vrch, aby im zjavil podstatu a cieľ svojho mesiášstva. Tri hlavné aspekty tu vystupujú do popredia. Premena Ježiša demonštruje, že je viac ako len ľudským učiteľom. Jeho spojenie s Mojžišom a Eliášom, dôležitými postavami dejín biblického Izraela, zase potvrdzuje jeho mesiášske poslanie. Práve on je tým zasľúbeným Mesiášom. A napokon tretím dôležitým aspektom je hlas, ktorý zaznieva z neba a deklaruje jeho identitu ako Božieho Syna. Už v tretej kapitole (Mt 3, 17), v príbehu o Ježišovom pokrstení, zaznieva prvý raz hlas z neba, ktorý vraví: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Táto zvesť zaznieva v príbehu o Ježišovom premenení druhý raz, teraz už nielen čitateľovi, ale aj trom učeníkom, ktorí sú toho svedkami. Napokon to, že Ježiš je Syn Boží zvestujú, paradoxne, aj rímsky stotník spolu s ostatnými, ktorí ukrižovaného Ježiša strážili. Aj oni povedali: Naozaj, Syn Boží bol tento. (Mt 27, 54) Tým sa definitívne odhaľuje skutočná podstata Ježišovej osoby a jeho mesiášskeho diela.
Evanjelista Matúš nám týmto spôsobom, to znamená množstvom intertextuálnych odkazov a súvislostí zvestuje, že k splneniu všetkých Božích zasľúbení dochádza práve v Ježišovej osobe. On je cieľom starozmluvného Božieho zjavenia. Je Dávidov Syn, ktorý sa mal narodiť a narodil sa v Betleheme (Mi 5, 1). Prišiel, aby naplnil zákon a prorokov (Mt 5, 17 – 20), a ako nový Mojžiš vykladá Tóru s plnou mocou (Mt 5, 21 – 48). Jeho divy sú znameniami toho, že sa teraz uskutočnili slová izraelských prorokov (Mt 11,2 – 6). Ako Mesiáš je súčasne trpiacim Božím služobníkom, ako ho opísal prorok Izaiáš (Iz 53). Jeho poslanie kráľovského syna je zakomponované priamo v jeho mene Immanuel, čo znamená „Boh s nami“. To potvrdzujú záverečné slová vzkrieseného Ježiša (28, 20): a hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca tohto veku, čím sa napĺňajú Izaiášove slová o Immanuelovi. To znamená, že vzkriesený Ježiš je prítomný všade tam, kde sa vyučuje a káže to, čo zvestoval a učil počas svojho pozemského života. Rovnako aj príbeh o mudrcoch z východu v úvodnom úseku má za úlohu poukázať na to, že v Ježišovi, ktorý je tou „hviezdou z Jákoba“ (Nm 27, 17) sa napĺňa všetka múdrosť sveta a v závere Ježiš posiela učeníkov do sveta, aby učili všetky národy zachovávať jeho prikázania. Na začiatku Ježiš povoláva svojich učeníkov a v závere ich opäť posiela do sveta s poslaním, ktorého platnosť trvá až po koniec dejín. Ježišovo pokrstenie v úvode evanjelia dosvedčuje jeho pokoru pred Bohom a koná tak Božiu spravodlivosť. Tejto poslušnosti ostáva verný až do smrti na kríži, čím sa stáva tým, prostredníctvom koho je „Boh s nami“. Ježiš od samého začiatku odoláva pokušeniu, ktoré ponúka tento svet a jeho politicko-mocenské štruktúry a vo svetle tohto odmietnutia sa odvíja celý jeho pozemský život až do smrti. Evanjelista Matúš tak zdôrazňuje, že práve toto je cesta Spasiteľa. Cesta paradoxná, ale zameraná na konečný cieľ. Napokon sa mu v závere klaňajú učeníci, rovnako ako na začiatku traja mudrci z východu a Ježiš ich uisťuje o tom, že mu je daná všetka moc na nebi i na zemi (28, 18). V Ježišovi tak prichádza na zem Božie kráľovstvo, dovršujú sa Zákon a Proroci, a to v dvojitom prikázaní lásky: k Bohu a k blížnemu. Ježišov pozemský život tak poukazuje na zvláštny charakter Božieho konania vo svete, ktoré je paradoxné svojím spôsobom, ale práve v dôsledku toho môže človeku ponúknuť slobodne sa rozhodnúť pre nový začiatok a konečný cieľ.
