Kázeň na 7. nedeľu po sv. Trojici, 30.7.2017

Ondrej Prostredník
7. nedeľa po Svätej Trojici, Veľký kostol, Bratislava, 30. 7. 2017

Oslovenie:
V dnešnú, 7. nedeľu po svätej Trojici biblické texty upriamujú našu pozornosť na Božiu starostlivosť o nás. Toto uistenie nás nenecháva bez otázok. Veď okolo seba a v našich životoch vidíme toľko nedostatku a trápenia. Nielen to. Vnímame aj ohrozenie našej planéty. Ako teda máme rozumieť slovám o Božej starostlivosti v tejto situácii? Sú to len vyprázdnené zbožné frázy? O tom chceme dnes uvažovať na základe starozmulvného príbehu o manne, o tom, ako sa Hospodin staral o svoj ľud, keď nasledoval jeho volanie do zasľúbenej zeme. Amen.

Text: Ex 16,2-3.11-18
Celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. Izraeliti im hovorili: Radšej sme mohli pomrieť Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sme sa chleba do sýtosti. Vy ste nás však vyviedli na púšť, aby ste celé toto zhromaždenie vyhubili hladom.
Hospodin povedal Mojžišovi: Počul som reptanie Izraelitov. Oznám im: Podvečer sa najete mäsa a ráno sa nasýtite chlebom, aby ste vedeli, že ja som Hospodin, váš Boh. Keď nastal večer, prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno zasa ležala okolo tábora napadaná rosa. Keď sa rosa stratila, na povrchu púšte sa objavilo čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať. Keď to Izraeliti videli, jeden druhého sa pýtali: Čo je to? Nevedeli totiž, čo to je. Mojžiš im povedal: To je chlieb, ktorý vám dáva Hospodin ako pokrm. Toto je to, o čom Hospodin prikázal: Nech si každý nazbiera toľko, koľko potrebuje na jedenie. Každý si naberie podľa počtu osôb v stane, ómer na osobu. Izraeliti tak aj urobili; niekto nazbieral viac, iný menej. Potom odmeriavali ómerom. Ten, kto nazbieral mnoho, nemal nadbytok. Kto nazbieral málo, nemal nedostatok. Každý nazbieral toľko, koľko potreboval.

Milí bratia a sestry,

Planéta Zem začína byť pre našu civilizáciu pritesná a opotrebovaná. Rýchly rast populácie a naše nezodpovedné správanie sa voči životnému prostrediu začínajú naznačovať veľmi nelichotivé trendy. Podľa odhadov do konca nášho storočia pribudnú k terajším siedmim miliardám ďalšie štyri. Klimatické zmeny však stále viac znižujú výnosnosť poľnohospodárskej pôdy a zmenšujú jej plochu. Takýto rast je neudržateľný. Ľudstvo musí zmeniť svoje správanie.

Ako? V zásade máme dve možnosti. Buď budeme menej konzumovať a správať sa šetrne k životnému prostrediu. Tiež budeme musieť prehodnotiť predstavu, že budúcnosť má len tá kultúra, ktorá je populačne vitálna a svojim počtom pretromfne iné kultúry.

Alebo objavíme pre našu civilizáciu nový životný priestor vo vesmíre. Ako ste už možno viacerí počuli, letenky na Mars sa už rezervovať dajú. Pre väčšinu ľudí medzi nami to asi znie ako úlet. A ak by to aj bolo možné, tak asi by hneď vedeli, koho na ten Mars poslať, aby im tu na Zemi už nezavadzal. A predsa ani táto možnosť nie je už vôbec iba vzdušným zámkom. Vďaka progresívne uvažujúcim ľuďom a vďaka technológiám začína byť reálnou možnosťou. O dákych dvadsať rokov sa mladí ľudia budú rozhodovať, či sa usadia na Zemi alebo si kúpia letenku na Mars.

Poviete si, ako toto súvisí s vierou a biblickými textami, ktoré sme čítali? Skúsme sa na to pozrieť takto: Boh sa o nás stará, aj keď vývoj situácie naznačuje opak. Preto: 1. Nadobúdame odvahu. 2. Získavame vždy nový podiel. 3. Nestrácame spolupatričnosť.

1. Nadobúdame odvahu. Možno si pamätáte jedno z predvolebných hesiel: „Ľudia potrebujú istoty.“ Situácia, o ktorej hovorí náš biblický príbeh sa však dá vystihnúť skôr opačným heslom: „Žiadne istoty!“

Spoločenstvo putujúceho ľudu Božieho v našom biblickom príbehu sa ocitlo v situácii bez akýchkoľvek istôt. Minuli sa im zásoby, ktoré si so sebou zobrali pri úteku z Egypta. Neskôr na tejto ceste sa objaví aj problém s pitnou vodou. Bolo to kruté prebudenie. Istoty, ktoré mali v podmienkach zajatia sa stratili. Odrazu si uvedomili: Smerujeme do záhuby! Exodus, odchod zo zajatia smerom do zasľúbenej zeme bol krok do neznáma.

