Služby Božie — 9. nedeľa po Svätej Trojici (24. 7. 2016, Malý kostol)
Text: 1 M 13,7 – 18
I vznikol spor medzi pastiermi Abrámových a Lótových stád. V tom čase bývali v krajine aj Kanaánci a Perizejci. Vtedy povedal Abrám Lótovi: Nech nieto sváru medzi mnou a tebou ani medzi tvojimi a mojimi pastiermi, veď sme príbuzní. Či nemáš pred sebou celú krajinu? Oddeľ sa teda odo mňa! Ak pôjdeš naľavo, ja sa budem držať napravo; ak ty pôjdeš napravo, ja sa budem držať naľavo. Keď Lót pozdvihol oči, videl, že celé Okolie jordánske až po Cóar malo hojnosť vlahy ako Hospodinov raj, ako Egypt. Bolo to skôr, ako Hospodin skazil Sodomu a Gomoru. Lót si vybral celé Okolie Jordánu a pobral sa na východ. Tak sa oddelili jeden od druhého. Abrám býval v Kanaáne, ale Lót býval v mestách Okolia jordánskeho a posunul si stany až po Sodomu. Mužovia Sodomy však boli veľmi zlí a hrešili proti Hospodinovi.
Hospodin riekol Abrámovi potom, keď sa Lót odlúčil od neho: Pozdvihni oči a z miesta, na ktorom si, zahľaď sa na sever i na juh, na východ i na západ. Lebo celú krajinu, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky. Rozmnožím tvoje potomstvo ako prach na zemi: ak niekto vládze spočítať prach na zemi, tak bude možné spočítať aj tvoje potomstvo. Vstaň, prejdi krajinou po dĺžke i šírke, lebo ju dám tebe. Nato posunul Abrám stany, prišiel a ostal býval v dubine Mamreho, ktorá je v Chebróne; i postavil tam oltár Hospodinovi.
Bratia a sestry.
Dnešný kázňový text oplýva veľkým myšlienkovým bohatstvom. Do popredia sa dostávajú predovšetkým dve témy, ktoré sú poučné a mimoriadne dôležité pre život veriaceho človeka. Prvou sú medziľudské vzťahy, a tou druhou je prezieravá múdrosť, schopná urobiť správne rozhodnutia v živote. Prvú tému si všimneme iba okrajovo, pretože tá druhá je v tomto príbehu kľúčová.
Príbeh Abraháma, tu ešte pomenovaného Abrám, je paradigmou správneho vzťahu človeka voči Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Dej príbehu, o ktorom sme čítali, nás prenáša v horizonte času do ďalekej minulosti, keď Abrahám putoval do zasľúbenej zeme. Postupne sa k nemu pridalo početné spoločenstvo, medzi nimi aj jeho synovec Lót so svojou družinou. Prichádzali práve z Egypta, z krajiny, ktorá je v Starej zmluve opisovaná ako krajina hojnosti, no zároveň aj ako krajina modloslužby.
Abrahám a Lót prichádzajú do zeme, ktorú už obývali Kanaánci a Perizejci. Táto zmienka je dôležitá, pretože okrem historickej informácie nám podáva aj správu o nebezpečenstve vplyvu týchto národov na putujúci Hospodinov ľud. Boli to národy, ktoré sa v krajine usadili už v dávnych dobách a vytvorili tam pevné spoločenské formácie založené na uctievaní kultov plodnosti. Abrahám a Lót sa vracajú cez Negeb na miesto, kde Abrahám táboril už na začiatku svojho putovania a kde kedysi postavil Hospodinovi oltár, ako prejav vďaky za Božiu milosť a viery, že všetko na tomto svete patrí jedinému Bohu, Hospodinovi. Miesto, kde sa Abrahám spolu s Lótom utáborili bola hornatá krajina plne závislá na dažďoch. Život tu teda nebol ľahký. Inak tomu bolo ďalej smerom k Jordánu, k takzvanému jordánskemu okoliu až po Cóar, kde bolo vlahy dostatok a tieto miesta boli preto hojne osídlené.
Medzi pastiermi Abrahámových a Lótových stád nastal spor. Abrahám aj Lót si prinášajú z Egypta aj bohatstvo, ktoré tam získali, majetok a stádo. Tam kde je prebytok majetku na jednej strane a nehostinné podmienky na strane druhej, tam vznikajú problémy. Abrahám však koná veľmi prezieravo a múdro. Veľmi mu totiž záleží na dobrých vzťahoch v rámci spoločenstva, zvlášť ak ide o príslušníkov jednej veľkej rodiny. Abrahám tak robí prvý krok a ponúka Lótovi riešenie, ktoré má vznikajúce spory už v zárodku zažehnať a upokojiť celkovú situáciu. Neobáva sa, že ak ustúpi svojmu synovcovi bude znevýhodnený, či utrpí stratu. Verí totiž Bohu, ktorý ho vyviedol z jeho rodiska a vedie ho do zasľúbenej krajiny, kde sa majú pri ňom naplniť Božie zasľúbenia. Koná vo viere a v presvedčení, že vzťahy medzi blížnymi majú byť dobré a sú preto dôležitejšie ako osobný prospech. Vie, že ľudské spoločenstvo potrebuje predovšetkým pokoj, aby sa mohlo rozvíjať a zveľaďovať.
