Ondrej Prostredník
Oslovenie
Témou dnešnej nedele je výstraha pred zvodmi. Spoločenstvo ľudí v cirkvi vždy zápasilo o čistotu. Pomenúvalo čo ešte je a čo už nie je čistým učením. Jedným dychom spolu s tým ľudia v cirkvi pomenúvali aj zvodcov, ktorí pre ich spoločenstvo predstavovali nebezpečenstvo a zbavovali sa ich najrôznejším spôsobom – od popráv až po vylúčenie na okraj spoločnosti. Povedomie jedinečnosti cirkvi a predstava o nevyhnutnosti chrániť jej čistotu pred možnými zvodmi je nesporne dôležitou úlohou. Je však aj veľmi zodpovednou úlohou, pretože pri jej plnení ľudia v dejinách cirkvi urobili už veľmi veľa osudových chýb, ktoré v konečnom dôsledku spoločenstvo cirkvi vôbec neposilnili, ale ho naopak oslabili a urobili neužitočným. Obsah dnešných služieb Božích nás vedie k tomu, aby sa opäť raz zamýšľali nad podstatou nášho poslania v tomto svete. Amen.
Kázeň
Mt 5,13-16
Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čo jej dodá slanosť? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť von, aby ľudia po nej šliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!
Už vám niekto niekedy povedal čosi také? Že máte úlohu, poslanie, ktoré sa týka celého sveta? Sú to slová, ktoré často zaznievajú v kostoloch. Dôverne ich poznáme. Mnohí z nás ich iste vedia citovať spamäti: Vy ste soľ zeme. Vy ste svetlo sveta. Dokážeme ale domyslieť ich dosah? Nie je to tak trochu prehnané? Nie sú tieto slová základom, či zámienkou na nepatričné sebavedomie kresťanov vo vzťahu k iným náboženstvám a filozofickým názorom na svet? Nestoja tieto slová za mnohými často mocenskými ambíciami kresťanských národov ovládnuť zvyšok sveta?
Tak ako všetky ďalšie časti Ježišových rečí na vrchu, aj táto stať má šokovať svojou radikálnosťou. Pozrime sa, do akej situácie zneli tieto slová vtedy, keď vznikali a čím môžu osloviť nás ako Ježišových nasledovníkov dnes. Zhrňme to do tejto myšlienky: Boh cez nás tento svet 1. udržiava a 2. robí čitateľným. V jednom i v druhom prípade však o túto výsadu môžeme prísť.
- Boh cez nás tento svet udržiava.
Podobenstvo so soľou nám je určite zrozumiteľné. Predsa však, pozrime sa, akú symboliku mala soľ v antickom svete. My si dnes uvedomujeme predovšetkým nenahraditeľnosť soli pre život. Zároveň je jej symbolika pre nás predsa len trochu ovplyvňovaná aj zdôrazňovaním škodlivosti soli pre ľudský organizmus.
Pre antického poslucháča Ježišových slov o soli sveta však bola v popredí iná symbolická funkcia soli. Soľ mala pre vtedajšieho človeka náboženský význam a plnila dôležité funkcie v náboženskom kulte. Vďaka čistiacim a konzervačným účinkom bola symbolom trvanlivosti a vysokej hodnoty. V múdroslovnej literatúre judaizmu nachádzame prirovnanie tóry – Božieho zákona – k soli. Tóra je soľ, bez ktorej svet nemôže existovať. Náboženskí predstavitelia Ježišovej doby nepochybne považovali svoje náboženstvo za také, ktoré je soľou zeme. Boli presvedčení, že o túto výsadu a funkciu nikdy a v dôsledku ničoho nemôže prísť.
Ježiš vo svojich slovách nadväzuje na túto predstavu. Ak teda hovorí „Vy ste soľ zeme“, tak podobne ako v ostatných častiach rečí na vrchu, potvrdzuje existujúce chápanie zákona. Zároveň ho však aj problematizuje a dopĺňa. Najprv celú tému zosobňuje. Nehovorí, že Tóra – zákon je soľou zeme, ale tí, čo sa k nemu hlásia. No a ak medzi vtedajšími veriacimi vládla predstava, že o ich výnimočné postavenie vo vzťahu k zvyšku sveta ich nikto a nič nemôže pripraviť, tak Ježiš svojim nasledovníkom teraz hovorí, že je to omyl.
