Text: Jeremiáš 1,4-10
Takto mi zaznelo slovo Hospodinovo: Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa; určil som ťa národom za proroka. Ja som však povedal: Ach, Pane, Hospodine, veď neviem hovoriť, lebo som primladý. Nato mi riekol Hospodin: Nehovor: Som primladý. Ale choď, ku komukoľvek ťa pošlem, a hlásaj všetko, čo ti rozkážem! Neboj sa ich, lebo ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil – znie výrok Hospodinov. Vtedy Hospodin vystrel ruku a dotkol sa mi úst. Potom mi Hospodin riekol: Ajhľa, dal som ti do úst svoje slová. Pozri sa: dnes som ťa ustanovil nad národmi a kráľovstvami, aby si vytŕhal a rúcal, hubil a búral, aby si staval a sadil.
Milí bratia, milé sestry,
sú ľudia, ktorým vôbec nerobí problém postaviť sa pred ľudí a hovoriť. Začína sa to už v škôlke. Jedny deti pohotovo referujú vždy o všetkom, zatiaľ čo iné len rozpačito mlčia a pozerajú do zeme.
V škole to pokračuje. V každej triede, či skupine sa vyprofilujú rečníci, ktorí nemajú žiadne zábrany predvádzať sa, pútať na seba pozornosť. Aj bezvýznamnú vec dokážu nafúknuť a urobiť z nej vzrušujúcu novinku.
Zdatných rétorikov poznáme zo svojho zamestnania, či z politiky. Sú neprehliadnuteľní. Hovoria dlho a radi, hoci niekedy nemajú ČO povedať.
Náš kázňový text dnes opisuje situáciu, kedy človek má ČO povedať, ale hovoriť nechce.
Jeremiáš je povolaný, aby bol prorokom, no on takéto poverenie odmieta. Božie vyvolenie vníma ako poctu, ale na proroctvo sa necíti. Vie, že byť Božím prorokom znamená niesť zodpovednosť, mať odvahu hovoriť nepríjemné správy a často plávať proti prúdu.
Byť prorokom je náročné. Nebezpečné.
My ľudia sme vo všeobecnosti leniví učiť sa, a niekedy dokonca arogantní, aby sme spoznali, že sa učiť potrebujeme. Sme presvedčení, že životu a dianiu rozumieme, nepotrebujeme ich skúmať ďalej. To, čo robíme, podľa čoho sa správame, je dobré. Ak príde niekto a toto naše pohodlie naruší, ak začne tvrdiť, že sa mýlime, rozruší nás to.
A tak robíme všetko preto, aby sme si svoje názory a postoje udržali.
Tvárime sa, že je všetko v poriadku. Doma, v práci a samozrejme aj v cirkvi. V rodinách však natoľko zápasíme o moc, že si ostávame dlžní obyčajné uznanie a podporu. Neustále súťažíme na pracovisku, tlačíme sa do popredia na úkor tých, ktorí sa nevedia presadiť a sebaisto prezentovať alebo takýmito napätiami trpíme, a cirkev považujeme za miesto, kam by sme radi chodili iba čerpať.
A hoci vieme, že si aj predstieranie pokoja vyžaduje námahu, predsa nás len vystavuje menšiemu riziku.
K upokojeniu, že to s nami a okolo nás nie je až také zlé, prispieva množstvo našich aktivít, kedy na spracovanie nepríjemných pocitov nemáme čas a tlačíme ich do úzadia, alebo alkohol, ktorý tlmí a dopraje ilúziu, že bude dobre, že sa všetko nejako usporiada samé.
Skutočnosť vidieť a jasne pomenovať nám najviac bráni strach, strach, že stratíme priazeň a sympatie.
Niet divu, že sa mladého muža – Jeremiáša takáto životná úloha zaskočí. Ešte na ňu nie je pripravený. No skôr, ako formuluje svoje námietky, počuje od Boha: Poznal som Ťa, od lona tvojej matky, určil som ťa národom za proroka. Len ty môžeš ľuďom okolo seba priniesť posolstvo pravdy, ktorá povedie k záchrane. Vyhliadol som si práve teba.
