Služby Božie — Koniec roka (31. 12. 2017, Veľký kostol)
Oslovenie
Bratia a sestry
Starý rok končí a s ním všetky jeho pozitíva i negatíva. Nadchádza rok nový, čas nových príležitostí, novej nádeje pre svet, v ktorom žijeme. A to je príležitosť pre úprimné poďakovanie Hospodinovi za všetku milosť a požehnanie, no súčasne je to aj výzva, obrazne povedané, „kráčať v novote života“, čo znamená žiť v moci Ducha Svätého, participovať na Božej spravodlivosti, ktorá sa realizuje v tomto svete od samého počiatku, k manifestácii ktorej dochádza v dejinách Izraela, vyvoleného Božieho ľudu, a jedinečným spôsobom v živote a diele Ježiša Krista, v prospech života a spásy ľudstva i celého sveta. S vďakou za požehnanie uplynulého obdobia je preto pevne spojená aj prosba, aby sme i v tom novom roku mali dostatok síl, pevnej viery, no aj odvahy vypočuť túto výzvu zodpovedne, vo vedomí, že sme všetci súčasťou veľkého diela spásy, ktoré koná Boh v tomto svete.
Text: R 12, 17 – 21
Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; starajte sa o dobré pred všetkými ľuďmi. Ak je možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi, nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu (Božiemu) – lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím; hovorí Pán. Naopak: ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; ak je smädný, napoj ho; lebo keď tak urobíš, žeravé uhlie zhrnieš mu na hlavu. Nedaj sa premôcť zlému, ale zlé premáhaj dobrom!
Bratia a sestry.
Prečítané Pavlove slová sú odpoveďou na všetky závažné otázky každodenného života kresťanov. Pavol ich adresoval takmer pred dvomi tisícročiami spoločenstvu veriacich v Ríme, no rovnako sa týkajú aj nás. Preto sú vhodné k duchovnému zamysleniu práve v posledný deň občianskeho roka, ktorého sme sa z Božej milosti dožili a spoločne chceme poďakovať Bohu za všetko požehnanie, milosť a v modlitbách prosiť o Božie vedenie aj v nastávajúcom období, v roku novom.
Etický obsah Pavlových slov reflektuje múdrosť Izraela zasadenú pevne do kontextu Ježišovho volania po láske, ktorú nie je možné obmedzovať ničím, čo ľudí od seba delí a nedovolí im tento univerzálny mandát pre život realizovať bez vopred stanovených podmienok. Pre každý jeden verš kázňového textu nachádzame paralely v starozmluvnej múdroslovnej literatúre, čo len potvrdzuje, že Pavol vo svojej zvesti vždy vychádza primárne z vlastnej židovskej tradície. Všetkému dominuje príklad Ježiša Krista a jeho dôraz na lásku, ktorá je a musí ostať v centre ľudského života ako jediný prostriedok, ktorým je možné prekonávať ťažkosti každodenného života, no rovnako i všetky prekážky, ktoré ľuďom bránia žiť v bratsko-sesterskom spoločenstve.
Nejde pritom vôbec o ideál, ktorý nemožno uskutočniť. Aj keď sa to tak na prvý pohľad zdá, v skutočnosti je to reálny základ života každého človeka a súčasne jediný možný spôsob, akým možno život na tomto svete zachovať v pozitívnej perspektíve jeho neustáleho zdokonaľovania. Takáto láska je zároveň jediným pevným základom v živote každého, kto vyznáva vieru v jediného Boha a v srdci verí, že Boh mu ponúka v Ježišovi Kristovi spásu, ako ničím nezaslúžený dar milosti.
Postupom času však bolo toto živé myšlienkové bohatstvo Pavlovej zvesti zatláčané stále viac do úzadia vytváraním teoretických koncepcií cirkevnej náuky. Stále viac sa na Pavlovu zvesť hľadelo ako na teologický traktát systematicky usporiadaného učenia. Jej dynamika a údernosť, rovnako ako dynamika celej novozmluvnej zvesti sa týmto spôsobom neutralizovali a preniesli do subjektívnej roviny introspektívneho svedomia a vnútorného prežitia Božej milosti. Do centra pozornosti a záujmu sa tak dostáva kresťan ako jednotlivec, jeho vnútorná spokojnosť a vyrovnanosť, namiesto dôrazu na univerzálnu rovinu vnútornej i vonkajšej kvality a spôsobu života spoločenstva Božieho ľudu, ako priamy dôsledok prijatia evanjelia Ježiša Krista.
