Kázeň na 6. pôstnu nedeľu – Kvetná nedeľa, Palmarum, 20.3.2016

František Ábel
Služby Božie — Šiesta nedeľa pôstna (Kvetná nedeľa, Palmarum) (20. 3. 2016, Veľký kostol)

Text: Ž 69, 2 – 4.14
Zachráň ma, Bože, lebo mi vody dosiahli až po hrdlo. Zaviazol som v hlbokom bahne, v ktorom niet sa kde postaviť; vošiel som do hlbokých vôd a prúd ma zaplavil. Ustal som od volania, hrdlo mi horí, oči mi vyhasli od vyčkávania na môjho Boha. Ja sa však k Tebe modlím, Hospodine, v čase príhodnom, Bože, pre svoju veľkú milosť ohlás sa mi so svojou vernou pomocou.

Bratia a sestry,
šesťdesiaty deviaty žalm patrí spolu s dvadsiatym druhým medzi najcitovanejšie žalmy v Novej zmluve. Oba patria do skupiny mesiášskych žalospevov so slávnostným hymnickým zakončením. Prvotná kresťanská cirkev zaradila tento žalm medzi mesiášske oprávnene, pretože reflektuje utrpenie Božieho služobníka, jeho úpenlivé modlitby a prosby o Božiu pomoc, ale rovnako aj jeho opustenosť všetkými, zdanlivo i samotným Bohom. V tomto názornom opise trpiaceho Božieho služobníka videla ranná cirkev Ježiša Krista. Rovnako ako dvadsiaty druhý žalm, aj tento končí hymnickým vyznaním Božej slávy a dôvery žalmistu v Božie milosrdenstvo a moc zachrániť všetkých verných Izraela a opäť vybudovať slávu Sionu, ktorej už nebude konca.

Časť žalmu, ktorú sme dnes vybrali ako základ kázne poukazuje na hĺbku ľudskej bolesti a utrpenia, pocit opustenosti, ale rovnako aj stále prítomnú nádej predmetom ktorej je Boh. Prvé štyri verše nás uvádzajú do dramatickej situácie topiaceho sa človeka. Volá k Bohu o pomoc a jeho volanie sa zdá byť nevypočuté. Predstava topiaceho je veľmi názorná. Pravdepodobne každý z nás si dokáže predstaviť, aké nepríjemné je bezmocne lapať po dychu, keď sa nám do úst, uší a očí tlačí voda, alebo nás vodný živel ťahá do hlbiny. Pocit bezmocnosti je v takej situácii často sprevádzaný zúfalstvom prameniacim z prirodzeného strachu človeka o svoj život. Tieto slová však treba vnímať ako obrazný opis situácie človeka, ktorý verne slúži Bohu, snaží sa plniť Jeho vôľu a čelí preto prenasledovaniu. Je vystavený mnohým príkoriam a nespravodlivosti a Boh, ktorého volá o pomoc, ten nezasahuje. Aj keď je žalm pripisovaný Dávidovi, situácia žalmistu lepšie zodpovedá životnej skúsenosti proroka Jeremiáša. Iní zase vidia v postave trpiaceho Hospodinovho služobníka Izrael ako celok. Kresťanská cirkev rozpoznala v tomto žalme starozmluvné predpovede o utrpení Ježiša Krista. Všetky štandardné spôsoby výkladu sú relevantné, my si však dnes chceme všimnúť myšlienky, ktoré sa v tradičnom výklade tohto žalmu dostávajú tak trochu do úzadia.

V prvom rade je potrebné priblížiť si historický kontext. V postave žalmistu môžeme vidieť vždy samého kráľa, ktorý trpí zástupne za celý národ. Jeho nepriatelia sú zase reprezentantmi protibožských síl. Kráľ ako verný Boží služobník prosí v mene celého národa o pomoc a záchranu. V žalme sa nehovorí nič o tom, že trpiaci služobník je bez hriechu. Boh má právo trestať ho, avšak on sám vie, že pokánie a vyznanie hriechov mu dávajú právo prosiť o milosť.

