Služby Božie — Nedeľa po Vstúpení — Exaudi (28. 5. 2017, Veľký kostol)
Text: 4 M 6, 24 – 26
Slová Písma svätého, ktoré sú základom dnešnej kázne, čítame v Štvrtej knihe Mojžišovej v šiestej kapitole vo veršoch 24 až 26:
Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje! Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!
Bratia a sestry.
V živote každého veriaceho človeka majú dôležité miesto modlitby a prosby o požehnanie. Sú preto neoddeliteľnou súčasťou každých služieb Božích. Táto pravidelnosť však so sebou prináša aj nebezpečenstvo, že sa stanú niečím, čo prijímame mechanicky, akoby šlo o čosi magické, čo pôsobí automaticky, a nad čím nie je treba hlbšie sa zamýšľať. Pritom sa stráca to najdôležitejšie, vedomie, že tak ako máme možnosť modliť sa a prosiť nebeského Otca o požehnanie, ochranu a pokoj, tak je našou povinnosťou to o čo prosíme pre seba, ponúknuť aj ostatným. Sami sme totiž prijali a stále prijímame Božiu milosť a Jeho požehnanie ako prví, nezaslúžene. Čo vlastne teda požehnanie znamená, čo vyjadruje a k čomu nás zaväzuje?
Udeľovať požehnanie patrilo v biblickom Izraeli medzi povinnosti kňazov. Bolo to odvekou súčasťou života veriaceho ľudu, ktorý aj týmto spôsobom dával jasne najavo svoju závislosť na Bohu, ale zároveň tým vyjadroval aj túžbu byť a ostať v Božích rukách, pod jeho ochranou, vždy a všade. Jednoducho povedané, prosba o požehnanie vyjadrovala vieru Izraela, že život je Božím darom a za ten treba Bohu neustále ďakovať a prosiť ho permanentne o jeho posväcovanie. Požehnanie sa udeľovalo vo svätyni, neskôr v chráme, buď na začiatku bohoslužby (Ž 118, 26), alebo na jej konci, pri prepúšťaní zhromaždeného ľudu (2 S 6, 18; Lv 9, 22). Liturgicky najznámejším je práve Áronovské požehnanie z knihy Numeri. Slová tohto požehnania v sebe obsahujú všetko, čo je pre život veriaceho človeka dôležité a aj potrebné, všetko, čo nám umožňuje žiť na tomto svete zodpovedne pred Bohom i ľuďmi, v neustálom vedomí, že raz sa budeme musieť postaviť pred Pána života a smrti s tou vlastnou knihou života.
Každá z troch častí tohto požehnania v sebe nesie dve vzájomne sa doplňujúce prosby, pričom viera v to, že budú Hospodinom vypočuté, sa má stať súčasťou každodenného života Božieho ľudu i každého jednotlivca osobitne. Týmto spôsobom si máme neustále uvedomovať, že nie sme sami. Všetko, čo prežívame, s čím sa stretávame, čomu musíme čeliť a vysporiadať sa s tým, to všetko sa deje pred tvárou Hospodina. Je preto potrebné a aj užitočné, z času na čas si priblížiť význam jednotlivých častí tohto požehnania v tom pôvodnom, no aj súčasnom kontexte, a predovšetkým poukázať na ich vzťah k Božiemu dielu v Ježišovi Kristovi.
Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje!
V prvej časti kňaz udeľuje zhromaždeniu veriacich požehnanie a vyprosuje preň ochranu. Požehnanie je súhrnným pojmom pre rôznorodé dary, za ktoré zbožný človek dennodenne Bohu ďakuje. V starozmluvnom kontexte išlo v prvom rade o plodnosť a úrodnosť, teda to, čo je pre život potrebné, čo však závisí v plnom rozsahu na Bohu, ktorý je tvorcom života. Historicky vzaté, Izraeliti pod Božou ochranou rozumeli úplne prirodzene predovšetkým ochranu pred nebezpečenstvom počas putovania do zasľúbenej krajiny, čiže ochranu života v tom najvlastnejšom zmysle slova. Neskôr sa k prosbe o Božiu ochranu pridáva aj ochrana majetku a všetkého, čo životu pomáha a čo ho obohacuje. Veriaci ľud sa tým vkladá do Božej otcovskej starostlivosti a kňaz prosí o jeho požehnanie a ochranu po všetky dni.