Mnohí kazatelia dodnes uprednostňujú tento spôsob kázania, pretože je pohodlnejší. Vyvoláva totiž v človeku blažený pocit uspokojenia, pretože počúva zväčša to, čo chce počuť, čo ho má uistiť, že je v bezpečí a na správnej strane. Takáto ponuka duchovného placeba je naviac zbavená prorockej naliehavosti a nevystavuje preto kazateľov riziku potenciálnej kritiky konzumentov za vnútorný nepokoj, ktorý vnímajú ako ohrozenie, no neuvedomujú si, že v skutočnosti ide o tvorivý nepokoj, ktorý má veriacich neustále upozorňovať na dôsledky a nároky evanjelia na kvalitu vzájomných vzťahov a života celého spoločenstva veriacich a v konečnom dôsledku i celej spoločnosti.
Pavlovi však vôbec nešlo o ekvilibristiku duchovného cvičenia, ktoré sú bežnou súčasťou dnešnej modernej psychohygieny. Vždy riešil konkrétne problémy, ktoré prinášal spoločný život veriacich, a sledoval ním konkrétne ciele, v prvom rade snahu presvedčiť kresťanov nežidovského pôvodu, niekdajších pohanov, o tom, že len takáto, možno povedať radikálna láska je cestou k zasľúbenému pokoju a spáse. Je preto mimoriadne dôležité nezabúdať na historický kontext, v ktorom Pavlove slová odzneli. Iba tak pochopíme, o čo Pavlovi v skutočnosti išlo.
Situácia medzi židovskými a nežidovskými kresťanmi v Ríme bola napätá. Obe strany zdôrazňovali svoju vlastnú pravdu, ich myslenie a konanie boli ovládané tradičnými predsudkami, preto neboli ochotní otvoriť sa novej realite, ktorú so sebou prináša Božie dielo v Ježišovi Kristovi pre dobro všetkých ľudí, Židov i Nežidov. Toto napätie a nezhody boli navyše potenciálnou hrozbou aj zvonka, predovšetkým zo strany oficiálnej rímskej vrchnosti, ale aj väčšinového obyvateľstva, ktoré nemalo dostatok porozumenia voči židovskej viere v jediného Boha a na nej založenom spôsobe života, pretože v nich videlo konkurenciu, či priamo ohrozenie tradičného spôsobu života a zvyklostí, ktoré boli chápané ako nemenný status quo.
Ak sa sústredíme na tieto dôležité skutočnosti spôsobené kultúrno-spoločenskou dynamikou života vtedajšej Rímskej ríše, môžu nám Pavlove slová pripadať trochu zvláštne. Majú však svoje opodstatnenie. K náprave spoločnosti, ak má byť efektívna a skutočne priniesť ľuďom všeobecný prospech, musí dochádzať zvnútra človeka. K tomu však môže prísť len vtedy, ak majú ľudia vieru, ktorá je trpezlivá a dokáže ich podržať, zvlášť v tých ťažkých situáciách. Na prítomné napätie je preto treba odpovedať pokojne, láskavo, neodsudzovať, ale naopak, hľadať a ďalej rozvíjať to, čo majú všetci spoločné, čo ich spája. Veriaci sa majú správať vždy, za každých okolností tak, aby to zodpovedalo, ba dokonca prevyšovalo étos a morálne kritériá vtedajšej i súčasnej spoločnosti. To si vyžaduje neochvejnú dôveru v Boha, ktorý je Stvoriteľom a jediným Pánom, ktorý múdro spravuje tento svet.
Bratia a sestry, či takú dôveru naozaj máme, to spoznáme podľa toho, či a do akej miery akceptujeme zásadnú skutočnosť, že Boh má záujem o dobro každého človeka. Božia spravodlivosť nie je abstraktný pojem, nejde o žiadnu teóriu, ktorej platnosť možno vyrátať matematicky. Vždy sa musí preukázať v reálnej rovine každodenného života. Božia spravodlivosť je konkrétna veličina, je to Božie pokračujúce stvoriteľské dielo medzi ľuďmi, v ich spoločný prospech. Veď človek je stvorený na Boží obraz a pre spoločenstvo. Musí sa preto učiť po celý život prekonávať inklináciu k egocentrizmu, musí prestať presadzovať vlastné záujmy a pravdy na úkor ostatných. Musí sa učiť žiť aj v prospech ostatných, aby napokon mohol dospieť k tej jedinej skutočnej pravde, ktorou je Boh sám.
Pavlove listy a jeho zvesť sú jasným svedectvom, že problémy v cirkvi boli vždy, už od samého začiatku. Vždy tu bola a vždy bude neochota uznať zásadnú skutočnosť, že všetky naše ľudské pravdy sú a vždy ostanú iba relatívne, naše poznanie len čiastkové, no dôležité je to, ako s touto skutočnosťou dokážeme žiť. To znamená, že to najdôležitejšie je, do akej miery život celého ľudského spoločenstva potvrdzuje relevantnosť hlavného Božieho prikázania, milovať Boha a blížnych.
