Text: Izaiáš 50,4-9
Hospodin, Pán, dal mi jazyk učených, aby som slovom vedel občerstviť ustatého; každé ráno prebúdza mi ucho, aby som počúval ako učeník. Hospodin, Pán, otvoril mi ucho, a ja som sa neprotivil, neodvrátil som sa. Telo som nastavil tým, ktorí ma bili, a líca tým, ktorí mi trhali bradu; tvár som si neukryl pred potupou a slinou. Ale Hospodin, Pán, mi je na pomoci, preto som nevyšiel na posmech; preto som si zatvrdil tvár ako kremeň a vedel som, že nebudem zahanbený. Blízko je Ten, čo mi priznáva právo; kto sa odváži prieť sa so mnou? Spolu sa postavme: Kto je mojím žalobcom, nech pristúpi ku mne! Ajhľa, Hospodin, Pán, mi je na pomoci, kto ma odsúdi? Hľa, všetci sa rozpadnú ako rúcho, mole ich zožerú.
Milí bratia, milé sestry,
v Jeruzaleme, ktorom vládne čulý predsviatočný ruch a vrcholia prípravy na paschu, sa vstup Ježiša Krista považuje za významnú udalosť. Pozornosť modlitebníkov, ale aj politicky angažovaných židov sa podľa svedectva evanjelií koncentruje na Jeho osobu a premieta do nej veľké očakávania.
Každoročné oslavy Veľkej Noci v hlavnom meste udržiavajú v príslušníkoch židovského národa vieru, že príde deň, kedy sa budú môcť naplno ujať svojej slobody. Raz ich Boh definitívne zbaví útlaku a krivdy.
Teraz sa javí, že Ježiš by mohol mesiášske predstavy naplniť. Nadšenie a jednoznačná pocta, ktorú masy ľudí prejavujú ováciami aj ukladaním palmových ratolestí na cestu, im však bránia pripustiť, že realita môže byť iná ako ju práve vyhodnocujú.
Ježiš prichádza na oslovi. Sprevádzajú ho celkom obyčajní ľudia. Bez stratégií. Bez akýchkoľvek prejavov moci.
Ale plesajúci ľudia vidia to, čo vidieť chcú. Keď zistia, že Ježiš neplní ich sny, o pár dní menia svoju mienku od základov, vrhnú na Neho všetku bolesť svojich sklamaných nádejí a kričia: „nech zomrie“.
Prežívanie človeka, ktorého opisuje prorocký text, bolo zaznamenané už storočia pred Kristom. Obraz Božieho služobníka je v ňom archetypom, univerzálnym vzorom. Tak, ako opisuje prorok, pôsobí a zápasí človek, ktorý Boha nielen počúva ale aj rešpektuje.
Prečítaný text je jednou z piesní o Božom služobníkovi, ktoré Izaiáš prináša. Sluha prijíma poverenie sprostredkovať Božiu útechu a dobrú perspektívu ľuďom v exile, babylonskom zajatí, v dlho trvajúcej komplikovanej životnej situácii. Ale oni ho počúvať nechcú!
Jeho svedectvo vyznieva ako žalospev, ako nárek. Jeho službu ľudia nevyhnutne potrebujú, ale nie sú ochotní prijať ju. Prečo? Čo nimi hýbe, aký strašný rozpor je v nich, že práve toho, kto im chce pomôcť, nenávidia a ponižujú?
Bratia a sestry,
kto je človek, o ktorom prorok píše, nevieme. Mohol by to byť on sám, alebo iný jednotlivec, ktorý ostal v anonymite, alebo aj celý izraelský národ.
Boží sluha má tlmočiť nové slovo od Boha. Má priniesť nové slovo, nie to isté, ktoré by stačilo len mechanicky opakovať. Ak má pre človeka v kríze niečo znamenať, musí byť aktuálne. Také slovo bude môcť dať ustatému energiu.
Hebrejský výraz pre slovo – Dábar znamená viac ako verbálne vyjadrenie. Znamená čin. Silu. Moc. Slovo, ktoré dáva Boh sluhovi, má byť pre zmäteného, unaveného človeka regenerujúcou silou.
Unaveným je v prorokovej dobe izraelský národ, ktorý čaká na naplnenie Božích sľubov v cudzej krajine, v zajatí. Povzbudenie, ktoré by ich dlhému čakaniu mohlo dať zmysel, potrebujú viac ako čokoľvek iné.
Práca Božieho sluhu však narazí na odpor – konkrétne bitku, trhanie brady a výsmech, opľutie. Ide o viac ako len o fyzické napadnutie. Sluha je ponížený, vystavený urážkam.
Trhajú mu bradu. Brada bola symbolom mužnej sily a úcty. Hladko oholení bývali len otroci. Preto sa práve v takomto – cielenom útoku na citlivé miesto stáva násilie ešte viac neznesiteľným.
