Text: Matúš 18,20
… kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.
Milí bratia a sestry,
prichádza chvíľa, na ktorú sme sa spolu s konfirmandmi takmer 2 roky pripravovali, čas, kedy majú vyznať svoju vieru.
Pre nich – ale aj pre Vás, ich rodičov, krstných a starých rodičov je to príležitosť uvedomiť si, že už nie sú malé deti, za ktoré treba všetko riešiť. Na mnohé veci majú svoj názor a potrebujú prejaviť svoj postoj. Budú vyhlásení za dospelých členov cirkvi. Dospelosť znamená schopnosť byť samostatným. Zodpovedným. Za seba aj za iných.
Neviem, koľko vysvetlení Dr. Martina Luthera o jednotlivých témach – častiach katechizmu si zapamätali, a na ako dlho J
Ale keď mali definovať, kto je podľa nich kresťan, napísali: „skutočný kresťan by mal na Boha myslieť stále… mal by chodiť do kostola, ale mal by sa ako kresťan správať aj mimo kostola. Mal by byť pokorný. Mal by veriť hlavne vo svojom srdci, správať sa dobre k blížnym, mal by sa snažiť pomáhať druhým a dodržiavať Božie prikázania. Môže urobiť chybu. Ale verí v Boha stále aj v dobrom aj v zlom.“ Myslím, že základné posolstvo kresťanskej viery uchopili správne.
Viera sa totiž nedá odčítať od toho, koľko o Pánu Bohu vieme. Nie je dokonca ani o tom, či a ako často chodíme do kostola, na služby Božie. Viera je vzťah. Spojenie, kontakt s Bohom, ktorý sa môže prejaviť len na tom, ako sa správame k ľuďom. Inak nie.
Niektorí kresťania síce tvrdia, že sú s Bohom spojení, majú s Ním osobný vzťah, ale človek má pri nich dojem, že sú odpojení od reality, od iných ľudí, a nie sú v kontakte ani sami so sebou. Sú presvedčení, že osobný vzťah s Bohom im dáva právo vyjadrovať sa o iných, či sú veriaci alebo nie, či veria dosť alebo stále málo. To je dôkaz o tom, že si o svojich kontaktoch s Bohom namýšľajú viac ako je zdravé. Nie je teda kontakt ako kontakt.
Milí konfirmandi, krátko potom, ako sme sa začali stretávať, ste vytvorili našu FB skupinu.
Mali sme možnosť komunikovať, byť stále spojení. Bolo to praktické. Keď sme sa potrebovali informovať o tom, či a kde sa stretneme, alebo nestretneme, mali sme možnosť.
FB je anglické slovo – mohli by sme ho preložiť ako kniha tváre, tvárí. Ak chcem byť v tejto sieti prepojený/á s ľuďmi – kdekoľvek a kedykoľvek, stačí sa len zaregistrovať, prihlásiť, a potom si môžeme vytvoriť svoj profil. Môžem na ňom uverejniť, čo len chcem – svoje fotky, miery, farbu vlasov, to, akú hudbu najradšej počúvam, ktorý futbalový klub uznávam. Môžem komentovať, čo mám rád/rada a čo nie. Je to priestor, kde mám neobmedzené možnosti. Je len na mne, AKO sa tu odprezentujem. Ja sa rozhodnem, ako budem vyzerať a pôsobiť, akú budem mať tvár.
Obraz, aký tu o sebe vytvorím, však môže, ale vôbec nemusí zodpovedať skutočnosti. Môžem tu uplatniť skoro neobmedzenú moc, zmeniť si meno, vymyslieť si celkom inú identitu. Môžem si nasadiť masku superčloveka, hrdinu.
Keď sa rozhodnem, môžem mať tisíce priateľov. Môžem s nimi komunikovať kedy a o čom chcem. Celý deň a celú noc, lebo niekto je vždy online. A ak nechcem, ak na niekoho nemám chuť, stačí sa odhlásiť, vypnúť.
Jednoduché. Horšie je to, ak sa s niekým potrebujem spojiť, rozprávať ja, a jemu sa práve nechce, tiež stačí, aby sa odhlásil, odpojil.
Sociálna sieť nám na jednej strane dáva pocit moci – stane sa to, čo rozhodnem, ale aj horkosť zneužitia moci. Dopraje mi vidinu mojej veľkosti, dôležitosti, ale prinesie aj trpkosť z toho, že práve vtedy, keď niekoho potrebujem, ostávam sám. Virtuálny svet nám môže poskytnúť zaujímavosti, informácie, zábavu – ale pokiaľ od neho očakávame priveľa, môžeme byť sklamaní.
Je preto potrebné, aby sme vedeli, že existuje niekoľko úrovní, na ktorých sa môžeme spolu spájať a komunikovať. A je potrebné vedieť, že sa tieto úrovne od seba môžu a musia líšiť.
