Služby Božie — Nedeľa po Deviatniku (31. 1. 2016, Malý kostol)
Text: 2 M 20, 1 – 3
Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
Bratia a sestry.
Dnešná nedeľa je svojim obsahom zameraná na Božie slovo, ktoré máme vnímať a súčasne ho prijímať ako dar. Ak chceme porozumieť tomu, prečo, čím a ako je Božie slovo pre ľudské spoločenstvo darom, musíme si priblížiť a vysvetliť v prvom rade to, čo znamená a o čom vypovedá prológ a prvé prikázanie Desatora.
Z historického hľadiska možno konštatovať, že desať Božích prikázaní, teda Desatoro, je samé o sebe jedinečnou, unikátnou formuláciou príkazov a zákazov, akú nenachádzame na žiadnom inom mieste vtedajšieho sveta. V starovekom Prednom Oriente sa stretávame s právnymi predpismi, ktoré vychádzali z jednotlivých konkrétnych prípadov, to znamená zo skúseností každodenného života určitej spoločnosti. Oproti tomu sú prikázania Desatora formulované obecne, ako bezpodmienečne platné smernice, ktorých garantom a zároveň aj tým, kto ich sankcionuje, je sám Boh.
To samé o sebe vzbudzuje našu pozornosť a oprávnene vyvoláva otázku, prečo je tomu tak, a ako tomu máme rozumieť. Aj keď vznik Desatora nie je možné spoľahlivo určiť, je zrejmé, že nielen desať Božích prikázaní, ale aj vlastný vývoj Izraela ako Bohom vyvoleného ľudu po usadení v zasľúbenej zemi, to všetko by zostalo nepochopiteľné bez veľkého počiatočného impulzu, ktorým bola jedinečná duchovná skúsenosť. Prirodzene, tento fenomén možno vysvetliť iba teologicky a vnímať ho vierou ako Božie konanie v dejinách ľudstva, ako proces, v ktorom sa náboženské cítenie postupne vyvíjalo do stále väčšej duchovnej kvality, ktorá napokon dospela k viere, že Boh ako Stvoriteľ zeme i neba nie je viazaný na určité miesto, svätyňu, či národ v etnickom slova zmysle, ale je v stálom úzkom vzťahu voči komunite svojich vyznávačov a k ich osudu v ktorejkoľvek situácii a kdekoľvek. Toto vedomie sakrálneho spoločenstva bolo založené na zmluve s Bohom – Hospodinom. Tá zohrávala od počiatku ústrednú úlohu v celom živote Božieho ľudu.
Desatoro je teda základným textom Božej zmluvy s Izraelom, no súčasne aj normatívom pre život celého ľudského spoločenstva, v každom čase a na každom mieste. Príbeh Izraela sa tak stáva paradigmou pre celé ľudstvo, pretože ľudia potrebujú garanta nemenných princípov zlučiteľných s rozvojom života, a to predovšetkým v rovine kvalitatívnej. Skúsenosti, ktoré so sebou prinášajú dejiny dokazujú, že človek takýmto garantom nedokáže byť. Nemožno prijať tézu, že morálne je to, čo slúži k prospechu väčšiny. Takýto postoj priniesol a žiaľ aj stále prináša ľuďom tohto sveta mnoho utrpenia.
Tak sa dostávame k samotnému prológu a prvému prikázaniu Desatora, to znamená k slovám, ktoré sme dnes vybrali ako kázňový text: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Tieto slová vyjadrujú jedinečne moc a suverenitu Hospodina, Boha Abraháma, Izáka a Jákoba. Zároveň vyjadrujú jeho veľkú lásku a náklonnosť k ľudu Izraela, ktorý si vyvolil. Majestátne „Ja som Hospodin“ nás súčasne nenecháva na pochybách, že ide o Pána celého univerza, toho, kto je Prvý i Posledný, živý a zvrchovaný nad všetkým. Samotné meno „som, ktorý som“ nepodáva ani poňatie, ani ideu Boha. Je upozornením, že Boha nemožno definovať, a to ani napriek tomu, že sa o to špekulatívne myslenie filozofov a teológov opakovane snažilo. Predstavuje ho ako dynamicky a aktuálne konajúceho, a vždy a všade svojmu ľudu prítomného. Toto meno možno chápať jednak ako uistenie o bezpodmienečnej Božej prítomnosti vždy a všade, no zároveň aj eschatologicky, ako výhľad na konečný Boží zásah v prospech Izraela. To nám síce umožňuje poodhaliť rúšku tajomstva Božieho bytia, no v plnosti ju neodstraňuje. Ako vidno, Boh je a stále zostáva pre človeka a jeho ratio tajomstvom. Napriek tomu, že Hospodin je Bohom všetkých, týmto zvláštnym spôsobom sa priznáva práve k ľudu Izraela. Boh si ho vybral, a to nie pre nejaké zvláštne zásluhy, ale práve preto, že bol chatrný. Preto tu nachádzame dôraz na Boží čin vyslobodenia z Egypta, z domu otroctva. To znamená povolanie k samostatnej slobodnej existencii. Práve tým vlastne ľud vzniká, je povolaný k životu. Z otrokov sa stávajú slobodné Božie deti, zo zasvätencov smrti sa stávajú synovia zasľúbenia.
