Kázeň na 6. pôstnu nedeľu, 25.3.2018

Ondrej Prostredník
6. pôstna nedeľa, Palmarum, 25. 3. 2018, Veľký kostol, Bratislava

Oslovenie:
Kvetná nedeľa nás v myšlienkach prenáša do dramatických udalostí v Jeruzaleme zmietanom očakávaním zmeny. Zišli sme sa, aby sme si opäť vypočuli správy o udalostiach, ktoré sa nás hlboko dotýkajú. V tých dávnych udalostiach vždy znova vidíme seba, naše osobné príbehy a neubránime sa ani tomu, aby sme nevideli podobnosti s našim dnešným spoločenským dianím. Počúvajme a premýšľajme. Nechajme sa obnoviť Božím slovom, aby sme rozumeli tomu, čo sa deje medzi nami a konali tak, aby náš život bol životom hodným Božieho stvorenia. Amen.

Kázeň:
Text: J 12,12-24
Na druhý deň sa veľké množstvo ľudí, ktorí prišli na sviatky, dopočulo, že Ježiš prichádza do Jeruzalema. Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: Hosanna, Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela! Ježiš si našiel osliatko, posadil sa naň, ako je napísané: Neboj sa, dcéra Siona, hľa, tvoj kráľ prichádza, sediac na osliatku! Jeho učeníci tomu spočiatku nerozumeli, ale keď bol Ježiš oslávený, rozpamätali sa, že to bolo napísané o ňom a že sa tak stalo. Zástup, ktorý bol s ním vtedy, keď vyvolal Lazára z hrobu a keď ho vzkriesil z mŕtvych, vydával o tom svedectvo. Preto mu vyšiel v ústrety veľký zástup, lebo počuli, že urobil toto znamenie. Vtedy si farizeji hovorili medzi sebou: Vidíte, že nič nezmôžete. Hľa, svet odišiel za ním!
Niektorí z tých, čo prišli na sviatky vykonať poklonu Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: Pane, chceme vidieť Ježiša! Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to šli povedať Ježišovi. Ježiš im povedal: Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

Vlády a vládcovia, ich príchody, odchody, pády a povstania sú azda večnou témou ľudstva. Evanjelista Ján nás akoby prenáša do atmosféry občianskeho protestu v Jeruzaleme niekedy v roku 30 nášho letopočtu. Podáva správu o veľkom množstve ľudí. Nevieme, koľko ich bolo. 50.000, 65.000 alebo „len“ 25.000? Iste aj z pohľadu vtedajšej demografie Palestíny to bol asi len zlomok celej populácie krajiny. A predsa to bol kriticky veľký počet. Dosť na to, aby sa to, čo volali zapísalo do dejín a stalo symbolom pokojnej zmeny vlády. Je to vyjadrenie pradávnej túžby ľudí po spravodlivom vládcovi, ktorý sa ujíma vlády s pokorou.

Ak doteraz Ježiš Nazaretský o kráľovstve Božom rozprával, teraz ho v reči evanjelia vidíme ako kráľa, ktorý sa ujíma vlády. „Hľa, tvoj kráľ prichádza! Kráľ Izraela!“ – tak volal zástup, keď videl Ježiša, ako vstupuje do Jeruzalema, do centra vtedajšej moci. V politickom jazyku to jednoznačne znamená prevrat. Davy volajú, že legitímna moc nie je moc, pred ktorou sa skláňajú. V centre ich pozornosti stojí niekto iný. Čo je to za kráľa? Aký je jeho program? O čo mu vlastne ide? Skúsme na základe kázňového textu odpovedať takto: Smer Ježišovej cesty je protismerom: 1. Moc vykonáva bez toho, aby sedel vo vláde. 2. Slávu získava napriek tom, že je potupený.  

1. Smer Ježišovej cesty je protismerom: Moc vykonáva bez toho, aby sedel vo vláde. Možno nás táto formulácia na prvé počutie vyruší. Je azda Ježiš manipulátor, ktorý z úzadia poťahuje nitky politickej moci bez toho, aby musel fakticky sedieť v kresle jej predsedu? Nie. To určite nie. Ježiš je označený za kráľa, teda vladára bez akejkoľvek politickej moci. V tom je to najsilnejšie zahrotenie celého príbehu o jeho triumfálnom vjazde do Jeruzalema. Je v ňom narážka na Zachariášovo proroctvo o pokornom mesiášovi, ktorý prichádza na mláďati oslice.