Spoločenstvo putujúceho ľudu Božieho, nazvime ho „spoločenstvo exodu“,  žije bez akýchkoľvek istôt. Práve tým sa stáva spoločenstvom viery.

Sme aj my ako dnešná cirkev takéto spoločenstvo? Uprostred všetkých neistôt našej planéty, ktorá je pritesná pre geometrickým radom rastúcu populáciu? Planéty, ktorá je opotrebovaná a pre poškodenú klímu už nevie poskytovať dostatok pitnej vody a potravín pre všetkých?

Skôr opak je pravdou. Pripusťme si to! Ako inak vysvetliť tú paniku, keď sa objavia tie zneisťujúce informácie: klimatické zmeny, globálne otepľovanie, topiace sa ľadovce, dvíhajúca sa hladina morí, v nadväznosti na to vojny o zásoby, migrácia…..? Väčšina ľudí doslova odmieta zaoberať sa týmito vecami. Povedia si, že našej generácie sa to už netýka. Iní zasa prepadajú apokalyptickým náladám. V konci planéty vidia nevyhnutne sa blížiaci koniec sveta. Aj súčasné obrovské migračné pohyby mnohí v panike chápu ako znamenie konca. Oddávajú sa konšpiračným teóriám  a sú doslova hypnotizovaní tak, že sa v iba v obavách a v zatrpknutosti prizerajú, čo sa deje.

Ak na to všetko reagujeme strachom a panikou, nebuďme prekvapení, že nás okolitá spoločnosť ako kresťanov neberie vážne. Míňame sa totiž nášho cieľa. To znamená, že hrešíme – lebo to je význam slova hriech: netrafiť cieľ. Totiž nie sme tým, čo nám ako svojim nasledovníkom určil mesiáš, Ježiš z Nazareta: „vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta“. Ak spolu so všetkými uprostred apokalyptických informácií prepadáme panike z toho, že sa strácajú naše istoty, v čom sme iní ako všetci ostatní? Ako cirkev máme zmysel v tejto spoločnosti len vtedy, keď sa správame ako spoločenstvo putujúceho ľudu Božieho, ako ľudia, ktorí, keď počujú ľúbivé heslo „ľudia potrebujú istoty“, vedia, že skutočný život viery je život na ceste bez akýchkoľvek istôt.

Ako cirkev máme zmysel v tejto spoločnosti len vtedy, keď pochopíme, že veriť znamená nadobúdať odvahu. Odvahu vidieť budúcnosť, aj keď všetko, všetky informácie, všetky racionálne úvahy naznačujú, že sa rútime v ústrety katastrofe. Žiť z viery znamená odmietnuť čakať pasívne na koniec. Znamená to mať odvahu očakávať a tvoriť predpoklady pre život, ktorý bude pokračovať aj napriek všetkému, čo ho môže a hrozí zničiť.

2. Boh sa o nás stará, aj keď vývoj situácie naznačuje opak, pretože získavame vždy nový podiel. Biblický príbeh o manne ukazuje, že život pokračuje napriek ľudskej malovernosti. Ak by sa všetko malo diať podľa predstáv reptajúceho ľudu Božieho na ceste, ktorý chce iba istoty, tak by celkom iste čoskoro jeho púť skončila.

Ale Boh sa správa úplne inak ako jeho ľud. Ten reptá. To reptanie vlastne nie nič iné ako zakrývanie panického strachu o vlastnú budúcnosť. Je vlastne odmietnutím samotnej viery v Boha. Je to skúsenosť, ktorou sami prechádzame toľkokrát vo vlastnom živote. Kladieme si otázku, kde je Boh, keď sa toto všetko deje. Kde je Boh, keď nám namiesto sľúbenej budúcnosti zostáva len neistota, choroby, postupný zánik civilizácie?

Biblický príbeh o manne však ukazuje, že Boh práve v reptaní, v zapieraní jeho existencie počuje volanie o pomoc. Je to ako vo vzťahu medzi rodičmi a dospievajúcimi deťmi. Práve vzbura a odmietanie všetkého, čo rodičia povedia, je prejavom obavy mladého človeka o to, ako zvládne svoj vlastný život. A riešenie nikdy nie je viac autority a viac trestov, ale práve naopak. Viac lásky, viac blízkosti a porozumenia, viac nádeje.