Abrahám preto ponúka Lótovi možnosť vybrať si slobodne a podľa svojej vôle miesto, kde sa usadí. Nemajú sa tým úplne spretŕhať vzájomné vzťahy, no má to byť krok k upokojeniu začínajúcich rozporov. Abrahámovo správanie je príkladom uvážlivého konania. Dokáže sa vzdať vlastného prospechu v záujme svojho blížneho a v záujme spoločenstva. Je nám preto príkladom svojou vierou i konaním. A to nás vždy nanovo upomína, že Bohu treba veriť, a to aj vtedy, keď sa to zdá byť ťažké, ba priam nemožné. Tak sa zachoval aj Abrahám. Jeho vek a fyzické predpoklady ho mohli viesť skôr k opačnému postoju, ku skepse, či priamo k nevere. Ani zasľúbená zem nebola doslovným rajom na zemi, zasľúbil mu ju však sám Hospodin, jediný Boh, Pán univerza. Boh je s človekom všade, aj na tom najneúrodnejšom kúsku zeme a dáva sa mu nájsť, keď ho človek hľadá.
Abrahám zostal Bohu verný. Lót si vybral podľa svojho vlastného uváženia to najvýhodnejšie a najlepšie, čo daná situácia ponúkala. Vybral si miesto, ktoré nebolo závislé iba na dažďových zrážkach ako hornatá časť Kanaánu, kde zostal Abrahám, ale bolo zavlažované aj prirodzeným spôsobom a tým poskytovalo väčšiu istotu a lepšie podmienky pre život. Lótovi a ostatným, ktorí šli svojou cestou, pripomínala táto krajina rajskú záhradu alebo Egypt. Všimnime si, že Egypt sa im zdá byť priamo pozemským rajom, čo ich zvádza k tomu, aby na úkor hmotného zaistenia a možno aj vidiny blahobytu porušili bratsko-sesterskú pospolitosť. Lót uprednostnil blahobyt pred dôverou v Hospodina. Toto miesto, ktoré síce oplývalo bohatstvom, bolo zároveň miestom modloslužby, kde sa ľudia riadili inými princípmi ako je dôvera v Boha, láska, úprimnosť, skromnosť, či pokora.
Na pozadí tohto príbehu vidno, aké tragické rozhodnutie dokáže človek urobiť, keď dostatočne nepremyslí svoje zámery a svoje rozhodnutia robí často impulzívne, či zaslepený momentálnym prospechom. Otázkou je, prečo sa nedokáže dostatočne poučiť, prečo stále opakuje rovnaké chyby. Tam, kde je bohatstvo a prebytok materiálnych potrieb a pôžitkov spríjemňujúcich človeku život, tam vládne často pýcha, závisť, nenávisť, ničivý strach a nepokoj, podvádzanie, modloslužba, deštrukcia. Vzťahy voči Bohu sú tu porušené a človeka vedú do záhuby.
Mnohé z toho, čo sme práve opísali, vidíme aj v časoch, ktoré žijeme. Ani dnes sa ľudia veľmi nebránia, skôr vítajú, ak si môžu vybrať to, čo pokladajú za najlepšie, často aj na úkor iných. Dokonca aj tým z nás, ktorí sa priznávajú k viere v Boha Abraháma, Izáka a Jákoba a jedným dychom vyznávajú svoju vieru v Ježiša ako Krista, sa zdá byť príliš ťažké nasledovať Abraháma v zdanlivej neistote z neznámeho, avšak v pevnej viere a dôvere v Boha, ktorý na tejto cestou človeka sprevádza.
Áno bratia a sestry, často sme v pokušení zvoliť si cestu, ktorou kráčal Lót. Často nemáme odvahu priznať si, že k plnohodnotnému životu nepotrebujeme prebytok, ani komfort, ktoré vytvárajú ilúziu šťastia a radostného života bez problémov. Na druhej strane často prehliadame tých, ktorí trpia núdzou, či už materiálnou alebo duchovnou. Pri tom všetkom zabúdame, že nám uniká niečo podstatné. Vzďaľujeme sa od seba. Máme strach zo vzťahov, ktoré by mali byť založené na obojstranných záväzkoch a zodpovednosti. Spoločenstvo preto zamieňame často za imaginárny svet vytvorený virtuálnou realitou. Chceme viac mať, nie byť. Nechceme sa deliť. A v tejto smutnej realite sami seba presviedčame, že je to predsa úplne samozrejmé.