Prosba o ochranu vyslovená bezprostredne po požehnaní však bráni veriacim chápať toto požehnanie príliš materialisticky. Zhromaždenie veriacich sa tak vopred pripravuje na to, že cesty Božie nie sú vždy priamočiare, často vedú aj na miesta, kam žiaden človek netúži ísť. Aj v takom prípade je to Hospodin, ktorý človeka sprevádza ako dobrý pastier, dokáže ochrániť a previesť svoje stádo aj tými najťažšími úsekmi cesty, po ktorej putuje. Ochraňuje svoj ľud zvonku, ale aj proti vnútorným pokušeniam. O to všetko prosí Boží ľud, ale vždy sa dokáže stotožniť s Božou vôľou, aj vtedy, ak človek alebo spoločenstvo musia čeliť ťažkým životným situáciám (Job 1, 21; 2, 1).
Týmto spôsobom nás Hospodin vychováva a vedie k schopnosti uvedomiť si, aké dôležité je dokázať sa o túto ochranu deliť s ostatnými, s každým, kto je v nebezpečenstve a hľadá útočisko v cudzine, aj keď je to často ťažké a vyžaduje si to veľa námahy, no i seba zapretia.
Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! V druhej časti Hospodin rozjasňuje svoju tvár nad veriacimi, čo znamená, že sa človeku zjavuje vo svetle svojej pravdy, vo svojom slove. Zmienka o Božom slove vyvoláva v mysli veriaceho človeka v prvom rade asociáciu na Božiu vôľu vyjadrenú v Zákone (Tóre). Stále si tak pripomína Božie rozhodnutie a ustanovenie večnej zmluvy, ktorú Hospodin uzavrel s ľudom Izraela prostredníctvom Mojžiša na Sinaji. Božie slovo je prameňom večnej pravdy, stáva sa tak aj prameňom viery a pravidlom života pre každého veriaceho človeka.
Kedykoľvek Izraelita počul o svetle Božej pravdy, vždy mal na mysli dôležitú myšlienku, že je to Boh, kto potláča moc temnoty, hriechu aj smrti. Tohto svetla môže byť účastný vtedy, ak sa nachádza a zotrváva v Božej blízkosti. V historickom kontexte to bol stánok stretávania, svätyňa, ktorú Izrael vytvoril počas putovania púšťou, a neskôr Boží chrám v Jeruzaleme. Tu sa prinášali každodenne predpísané obete Hospodinovi, tu sa zhromaždený ľud denne presviedčal o tom, že sa stále nachádza v spoločenstve s ním. V týchto slovách sú veriaci uisťovaní, že Boh je prítomný a preukazuje im lásku, je ich učiteľom, vodcom, ale aj pomocníkom, a napokon aj láskavým a starostlivým Otcom, ktorý odpúšťa a je trpezlivý pri výchove svojich detí. V tomto výroku sú však zakomponované aj ďalšie dôležité myšlienky, predovšetkým potreba neustále sa vzdelávať a otvárať sa novým skutočnostiam v dynamicky sa meniacom svete, po celý život, pokiaľ k tomu máme možnosti a predpoklady.
Aj my sa preto máme každodenne vkladať vo viere a v dôvere do Božej otcovskej starostlivosti a prosiť, aby nás Pán viedol vo všetkých našich plánoch, zámeroch a predsavzatiach. To sa vzťahuje na každého, starých, mladých a rovnako aj na deti. V mene nich prosíme o pomoc, požehnanie, odpustenie a trpezlivosť pri ich výchove, aby sa v nich mohli rozvinúť všetky dary a talenty, ktorými ich Boh obdaroval už pred narodením, aby ich raz dokázali využiť v prospech všetkých.
Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!
V tretej časti tohto požehnania obracia Hospodin svoju tvár k zhromaždeniu veriacich a prináša im svoj pokoj. Požehnanie sa tak dostáva k svojmu vrcholu. Boh sa dáva svojmu ľudu poznať, odhaľuje mu svoju vôľu. Veriaci sú uistení, vždy znova a znova, že stoja v ochrane a starostlivosti jediného Boha, Stvoriteľa a Pána všetkého. Práve z tohto vedomia pramení ten zvláštny, jedinečný a ničím nenahraditeľný pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum (Flp 4, 7) a napĺňa ľudské vnútro, a to aj vtedy, ak okolo, obrazne povedané, zúria búrky problémov a ťažkostí, ako je tomu aj v súčasnosti.