V náboženskom kulte Izraela v dobe kráľovskej vyjadrovala táto liturgia nádej nového veku, kde už nebude miesto pre zlo, ani utrpenie. Neskôr, v dôsledku tragických udalosti, ktorými toto obdobie skončilo, sa nutne mení aj základný charakter a forma bohoslužby, čo sa prejavuje aj v samotných žalmoch, ktoré sa aktualizujú. Očakávanie nového veku sa z historickej roviny prenáša do eschatologickej. Monarchiu a Dávidovho kráľovského potomka nahrádza postava zasľúbeného Syna Dávidovho, mesiášskeho kráľa Židov. Okrem eschatologickej aktualizácie dochádza aj k demokratizácii obsahu žalmov. Kráľovo miesto nahrádza ľud ako celok, pretože práve jeho úlohou je stať sa „kráľovstvom kňazov“ a sprostredkovať zvesť o jedinom Bohu celému svetu (Ex 19, 6). Z novozmluvného hľadiska je možné interpretovať túto aktualizáciu typologicky ako protiklad Krista a Antikrista. Kristus sa tak stáva nositeľom eschatologického vyvrcholenia dejín spásy a reprezentantom nového veku. Trpiaci žalmista je Božím služobníkom a tak ako kedysi kráľ, neskôr ľud, teraz je to každý jednotlivec individuálne, pretože opis situácie, v ktorej sa trpiaci Boží služobník nachádza, vystihuje dokonale biedu veriaceho človeka v jeho každodennom živote.

Ak čítame jednotlivé verše nášho žalmu pozorne, neunikne nám, že trpiaci Boží služobník prosí o pomoc úpenlivo a vytrvalo. Jeho hlas už takmer nepočuť, je vysilený, bezmocný. Cíti smrteľnú úzkosť. Ustal som od volania, hrdlo mi horí, oči mi vyhasli od vyčkávania na môjho Boha, čítame v žalme. Žalmista čaká, ale pomoc neprichádza. Tieto slová nie sú v žiadnom prípade opisom heroickej odvahy znášať ťažký údel bez reptania. Naopak, sú reálnym opisom strachu a úzkosti, stavu, keď človeku zostanú len vystreté prázdne ruky, nik ich však neuchopí. Treba sa nám preto zamyslieť nad otázkou, čo skutočne prežíva ten, kto takto trpí, kto adresuje Bohu svoje úpenlivé prosby o pomoc, kto však nie je vypočutý.

My kresťania sme si už akosi zvykli na to, že údelom veriaceho človeka je trpezlivo znášať utrpenie, úplne sa odovzdať svojmu údelu. To je síce pravda, je v tom však zároveň aj niečo neprirodzené. Človek je predsa Božie stvorenie, a ako taký túži prirodzene po šťastí a radosti. Túži nielen dávať, ale aj prijímať, byť naplnený niečím, alebo niekým iným. Náš život je však poznamenaný odcudzením a dvojznačnosťou všetkého, čo prežívame a s čím sme konfrontovaní, preto sa táto prirodzenosť stáva veľmi neistou pôdou, na ktorej balansujeme od jedného extrému k druhému. Ak si chceme zo života vziať niečo pre vlastné potešenie, často si nevšimneme, že sa tým necháme úplne ovládnuť. Keď sa zase snažíme zo seba odovzdať maximum, slúžiť druhým obetavo a nezištne, nie vždy sa táto snaha stretáva s pochopením a nie vždy nás to samých napĺňa pocitom uspokojenia. Táto dvojznačnosť nás ničí. Ako s tým naložiť? Nech sa snažíme akokoľvek, nech sú naše pohnútky a zámery hocijako poctivé a úprimné, aj tak sa všetkým nezavďačíme, aj tak nebudeme ani my sami spokojní.

Ak hľadíme na utrpenie Božieho služobníka cez prizmu existenciálnej dvojznačnosti, omnoho viac sa nám darí porozumieť, prečo jeho utrpenie možno právom dať do kontextu s našim vlastným životom a prečo má pre každého z nás zásadný význam. Na jednej strane túžime prinášať ľuďom radosť, byť šťastní spoločne s ostatnými a týmto prirodzeným spôsobom vzdávať chválu Bohu, ktorý nás stvoril pre život a požehnáva nás svojou priazňou. Na strane druhej je tu povinnosť ostať verný Bohu za každých okolností. I vtedy, keď sa nám nedarí, keď sme ostatnými odmietaní, keď trpíme a túžime po pokoji, no nedostáva sa nám ho, keď sa cítime bezcenní a nepotrební. Každodenný život nám tak ukazuje hranice vlastných možností, a tým aj stroskotanie snahy žiť zo seba samého. To všetko znamená koniec sebaoslavovania človeka. To však vo väčšine prípadov dnešný, rovnako aj niekdajší svet odmieta.