Biblickú správu o vyvolení Izraela, jeho vyslobodení z otroctva a ustanovení zmluvy je preto možné interpretovať ako vyvrcholenie dôležitého procesu povolania človeka k „humanite,“ čo vidno práve v odovzdaní a záväznom prevzatí zásadného etického normatívu – Desatora, základného dokumentu formujúceho vzťah človeka k Bohu a k blížnemu, ktorý umožňuje ľuďom žiť na tomto svete v spoločenstve a rozvíjať život nielen kvantitatívne, ale predovšetkým kvalitatívne. Prológ Desatora je tak zvesťou o Božej láske a záchrane, predznamenáva všetky ostatné prikázania ako prejav starostlivosti milujúceho Otca. Tým stráca charakter chladnej zbierky zákonov a stáva sa ukazovateľom pravej cesty života, ktorú Boh ľuďom ponúka. A práve v súvislosti s prológom vyniká aj pravý zmysel, závažnosť, no aj záväznosť prvého prikázania. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Celé nasledujúce dejiny Božieho ľudu Izraela sú vo svojej podstate založené na dodržiavaní tohto prikázania. Ono je základom a správnym nasmerovaním človeka na jeho životnej ceste pod Božím vedením a tým aj zásadným predpokladom pre prijatie Božích zasľúbení. Každé zlyhanie prináša do jeho života závažné dôsledky. O tom sa presvedčil nielen Boží ľud Izraela, ale rovnako aj ostatné národy, vrátane kresťanských cirkví.
Preto, ak hovoríme o Božom slove ako jedinečnom dare, musíme si uvedomiť v prvom rade význam a závažnosť tohto prikázania. V najužšom slova zmysle to znamená odmietnutie polyteizmu a jeho rôznorodých prejavov a foriem. Je len jeden Boh, iného niet. V širšom slova zmysle však ide o imperatív v živote každého človeka, nikdy, za žiadnych okolností nenahradiť zvrchovanosť jediného Boha niečím iným, ani vlastnou osobou, ani iným človekom, ani materiálnymi vecami, záľubami, prácou, dokonca ani abstraktnými skutočnosťami. Boh je a musí vždy ostať na prvom mieste vo všetkom, čo človek myslí a koná. Musí ostať samotným centrom a zdrojom morálnych hodnôt, bez ohľadu na to, ako sa k nim stavia jednotlivec, kolektív alebo celá spoločnosť.
Desatoro, ako aj celý rad ďalších prikázaní, ktoré obdržal Izrael sa preto nesú v znamení Božieho výroku: Buďte svätí, lebo Ja, Pán, váš Boh, som svätý (3 M 19, 2b). Dokonalé zhrnutie obsahu tohto kľúčového výroku ako vzorca ľudského správania a zodpovednosti nachádzame práve v takzvanom dvojitom prikázaní lásky (5 M 6, 4.5; 3 M 19, 18). Tento fundamentálny morálny normatív možno oprávnene pokladať za absolútny vrchol, vzor a zároveň meradlo morálneho konania človeka. Z hľadiska tohto normatívu je každý človek osobne zodpovedný za svoje správanie a konanie vo vzťahu k sebe samému, no rovnako tak i vo vzťahu k ostatným.
Ak si uvedomíme význam a záväznosť prvého Božieho prikázania v kontexte s týmto dôležitým výrokom, musíme nevyhnutne akceptovať, že jediným tvorivým princípom života na tomto svete je Boh, ktorého podstatou je láska – agapé. Božia láska, a tým aj prikázanie lásky k Bohu a blížnemu majú univerzálnu platnosť. Rúcajú všetky bariéry medzi ľuďmi, prekonávajú všetky odlišnosti vytvorené na národnom, etnickom, rasovom, dokonca i náboženskom základe. Je to zároveň to najťažšie, čo človek môže a má vykonať. Ježišove slová, ktorými svojich nasledovníkov zaväzuje k uplatňovaniu prikázania lásky (J 13, 34; 15, 12.13.17), sú však bezpodmienečne platné. Nemožno sa im vyhnúť, ani ich zjednodušovať, ani prispôsobovať vlastným kritériám. Práve schopnosť milovať tak ako miloval Ježiš je, vlastne má byť charakteristickou vlastnosťou a poznávacím znamením kresťanov (J 13, 35).
