Služby Božie — Nedeľa Rogate (6. 5. 2018, Veľký kostol)
Text: G 5, 25 – 26; 6, 7 – 10
Ak Duchom žijeme, aj žime podľa Ducha. Nebuďme žiadostiví márnej chvály, popudzujúc sa a závidiac si navzájom.
Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať! Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život. V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať. A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery.
Bratia a sestry.
Istota vzkriesenia Ježiša Krista je základom kresťanskej viery, je obsahom evanjelia. Preto páve táto udalosť má rezonovať v našich prosbách, ktoré dennodenne vysielame v modlitbách Bohu, no má sa stať aj neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Hneď na samom začiatku si však musíme položiť otázku, či v dnešnej chaotickej dobe, v spoločnosti zmietanej strachom, neistotou a nepokojom vôbec možno hovoriť o istote vzkriesenia. Nevyznieva v tomto prostredí zvesť o vzkriesení skôr bizarne, ako čosi, čo má človeku pomôcť aspoň na chvíľu zabudnúť na všetky sklamania, bolesti a trápenia, a ponúknuť mu aspoň iluzórny pocit pokoja a šťastia?
No predsa len, dnešné evanjelium nás uisťuje, že Boh svojim Slovom a Duchom kriesi k novému životu, závdavok ktorého máme možnosť poznať už teraz, v časnosti. Božie zasľúbenia dané Izraelu sa napĺňajú v univerzálnom rozmere. Boh nám v Ježišovom vzkriesení ponúka svoju lásku a pokoj, šálom, ktorý napokon prenikne všetko, čo je súčasťou Božieho stvoriteľského diela. Otázkou však je a ostáva, či dokážeme rozpoznať vzťah medzi vierou v Kristovo vzkriesenie a jej obsahom, vrátane dôsledkov tejto udalosti pre každého z nás. A vôbec, čo si pod vzkriesením vlastne predstavujeme?
Tieto otázky sú oprávnené a akútne zvlášť v dnešných časoch. Veď inak by sme neboli takmer dennodenne konfrontovaní s takou vysokou mierou egoizmu a devalvovania úprimného a prirodzeného vzťahu človeka s Bohom, dôsledkom čoho sú tragédie a množstvo nezmyslených obetí na životoch ľudí – Božích detí, spôsobené ľudskou nenávisťou a chamtivosťou, ktoré páchajú jedni na druhých, a žiaľ, veľmi často práve v mene svojej viery, či len formálne pod záštitou náboženskej tradície.
K tomu, aby sme sa vedeli dokonale orientovať v spletitosti životných situácií, však potrebujeme viac, ako len klásť otázky. Potrebujeme predovšetkým pochopiť obsah a význam vzkriesenia v kontexte nášho každodenného života, ako aj to, prečo vôbec máme možnosť prosiť Hospodina, modliť sa v mene Ježiša Krista, a o čo vlastne máme prosiť. Iba tak sa môže náš život stať, obrazne povedané, každodennou úprimnou modlitbou, z vďaky za to, čo Boh vykonal pre každého z nás, no i celý svet, v živote a diele Ježiša Krista. Iba tak raz aj náš časný život bude môcť vojsť do zasľúbeného cieľa, ktorým je vzkriesenie a večný život.
Slová apoštola Pavla z Listu Galaťanom nám pomáhajú nájsť správne odpovede práve na tieto, stále veľmi aktuálne otázky. Zdanlivo sa nevzťahujú priamo na vzkriesenie, zdanlivo nevypovedajú ani o tom, čo znamená prosiť Otca nebeského v mene Ježiša Krista. No nie je tomu tak. Celá Pavlova zvesť, všetky jeho myšlienky sú založené a vedené práve vzkriesením. Apoštol preto jasne vyjadruje, čo to znamená byť veriacim kresťanom, aký význam, obsah a dôsledky má táto nové forma existencie v Božom Duchu a v Kristovi. V kontexte Listu Galaťanom sú práve tieto slová apoštola Pavla kľúčové, pretože tvoria sumár celej širšie koncipovanej časti listu (5, 13 – 6, 10), ktorej obsah je sústredený na každodenný život spoločenstva veriacich, v tom jedinečnom eschatologickom čase, v ktorom sa svet nachádza v dôsledku Kristovho vzkriesenia. Pavol formuluje svoje myšlienky formou metafor a výrazov, ktoré moderný človek často prehliada, prípadne ich pokladá len za akýsi dobový folklór, bez akéhokoľvek hlbšieho významu. No to je zásadný omyl.
Pavlove slová sú imperatívom v živote každého človeka, ktorý svoju existenciu nepokladá iba za výsledok zhody okolností, či interakcie fyzikálnych a chemických procesov, ale verí, že to všetko, i jeho vlastný život má hlbší význam, že je tu viditeľný zámer čohosi, čo nás absolútne prevyšuje, na čom však zároveň bytostne závisíme, po čom vedome, či podvedome túžime a čo v nás vyvoláva potrebu klásť si otázky o zmysle a konečnom cieli života, ktorý je vedomým výsledkom Božieho stvoriteľského zámeru a diela.
Každý, kto takto nazerá na život, ten by si mal veľmi zodpovedne uvedomiť, že Pavol tu reflektuje udalosť Kristovej smrti a vzkriesenia. Tento jedinečný Boží dar totiž prevracia všetky ľuďmi vytvorené hodnotové a zásluhové systémy, všetky tradície, konvencie a zvyky. Pavol vie, že v plnosti to možno vyjadriť len metaforami. Preto obraznou rečou formuluje mimoriadne dôležitú myšlienku, že jediný a konečný základ nášho chválenia – jazykom dnešnej doby povedané, základ celého nášho života, našich zámerov a plánov –, je a ostáva kríž Ježiša Krista, ktorým je a má byť každému veriacemu tento svet ukrižovaný, ako aj on sám má byť ukrižovaný tomuto svetu (6, 14). Ako často, bratia a sestry, boli a stále sú tieto Pavlove slová nesprávne pochopené a interpretované. Ako často sa stávajú základom pre človeka úplne neprirodzeného spôsobu života založenom na dualizme jeho hmotného a duchovného aspektu, čo ho vedie k vedomému a zámernému úteku z každodenného života do zdanlivého bezpečia vlastnej upätej zbožnosti a často aj nezdravého moralizovania na adresu ostatných.
Pavol síce vraví o zásadnom rozdiele medzi „životom podľa tela“ a „životom v Duchu“, no myslí tým čosi zásadne odlišné. Pre Pavla je „život podľa tela“ vyjadrením odcudzenej, hriešnej ľudskej prirodzenosti, ktorá človeka ovláda nielen prízemnými živočíšnymi pudmi a vášňami, no predovšetkým úplným zameraním na pozemské, ľuďmi vytvorené systémy určovania toho, čo je dobré a zlé, hodnotné a bezcenné, cnostné a nemravné, a to všetko v snahe dosiahnuť týmto spôsobom, vlastným pričinením, celospoločenské uznanie, prestíž a slávu, ktoré si často zamieňa za spásu.
No „život v Duchu“, inými slovami, život v Kristovi, prevracia tento svetonázor naruby. Bratia a sestry, vôbec nejde o idealizmus, ani utópiu, rojčenie, či akýsi úlet do spirituálnej dimenzie, v snahe dosiahnuť mystické splynutie s božským svetom. Nie. Pre Pavla život v Duchu znamená naďalej, až do samého konca, žiť v tomto svete, byť a ostať integrálnou súčasťou spoločnosti, avšak ako spoločenstvo nového stvorenia. Takýto život je prejavom slobody a nasledovania vlastného systému hodnôt a životných princípov (5, 6; 6, 15 – 16), ktoré už viac nie sú obmedzované dominantnými kultúrno-spoločenskými poriadkami a konvenciami zdôrazňujúcimi rasovú, kultúrnu, náboženskú a rodovú odlišnosť ako čosi, čo má v tomto svete zásadný význam a rozhoduje o správnom zaradení človeka v rámci dejín spásy. Božím darom v Ježišovi Kristovi sme totiž transformovaní na duchovné bytosti, ktoré reálne dokážu vidieť život v celej jeho šírke, hĺbke a výške, v perspektíve, ktorá presahuje všetky časné obmedzenia a našu vlastnú telesnú nedokonalosť. Prijať vo viere tento Boží dar a správne mu porozumieť dokazuje, že sa veriaci stávajú skutočne Božími deťmi, ktoré žijú ako duchovné spoločenstvo, síce stále v tom istom nedokonalom tele, v čase a priestore im vymedzenom na tomto svete, no s perspektívou dosiahnuť z Božej milosti zasľúbený cieľ, vzkriesenie a večný život.
Krstom v Ježiša Krista získavajú veriaci novú identitu. Už viac nerozhoduje rasa, ani etnická príslušnosť, ani národnosť, či rodová alebo kultúrna odlišnosť. Obsah a prejavy novej identity sú a musia byť viditeľné vo forme „Ducha“ (3, 2 – 5). Tento nový status sa stáva sprievodcom v ich životoch, robí z toho, čo prv pokladali za cenné, dôležité a hodnotné (3, 26 – 28), pretože ich tak učili a viedli k tomu po celý život, nepodstatné, irelevantné a naopak ukazuje v plnom svetle na to, čo bolo, je a vždy aj bude z hľadiska Božej vôle skutočne dôležité. Áno, nová identita vedie človeka k schopnosti, ako to Pavol vraví: „pomocou Ducha z viery očakávať nádej spravodlivosti“ (5, 5). Práve táto duchovná schopnosť prekonávať všetky ľuďmi, kultúrami, náboženstvami a spoločnosťami vytvárané bariéry a hranice, a s ňou aj možnosť, priam privilégium prosiť nebeského Otca v modlitbách oslovením Abba – otecko, sú pre veriacich v Krista dôkazom ich povolania v milosti a do Božej milosti (3, 5; 4, 6). Pretože v Kristovi Ježišovi neosoží ani obriezka, ani neobriezka, ale iba viera činná prostredníctvom lásky (5, 6).
Bratia a sestry. Je to práve život Ježiša Krista, ktorý jasne ukazuje, na čom v našich životoch skutočne záleží. Zároveň odhaľuje v plnom rozsahu dôsledky ľudského odcudzenia, zvrátenosť ľudskej túžby po sláve, moci a presadení sa na úkor iných. O tom všetkom vypovedá Ježišov kríž. No vzkriesenie je Božou definitívnou odpoveďou na odveký ľudský zápas o poznanie Boha a Božej vôle, na úprimnú túžbu po láske a spravodlivosti, spoločenskom uznaní a akceptovaní jeho jedinečnosti. Preto všetky predchádzajúce kritériá posudzovania ľudského života a hodnôt sa v udalosti Ježiša Krista ukázali ako nepodstatné a vytvorili priestor pre novú kreatívnu energiu, ktorou je kvalita spoločenských záväzkov a vzájomnej odovzdanosti a spolupatričnosti, čiže láska.
Prijať tento Boží dar znamená vkročiť do slobody, no so všetkou zodpovednosťou. Táto sloboda nás vedie k schopnosti nežiť viac podľa tela, ale výhradne v Duchu, prostredníctvom lásky si navzájom slúžiť (5, 13). Pavol vraví: „Lebo jedno prikázanie obsahuje celý zákon v plnosti, ono: Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého.“ (5, 14) To dokazuje, že zákon (Tóra) a jeho obsah nie sú principiálne odmietnuté a nulifikované (cf. 2, 19: Pavol vraví, že „umrel zákonu“). No absolútna autorita zákona je a musí byť oslabená vernosťou a odovzdanosťou „pravde evanjelia“ (2, 14). Iba tak možno porozumieť Pavlovým slovám, že každý, kto sa nechá viesť Duchom nie je viac pod autoritou Tóry (5, 18), no zároveň, že láska generovaná Duchom napĺňa všetko, čo Tóra predstavuje. Preto je Kristus naplnením zákona, nie jeho koncom (R 10, 4).
Bratia a sestry. Práve s tým súvisia Pavlove slová, ktoré sme dnes vybrali ako kázňový text. Spoločenský poriadok a konvencie v spoločnosti, ktorej boli Pavol i veriaci v Galácii súčasťou, no hneď treba dodať, že žiaľ aj tej súčasnej kresťanskej spoločnosti, viedli a stále vedú k neprirodzenej a nezdravej súťaživosti a ctižiadostivosti, s cieľom presadiť sa a získať uznanie, kredit a slávu. Dôsledky vždy boli a stále sú katastrofické: kategorizovanie ľudí, vytesňovanie menšín na perifériu spoločenského záujmu a života, diskriminácia, znevažovanie, ktoré často prerastá do otvoreného násilia.
Preto je Pavlovým zámerom v tejto časti listu (5, 13 – 6, 10) predstaviť nie utopickú, ale reálnu víziu spoločného života veriacich medzi sebou i vo vzťahu k ostatným, v ktorom všetky deštruktívne aspekty takejto agonistickej kultúry možno rozpoznať, odmietnuť ich a efektívne nahradiť. Pavlove slová to vyjadrujú jasne:
Ak Duchom žijeme, aj žime podľa Ducha. Nebuďme žiadostiví márnej chvály, popudzujúc sa a závidiac si navzájom. (5, 25 – 26)
Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať! Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život. V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať. A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery. (6, 7 – 10). Len v tejto perspektíve, bratia a sestry, dostáva zvesť o vzkriesení reálny základ, zmysluplný obsah a napokon aj istotu konečného naplnenia v živote každého, kto dokáže žiť v Duchu. Každý si musí odpovedať sám, do akej miery zodpovedá naše kresťanstvo týmto Pavlovým slovám, ako aj to, čo s tým urobí. Je to na nás. Nech nás Duch Boží vedie k správnym rozhodnutiam, nech sú naše prosby a modlitby zrkadlom toho, ako v kresťanskej viere dokážeme aj skutočne žiť. Amen.