Tá doba bola presýtená očakávaním mesiáša, ktorý sa ujme politickej moci. Nastolí právo a spravodlivosť. Na scénu mal nastúpiť ozbrojený, na koni v sprievode bojovníkov. Tí mali garantovať podporu jeho vlády a fakticky vzbudiť očakávanie reálnej zmeny. Ako inak by sa to mohlo dať? Takto to funguje s malými obmenami doteraz. Ako inak môže aj dnes chcieť niekto vládnuť, ak prezidentovi nedokáže na stôl položiť garanciu väčšiny v parlamente? Bez mocenskej podpory to nejde. To by bol chaos a nie vládnutie.

Práve preto je Ježišov príchod na scénu moci vlastne veľmi odvážnym ironickým gestom. Ak chcete – výsmechom ústavných zvyklostí a oprávnených očakávaní tej doby. Áno, my sme zvyknutí pozerať sa na celý výjav kladenia rúch a ratolestí s úctou a pietou v očakávaní Veľkého piatku. Ale skúsme sa na chvíľu odpútať od tejto tradičnej optiky. Muž, za ktorým je potenciál vládnuť, ktorý je sprevádzaný zástupom podporovateľov, svedkov jeho veľkých divov; muž, ktorý v pokorených ľuďoch vzbudzuje reálne nádeje na zásadnú zmenu v krajine – tento muž v rozhodujúcej historickej chvíli urobí čosi nečakané. Vlastne smiešne. Nechá sa síce oslovovať a oslavovať ako kráľ. Teda prichádza s ambíciou vládnuť. Ale napriek tomu urazí všetky oprávnené a vznešené očakávania svojich podporovateľov. Namiesto na koňa, si sadne na osla. Namiesto vojsk sú po jeho boku rybári, colníci, prostitútky a rôzne skrachované existencie. Zástupom, čo boli napriahnuté ako tetiva a už-už chceli vystreliť šíp zásadnej politickej zmeny, musela táto scéna skutočne pripadať ako trpký výsmech ich očakávaní.

Ale ten, čo tu odmieta vstúpiť do paláca a prevziať moc, sa jej predsa ujíma. To, čo Ježiš týmto gestom robí je vlastne radikálna re-interpretácia moci. Stáva sa kráľom Božieho kráľovstva. Nastupuje na trón, ktorý nepotrebuje celú tú štruktúru moci a bohatstva, aby mohol vykonávať svoj úrad. V akom zmysle teda vykonáva Ježiš svoju moc?

Predovšetkým tak, že svojim konaním a svojim postojom ukazuje na bezmocnosť vtedajšej politickej moci. Ani s ňou nemusí bojovať. Nestojí mu zato, aby proti nej organizoval povstanie. Vlastne to vyzerá tak, ako keby sa pred ňou skláňal. Postaví sa síce pred Piláta, ale poznáme ten dialóg, keď sa ho Pilát pýta: „Či nevieš, že mám moc prepustiť ťa a mám moc ukrižovať ťa?“ Ježiš mu odpovedá: „Nemal by si moc nado mnou, keby ti nebola daná zhora.“

V tejto chvíli nadobúdajú Ježišove slová o neprotivení sa násiliu svoj skutočný zmysel. Zneužitú moc premáha tým, že odhalí jej bezmocnosť. Tá je v tom, že napriek právomoci nad životom a smrťou sú jej nositelia sami len smrteľní. Aj ich moc je len prepožičaná, dočasná a teda odňateľná. A oveľa dôležitejšie – Ježišova moc je v tom, že svojim konaním poukazuje na vzťah časnosti a večnosti. Štruktúry politickej moci sú tu síce od vekov a celkom iste tu budú, kým ľudia budú ľuďmi. Určite nie je jedno, kto a ako túto moc vykonáva a je našim právom a povinnosťou túto moc kontrolovať a vyjadrovať sa k nej. A predsa nám Ježiš hovorí, že je tu čosi viac. Existuje večnosť, od ktorej je každá naša moc odvodená a ktorej sa zodpovedá. Existuje Boh, ktorý nám do sŕdc vložil ideál spravodlivosti a pokoja. Existuje nádej, ktorá víťazí nad každým pokleskom moci a mocných tým, že ich rozpozná a pomenuje.

2. Smer Ježišovej cesty je protismerom: Slávu získava napriek tom, že je potupený. Ešte je tu aj ten druhý paradox, ktorý prináša posolstvo Kvetnej nedele. Ježiš vstupujúci do Jeruzalema vzbudí pozornosť, ktorá presahuje hranice Izraela. Evanjelista Ján hovorí o Grékoch, ktorí prišli na veľkonočné slávnosti do Jeruzalema. Boli to ľudia, čo sympatizovali s judaizmom, možno uvažovali aj o konverzii, ale väčšine z nich vyhovovalo to, že mohli len akosi z obďaleč sledovať, čo sa deje v tomto zaujímavom náboženstve. Zrejme sa k nim doniesol chýr o Ježišovi. Zaujalo ich to a chceli sa s ním stretnúť osobne.