Božie prikázanie „nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ nás týmto spôsobom vedie k povinnosti uplatňovať v živote kritériá práve tejto seba vydávajúcej božskej lásky agapé. V prvom rade je to spontánnosť. Ide totiž o lásku, ktorá koná bez uplatňovania princípu záslužnosti. Je to viditeľne niečo nové, čo potvrdzujú Ježišove slová o „nemožnosti nalievať nové víno do starých nádob“ (Mt 9, 17).
Zároveň je to zásadný odstup, nezaujatosť voči ľudskému hodnoteniu. Božia láska sa neriadi hodnotovým systémom, ktorý si vytvoril človek v priebehu dejín. Každý, kto chce preukazovať svojmu blížnemu túto lásku sa musí v prvom rade dokázať odpútať od svojho vlastného, prípadne spoločnosťou vytvoreného a uznávaného hodnotového rebríčka. Nejde o zmenu hodnôt ako takých. Neznamená to, že objektom Božej lásky je ten, kto má z nášho pohľadu iba a práve zlé vlastnosti, kto vedome hreší a podobne. Tu nejde o tento prístup. Ide o to, že Boh dáva svoju lásku svetu absolútne mimo akéhokoľvek hodnotového procesu, ktorý by bol uplatnený primárne, ešte pred samotným aktom lásky. Boh nemiluje človeka preto, akým človek je, ale preto, lebo je človek a spolu s celým svetom je objektom Božej lásky.
Iba a práve tým získava Božia láska prívlastok kreatívna. Vyjadruje samotnú podstatu Božieho konania v celých dejinách, dáva jednotlivým udalostiam ich pravý význam a zmysel. Tak sa Božia láska stáva iniciátorom spoločenstva s Bohom. Práve tvorivá láska agapé je Božou cestou k človeku a následne i cestou človeka k Bohu. Tou cestou je uplatňovanie a preukazovanie rovnakej lásky iným ľuďom. Ježiš to ukázal veľmi názorne v rámci svojho pozemského pôsobenia. Učí nás, že blížnym je každý, kto je v núdzi a potrebuje pomoc. Ak sa nad tým zamyslíme dôkladnejšie zistíme, že pomoc potrebujeme všetci. Potrebujeme Boha a Jeho lásku, aby sme v sebe objavili našu vlastnú schopnosť milovať. Nie pre seba, ale milovať blížneho pre neho samého a pre našu lásku k Bohu.
Ak chceme nachádzať nové možnosti ako pomáhať odstraňovať ľudskú biedu z tohto sveta, musíme prejsť nutne touto cestou. Treba nám intenzívne premyslieť všetko, čo nám biblická zvesť, Božie slovo v nej a predovšetkým Ježišov príbeh odkazujú a k čomu nás pozývajú a zaväzujú. Sme pozvaní hľadať človeka v núdzi bez ohľadu na to, kto to je a odkiaľ pochádza. Sme pozvaní odovzdať sa mu v konkrétnych skutkoch, v ktorých sa uplatňujú spomínané kritériá Božej lásky agapé. Práve tým má byť špecifické a charakteristické kresťanstvo v tomto svete. Výstižne to svojho času vyjadrila nemecká evanjelická biskupka Margott Kässmannová v jednom rozhovore, v ktorom kritizovala trendy, ktoré z kresťanstva robia iba „oddychovú spiritualitu“. Povedala: „kresťanstvo je náročná životná cesta, pri ktorej budujeme spoločenstvo so vzkrieseným Ježišom Kristom. A on nie je prírodným božstvom, ktoré môžeme stretnúť na prechádzke lesom. Kresťanská viera nachádza svoje vyjadrenie predovšetkým vo vzťahu k ľuďom, ktorí žijú v našej bezprostrednej blízkosti.“
K tomu, bratia a sestry, aby sme dokázali premeniť slová na konkrétne skutky a tým aj prijali Božie slovo do našich životov ako dar, ktorý nás bude zásadným spôsobom meniť k lepšiemu, k tomu je potrebná pokora, viera a rovnako tak i odvaha pustiť sa práve touto cestou, ako kedysi dávno Abrahám, Izrael a s nimi všetci ľudia, ktorí počúvajú Božie slovo o povinnosti byť svätými s otvorenou mysľou a srdcom, všetci, ktorým úprimne záleží na osude tohto sveta a života v ňom. Amen.