Dopovedanie obrazu o soli, ktorá môže stratiť svoju slanosť, pripravuje exegétom dodnes vážne problémy. Niečo také je totiž nepredstaviteľné. Práve preto bolo to prirovnanie náboženských veriacich k soli také jasné a nespochybniteľné. Aj keď sa našli doklady, že určité typy soli získavané v tej oblasti a dobe, mali prímesy, ktoré mohli viesť po určitom čase k strate slanosti, oveľa pravdepodobnejšie je, že ide o rétorickú fikciu. Bolo by to v línii celého prejavu, ktorý má za úlohu šokovať neslýchanými vecami.
Čosi ako: Predstavte si nepredstaviteľné. Soľ bez chuti. Tým Ježiš otáča hrot kritiky na náboženstvo svojej doby, na vlastné náboženstvo. Áno, ste soľ zeme, ale to tak naveky nemusí byť. Aj o túto výsadu môžete prísť. Aj vy sa môže spreneveriť svojmu poslaniu. A keď sa to stane, tak dôsledky sú neslýchané. Bezcennosť, na nič to nie je vhodné, len aby to ľudia pošliapali.
Dnes veľa premýšľame, hovoríme a diskutujeme o užitočnosti kresťanskej cirkvi v dnešnom svete. V zásade proti sebe stoja dve prístupy. Ten prvý vychádza z postoja, ktorý Ježiš kritizoval. Je to prístup, podľa ktorého tu vládne akýsi automatizmus a funkcia cirkvi je daná a ničím nespochybniteľná. Nech by sa v nej dialo čokoľvek, nemôže stratiť svoju základnú funkciu, ktorou je jej podiel na udržiavaní chodu spoločnosti. Ten druhý prístup je určovaný Ježišovou kritikou a upozorňuje, že ako spoločenstvo veriacich vždy znova musíme zápasiť o vlastný charakter, o to, aby naše svedectvo a služba boli pre naše okolie užitočné. Bez toho sa totiž meníme na spolok zbytočných ľudí. Kým po dlhé stáročia bolo usporiadanie spoločnosti také, že nikto si v ničom nedovolil spochybňovať funkciu cirkvi v spoločnosti, dnes sme ako cirkev úplne rovnako ako každé iné spoločenstvo predmetom kritiky. Mnohí sa usilujú každú kritiku cirkvi odmietnuť a radi hovoria o nedotknuteľných vnútorných záležitostiach. Stále viac sa však ukazuje, že je to iba zúfalý pokus o zakrytie fatálnych zlyhaní, či už ide o majetkové kauzy alebo mravné delikty kňazov. Stále viac poznávame, ako ľahko môže celé spoločenstvo cirkvi prísť o svoju dôveryhodnosť. V tomto sú Ježišove slová v rečiach na vrchu skutočne prorocké a pravdivé: „Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť von, aby ľudia po nej šliapali.“
- Boh cez nás tento svet robí čitateľným.
To druhé podobenstvo o svetle je svojím odkazom ešte naliehavejšie. Opäť tu ide o analógiu s existujúcim chápaním funkcie zákona a náboženského systému. V slovách proroka Izaiáša sa zrkadlí toto vnímanie, keď hovorí: „Ustanovujem ťa za svetlo národov, aby si bol mojou spásou až do končín zeme.“ (Iz 49,6) V žalme 119,105 jeho autor vyznáva, ako je Hospodinovo slovo: „sviecou mojej nohe“ a „svetlom môjmu chodníku“. V evanjeliu podľa Jána sa dokonca stretávame s tým, ako Ježiš seba identifikuje so svetlom a hovorí: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12)
Toto povedomie Ježiš opäť potvrdzuje a vychádza z neho, keď svojim nasledovníkom hovorí áno, vy ste svetlo sveta. Svetlo má neodmysliteľnú úlohu v živote človeka. Vďaka svetlu môžu rásť rastliny a svetlo tak tvorí predpoklad na fungovanie celého potravinového reťazca. Ale nielen to. V tom sociálnom zmysle, je funkcia svetla v tom, že nám umožňuje orientovať sa, rozpoznávať, čo je okolo nás. Početné príbehy evanjelií o uzdravení nevidiacich a Ježišova kritika duchovnej slepoty len podčiarkujú tento význam viery v Boha ako svetla pre život človeka a spoločnosti.