Poznáte to. Je príjemné byť v blízkosti celebrít, ľudí, o ktorých každý hovorí. Podať si s nimi ruku, prehodiť pár slov. Dnes by sme povedali, že si s Ježišom chceli urobiť selfíčko a postnúť ho na svoj fejsbúkový profil. Bol slávny. Ľudia chceli byť v jeho blízkosti.

Aj tu však Ježiš opäť šokuje. Týmto záujemcom o jeho slávu povie: „Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“

Ježišova sláva sa manifestuje v ponížení smrti. Svojich obdivovateľov musel nevyhnutne uviesť do rozpakov. Aj si asi vieme predstaviť, že od neho odišli. Veď by to bolo morbídne. Kto už by si chcel robiť selfíčko s človekom, ktorý hovorí o svojej skorej smrti a chce byť pritom sám.

V myšlienkovom svete Jánovho evanjelia tu však zaznieva veľmi dôležitá výpoveď. To prvé sa v tejto chvíli stretáva s tým posledným. Ježiš hovorí o hranici medzi životom a smrťou. Túto hranicu však nepredstavuje len ako hranicu svojho osobného života a smrti. Hovorí o hranici dejín.

Tu si musíme na chvíľočku pripomenúť, že biblické chápanie času je lineárne. Pracuje s povedomím začiatku v stvorení a logicky musí pracovať aj s povedomím konca. Preto je otázka, kedy ten koniec nastane tak dominantná v biblickom myšlienkovom svete. Dnes pravda máme inú predstavu o plynutí času. Pracujeme s hypotézou večnej hmoty, ktorá vo vesmírnych rozmeroch mení svoju podobu. Áno, vieme si predstaviť koniec v zmysle kozmickej katastrofy. Ale dimenziách nekonečného vesmíru to bude len jedna epizóda.

Ježišove slová o hodine oslávenia Syna človeka sú však veľmi zásadnou výpoveďou. Je to signál všetkým tým, čo v napätí očakávajú, že onen epochálny koniec sveta, ktorý musí nasledovať po jeho začiatku v stvorení, je už blízko. Vlastne sa už začal.

Opäť sa však nezačal tak, ako to mnohí očakávali. Majestátnym kolapsom vesmíru, zrútením akéhokoľvek poriadku sveta, chaosom a utrpením, aké ešte nikto nikdy nevidel. To by bola sláva, keby Ježiš sediac na svojom koni sťa kráľ mával svojim mečom nad touto kataklizmou.

Nie. To sa nedeje. Ježiš nám dáva do rúk len to prosté podobenstvo o tom, že naplnením jeho slávy je smrť v samote a v ponížení. Lebo to posledné pre neho nie je koniec, tma, ničota, katastrofa. To posledné je vlastne začiatok nového. Tým nastavuje zrkadlo všetkým senzačným apokalyptickým predstavám o konci sveta. Vlastne ich odmieta a hovorí, že sláva Božieho stvoriteľského diela je v tej prostej skutočnosti poníženia a smrti, ktoré sú cestou k novému začiatku vo vzkriesení.

Aký je teda program toho vládcu, ktorého dnes vidíme vstupovať do centra moci? Smer Ježišovej cesty je protismerom. Učí nás, že jeho moc odzbrojuje mocných a ukazuje im závislosť na moci Božej a  2. ukazuje nám, že jeho sláva nie je v majestátnom pokorení všetkých, ale v príležitosti nového začiatku pre každého. Amen.

Modlitba:

Pane, ty prichádzaš v mene Božom a zriekaš sa moci a násilia. Vydávaš sa ľuďom do rúk a odovzdávaš im svoj život. Tak napĺňaš svoju cestu a konáš božiu vôľu. Tvoja moc, je moc zmierenia. Nemusíme sa už viac spoliehať na moc a násilie. Dávaš nám nádej, že pokoj a láska zachovajú tento svet.

Prosíme ťa za tých, čo nesú zodpovednosť v politických a mocenských zložkách našej spoločnosti. Nedovoľ, aby podliehali pokušeniam moci a veď ich k tomu, aby sa zasadzovali za právo a spravodlivosť pre každého.

Prosíme ťa za tých, ktorí vo svojom živote hľadajú pomoc a podporu. Nedovoľ, aby sa zlomili pod ťarchou beznádeje, bolesti a samoty.

Daruj nám tejto pohnutej dobe zrak, ktorý dokáže vidieť, sluch, ktorý dokáže počuť a reč, ktorá dokáže prehovoriť v správny čas a mlčať tam, kde treba mlčať.

Ty si nás chceš získať svojou mocou. Vysloboď nás a celú svoju cirkev z falošných nárokov moci a túžby po ovládaní iných. Nauč nás nasledovať teba, ktorý si seba vydal za iných. Amen.