O tom všetkom, bratia a sestry, vypovedá príbeh o Ježišovom premenení. Sú v ňom zakomponované všetky dôležité skutočnosti a súvislosti, ako aj to, akým spôsobom máme na ne nazerať, interpretovať ich, a čo z nich vyvodiť pre náš vlastný život. To prvé a súčasne aj najdôležitejšie nám zvestuje nebeský hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Jeho poslúchajte“. V týchto slovách nám Hospodin dáva poznať, kto je tým zasľúbeným prorokom, Mesiášom a Synom Božím, ako aj to, že mu máme dôverovať a nasledovať jeho príklad. Vyžaduje si to však hľadieť na Ježiša predovšetkým ako na Syna človeka, ktorý sa v poslušnosti Božej vôli identifikuje s ľudstvom, s nami a našim vlastným svetom túžob, očakávaní, radosti i bolesti, sklamaní i nádeje. Nie zázrak, ale predovšetkým táto identifikácia nám má dodať odvahu, vzbudiť a posilňovať našu vieru, že Boh to s nami nevzdal, má o nás záujem a ponúka nám spásu. Rovnako tak nám tieto slová vravia, že nemáme mať iných pánov, nemáme sa dať zvádzať populistickými vodcami, ktorí cielene a účelovo vnášajú medzi ľudí napätie, obracajú svoju nenávisť voči tým, ktorí zmýšľajú a žijú inak, hľadajú v nich obetných baránkov a nezastavia sa dokonca ani pred prekrúcaním kresťanskej zvesti evanjelia, len aby presvedčili dav, že spása prichádza len cestou uplatňovania prírodného výberu, kde silnejší víťazí nad slabým. Takýto prístup k životu je však blasfémiou, ktorá vedie spoločnosť k totalite, násiliu a krviprelievaniu.
Tým druhým a rovnako dôležitým, je autenticita našej viery. Podobne, ako v príbehu o utíšení búrky na mori, aj tu je prvou reakciou učeníkov na počuté slová strach. Ježiš ich však upokojuje a vraví: „Vstaňte a nebojte sa!“ Božie zjavenie so sebou vždy prináša bázeň a často aj strach. Stretnutie s Bohom totiž presahuje hranice ľudskej skúsenosti a konfrontuje človeka s dimenziou, ktorá ho nekonečne prevyšuje, na ktorej však bytostne závisí. Človek si preto nemusí, a dodajme, ani nemá Boha spredmetňovať, ani sa snažiť priblížiť k nemu tým, že stavia pamätníky ľuďom, ktorých pokladá za významných, v domnení, že mu to umožní priblížiť sa k ideálu ľudského života a tým i k Bohu. To všetko je ilúzia a v príkrom rozpore s Božou vôľou. Boha však môžeme spoznávať a približovať sa mu inak. V každodennom živote ľudského spoločenstva, vo vzťahoch človeka k človeku, všade tam, kde sa potvrdzuje relevantnosť a nenahraditeľnosť základného normatívu Božej vôle, ktorým je Dekalóg. Práve tu nám môže a má byť príkladom život Ježiša Krista.
Tým tretím, opäť rovnako dôležitým, je Ježišov príkaz učeníkom nehovoriť o tom, čo videli, až kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Áno bratia a sestry. Skutočnú podstatu Ježišovho mesiášstva možno poznať a porozumieť jej až v kontexte Ježišovej smrti na kríži vo svetle vzkriesenia. Iba tu máme možnosť vidieť, že Ježišovo mesiášstvo bolo a stále ostáva veľmi vzdialené od všetkých ľudských predstáv o moci a sláve, ako aj to, že v okamihu utrpenia nebolo viditeľné ani pre samého Ježiša, o čom svedčí jeho bolestný výkrik na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46) Práve tu vidno poslednú hĺbku mesiášskeho tajomstva. Rehabilitácia, ku ktorej dochádza vzkriesením je v tomto podaní chápaná ako úplne nový čin zvrchovanej Božej milosti. Cesta pravého Mesiáša a Syna Božieho je cestou ľudského utrpenia, stupňovaného až do prežívaného pocitu opustenosti od Boha.
Ježišova cesta od poníženia k povýšeniu je teda skutočnou ľudskou cestou, na ktorej nebolo nič vopred zaručené, ale všetko sa udialo ako skutočný div, na ktorý niet žiadneho nároku. Boh však koná nové veci, tvorí nový život, rehabilituje to, čo obstojí v tej najťažšej škole, ktorou je život sám. Je to prejav Božej moci a jeho lásky k človeku, ktorý je a aj ostane verný jeho svätej vôli, žiť v láske k Bohu a k ľuďom po všetky dni života. Amen.