Kázeň na Nedeľu Cantate, 28.4.2013

Anna Polcková
Text: Skutky apoštolov 16, 25-34
Milí bratia, milé sestry,
cantate Domino canticum novum – spievajte Hospodinu novú pieseň.
Slovo žalmu, ale aj mnohé iné oslavy Božieho víťazstva v živote Izraelcov, či novozmluvné texty nás pozývajú, aby sme sa pripojili k chválospevu, vytvorili priestor radosti a vďačnosti za život.
My však ostávame mĺkvi. Problémy, choroby, neistoty, krivdy, straty blízkeho človeka nás dusia natoľko, že nás prejde všetka radosť. Na spev nemáme dôvod, ani chuť.
Ale – koľko šťastia potrebuje človek na to, aby spieval, aby Boha chválil?
Nestávame sa zajatcami vlastných úzkostí a strachov? Možno im dávame väčší priestor, ako si zaslúžia, alebo sa ich naopak snažíme potlačiť. Unikáme – jedni k ľahostajnosti, iní k agresivite.
Boli a sú však ľudia, ktorí aj uprostred strachu,
prenasledovania a ohrozenia života spievali.
Hudba nás môže neuveriteľne obohatiť a oslobodzovať.
Ale podarí sa jej to len vtedy, ak budeme ochotní a schopní vyberať si kvalitu, a ak v hudbe nebudeme hľadať iba zábavu. Jej poslanie je o mnoho ďalekosiahlejšie. Má moc hýbať pocitmi, siahať do hĺbky motívov a našich presvedčení.
Z prečítaného Starozmluvného textu vyplýva, že pre vytváranie hudby zhromaždeniu Božieho ľudu boli už v Izraeli vyberaní a potom aj osobitne vyškolení, vzdelávaní hudobníci. Preto, aby ľudia nepočúvali hocičo. Úroveň hudby sa rovnako ako úroveň slova starostlivo chránila.
Dnes sme z týchto nárokov poľavili. To, čo znie z rádií, hudobných televíznych programov ale aj pri nákupe v supermarketoch, nás zahlcuje balastom. Nie vždy sa dá tomuto konzumu vyhnúť. Dá sa však vedome hľadať a nachádzať hudba, ktorá prinesie skutočnú radosť, a ukáže cestu z mnohých našich zajatí k slobode.
Text: Skutky 16, 25-34
Okolo polnoci modlili sa Pavel a Sílas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali. Odrazu nastalo veľké zemetrasenie, takže sa otriasali základy žalára, všetky dvere sa razom otvorili a všetkým sa uvoľnili okovy. Keď sa žalárnik prebudil a dvere väzenia videl otvorené, tasil meč a chcel si vziať život; domnieval sa totiž, že väzni utiekli. Ale Pavel zavolal silným hlasom: Neubližuj si! Veď sme všetci tu! I pýtal si svetlo, vbehol a trasúc sa padol pred Pavlom a Sílom, vyviedol ich hovoriac: Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený? Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! Potom hovorili mu slovo Božie, aj všetkým v jeho dome. V tú nočnú hodinu prijal ich k sebe, umyl im rany a hneď sa dal pokrstiť aj on, aj všetci jeho domáci. Potom ich zaviedol do domu, pripravil stôl a veselil sa s celým domom, že uveril Bohu.Bratia a sestry,
potom, čo Pavel a Sílas ohrozili dobre idúci biznis pánom, ktorí prijímali zisky z toho, že ich slúžka veštila, museli za svoj jednoznačný postoj znášať dôsledky. Predviedli ich pred najvyšších úradníkov – prétorov, tí ich obžalovali, nechali spalicovať a uväznili.
Ani väzenie však Pavla a Sílasa nezlikvidovalo. Neupadli do depresie ani sebaľútosti. Nezačali o Bohu pochybovať, ani formulovať to naše dobre známe: „Prečo práve ja/my? Prečo sa takáto nespravodlivosť deje mne/nám?“
Nie, Pavel a Sílas nehľadia apaticky na väzenské múry. Modlia sa a spievajú.
V noci, keď všetko stíchne, v tme noci, keď sa nešťastnému človeku obyčajne premietajú v hlave len katastrofické scenáre toho, čo všetko môže prísť, sa títo dvaja muži napriek všetkým okolnostiam hlásia k viere a nádeji.