Túto tragiku existencie možno pozorovať aj v životnom príbehu nášho Spasiteľa. Pokiaľ Ježiš dával, uzdravoval a napĺňal väčšinové očakávania politického mesianizmu, dovtedy ľudia žasli. Boli ochotní natrhať palmové ratolesti a vítať Ježiša ako svojho kráľa, keď vstupoval do Jeruzalema. Dokázali sa rýchlo stotožniť s jeho úspechom, bol pre nich hviezdou. Keď však žiadal radikálnu zmenu myslenia, keď svojim konaním dal jasne najavo, že náboženstvo, ktoré je vyváraním si Boha na svoj obraz treba nahradiť plnou angažovanosťou pre Boha a svojich blížnych, keď učil, že radosť a šťastie treba hľadať a nachádzať v životoch ostatných ľudí, nielen v tom vlastnom, popularita sa pomaly vytrácala. Tu už niet viac miesta pre volanie Hosana. To zakrátko vystrieda volanie „preč s ním“, „ukrižuj“.

Boží služobník trpí a nedostáva sa mu pomoci. Rovnako ako topiaci človek, či ten, kto uviazol v bahne a prepadáva sa stále hlbšie, stráca pevnú pôdu pod nohami, hľadá pomoc, jeho situácia je kritická. Vytrhni ma z blata, aby som nezaviazol, nech sa oslobodím od tých, čo ma nenávidia, i z hlbokých vôd! Nech ma neodplaví prúd vody a nech ma nepohltí hlbina, studňa nech nezatvorí svoje ústa nado mnou!

Utrpenie Božieho služobníka tkvie práve v tom, že zostal Bohu poslušný. To je realita života, v ktorom vernosť Bohu zvíťazí nad všetkým ostatným, čo svet pokladá za dôležité, významné a spoločensky prospešné. To je realita života, v ktorom odmietame kariéru, či politickú diplomaciu, aby sme si zachovali vlastnú tvár. To je realita života, keď odmietame zradiť princípy a zásady, ktoré život chránia a pomáhajú mu rozvíjať sa, keď sa nechceme slepo prispôsobovať väčšine, keď si stojíme za vlastným názorom, aj keď nás ostatní pokladajú za čudákov, rojkov alebo priamo nepriateľov. To je výzva, ktorej musíme aj my, každý jeden z nás bratia a sestry, čeliť po celý svoj život.

Ja sa však k Tebe modlím, Hospodine, v čase príhodnom, Bože, pre svoju veľkú milosť ohlás sa mi so svojou vernou pomocou. Žalmista sa modlí. Zachováva si svoju nádej, že jediný, kto mu môže pomôcť v každej situácii, za každých okolností a kto ho napokon vypočuje je Boh, a to aj napriek tomu, že jeho situácia zdanlivo akúkoľvek nádej vylučuje.

Žalm končí napokon chválospevom. Neznamená to, že príbeh končí happy endom. Ten je vecou viery a pevnej nádeje, ktorá presahuje časnosť. Nič neostáva, len nádej, že Boh je milostivý a že sa v konečnom dôsledku postará, vypočuje všetky úprimné modlitby a naplní túžbu každého človeka po radosti, šťastí a pokoji v spoločenstve so svojim Stvoriteľom. Tam za hlbinou, v ktorej sa žalmista stráca, tam za krížom, na ktorom trpí náš Spasiteľ, tam za horizontom časného života plného dvojznačností a odcudzenia, tam sa nachádza aj konečné naplnenie našej nádeje. Tú nám nik nemôže vziať, iba my sami.

Ostáva nám teda spoločne kráčať ku krížu nášho Pána. Prinesme so sebou všetky naše zlyhania, bolesti, nenaplnené túžby a zložme ich tam pod Ježišov kríž. On sa svojim životom v plnosti solidarizuje s každým jedným z nás, s každým, kto sa snaží žiť poctivo, kto chce ostať verný Bohu za každých okolností, napriek svojej nedokonalosti a slabosti, kto akýmkoľvek spôsobom trpí, je opustený, bezradný. Dôverujme Bohu. Veď ten, na koho teraz hľadíme ako na bezmocného, trpiaceho a opusteného, stále však verného Božieho služobníka, ten touto cestou prešiel ako prvý. Pomáha nám niesť náš vlastný kríž. Jeho dôvera v Boha bola napokon naplnená. Verme, že bude naplnená i tá naša a radujme sa so zasľúbenia, že aj naše zlyhania, naše bolesti a neúspechy, budú napokon zahladené a premenené naplnením prirodzenej ľudskej túžby po živote v dokonalej harmónii s Bohom i celým tvorstvom. Amen.