Kázeň na Nedeľu po Deviatniku, 24.2.2019

František Ábel

Veľký kostol (24. 2. 2019)

Text: Dt 10, 12 – 19

12Izrael, čo žiada teraz od teba Hospodin, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil len po Jeho cestách, aby si Ho miloval, aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou, 13aby si zachovával príkazy Hospodinove i Jeho ustanovenia, ktoré ti dnes prikazujem, aby ti bolo dobre. 14Hľa, Hospodinovi, tvojmu Bohu, patrí nebo i nebesá nebies, zem i všetko, čo je na nej; 15ale iba k tvojim otcom priľnul Hospodin s láskou a vyvolil si ich potomstvo, totiž vás, spomedzi všetkých národov, ako je tomu dodnes. 16Preto obrežte si srdce a nebuďte už viac tvrdohlaví. 17Lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom bohov, Pánom pánov, Bohom veľkým, mocným a hrozným, ktorý nikoho neuprednostňuje a neprijíma úplatky; 18prisluhuje právo sirote i vdove, miluje cudzinca a dáva mu chlieb i odev. 19Preto milujte cudzinca, veď aj vy ste boli cudzincami v Egypte.

Bratia a sestry.

Bratia a sestry. Témou dnešnej nedele je dar Božieho Slova. V časoch, ktoré žijeme sa kresťania častejšie ako inokedy odvolávajú na Božie Slovo, no mnohí ním, obrazne povedané, bijú tých, ktorí sa ho snažia chápať v širších súvislostiach a cez optiku spravodlivosti a lásky, aby svoje postoje a život mohli založiť výhradne na viere a dôvere v Boha, nie na litere. Boh totiž dáva svoje Slovo prostredníctvom svojho ľudu Izraela celému svetu, ako milostivý dar, aby sa ľudia dokázali naučiť žiť v tomto svete podľa Božej vôle, to znamená konať spravodlivosť, učiť sa žiť v láske v kontexte, ktorý presahuje obmedzenia podmienené vrodeným teritoriálnym inštinktom,  ktorý nabáda jedinca správať sa účelovo vo svojom záujme.

Ak kresťania zlyhávajú v poslaní byť svetlom sveta a soľou zeme, je tomu tak preto, lebo takto pochopený vzťah k Božiemu Slovu v sebe udusia náboženstvom založenom na verbálnej inšpirácii Písma. Potom sa stávajú len „cvendžiacim kovom“ a „zvučiacim zvonom“. Je ich síce počuť už z diaľky, avšak vo vnútri ostávajú prázdni, bez obsahu a schopnosti otvoriť sa novým perspektívam v Božom tvorivom diele, ktoré v tomto svete stále pokračuje. Čo z toho všetkého vyplýva?

Ak sme voči sebe i ostatným úprimní, potom si musíme priznať, že vravieť o láske k Bohu je predsa len jednoduchšie, ako ju prejaviť reálne a otvorene aj voči ľuďom, ktorí sú súčasťou kultúrno-spoločenského rámca, v ktorom žijeme. To, prečo je to zložité a častokrát priam nemožné, dokážeme zdôvodniť množstvom argumentov a treba uznať, že často sú relevantné. Kde je teda problém? Prečo sa stále opakujú otázky, čo je to vlastne láska, čo znamená milovať iného ako seba, a kto vôbec je môj blížny?

Slová dnešného kázňového textu nám môžu pomôcť tieto pálčivé otázky zodpovedať. Tieto slová sú nielen dobovo podmieneným príbehom z veľmi dávnych čias, ale rovnako sú i nastaveným zrkadlom dnešnej spoločnosti, vrátane kresťanských cirkví vo všeobecnosti. Z každej strany k nám dolieha zúfalý ston a krik bedárov, chorých, opustených a spoločnosťou marginalizovaných ľudí, ktorí lačnejú a žíznia po láske a spravodlivosti a chceli by veriť tomu, že slová o Božej láske nie sú iba prázdnym gestom.

Ich krik je stále silnejší a volá k zodpovednosti každého, kto za tento stav nesie zodpovednosť, či už svojou pasivitou, alebo prílišnou sústredenosťou na seba a vlastné starosti a záujmy, alebo dokonca neochotou analyzovať celospoločenské udalosti rozumom, zodpovedne, objektívne a komplexne, čo je jediná cesta, ako sa brániť populistom a štváčom. V konečnom dôsledku sa to týka každého jedného z nás, bratia a sestry.

V prvom rade je potrebné, aby sme si všimli historický kontext týchto slov. V knihe Deuteronomium sa v hlavných rysoch pripomína putovanie Božieho ľudu púšťou z otroctva do slobody. Vyzdvihujú sa najdôležitejšie udalosti, ktoré názorne ukazujú Hospodinovu vernosť, a oproti tomu ťažkosti, ktoré si Boží ľud spôsoboval svojou nestálosťou a neposlušnosťou. Následne sú zhrnuté základné požiadavky zmluvy, ktorú svojmu ľudu vyhlásil Hospodin. Ľud má počuť to, na čo nesmie nikdy zabudnúť. Obsah celej knihy je charakterizovaný slovom tóra, čo znamená „náuka“, „poučenie“, no rovnako aj „sprievodca“, či „ukazovateľ“ na ceste života, ktorou ľudské spoločenstvo putuje z otroctva do slobody. Je to priama výzva k nasledovaniu, výzva k poslušnosti Bohu, ktorej základom je láska, čo dokladajú práve slová nášho kázňového textu.