Chvália Boha. Spievajú v situácii, v ktorej iní len bedákajú. Dvaja uväznení chvália Boha, lebo veria, že On má všetku moc, ON vie, prečo sú tu. Určite to nie je náhodou. Samozrejmé, že takýto postoj púta pozornosť!
Aj medzi nami sú ľudia, ktorí vedia, že budú musieť znášať dôsledky, ak zo svojich princípov a zásad nezľavia.
Vedia, že nasledovanie Krista vo svete, ktorý sa stále (po celé tisícročia) skláňa pred mocou peňazí a je ochotný podniknúť všetko, naozaj všetko, aby biznis išiel ako má, nasledovanie Krista v takomto svete MUSÍ priniesť problémy, vzbudiť agresivitu, musí priniesť kríž.
Ale sú veriaci ľudia, ktorí aj v týchto ohrozeniach, zajatiach ostávajú pevní. Vedia, že mocní ich môžu pripraviť o všetko: o peniaze, kariéru, aj o slobodu. Ale ich vieru im nikto nemôže vziať.
Vedia, že je len otázkou času, kedy Boh svoju moc prejaví.
Keď podľa príbehu prichádza k zemetraseniu, a chveje sa celá zem, otvára sa uväzneným cesta k slobode. Ale väzni situáciu nevyužijú. Nepotrebujú utekať. Ostať znamená väčšiu odvahu ako uniknúť.
Ak v živote zažijeme podobné otrasy a úplné zmeny, nemôžeme uveriť, že by mohlo byť možné, aby niekto nevyužil voľný prístup k výhodám, nevyužil situáciu bezmocnosti a strachu tých, čo ich deptali, nepomstil sa?
Pavel a Sílas neriešia sami seba. Venujú sa žalárnikovi.
Žalárnik v príbehu reprezentuje typ človeka, ktorý má moc, ale nemá slobodu. On má tu – pri týchto ľuďoch iba povinnosť. Nezajímajú ho ich osudy, ich túžby. On iba vykonáva rozhodnutia iných.
Bratia a sestry,
Boh chce aj takýmto ľuďom dopriať zmenu. Preto otriasa základmi väzenia, základmi nespravodlivosti.
To dôležité sa však vždy udeje (alebo neudeje) vo vnútri.
Žalárnika zemetrasenie vydesí. Tu, v hraničnej situácii sa prejaví strach, ktorý skrýval za prostriedky moci. Vidí, že nie on je tým, kto tu má moc kľúčov. Vidí, že nie on je tu šéfom nad slobodou alebo neslobodou.
Keby strážca väzňov neustrážil, musel by podľa rímskeho práva znášať ich trest sám. A o taký život žalárnik nestojí. Je tiež presvedčený, že bez toho, aby mal nad všetkým moc a kontrolu, nemôže žiť.Bratia a sestry,
to, že žalárnik siahne po meči a chce sa zabiť, poukazuje aj na naše obmedzené predstavy o tom, čo je a čo už nie je život. Ako rýchlo a ľahko sa vzdávame, keď zistíme, že z rôznych príčin nie je možné, aby sme mali kontrolu nad všetkým!
Keď žalárnik vidí, že väzni neutiekli a jeho obavy z neúnosných dôsledkov svojho zlyhania boli neodôvodnené, padá pred väzňami na kolená a pýta sa, čo má robiť.
Áno, aj ľudia, ktorí sa nám dnes javia agresívni a arogantní, môžu byť v určitých situáciách tak otrasení, že vyjde na povrch to, čo nosia vo svojom vnútri – ich bieda a zraniteľnosť.
Aj v čase radikálnej zmeny, keď sa otáčajú pozície – sa zase dokazuje sila Pavlovej a Sílasovej viery. Teraz by totiž mohli využiť príležitosť, aby žalárnika ponížili, dali mu najavo svoju prevahu.
Ale oni to neurobia! Venujú sa mu, hovoria o svojom Bohu. Takáto viera žalárnika presvedčí a dáva sa pokrstiť.
Boh dáva slobodu. Otvára nové cesty. Tým, čo sú práve väznení, ale aj tým, čo majú moc a vplyv. On dáva možnosť zmeniť sa. Každému. A to je dôvod na oslavu!
