Text: Marek 14, 1-11
O dva dni mal byť hod veľkonočného baránka a slávnosti nekvasených chlebov. Veľkňazi a zákonníci hľadali, ako by Ho ľstivo zlapali a zabili. Hovorili totiž: Nie vo sviatok, aby nebola vzbura medzi ľudom!
Keď bol v Betánii v dome Šimona Malomocného a sedel za stolom, prišla žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti z pravej nardy. Rozbila alabastrovú nádobu a masť Mu vyliala na hlavu. Ale niektorí sa medzi sebou rozhorčene rozprávali: Načo bola táto strata masti? Lebo táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov a (tie) dať chudobným. I dohovárali jej. Ale Ježiš povedal: Nechajte ju; čo ju zarmucujete? Dobrý skutok mi preukázala. Lebo chudobných vždy máte so sebou, a keď budete chcieť, budete im môcť dobre činiť; ale mňa nemáte vždy. Čo mohla, urobila: vopred mi pomazala telo na pohreb. Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na celom svete bude sa zvestovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.
Nato Judáš, jeden z dvanástich, odišiel k veľkňazom, aby im Ho zradil. Ako to počuli, zaradovali sa a sľúbili mu dať peniaze. Hľadal teda vhodnú príležitosť, ako im Ho zradiť.
Milí bratia, milé sestry,
jedna z posledných láskavostí, ktorej sa Ježišovi v živote dostalo, sa odohrala v dome Šimona Malomocného. Skutok, ktorý žena urobila, kvalifikuje Ježiš ako ´dobrý´. V gréckom texte sa pre označenie dobrý/dobré používajú dva rôzne výrazy: agathos a kalos. ´Agathos´ označuje niečo mravne dobré, ´kalos´ to, čo nie je len dobré, ale aj krásne. Niečo môže byť dobré – agathos a pritom prísne, triezve, len vecné. Čo je ´kalos´, má navyše istý šarm – je to príťažlivé, milé, príjemné. Takéto bolo podľa Ježišovho vyjadrenia počínanie ženy.
Príbeh o pomazaní v Betánii je v evanjeliu začlenený po informácii o rokovaní veľkňazov a zákonníkov, po ich dohodne o stratégii, ako Ježiša chytia a zabijú. Na príbeh pomazania zas nadväzuje správa o rozhodnutí Judáša a cene jeho zrady. V tomto hrozivom rámci ľudskej úbohosti a zloby vyniká lesk ženinho skutku ešte viac.
O žene nevieme skoro nič, len to, že prináša nardovú masť v hodnote 300 denárov. Je to suma, ktorá predstavuje takmer celoročný zárobok jedného pracovníka.
Zdá sa, že žena je dámou, patriacou k vysokej spoločenskej vrstve. Na drahé parfémy je zvyknutá, dopraje si vôňu a lesk. Teraz však nemíňa na seba, drahú vôňu vyleje na Ježiša.
Vidiecki muži, jednoduchí chlapi nad týmto luxusom len krútia hlavou. Čo sú to za maniere márnivosti, načo je takéto plytvanie?! Okrem toho sa nepatrí, aby žena vstúpila do spoločnosti mužov, a táto prekračuje všetky medze.
Viacerí vykladači predpokladajú, že žena nepochádzala z Betánie, ale prišla z mesta, z Jeruzalema. Môže sa jednať o dámu z najvyšších kruhov mestskej spoločnosti, v ktorej sa už aj vtedy ženy voľne a prirodzene pohybovali.
Ako emancipovaná žena sa nedrží toho, čo v jednoduchých dedinských pomeroch platí ako primerané, náležité. Je zvyknutá správať sa slobodne.
V prostredí, v ktorom jej správanie prebudilo nevôľu a zdvihlo vlnu kritiky, sa jej Ježiš zastane, hovorí: „nechajte ju, prečo ju zarmucujete? Prekvapila ma láskavosťou. Kdekoľvek na celom svete bude sa zvestovať evanjelium, bude sa hovoriť jej na pamiatku aj o tom, čo urobila.“
To, čo táto žena spontánne urobí, je naozaj zvláštne. Pri stolovaní, pri jedle vyleje Ježišovi na hlavu voňavú masť.
Učeníci vnímajú jej konanie ako trápne, pohoršujú sa nad márnotratnosťou. Šomrú. Hneď majú naporúdzi iné využitie finančných prostriedkov. Mohli sa využiť v súlade s tým, čo Ježiš hlása, mohli sa rozdať chudobným…
No Ježiš sa ženy zastane. Tvrdí: ´chudobných máte medzi sebou vždy. Keď budete chcieť, môžete im pomôcť. Ale ja tu onedlho nebudem. Táto žena dala najavo svoju veľkorysosť. Urobila pre mňa to, čo vedela, čo mohla. Moje telo pomazala na pohreb.´
To je význam, ktorý dáva vystúpeniu dámy Ježiš. Ktovie, či sama tušila, aký má jej konanie dosah.
Bratia a sestry,
prečítaná časť Markovho evanjelia hovorí okrem iného o rôznom prístupe k peniazom.