Vďaka Bohu, nie všetci takto uvažujú a konajú. Hospodin stále vedie tú skutočnú kresťanskú cirkev, ktorej zvykneme hovoriť neviditeľná, práve prostredníctvom tých, ktorí aj dnes putujú spoločne s Abrahámom po ceste viery v Boha, lásky a úcty k životu iných, v ústrety cieľu, ktorým je večné spoločenstvo pokoja so svojim Stvoriteľom. Takáto cirkev nepotrebuje inštitucionálne hierarchie, ani pompéznosť a lesk okázalých rituálov, ani zbožné gestá a prázdne frázy. Jej ovocím sú skutky lásky v tomto ubolenom a ľudskou zlobou zmietanom svete.
Po rozchode Abraháma s Lótom Hospodin obnovuje zasľúbenie Abrahámovi a pridáva k nemu ešte niečo naviac: „celú krajinu, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky“. Abrahám má prejsť krajinu všetkými smermi, aby ju nielen spoznal, ale aby na ňu vzniesol Boží nárok. Abrahámovo potomstvo bude tak veľké, že ho nebude možné zrátať, tak ako sa nedá zrátať prach na zemi. To, čo sa nedalo spočítať bolo v staroveku pokladané za neovládateľné a tým i neporaziteľné. Abrahámovmu potomstvu, Božiemu ľudu je tu zasľúbená nezničiteľnosť (Iz 54, 17). Boh to potvrdil raz a navždy v živote Ježiša Krista. V tejto existenciálnej dráme ľudských dejín Boh dokázal, že kríž, ktorý vyjadruje v plnej nahote hĺbku tragédie ľudského odcudzenia, neostal posledným dejstvom v živote spravodlivého človeka. Vzkriesenie Ježiša Krista je udalosťou, v ktorej Boh rehabilituje život, ktorý je od začiatku až do konca manifestáciou vytrvalej viery a dôvery v Boha. Iba takýto vzťah nám umožní žiť a konať prezieravo a múdro a stať sa skutočnými Božími služobníkmi, poslušnými Božej vôli, a to aj v situáciách, keď hrozí, že budeme odmietnutí, nepochopení a znevážení. Ježišov životný príbeh sa tak stáva najväčším paradoxom v dejinách, súčasne však trvalým majákom pre každého, kto hľadá tú správnu cestu a s ňou aj ten pomyselný bezpečný prístav života.
Pýtajme sa teda aj my, bratia a sestry, akí vlastne sme a akými služobníkmi živého Boha chceme byť? Akou cestou sa vybrať? Rozhodnutie je na každom z nás. Je však zrejmé, že tou správnou voľbou je držať sa cesty, ktorou sa rozhodol ísť Abrahám. Božie zasľúbenia nemôžu byť nikým a ničím zmarené. Nezmarila ich ani nedôvera, či rozdelenie spoločenstva. Abrahámovi, ktorý sa spolieha na Hospodina a bezvýhradne mu verí, práve jemu sa dostáva zvláštnej starostlivosti zo strany Hospodina. Božie zasľúbenia sa majú uskutočniť prostredníctvom toho, kto už stratil predpoklady pre založenie rodu, a na mieste, ktoré z ľudského hľadiska nedáva žiadne záruky zaisteného života. Tak koná Boh, paradoxne, ale vždy v náš prospech, aj keď tomu nie vždy rozumieme, aj keď stále zostávajú mnohé nezodpovedané otázky, ktoré život so sebou prináša. Akceptovať to predstavuje prezieravú múdrosť, a tá je zdrojom odvahy robiť v živote správne rozhodnutia.
Bratia a sestry, kráčajme vedno s Abrahámom po ceste viery a dôvery v Hospodina. Nasledujme príklad nášho Pána Ježiša Krista, vždy a za každých okolností. Nenechajme sa znechutiť, ani zastrašiť tými, ktorí od nás žiadajú poslušnosť bez vlastného názoru a nútia nás byť súčasťou stáda, ohlúpnutého demagógiou svojich slepých vodcov. Čo znamená ich moc v porovnaní s mocou lásky a pokoja, ktorých zdrojom a konečným cieľom je jediný Boh?
Ak sme zlyhali alebo pochybili, vyvážme to tým, že vykonáme niečo správne. Starozmluvné hebrejské slovo chatah, ktoré sa obvykle prekladá vo význame „hriech“, znamená v skutočnosti „minúť cestu, cieľ“. Vykonajme pokánie, ktoré je návratom na cestu života. V hebrejskom jazyku je pokánie vyjadrené výrazom tešubach, čo znamená „návrat“. V našom prípade ide o návrat k Bohu, k sebe, návrat na tú správnu cestu. Nájdime preto odvahu a rozhodnime sa správne. Amen.