Aj tu však Ježiš opäť problematizuje toto sebavnímanie. Svetlo samo o sebe síce nezhasína. Keďže v antickom svete bolo zažíhanie svetla náročným a drahým procesom, tak sa domáce svetlá, olejové lampy nezhasínali, iba sa utlmovali a zakrývali nejakou nádobou, aby v noci nerušili a nespôsobili požiar. Ak však má svetlo plniť svoju funkciu, tak nemôže byť ničím zatienené.
V evanjeliu podľa Lukáša je zachytená dlhšia stať, v ktorej Ježiš kritizuje náboženské pokrytectvo. Tam hovorí to známe ironické podobenstvo: „Môže viesť slepý slepého? Nepadnú azda obaja do jamy?“ (Lk 6,39). Aj nositelia svetla sveta sa môžu stať prekážkou v jeho šírení. Sú to slová veľmi ostrej kritiky na adresu každého náboženského sebavedomia a pýchy.
Naša stať končí výzvou: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!“ Je to opäť poukaz na to, ako sa s našim svedectvom a službou môžeme stať užitočnými pre svet okolo seba. Jednoduché dobro, ktoré okolo seba šírime, robí z tohto sveta znesiteľné miesto. Robí ho priestorom, v ktorom sa dokážeme orientovať. A nielen to. Práve dobro, ktoré dokážeme šíriť, sa stáva základom pre oslavu Boha.
Túto funkciu cirkvi dnes v mnohom zatieňuje zvláštna predstava, že najväčšiu službu Bohu robia tí, ktorí chránia tzv. „čistotu jej učenia“. A pritom im uniká ten veľmi subtílny, ale zároveň podstatný posun, ktorý Ježiš robí v tomto podobenstve. Nie dogmy a ich urputné stráženie sú dôvodom na to, aby ľudia oslavovali Boha. Je to konanie dobra. To je to svetlo, čo robí svet okolo nás čitateľným, aby sme sa v ňom vedeli orientovať.
Áno, máme jedinečné poslanie v tomto svete. Boh cez nás tento svet 1. udržiava a 2. robí čitateľným. V jednom i v druhom prípade však o túto výsadu môžeme prísť, ak sa sústredíme len na to, že sme automaticky výnimoční pre svoju vieru a učenie. Amen.
Modlitba
Všemohúci Bože,
ty si praješ, aby sme boli svetlom, ale v našom živote je ešte toľko tieňov. Ty chceš, aby sme našim blízkym boli dobrým príkladom, ale v nás samých býva často toľko temnoty. Ty chceš, aby sme našim životom a konaním dobra privádzali ľudí k tebe, ale v nás samých je často toľko váhania, ľahostajnosti a povýšenectva. Bože, buď ty svetlom nášho života, aby sme našim konaním dokázali robiť život iných jasnejším a znesiteľnejším. Preto sa teraz modlíme:
– za všetkých, ktorí trpia depresiami a psychickými chorobami,
– za všetkých, ktorí vo svojom srdci nosia myšlienky odplaty a pomsty,
– prosíme o svetlo pre všetkých, ktorí sa strácajú vo svojom živote,
– prosíme o svetlo pre tých, čo si o sebe namýšľajú, že sami sú svetlom a pritom šíria temnotu,
– prosíme o svetlo pre všetkých, ktorí v týchto dňoch uzreli svetlo sveta,
– prosíme o svetlo pre všetkých, ktorých milujeme a záleží nám na nich,
– prosíme o svetlo pre tých, ktorí prechádzajú cez bránu smrti, aby si bol ich svetlom,
– prosíme o svetlo pre tých, ktorí sa zmietajú v pochybnostiach a otázkach,
Prosíme Ťa v mene nášho Pána a Ježiša Krista. Amen.