To sa deje v tom tajomnom symbole nasýtenia mannou. Napriek neistote, napriek zúfalstvu, že niet budúcnosti prichádza drobný, nepatrný náznak nádeje. Žiaden kolosálny obrat. Žiadne istoty plných sýpok. Len nevyhnutná miera, nevyhnutný diel potravy na prežitie nasledujúceho dňa. To je to, o čo nás učí prosiť Pán Ježiš v modlitbe Otče náš: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

3. Boh sa o nás stará, aj keď vývoj situácie naznačuje opak: Nestrácame spolupatričnosť.

Tento podiel nádeje na každý deň nás ale nemá viesť ku akejsi iracionálnej pasivite – však dáko bude. Všetko môže ísť ďalej ako doteraz. Apoštol Pavel na to upozorňuje v texte, ktorý znel ako dnešná epištola. Viera nás má radikálne zmeniť. Už nie sme spoločenstvo otrokov ovládaných strachom. Sme spoločenstvo slobodných ľudí, ktorí majú nádej.

V podmienkach putujúceho ľudu Božieho na púšti to každodenné zbieranie manny vytvorilo medzi ľuďmi novú spolupatričnosť. Odrazu sa zo zneisteného spoločenstva plného hnevu a vzájomného boja o posledný kus chleba o posledné istoty, stáva spoločenstvo novej nádeje, ktoré sa delí o to, čo má.

To je azda to, čo naša spoločnosť a celá naša civilizácia dnes potrebuje najviac. Musí objaviť novú spolupatričnosť nádeje. Inak sa naozaj v boji o posledné zbytky ropy, vody a úrodnej pôdy ozaj doženieme do vlastného konca.

Čo je teda tou mannou v živote našej spoločnosti dnes?

Ak myslíme ozaj na chlieb, tak vo svetle správ o hladomore v niektorých častiach zeme to celkom iste znamená, že sa máme každý deň deliť o svoj chlieb s tými, ktorým sa ho nedostáva.

Ak myslíme na istotu pokojného a ekonomicky prosperujúceho prostredia, tak to celkom iste znamená, že sa máme každý deň deliť o ten náš prospech s tými, ktorým sa ho pre vojny nedostáva a preto musia utekať a hľadajú novú budúcnosť medzi nami.

Ak myslíme na potrebu dôvery a pevných vzájomných vzťahov, tak to celkom iste znamená, že máme pomáhať tým, ktorí z najrozmanitejších dôvodov o svoje vzťahy prichádzajú. Či už sú to tie manželské, priateľské, pracovné, alebo akékoľvek iné vzťahy, na ktoré sme ako ľudia odkázaní.

Napokon, ak myslíme na to, že táto planéta ozaj prestáva byť bezpečným domovom pre našu civilizáciu, nebojme sa prijať aj tých, čo ukazujú na novú nádej niekde inde vo vesmíre. Lebo ako spoločenstvo exodu, spoločenstvo putujúceho ľudu Božieho sme stále na ceste do neznáma, z bezpečných istôt do neistoty. A to je to, čo z nás robí veriacich. Keď veríme, že Boh sa o nás stará, aj keď vývoj situácie naznačuje opak: 1. Nadobúdame odvahu. 2. Získavame vždy nový podiel. 3. Nestrácame spolupatričnosť. Amen.

Modlitba
Všemohúci Bože, Ty si prítomný v celom vesmíre aj v najnepatrnejších stvoreniach.
Svojou starostlivosťou zahŕňaš všetko, čo existuje.
Vylej na nás moc svoje lásky, aby sme sa naučili chrániť život a jeho krásu.
Naplň nás pokojom, aby sme žili ako bratia a sestry a vzájomne si neubližovali.
Bože chudobných, pomáhaj nám zachraňovať opustených a zabudnutých tejto zeme, ktorí sú tak vzácni v Tvojich očiach.
Priprav nám uzdravenie našich životov, aby sme chránili tento svet a nie ho pustošili; aby sme šírili krásu a nie znečistenie a rozklad.
Dotkni sa sŕdc tých, čo hľadia iba po zisku na úkor chudobných a na úkor našej planéty.
Nauč nás odhaľovať hodnotu každej veci, aby sme boli naplnení úžasom a premýšľaním; aby sme rozpoznali, že Ty si nás stvoril tak, že sme prepojení s celým Tvojim stvorením a sme vzájomne na sebe závislí.
Ďakujeme Ti, že zostávaš s nami a dávaš nám vždy novú nádej.
Dávaj nám silu v zápase za spravodlivosť, lásku a mier.
Urob to pre zásluhy nášho Pána Ježiša Krista. Amen.