Ale Jeremiáš sa napriek takémuto vyznaniu zdráha. Ako sa dá zvestovať tým, ktorí nechcú počuť? Kto by sa zo všetkých síl nechcel vyhnúť tomu, že bude obávaným, varujúcim, hlasom na púšti, tým, ktorý len znepokojuje?
Jeremiášov strach je väčší ako hrdosť, že práve on má byť Božím vyvoleným.
Bratia a sestry,
slovo pre Jeremiáša platí aj nám. A rovnako ako on hľadíme, ako od neho uniknúť. Namiesto hľadania zmyslu povolania Božieho sa upíname len na svoju neschopnosť a strach zo zlyhania.
„Ach Pane, Hospodine, veď neviem hovoriť, lebo som primladý,“ odpovedá Jeremiáš Bohu.
A my ho verne kopírujeme: „Ach, Bože, som príliš mladý. Som príliš starý. Na to, aby som sa zaujímal a vyjadroval k dianiu v cirkvi, nie som dosť zbožný. Aj tak nemôžem sám nič zmeniť! Bože môj, pozri na tie zložité vzťahy – netuším, kam a čo by som ja mohol/mohla priniesť. Nájdi, vyhľadaj si niekoho iného, kto vie hovoriť, premýšľať a vyhodnocovať lepšie ako ja.“
Takto reagujeme, aby sme len nemuseli byť tým, kto dá najavo nespokojnosť, lebo vidí problém a poukáže naň.
Pán Boh našim zábranám a pochybnostiam rozumie. Vie si ich predstaviť. Ale aj tak od svojho poverenia neupúšťa. Presviedča nás. Neočakáva, že službu, do ktorej nás vyšle, naplníme vlastnou silou a schopnosťami. On sám nám dá prostriedky, ľudí, vytvorí situácie, v ktorých očakáva, že prinesieme to, čo sme a čo práve máme. On sa postará o to, aby sme boli kvalifikovaní, aby naše slovo malo vplyv, malo dosah.
Pozná náš strach, aj ťarchu zodpovednosti, ktorú máme niesť. Pozná aj našich protivníkov. Preto hovorí: Neboj sa ich, lebo ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil. Ajhľa, dal som ti do úst svoje slová.
Z histórie poznáme mnohých ľudí, ktorí sa tomu, čo v ich dobe platilo, neprispôsobili, ale mali silu a odhodlanie vzoprieť sa. Prorocké slovo Jána Husa, Martina Luthera, Dietricha Bohnhoeffera a mnohých iných, ich varovný hlas, ktorý pozdvihli proti pretvárke a násiliu, páchanému na ľuďoch, narazil na odpor. Bol nepríjemný a preto spochybňovaný a označený za nepriateľský. Tí, ktorí mali moc, vyskúšali všetko, aby prorokov umlčali.
Ale mlčať znamená na praktikách zla spolupracovať. Mlčať znamená tiež trpieť, strácať sám seba, zakopať svoje talenty, zaprieť svoju darovanú hodnotu. Mlčať znamená rozhodnúť sa preto, že zvíťazí hrubá sila. A to robí človeka nielen zbabelým, ale aj chorým.
Americký psychiater a psychoanalytik Scott Peck píše: „Často sú to duševne najzdravší a najzrelší z nás, ktorým je dané trpieť spôsobom ďaleko bolestnejším, ako si obyčajný človek v rámci svojich skúseností dokáže predstaviť. Veľkí vodcovia, dobrí a múdri, musia pravdepodobne zažívať také stupne duchovných múk, ktoré sú bežnému človeku úplne neznáme.
Naproti tomu je to práve táto neochota prežívať emocionálnu bolesť, ktorá leží v koreňoch citových porúch. Tí, ktorí sú schopní plne prežívať úzkosť, pochybnosti, zmätok a zúfalstvo, môžu byť v skutočneosti nekonečne zdravší ako tí, ktorí sa za všetkých okolností sebaistí a samoľúbi.“
Boh sa dotkol Jeremiášových úst. A to znamenalo, že mu dal schopnosť hovoriť to, čo v ľuďoch prebudí túžbu myslieť a konať inak ako doteraz.