Do virtuálneho sveta kontaktov dnes mnohí unikáme ľahko a často, aby sme sa tam odreagovali, niečo dozvedeli, vždy vieme, aké dôležité sú osobné vzťahy.
Vybudovať si tie stojí omnoho viac času a úsilia ako virtuálne. A hoci sa všetci tiež chceme prejaviť radšej v lepšom svetle, osobný kontakt dáva možnosť vytvoriť si reálnejší obraz. O iných aj o sebe.
V čase, ktorý sme s Vami, milí konfirmandi, prežili, sme sa mali možnosť spoznať sa. Niektorí sa predstavili ako rozhodní, silnejší, sebaistejší, vedeli upútať pozornosť. Vedeli sme, kto a prečo chodí stále neskoro, kto /a ako asi v nasledujúcom momente zareaguje. Tých hlučných bolo treba trochu krotiť, menej nápadným zas vytvoriť priestor. Každý z nás v priebehu nášho stretávania ukázal vlastnú tvár.
To, akí vlastne sme, sa nedá odčítať od toho, ako sa javíme navonok. To najdôležitejšie je v našom vnútri. Tam, v našom srdci, v motívoch, v premýšľaní.
To, či pre nás naša viera niečo znamená, nie je zreteľné z toho, ako veľa a ako pekne vieme o Bohu hovoriť. Naša viera sa môže prejaviť len na tom, či a ako stretávame iného človeka.
Tak ako sú naše obrazy a sebe samých, alebo aj o iných ľuďoch pravdivé alebo skreslené – stále poznačené tým vonkajším, tým, čo dávame najavo, tak môže byť aj náš obraz o Bohu, a o našej viere pravdivý – alebo falošný.
Ježiš sa s mnohými, ktorí sa považovali za hlboko veriacich, vôbec nezhodol. Kritizoval ich, že mnohé len predstierajú, a to, čo hovoria je s tým, čo žijú, v rozpore.
Myslím, že vy, milí konfirmandi, máte v tomto životnom období dobrú schopnosť rozlíšiť, čo je skutočné, úprimné od toho, čo je falošné, hrané, čo je pretvárka.
Ježiš hovorí, že tam, kde sa dvaja alebo traja stretnú, budú zhromažďovať v Jeho mene, tam bude s nimi. On vie, že ich nebude tak veľa, že to nikdy nebude väčšina. Vie, že ľudia sa vždy pripoja radšej k tým, ktorí pekne hovoria, dobre vyzerajú, a vplyvne pôsobia.
Stretávať sa v Ježišovom mene znamená nevzdať sa a vyhľadávať tých pár jednotlivcov, niekoľkých ľudí, pri ktorých môžeme byť takými akí sme. Stretávať sa v Ježišovom mene znamená učiť sa od Neho / a zaujímať sa o tých, ktorí sa nám zdajú byť divní, ktorí sú šikanovaní, ktorí o sebe pochybujú.
Na tom, ako sa budem správať k smutným, zúfalým a zanedbaným, sa bude dať vidieť naša viera, naše kresťanstvo, naša pravá tvár – a to, či má naše spojenie, kontakt s Bohom zmysel.
Dnešná nedeľa na latinský názov Kantate. Spievajte. Nám sa na hodinách konfi spievať veľmi nedarilo. Ale oslavovať Boha môžeme bez ohľadu na hudobné nadanie. Práve tým, že sa zastaneme ľudí, ktorí potrebujú podporu a pomoc – Boha aj človeka.
Ježiš je pre nás Priateľom, ktorý sa neodpojí, nevypne, keď Ho oslovíme. Pri krste – ani pri konfirmácii sa nerozhodujeme my pre Neho, ale On sa rozhoduje pre nás. Nepozerá na to, aký imidž sme si o sebe vytvorili. Nenechá sa ním ohúriť, ale ani odradiť. Vidí to, čo máme vo vnútri.
Kým sa Vám, milí konfirmandi bude v živote dariť, budete úspešní, vtipní, a bohatí, budete mať okolo seba vždy veľa ľudí. Ale keď sa ocitnete v kríze, neistotách, keď budete potrebovať vyventilovať svoj hnev, svoje roztrpčenie, alebo chcieť zdieľať svoje sklamanie, ostane ich pri vás len pár.
Ale budú to tí najcennejší. Tí, ktorých Vám pošle Boh. Jemu ide totiž o hĺbku, o pravdivosť – ak ju budeme hľadať, ak po nej budeme túžiť, bude vždy nablízku, v dosahu.
Záleží mu totiž na kvalite, nie na kvantite.
Nech Vás, milí konfirmandi v živote, v štúdiu, v hľadaní Vášho poslania a ľudí, ktorí vás budú životom sprevádzať, Pán Boh vedie a chráni. Amen.