Tento pokoj, po hebrejsky šálom, však neznamená iba vnútorný kľud, ale taktiež zmierenie so svojimi blížnymi, súlad v rodine, dobré bratsko-sesterské vzťahy v spoločenstve i vo vzťahu s ostatnými ľuďmi, ako aj harmóniu s prírodou, s celým Božím tvorstvom. Inými slovami, je to život v súlade s Božou zmluvou, ktorú Hospodin uzavrel s ľudom Izraela (Iz 11, 6 – 9), aby mohol byť svetlom ostatným národom (Iz 42, 6). Boží pokoj má byť preto súčasťou života vo všetkých jeho formách.
O tento pokoj prosíme aj my, veriaci kresťania. Práve tento pokoj chýba svetu, aj keď ho Boh ponúka všetkým a všade rovnakou mierou, bez obmedzení. Dnes to možno pozorovať viac ako inokedy. Život človeka je doslovne vtláčaný do nepokoja a stresu. Pozorujeme to už takmer všade, v zamestnaní, na verejnosti, i v osobnom živote. Stále viac sa dostávame pod vplyv skupín, ktoré zámerne vykresľujú všetko dianie doma a vo svete iba a len v tých najčernejších farbách, vytvárajú a živia teórie o celosvetovom sprisahaní, o akýchsi temných silách v pozadí všetkého diania. K tejto demagógii zneužívajú aj tragické udalosti, pri ktorých zomierajú nevinní ľudia, obete náboženského fanatizmu a elementárnej neúcty k životu, volajú po revanšizme a násilí, namiesto toho, aby vyzývali k rozvahe a k pokoju.
Je smutné, že aj veriaci kresťania strácajú zdravý úsudok a nechajú sa manipulovať do role beznádeje, nevery, panického strachu z ostatných, z toho, čo je nové, neznáme, či iné a nechcú vidieť, že odtiaľ je už iba krok k násiliu a krviprelievaniu. Kde ostalo Ježišovo učenie o vzájomnej láske, o povinnosti odpustiť, hľadať k sebe cestu a možnosť k zmiereniu? Aký to paradox, keď dennodenne prosíme o tento pokoj, navzájom si ho želáme, no namiesto toho svojim konaním zasievame nepokoj, ktorý ovplyvňuje naše myslenie, rozhodovanie a konanie, aby sme napokon zožali úrodu bolesti, utrpenia a smrti. O Boží pokoj, ktorý sa veriacim ponúka v tretej časti tohto požehnania, treba preto nielen prosiť, musíme o tento pokoj aj vytrvalo zápasiť a nevzdávať sa. Musíme ho sami šíriť, za každú cenou, a žiadať ho aj od ostatných.
Bratia a sestry. V tomto požehnaní pozorujeme trojdielnu gradáciu, od ochrany, cez odpustenie, až k vrcholu požehnania, ktorým je Boží pokoj a zmierenie. S touto trojdielnosťou požehnania sa stretáme aj v novozmluvnom kontexte, v apoštolskom pozdrave: láska Božia, milosť Ježiša Krista a prítomnosť Ducha Svätého (2 K 13, 13). Tieto tri časti pozdravu zároveň poukazujú na Božie konanie v tomto svete, od počiatku, až po súčasnosť, a popri tom ukazujú na konečný cieľ Božieho stvoriteľského diela, ktorým je spása sveta a ľudstva, primárny Boží zámer vedený láskou k životu.
Áno, je to práve láska Božia, ktorá je prameňom života. Stáva sa viditeľnou a uchopiteľnou v živote a učení Ježiša Krista, pretože človeka berie do svojej ochrany aj napriek jeho nedokonalosti, a napokon je stále prítomná v Duchu Svätom, ktorý je pomocníkom, radcom, utešiteľom a ochrancom, ktorý chce človeka sprevádzať po celý jeho život, od narodenia až po smrť a pomáhať mu v sebe rozvíjať obraz Boží, na ktorý bol stvorený.
Bratia a sestry, je to teda sám Hospodin, ktorý je darcom i garantom tohto požehnania. Preto kňazi vyslovujú Jeho meno nad Izraelom, preto ho vyslovujeme aj my nad zhromaždením veriacich kresťanov. Vo viere a v nádeji, že Hospodin nás bude žehnať, bude nás chrániť a viesť životom, a raz nás privedie k spáse a večnému pokoju v kráľovstve Božom. Nesmieme však zabúdať, že to sa môže naplniť iba vtedy, ak budeme brať slová tohto požehnania, ich význam a dôsledky skutočne vážne, ak sa stanú programovou náplňou nášho života každý jeden deň. Amen.