Neznáma žena vyvolá škandál preto, že jej dobrý – pekný skutok pre Ježiša stál podľa prítomných neprimerane veľa. No to, že jeden z týchto kritikov, Judáš, zrádza Ježiša o chvíľu potom za pár strieborných, sa ani nikto nedozvie.
Čo teda koho uspokojí? Čo sme ochotní dať inému pre radosť, uznanie? A – koľko stojí zrada za odstránenie ľudského života? Čo stačí človeku, aby sa zbavil konkurencie, toho, kto mu stavia nepríjemné zrkadlo, na koho žiarli? Pár strieborných? Odmena? Pochvala? Taký honorár nikoho šťastným neurobí!
Žena robí presný opak toho, čo Judáš. Ten ide od Ježiša ku vplyvným veľkňazom, aby Ho zradil. A žena prichádza z vysokých kruhov k Ježišovi. Judáš neverí, že Ježiš je Kristus. Ale zdá sa, že táto žena to tuší.
Kristus znamená pomazaný. Pomazanie vyjadrovalo pri SZ kráľoch a prorokoch, že sú pre svoju verejnú službu ľuďom obdarovaní Božím duchom. Toto poslanie sa sprítomňovalo v pomazaní olejom.
Ježiš doteraz nebol viditeľne pomazaný. Deje sa tak len teraz, krátko pred ukrižovaním a to veľmi nekonvenčným spôsobom, anonymnou ženou.
V prípade, že žena vie, čo Ježiša čaká, dáva svojím skutom najavo: aj keď Ťa zabijú, pre mňa SI Kristom.
Ježiš ide v ústrety smrti ako Kristus, ako pomazaný. Nie kňazmi alebo kráľmi, ani svojimi učeníkmi, ale neznámou ženou.
V konaní ženy v Betánii je znak toho, že ľudia zo sveta prenikajú medzi tých, ktorí si hovoria ´veriaci´prekvapujúcim spôsobom a významne do ich sveta zasahujú.
To je aj pre nás kresťanov dnes výzvou, aby sme sa neobmedzili len na štúdium, na vzdelávanie a získavanie logických vysvetlení, nie len na misijné a sociálne aktivity, ale aby sme boli ochotní urobiť aj niečo preto, aby sa naša viera naozaj zaskvela, aby vedela priniesť človeku do života niečo pekné. To povyšuje Ježiša z učiteľa a príkladu na Krista, Pomazaného, Milovaného Boha, ktorý nás zachraňuje.
Príležitostí na dobré, na pekné skutky je vždy dosť. Boh je medzi nami v každom opustenom, osamelom, odvrhnutom človeku, ktorý znáša kríž. Je veľa tých, ktorí sa zľaknú a obídu ho.
My však smieme dovidieť ďalej. Nielen na kríž, krivdu nespravodlivosť, ale aj na víťazstvo Kristovej lásky vo vzkriesení. To je dostatočnou motiváciou na to, aby sme sa aj vtedy, keď našu odvahu ochromuje strach, vedeli jeden druhého zastať, podržať, oceniť, urobiť pre neho niečo dobré a pekné.
Človek, ktorý z našej blízkosti odchádza, ten, kto starne, slabne a umiera nás obyčajne vyplaší natoľko, že sa k jeho potrebám staviame len racionálne. Dlho a zodpovedne zvažujeme, čo je pre neho dobré, no málo premýšľame nad tým, čo by mohlo byť pre neho aj pekné, príjemné, čo by mu mohlo dať najavo, že je nám aj Bohu vzácnym.
Dobré skutky dávajú nášmu životu zmysel, ale to, čo je okrem dobrého aj krásne, mu dáva osobitný, výnimočný lesk.
V skutočnej láske a oddanosti, akú žena pomazaním Ježiša predstavila, je vždy aj niečo, čo sa môže zdať márnivým. Ale ten, kto prejavuje skutočnú lásku, predsa nekalkuluje! Nepremýšľa, čo je vhodné a primerané. Dáva všetko, čo má.
Ten, kto naozaj miluje, vie tiež vystihnúť jedinečnosť príležitosti. Svoju túžbu nedovolí znemožniť váhaniu alebo hanblivosti.
Bratia a sestry,
náš život môžu urobia dobrým a pekným bežné veci. Myšlienka niekomu poďakovať, povedať, čo pre nás znamená, alebo mu niečo darovať. Mnohé takéto impulzy zastavuje len racionalita.
Náš život by mohol byť omnoho krajší, keby bolo medzi nami viac ľudí ako žena z evanjelia. Ona svoj vnútorný impulz poslúchla. Vedela, že čo neurobí hneď, neurobí nikdy. Vedela, že zajtra by mohlo byť neskoro. Preto vystihla okamih, v ktorom jej priazeň Ježišovi veľmi dobre padla.
Budeme mať chuť a slobodu napodobniť ju? Urobiť niečo, čo sa od nás nevyžaduje, čo nikto neočakáva?
Kristus bude s nami, bude v nás, ak jeden druhého porozumieme a podporíme. Spontánne a prekvapujúco.
Každá naša láskavosť: v plnosti života aj v blízkosti smrti prinesie do tohto sveta svetlo príťažlivej Božej lásky. Tak sa stane krásnou, zrozumiteľnou a príťažlivou pre tých, ktorí sa jej ešte neodvážili uveriť. Amen.