Aj my sme dnes, bratia a sestry, čoraz častejšie vystavení práve psychickým tlakom. V rodinách aj v povolaní, všade, kam vkladáme najlepšie snaženia, nás najviac desí nepochopenie.
Zažívame, že ľudia sú ochotní radšej tolerovať pretvárku, faloš, znášať klamstvá, ktoré sa bez zaváhania predkladajú ako riešenia. Len aby nemuseli čakať, aby ani na okamih nemuseli vyzerať ako slabí a neschopní konať.
Boží sluha však svoj údel, utrpenie prijíma. Nastavuje chrbát. Akceptuje potupu. Nebráni sa. On totiž verí, že tieto útoky neznáša zbytočne. Boh stojí pri ňom a raz ho tejto hanby zbaví.
Tu je, bratia a sestry, paralela s Ježišovým životom úplne jasná. Ani On sa utrpeniu nevyhýbal. Znášal ho. Kvôli záchrane ľudí, ktorí o ňu dlho ani nestáli.
Boží sluha podľa prorokovej zvesti dáva to, čo prijal od Boha. Pokiaľ bude u Neho čerpať, bude mať z čoho dávať iným. Vtedy, keď bude počúvať, bude vedieť hovoriť aj k iným. Vtedy, keď sa nechá podporiť, bude vedieť byť oporou.
Tieto zdroje v ňom napriek všetkej námahe živia zmysel. Udržujú v ňom vieru, že sa nedáva, nevkladá márne, že sa Božieho zásahu vo svoj prospech dočká.
Ale ani pre neho to také jednoduché nie je. Tým, že je bitý, prichádza o úctu, autoritu. Trpí. Je totiž v rovnakej situácii, ako ľudia, ktorým má pomáhať. Aj on je v zajatí. Aj on má túžbu po domove. Aj on by si svoj život vedel predstaviť inak. Ani on nie je uchránený od sklamania, keď sa jeho vízie a dobré perspektívy dlho neplnia.
On však vie, že nie je sám. Vie, že potrebuje počúvať, aby obstál. Potrebuje zmĺknuť, aby ho ten tichý, nenápadný Boží hlas mohol ubezpečovať, že nie je blázon.
Pokiaľ by tento sluha vnímal iba to, čo zažíva medzi ľuďmi, keby ostal vo svojom fyzickom a psychickom utrpení bez hlbokej vnútornej viery, neuniesol by ho.
A hoci je aj za jeho slovami rozrušenie a množstvo otázok, má istotu, že jeho zápas nie je, nebude prehratý.
Utrpením sluhu, ktoré spomína prorok, ani utrpením Ježiša Krista sa čas trápenia
Božích služobníkov dodnes neskončil.
Otázka, či „má moje utrpenie zmysel?“ znie a ešte dlho bude znieť tam, kde sa ľudia ocitnú v neznámej krajine, v zajatí svojich vlastných predstáv, túžob a obáv.
Kým so svojimi existenciálnymi otázkami a strachmi, ktoré sú s nimi spojené, budú spred Boha aj seba samého unikať – buď k plaču alebo agresivite, cesta k slobode ostane neprístupná.
Ak však budú mať odvahu otvoriť ucho a počúvať, čo Boh hovorí, ak budú mať odvahu nechať aj ťažké otázky znieť napriek riziku, že môžu odkryť biedu a neschopnosť, príde Božia moc prekvapivo rýchlo – v momentoch vzkriesenia a záchrany.
Kým si mocní medzi nami budú žiadať a zväčšovať svoju moc na úkor bezbranných, bude sa utrpenie Božieho služobníka opakovať. On však nie je zúfalý.
Utrpenie, neporozumenie berie na seba a učí sa ho niesť. Je pevný ako skala. Tvrdý ako kremeň. S útokmi, údermi počíta. A ani tie ním nepohnú. Neútočí späť. Nenechá sa vyprovokovať. Má vnútornú silu. Zvládne viac ako si myslí. Lebo Boh je s ním.
Len jeho obyčajné bytie, jeho existencia spôsobí, že násilie nebude eskalovať.
Na svojej bezmocnosti a súčasne vnútornej stabilite, odhalí násilie a nátlak – nie ako silu, ale ako slabosť.
Boží sluha dokáže byť bezbranným a nestratí pritom svoju dôstojnosť. Vie, že len vtedy, ak bude závislý od Božej aktuálnej podpory, bude mať silu zastať sa iného. Pokiaľ sa totiž človek musí báť len sám o seba, nemá kapacitu vnímať iného.
Boh svojho sluhu pozýva najprv počúvať. Pozýva ho do ticha, v ktorom bude môcť hľadať a nachádzať pevnosť v Bohu.
Len ten, kto vie byť ticho, vie aj prehovoriť, priniesť nádej do zmätkov, konfliktov a depresií.
Nechajme sa aj my teraz pozvať k slovu odpustenia a istoty, ktoré nám sprostredkuje
Večera Pánova. Nech je Jeho reálna prítomnosť podnetom pre zmeny a pozvanie k službe. Amen.