Žalárnik sa stáva veriacim človekom. Svoju vieru chce – potrebuje prejaviť v praktickej pomoci. Ošetrí väzňom rany a potom ich pozve do svojho domu a prikryje im stôl.
Vieru musí byť na človeku vidieť. Len vtedy ak vnútornú zmenu potvrdzuje zmenené konanie, ide o zmenu skutočnú.
A tá je hodná oslavy.
Krstom vstupuje žalárnik a jeho rodina medzi tých, ktorí chcú Boha chváliť modlitbou, ale aj službou.Bratia a sestry,
keď robíme ľudí vo svojom prostredí šťastnejšími, vtedy chválime Boha. Keď vieme pred iným stíchnuť a počúvať ho, vtedy chválime Boha. Keď sa dokážeme vzdať svojho pohodlia a pomôcť človeku, ktorý potrebuje našu spoločnosť, a niekedy aj našu materiálnu podporu, chválime Boha. Keď pracujeme na svojom hudobnom prejave a rozvíjame svoj umelecký talent, chválime Boha. Boha môžeme chváliť tým, že budeme svoju prácu konať poctivo a čestne.
Mnohí ľudia okolo nás – na ulici, v cirkevnom zbore, v práci, ale aj v rodine očakávajú, že budú mať z našej viery úžitok. A nie sú to len slabí, chorí, malí, starí, alebo chudobní. Našu podporu a porozumenie očakávajú aj tí, ktorí majú možnosti, moc a vplyv.
Tí, ktorí sa javia neprístupní, majú možno IBA strach. Zo svojej samoty, možno aj dôsledkov veľmi zlých rozhodnutí, z toho, že obrana, ktorú si postavili nad svoju neistotu, nebude dosť pevná.
V našom živote prichádza k otrasom častejšie, akoby sme si to priali. Nevieme, pred aké príležitosti nás v nich Pán Boh postaví. Ak v nich prejavíme odvahu vydržať, ak budeme vedieť v takýchto situáciách zostať, ponúknu nám prístup k slobode. A ak v nich naša dôvera Bohu preklenie strach, bude môcť naša chvála Bohu pôsobiť prekvapujúce zmeny.
Nemecký teológ Dietrich Bohhoeffer, ktorý sa počas 2 sv. vojny zúčastnil na neúspešnom atentáte na Hiltera, bol uväznený a potom aj sotva mesiac pred ukončením vojny popravený, tvrdí: „Osobná odvaha môže vyrásť len zo slobodnej zodpovednosti slobodného človeka. Spočíva na jedinom Bohu, ktorý žiada slobodnú odvahu viery k zodpovednému činu a ktorý tomu, kto pritom zhreší, sľubuje odpustenie a útechu.“Bratia a sestry,
Boh môže a chce zo všetkého, aj z najhoršieho, vytvoriť dobré. K tomu potrebuje ľudí, ktorí dovolia, aby im všetky veci slúžili na dobré. Pán Boh nám chce dať v každej núdzovej situácii tak veľa sily vzdorovať, ako potrebujeme. Ale nedáva do zásoby, aby sme sa nespoliehali sami na seba, ale na Neho.
Ochota a odvaha počítať s Jeho možnosťami nám môže vrátiť radosť a slobodu a udržať v nás nádej v dobré zmeny. Amen.

Bože náš,
to, že do diania v našom svete i našom živote vstupuješ často veľmi prekvapivými spôsobmi, nás teší, ale veľmi často aj znepokojuje.
Obávame sa, že ak zaváhame, stratíme pred inými i pred sebou obraz toho, kto si sám poradí, kto sa vždy vynájde.
Prosíme Ťa, aby nás strach z toho, čo si kto o nás pomyslí, neblokoval v úprimnosti a slobode rozhodnúť sa pre nové spôsoby zaobchádzania s ľuďmi, príležitosťami aj peniazmi.
Prosíme o odvahu a silu neutiecť zo situácií, kde sa nám tieto iné možnosti a cesty ukážu.
Bože nám dávaš talenty, ľudí ale aj povolania, v ktorých Ťa môžeme chváliť poctivou a čestnou prácou.
Prosíme o veľkorysosť, ktorá každému človeku dopraje, aby spoznal Tvoju podporu, ochranu a pomoc.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému…