Služby Božie — Nedeľa po Novom roku (3. 1. 2016, Veľký kostol)
Text: Ž 126
Keď zmenil Hospodin údel Siona, boli sme ako vo sne. Vtedy sme mali ústa plné smiechu a jazyk plesania. Vtedy hovorili medzi pohanmi: Veľké veci urobil s nimi Hospodin! Veľké veci urobil s nami Hospodin, preto sme sa radovali. Zmeň údel náš, Hospodine, ako potoky v Negebe! Tí, ktorí so slzami rozsievajú, žať budú s plesaním. Chodí a chodí s plačom ten, čo nosí semeno na siatie; iste príde domov s plesaním, znášajúc svoje snopy.
Bratia a sestry.
Žalm 126, dnešný kázňový text, je v poradí siedmou piesňou pútnickej zbierky, ktorá sa neskôr stala súčasťou piatej knihy biblických žalmov. Ide o žalmy, v ktorých Boží ľud, v odlúčenosti od chrámu, hľadá pomoc a je si vedomý, že ju nájde len u Hospodina (Ž 120 – 121). Potešením putujúceho Božieho ľudu je chodiť do chrámu Hospodina (Ž 122), pretože práve tam sa nachádzajú pod Božou ochranou (Ž 123). Spomínajú na zlé časy nepriateľských vpádov (Ž 124) a vyznávajú, že tí, ktorí ostanú verní Bohu, dokážu obstáť aj v ťažkých životných skúškach (Ž 125). Pútnici napokon vyznávajú, že Hospodin je verný, neopustí svoj ľud a opäť zmení jeho údel (Ž 126).
Práve týmto radostným vyznaním končí náš žalm a tým aj spomínaná zbierka pútnických piesní. Radosť z vyslobodenia zo zajatia, ktoré si pútnici na ceste do Jeruzalema sprítomňovali je tu spojená s nádejou, že Božie zasľúbenia sa raz vyplnia a verní vojdú v plnosti do Božieho pokoja. V slovách tohto žalmu je prítomné všetko, čo je súčasťou ľudského života, prirodzene, vyjadrené a interpretované z perspektívy Božieho ľudu Izraela. Je tu reflexia na bolesť tragédie odlúčenia od svätého mesta a chrámu, ale aj vedomie tragických dôsledkov ľudského hriechu, až po vyznanie pevnej viery, že Hospodin napokon každého, kto mu zachová vernosť a kto mu dôveruje, privedie do radosti, ktorá raz a navždy vynahradí všetko trápenie a námahu každodenného života v tomto svete.
Začiatok tejto pútnickej piesne hovorí o zásadnej zmene, ktorá bola príčinou veľkej radosti. Doba núteného odlúčenia od Hospodina pominula. Ten sa opäť priklonil k svojmu ľudu, pre ktorý sa začal nový život. V hodnotení týchto historických udalostí vidno nehynúcu dôveru žalmistu v Boha, tak, ako to vyjadrujú aj slová proroka Izaiáša: Na malú chvíľu som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa zhromaždím. V prekypení svojho hnevu som skryl svoju tvár pred tebou, no, večnou milosťou sa zľutujem nad tebou – vraví Hospodin, tvoj Vykupiteľ. (Iz 54, 7 – 8)
Bratia a sestry, je veľkým darom Božej milosti mať takú pevnú vieru. Dokázať aj nepriazeň osudu interpretovať z perspektívy Božieho milosrdenstva a Jeho vernosti zmluve, a to aj napriek stále prítomnej sile hriechu so všetkými tragickými dôsledkami, to si vyžaduje bezvýhradnú dôveru v Boha.
Radosť, o ktorej žalmista píše prežívali pútnici vždy, keď putovali do Jeruzalema. Vtedy spomínali nielen na dávne vyslobodenie svojich predkov z egyptského otroctva, na cestu púšťou za čias Mojžiša, ale aj na všetky ďalšie vyslobodenia a pomoc, ktoré im Boh poskytol v každej tiesni. Súčasne si však uvedomovali aj nestálosť tohto veku a vrtkavosť osudu, rovnako i stále prítomné pokušenie zameniť slávu Jediného Boha za oslavovanie človeka, jeho schopností a zásluh. Úprimne zbožní veriaci preto s nádejou a túžbou hľadeli do budúcna a vzhliadali k novému a dokonalému vyslobodeniu. Túžobne čakali na príchod času, keď Hospodin vyvedie a zhromaždí svoj rozptýlený ľud a dá mu odpočinutie od všetkého trápenia a on napokon okúsi tú pravú radosť v mesiášskej ríši, na ktorú odkazuje obraz žencov. Toto definitívne vyslobodenie prelamuje všetky ľudské odhady a očakávania. Preto je aj prítomné prežívanie tejto radosti z vyslobodenia prirovnané k snívaniu, až tak veľmi je to podivuhodné, priam neuveriteľné. Boh mení zármutok súžených v smiech a plesanie vykúpených. Žalmista vedel, že práve v týchto jedinečných chvíľach dochádza k sebazjaveniu a sebaosláveniu Hospodina vo svojom ľude.
Ak sa prenesieme z ďalekej minulosti, v ktorej žil žalmista a jemu blízke spoločenstvo do našej prítomnosti, môžeme rovnako pozorovať oba aspekty tejto životnej skúsenosti. Na jednej strane si vieme veľmi živo sprítomniť priam až euforickú radosť z chvíľ, ktoré veriaci človek spätne hodnotí ako priamy Boží zásah do dejín tohto sveta, keď Hospodin vyslobodzuje ľud z poroby a útlaku despotickej moci. Takéto chvíle sme aj my, o čosi staršia generácia, prežívali pred vyše štvrťstoročím, keď v našej spoločnosti došlo k zásadnej zmene spoločenského zriadenia. Viacerí kresťania vtedy úprimne vyznali spolu so žalmistom: Veľké veci urobil s nami Hospodin, preto sme sa radovali.
Na strane druhej, rovnako ako žalmista, aj my vzhliadame túžobne do budúcnosti – cez ťažkosti do radosti – pretože si až veľmi bytostne uvedomujeme, že to ešte neznamená konečnú zmenu v našich životoch. Potrebujeme vždy ďalšie a hlbšie vyslobodzovanie a predovšetkým odpustenie hriechov. S ľútosťou si uvedomujeme, že stále nevyužívame všetky možnosti, ktoré sa nám z Božej milosti ponúkajú. Často sme nerozhodní a príliš slabí na to, aby sme prijali bezpodmienečne to radikálne pozvanie nasledovať Ježiša Krista, tak ako to od nás on sám vyžaduje. Radšej hľadáme akúsi strednú cestu, plnú kompromisov a ústupkov, a tie sa snažíme patrične zdôvodniť. Často máme strach otvoriť sa novému a neznámemu, cítime sa bezpečnejšie v tom starom svete so starými poriadkami, ktoré však hynú, rúcajú sa ako tie domčeky z karát.
Vravíme, že veríme v Boha, chodíme do kostola, modlíme sa, vieme dokonca aj to ako veriť, avšak, keď máme ovocie tejto viery venovať nezištne iba Bohu a svojim blížnym, vtedy váhame. Nevieme odolať tým pominuteľným chvíľam pochabej ľudskej slávy, tomu všetkému, čo nás vraj robí v očiach druhých úctyhodnými. A tak si radi necháme vravieť o našej výnimočnosti, je nám príjemné pochlebovanie davu, až napokon, keď ostaneme sami, v tých vzácnych chvíľach konfrontácie s vlastným svedomím, vtedy bolestne zisťujeme, že sme opäť zlyhali a podľahli ľudskej túžbe vyniknúť a presadiť sa na úkor druhých.
Avšak, nie podľa toho majú poznať ostatní, že sme nasledovníci Ježiša Krista. Tých možno poznať len po ovocí ich života, ktoré má vyjadriť a preukázať autentickú, živú vieru v Boha, o akej sme vraveli aj počas vianočných sviatkov. A tá sa napĺňa v láske, v seba odovzdaní a angažovanosti pre druhých, pre tých slabých, podceňovaných, pre tú ubolenú časť sveta, ktorá trpí nedostatkom empatie a lásky. Ostáva nám preto, podobne ako žalmistovi, volať k Bohu a prosiť o nové dokonalé vyslobodenie, o zmenu nášho údelu. V tom najvlastnejšom a najhlbšom zmysle sa však náš údel zmení, až keď bude srdce všetkých obrátené, čiže, až sa všetci navrátia k Bohu, až sa mu v plnosti oddajú, až bude Boh „všetko vo všetkom“, ako to vyznal apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom (1 K 15, 28).
Žalmista prirovnáva ľud k „vyschnutým potokom v Negebe“ na juhu krajiny. Pozorovanie prírodných úkazov je výstižným prirovnaním ľudského údelu, ak sa človek nezverí v plnosti Bohu a bude sa viac spoliehať na seba a svoje možnosti. Vo vyprahnutej stepi sa voda v období letnej páľavy neudrží a potoky vyschnú. To, čo sa zdá byť trvalé a nádherné, ako rozkvitnutá lúka za rannej rosy, to sa rýchlo zmení a nádhera kvetu sa rýchlo pominie, uschne. Prečo sa potom veriaci človek upína tak často a tak pevne k tomuto svetu, a to nielen počas života? Okázalé pomníky ľudskej malosti, či náhrobné tabule s uvedením titulov a zásluh zomrelých, s čím sa možno čoraz častejšie stretnúť pri návštevách cintorínov, to všetko je len smutným, žalostným vyjadrením slabej viery a nedôvery v Boha a Jeho zasľúbenia. Naša nádej predsa je a má ostať výhradne v Bohu. To, čo nie je možné v prírode, to je možné vierou očakávať od Boha. On je schopný premeniť suchopár ľudských sŕdc v zavlažovanú záhradu a prebudiť nový život tam, kde pod vládou hriechu víťazila smrť.
Rozsievanie v slzách a žatva s plesaním a v radosti, to sú obrazy prevzaté zo starých pohanských obradov, v rámci ktorých sa sejba pokladala za pochovávanie zomrelého vegetatívneho božstva a vyrastené obilie spodobňovalo jeho oživenie. V Egypte to bol Osiris, u Kanaáncov v staršom období Dagan, neskôr Baal, Tammúz, či Adonis. Plač pri sejbe sa chápal magicky, mal privolať vlahu a spôsobiť, že sejba vzíde a božstvo opäť ožije, podobne, ako sa v prírode striedajú ročné obdobia, vegetácia postupne odumiera, aby však na jar opäť povstala k novému životu.
Prirodzene, tieto pohanské predstavy Izrael odmietol. Žalmista používa tieto obrazy v prenesenom význame. Plač rozsievača je výrazom pokánia, ktorým Boží ľud odpovedá na situáciu, do ktorej sa Božím dopustením dostával pre svoje hriechy. Táto sejba bolesti je však iba dočasná. Príde vytúžený čas radosti, v ktorom ľud bude zhromaždený ako obilie do sýpok, a potom bude obdarovaný novou, skutočnou radosťou (J 16, 20). Práve k tejto perspektíve sa má upínať naša nádej, a je to práve príklad života a diela Ježiša Krista, ktorý ju posilňuje.
Áno bratia a sestry, Božie dielo v Ježišovi Kristovi je základom našej viery, že aj náš život neskončí tu, v časnosti, ale že máme nádej v Bohu. Naplnenie tejto nádeje prevyšuje všetky naše možnosti, všetky obmedzenia, ale aj všetky nenaplnené predsavzatia, túžby a zámery žiť a konať v tomto svete ako Božie deti, v radosti a dôvere, že všetko, čo máme je Božím darom a ten treba patrične využiť v prospech všetkých. Príklad Ježišovho života nás však súčasne aj upozorňuje, že ten, kto žije a koná len pre seba, ten, kto neberie vážne Ježišove slová: „Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme“ (Lk 17, 10b), ten stavia svoj dom na piesku a vezme odmenu pominuteľnú, ktorá uschne tak ako kvet trávy v páľave slnka.
Toto vedomie nás má preto dennodenne viesť k rozhodnutiam, ktoré sú s touto nádejou kompatibilné a zodpovedajú tomu, čo od nás Boh v tomto svete očakáva. Kristovo vzkriesenie dokazuje, že mesiášsky vek, v ústrety ktorému žalmista tak túžobne vyzeral, už začal. Práve ono je tou nádejou, ktorú máme v sebe živiť a byť bdelí, a takto hľadieť v ústrety veku novému, v ústrety pravej, dokonalej radosti, ktorú Pán pripravil každému, kto ho skutočne miluje. A ako vieme, bratia a sestry, skutočne milovať Boha znamená milovať aj ostatných, rovnako ako seba samého, vziať na seba kríž a nasledovať nášho Pána v slovách i v skutkoch. Amen.