Je preto iluzórne a zároveň škodlivé myslieť si, že cirkev musí byť nemenná a uniformná a túto utópiu presadzovať násilím, siahaním na slobodu, ktorú máme v Kristovi. Naopak, cirkvi majú žiť v neustálom dialógu, dovnútra i navonok, pretože život v tomto svete sa mení a vyvíja, majú reflektovať súčasný stav poznania a ten využiť k hlbokej sebareflexii, k úprimnému pokániu a k náprave toho, čo je deformované, aby sme neopakovali chyby minulých generácií, ale sa z nich konečne poučili. Iba tak možno zostať verný požiadavke sústavného reformovania cirkví. Iba tak sa stanú cirkvi otvorené a integrálnou súčasťou spoločnosti, nie jej mentorom.
Pavlove láskavé, no zároveň dôrazné napomínanie je preto určené i nám. Aj my, rovnako ako kedysi kresťania v Ríme, máme pochopiť, že Kristus je a musí ostať v centre všetkého, čo robíme, ako žijeme, zvlášť v situáciách, keď sme konfrontovaní s nárokmi a spôsobom života väčšinovej spoločnosti. Veď Ježiš učil svojich učeníkov milovať aj nepriateľov. Učil o nevyhnutnosti pokánia a zásadnej kvalitatívnej zmene života, kde milovať Boha znamená súčasne milovať človeka. Jedno bez druhého nemôže fungovať, stráca opodstatnenie a zmysel. Iba tak je možné odstraňovať prekážky a hranice vytvorené v priebehu dejín ľudským odcudzením, zlobou, nenávisťou, predsudkami a egocentrizmom.
Bratia a sestry. Položme si preto každý sám za seba otázku, ako veľmi, a či vôbec, sa o takúto zmenu v živote snažíme? Posledný deň starého roka je k tomu vždy vhodnou príležitosťou, pretože bilancujeme to, čo sme dokázali, všetky naše úspechy i neúspechy, či nenaplnené predsavzatia. Často sa pri tejto príležitosti utešujeme konštatovaním, že sa to jednoducho nedá, veď sme predsa hriešni a tým to celé uzavrieme. Spoliehame sa na Božiu zhovievavosť, ideme do kostola, modlíme sa a vnútorne sa upokojujeme tým, že sme urobili už dosť. To však nestačí. Ježišovo volanie po zásadnej zmene života, jeho výzva uplatňovať vo vzťahu k iným bezhraničnú lásku, bolo vždy a stále ostáva naliehavé. Aj keď človek sotva dokáže túto požiadavku naplniť dokonale, napriek tomu nestačí len modliť sa, volať Pane, Pane a spoliehať sa, že tým sme všetko vybavili podľa predpísaného poriadku. Nie, nik iný to za nás neurobí, preto si musíme prestať nahovárať, že nás sa to netýka.
Bratia a sestry. Zamyslime sa preto aj dnes, keď stojíme na prahu nového roka, nad tým, prečo sa nám to nedarí, prečo tak často medzi nami víťazia predsudky nad skutočnou kresťanskou láskou, ktorá sa na nič nehrá, ale realizuje sa vždy a všade tam, kde je to treba. Ak nájdeme odvahu na tieto otázky úprimne a objektívne odpovedať, potom dokážeme hľadať aj možnosti ako to zlepšiť. Nestrácajme preto nádej a neprestávajme sa učiť porozumieť tomu, čo znamená a aké dôsledky prináša viera v Boha, ktorej základom je evanjelium Ježiša Krista.
Ak sme naozaj kresťanmi, potom nás slová Pavlovej zvesti, ktoré boli základom dnešnej kázne a ktoré vyjadrujú to najzásadnejšie zo života a učenia Ježiša Krista – milovať Boha a blížnych, nenechajú ľahostajnými a Boh nám isto pomôže nájsť v sebe energiu, silu a predovšetkým motiváciu žiť ako nové stvorenie, v tom veľkom a rozmanitom spoločenstve Božích detí tohto sveta. S touto nádejou a v pevnej dôvere v Boha sa rozlúčme so starým rokom a vykročme v ústrety tomu novému ako spoločenstvo skutočných nasledovníkov Ježiša Krista, v pokore, láske a v pevnej viere, že na tejto ceste nie sme nikdy sami, pretože nás na nej sprevádza a vedie k zasľúbenému cieľu náš nebeský Otec. Amen.