Božie slovo má moc samo osebe. Nie je závislé od výrečnosti, pohlavia ani zrelosti proroka. Nájde si priestor a cestu, aby mohlo plniť, tvoriť to, na čo je určené – aby človeka viedlo k životu.
Boh hovorí: pozri, staviam ťa nad národmi a kráľovstami. Božie slovo neplatí len pre Izrael, platí celému svetu.
Brat a sestra,
máš poverenie, ale aj povzbudenie, aby si išiel a hovoril, čo ľudia v Tvojom prostredí potrebujú počuť. To, čo povieš, nebude zbytočné. Boh ti zveruje úlohu hovoriť ľuďom v tvojej rodine, práci, v cirkvi jasné, zrozumiteľné slovo, ktoré zahýbe ich vnútrom, ich svedomím. Áno, práve Tebe.
Ak pretvárku, nespravodlivosť, manipuláciu a všetky možné prejavy sofistikovaného zla medzi nami nepomenujeme, to ešte vôbec neznamená, že neexistujú. Nezmiznú. Naopak, budú sa stále ďalej rozrastať. Preto o nich niekto musí začať hovoriť.
Jeremiáš svoju úlohu predsa len prijal. 40 rokov bol Božím prorokom. Napriek skrytým aj zjavným nepriateľstvám napomínal, pozdvihol hlas proti mocným vo svojej krajine. Znášal za to mnohé útoky, utrpenie a samotu. Ale ostal Božím. Ostal samým sebou.
Možno sa nám zdá, že porovnávať sa s Jeremiášom je trúfalé. Ale nie je to tak. Aj my sme zodpovední za to, čo hovoríme, aj za to, čo nepovieme. Sme zodpovední za svoje slovo aj konanie v obyčajných veciach všedného dňa.
Tam, kde sa ľudia navzájom zraňujú alebo ignorujú, máme byť prorokmi, ktorí to nebudú prehliadať. Tam, kde sa upiera právo slabému, bezmocnému, a k tomu, čo potrebuje, sa nemôže vyjadriť sám, by sme mali byť prorokom a klásť odpor namiesto nich.
Tam, kde jedni s druhými zaobchádzame s láskou, pozornosťou a toleranciou, tam Božie slovo nadobúda podobu. Tam sa aj na bolestivých ruinách začínajú črtať hodnoty Božieho kráľovstva.
Jeho budovanie medzi ľuďmi stále stojí sebazaprenie, kritiku, pochybnosti a výsmech. Ale kladie dobrý základ radosti a slobode. Amen.
Bože náš,
veríme, že Tvoje povolanie do svojej služby v tomto svete môže našu osobnosť a aj náš svet neuveriteľne rozvinúť, ale obávame sa, že ho nezvládneme. Keď vidíme, čo platí, cítime sa neschopní a vopred odsúdení na prehru. Každé naše nadšenie a nasadenie pod vplyvom falošných ľudí hasne. Nedoceňujeme ich stratégie.
Buď sme naivní, a veríme všetkému, čo vidíme a počujeme, a potom prekvapení, keď nás oklamú, alebo vopred pochybujeme o všetkom a nie sme ochotní veriť nikomu a ničomu. Za obomi týmito postojmi je len náš strach.
Prosíme, odním ho od nás, daruj dôveru, múdrosť vidieť, vnímať a hodnotiť podľa rozumu, ale aj citu, ktorým si nás do tohto sveta poslal. Prosíme o schopnosť počúvať a rešpektovať Tvoju vôľu, nehyhovárať sa na to, že nevieme, čo od nás chceš, ale naslúchať hlasu svojho svedomia, svojho vnútra.
Pomôž nám rozumieť, čo je dobré, čo sleduješ v našich vzťahoch, v našich spoločenstvách, v našej spoločnosti.
Prosíme o duchaplnosť, aby sme sa dokázali zorientovať aj v prostredí, ktoré nás mätie, zavádza.
Prosíme za tých, ktorí vo svojom živote a práci nevidia úžitok a zmysel, ktorí sú depresívni, zúfalí alebo agresívni, pomôž im, aby pocítili Tvoju moc, podporu a ochranu. Amen.