Hospodina sa treba báť a milovať ho. K tomu zaväzuje vyvolenie. Napriek tomu, že Hospodin je univerzálnym Stvoriteľom, stojí voči svojmu ľudu vo zvláštnom, jedinečnom vzťahu. Vyvolil otcov, miluje Izrael. Preto žiada rovnakú lásku aj od nich. Žiada však ešte čosi viac, aby bola láska úprimná. Žiada „obriezku srdca“ (cf. Jer 4, 4). Znamená to, že preň nie sú dôležité vonkajšie znaky príslušnosti k náboženskému spoločenstvu, ale srdce človeka, jeho myšlienky, úmysly a činy, ktoré musia byť vždy a za každých okolností kompatibilné s prikázaním lásky, a to preto, aby mohol byť Izrael trvalým „svetlom“ pre ostatné národy, aby aj ony uvideli, ktorá z množstva ciest vedie skutočne do života, a mohli sa ňou vydať.

Ďalším dôležitým aspektom týchto slov je zdôraznenie Hospodinovej neúplatnosti a nestrannosti. Áno, Boh si kladie totálny nárok na ľudstvo. No robí to z lásky a v záujme a pre dobro každého, pretože aj On sám sa chce dať svojmu ľudu celý. Tým je výrazne odlíšený od množstva takzvaných „bohov a pánov“, o ktorých sa v okolitých národoch predpokladalo, že uprednostňujú svojich stúpencov podľa ich spoločenského statusu, ako aj to, že sa ich priazeň dá získať darmi. V tejto súvislosti je obzvlášť zdôraznené právo tých, ktorí nemajú ľudských zástancov. Sú to vody, siroty a cudzinci, ktorí majú byť Božím ľudom prijatí nie ako votrelci, ale ako hostia.

Áno bratia a sestry, práve v tom spočíva vyvolenie Izraela, byť a ostať týmto „svetlom“ národov a vlastným príkladom života v službe Bohu a blížnym naplniť svoj mandát – pomáhať meniť svet k obrazu Božieho kráľovstva, odstraňovať nespravodlivosť, násilie a všetky formy a prejavy nenávisti, ktorými tento svet neustále trpí. Súčasťou tohto procesu sme aj my, kresťania. No nie tým, že by sme nahradili Boží ľud a vytvorili nový, duchovný Izrael, ako sa to žiaľ v kresťanstve často nesprávne interpretuje. Hospodinova zmluva s Izraelom je trvalá. Boh je a ostáva verný svojim zasľúbeniam. To, do akej miery sa darí alebo naopak nedarí Božiemu ľudu toto poslanie napĺňať je priamo úmerné tomu, ako vážne a zodpovedne si tento mandát uvedomuje a podľa neho aj koná.

Profesor Michael Leitman, významný židovský odborník v oblasti ontológie, filozofie, kabaly a medicínskej biokybernetiky, sa v tejto súvislosti zamýšľa nad príčinou narastajúcej averzie voči štátu Izrael, a to nielen zo strany nežidovských národov, ale aj z vlastných radov. Jeho odpoveď je varovná: „Svet nás nenávidí, pretože sa nenávidíme navzájom.“ Tieto slová bližšie vysvetľuje na pozadí talmudického textu (midráš [na súčasnú situáciu aktualizovaný výklad Písma] Berešit rabbah), ktorý rozpráva o príbehu praotca Abraháma, ktorý vypočul Božie povolanie, opustil svoj domov a rodnú krajinu a putoval do Kanaánu. Na tejto ceste bol konfrontovaný s prejavmi násilia a musel zápasiť o svoj život. Uvedomil si, že ľudské ego nesmie nikdy zvíťaziť. Preto musí byť kontinuálne premáhané milosrdenstvom a láskou.

Tento príbeh pokračuje ďalej a opisuje putovanie Abraháma a jeho družiny, z ktorej sa napokon stáva národ založený nie na etnických, rasových alebo kultúrnych princípoch, ale na slobodnom rozhodnutí a sľube, stať sa, obrazne povedané, „ľudskou bytosťou jedného srdca“, čiže „svetlom národov“. Kráľ Šalamún povedal: „Nenávisť rozdúchava konflikt a láska premáha všetky hriechy.“ Tento krátky výrok sumarizuje samotnú esenciu trvalého duchovného diela a poslania Božieho ľudu Izraela v tomto svete. Ašpiráciou týchto slov bolo dosiahnuť konečný cieľ, ktorým je naplnenie prikázania: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“! Práve toto, ako zdôraznil významný židovský učenec druhého storočia našej éry Rabi Akiba, je všetko zahŕňajúci zákon Tóry.

„So stratou schopnosti premáhať láskou nenávisť  strácame tiež schopnosť byť ‘svetlom národov’“, pokračuje profesor Leitman. Vraví: „V tomto dôsledku aj národy strácajú nádej učiť sa tomu, ako sa zjednotiť nad svojim egom. Tým sa ego stáva pánom sveta a národy považujú Židov za hlavných, ak nie jediných strojcov zla.“

Bratia a sestry. Táto skutočnosť je zrkadlom nastaveným nám všetkým, každému národu, nielen Izraelu. Je preto potrebné vrátiť sa k samotnému jadru tohto poslania, k mandátu, ktorý dal svojmu ľudu sám Hospodin, byť „svetlom národov“. Súčasťou toho sme aj my, kresťania. Týmto slovám treba rozumieť tak, že práve tí, ktorí majú mandát a kompetenciu viesť ľudské spoločenstvo, či už sekulárne, ale predovšetkým spoločenstvo náboženské, práve tí sú vystavení väčšiemu pokušeniu toto svoje postavenie zneužiť, a to kvôli vlastnému egu, kvôli prospechu, svetskej sláve, či túžbe získať vplyv a priazeň politikov a nimi chránených a protežovaných skupín oligarchov.

Dochádzalo k tomu v každom čase, a v každom náboženstve, nevynímajúc aj to naše, kresťanské. Je to totiž stále prítomné pokušenie, zabúdať na to, kto má a musí byť a ostať vždy, za každých okolností na prvom mieste – to znamená Boh a Jeho vôľa preukazovať lásku a starostlivosť tomuto svetu a ľuďom, ktorí v ňom žijú. Iba ak si uvedomíme túto závažnú skutočnosť, iba vtedy dokážeme skutočne porozumieť významu Božieho slova o dvojitom prikázaní lásky, milovať Boha celou svojou bytosťou a blížneho ako seba samého.

V príbehoch putovania Božieho ľudu púšťou do zasľúbenej zeme tak ide o čosi veľmi dôležité a univerzálne platné. Je to sociálny rozmer spoločenstva a zodpovednosť zaň. Vdovy, siroty a cudzinci reprezentujú všetky marginalizované skupiny v každej spoločnosti, to znamená ľudí, ktorí boli a stále sú plne závislí na uznaní, tolerancii a milosrdenstve ostatných. Aj preto mnohé starozmluvné texty predstavujú Boha ako najvyššieho zástancu vdov, sirôt, aj cudzincov (napr. Dt 10, 12 – 19; 14, 29; Jer 49, 11; Ž 68, 5; 146, 9).

O to viac sa ukazuje význam slov nášho dnešného kázňového textu ako aktuálny a závažný. Ich posolstvo a dôraz sa totiž týka nielen Izraela, ale aj nás. Stále viac kresťanov, bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť, si všíma rozpor medzi slovami a činmi svojich predstaviteľov. Unavuje ich záplava zbožných fráz, pričom realita, v ktorej žijú ukazuje v plnej nahote hĺbku krízy, v ktorej sa cirkvi nachádzajú. Pýtajme sa spoločne, kde sa podela pokora biskupov, kedy dôjde k úprimného pokániu, k vyznaniu, že zlyhali a nesú zodpovednosť za tento duchovný marazmus? Kde a na akom mieste je tu človek, náš blížny a skutočný záujem o jeho situáciu a potreby? No zodpovednosť je v konečnom dôsledku na každom z nás. Aj my zlyhávame, častokrát svojim mlčaním a neochotou meniť staré poriadky, nedostatkom odvahy žiadať si vzdelaných a múdrych duchovných pastierov, ktorí skutočne rozumejú, čo znamená prijať Božie Slovo ako dar, a učia tomu aj ostatných svojim vlastným príkladom. Ide totiž vždy a primárne o život, v ktorom milovať Boha možno dokázať iba a len vo vzťahoch s inými ľuďmi, svojou ochotou a odvahou akceptovať každého človeka takého aký je, práve preto, že je iný ako ja, veď nie sme a nemáme byť uniformné bytosti, ale jedinečné Božie deti.

Bratia a sestry, práve to je princíp života spoločenstva veriacich. Ak máme vo svojom centre vždy a stále Božie Slovo a tým aj Božiu svätú vôľu, tak ako ju dokonale vyjadril život Ježiša Krista, potom by sme mali dokázať citlivo a s plnou zodpovednosťou vnímať aj situáciu iných ľudí, ich radosti, ale aj starosti, ich potreby, a namiesto zvyčajného „Boh s tebou“, či „nech Ti pomáha Boh“, im pomohli precítiť Božiu blízkosť svojim nefalšovaným záujmom, úprimnou láskou a obetavosťou, akceptovaním a prijatím bez podmienok. Iba týmto spôsobom sa kresťanská cirkev stane opäť tým, čím má v tomto svete byť – soľou zeme a svetlom sveta. Amen.