Kázeň na Predpôstnu nedeľu, 15.2.2015

František Ábel
Služby Božie / Predpôstna nedeľa (15. 2. 2015 — Veľký kostol)
Text: 1 K 13, 1 – 13
A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.
Láska nikdy neprestane. Ale proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie. Lebo sčiastky poznávame a sčiastky prorokujeme, ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie. Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal (Boh). Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.

Bratia a sestry.

Jedným z charakteristických znakov kresťanskej cirkvi je proklamácia Boha ako lásky, ktorá usiluje o záchranu hriechom poznačeného človeka a celého tvorstva. Boh je láska. Áno, preto o láske tak radi hovoríme, radi o nej počúvame, avšak čo to vlastne znamená? Naša predstava lásky je v mnohých prípadoch veľmi vzdialená tomu, čo táto láska v skutočnosti je, respektíve má byť, a aký nárok si na naše životy robí. Radi a často citujeme z Písma svätého, hľadáme si vhodné veršíky, ktorými sa pokúšame presvedčiť iných o Božej pravde, o Božej vôli, a to za každú cenu. Sme dokonca ochotní siahnuť na slobodu iných, ktorí sa s našou predstavou pravdy nestotožňujú. Robíme tak vraj z kresťanskej lásky. Kde je tu však láska?

Každý, kto tak koná si v horlivosti a zápale často ani neuvedomuje, že v skutočnosti tu ide viac o tú jeho vlastnú pravdu, ako o Božiu pravdu. A tak pod masívnym vplyvom konšpiračných teórií naďalej zápasíme o Boha a v tomto zápase sa snažíme aj iných uzavrieť do vlastných definícií pravdy a vôbec nám nevadí, že týmto spôsobom schematizujeme samého Boha a eliminujeme pôsobenie Božieho Ducha v našich životoch. Často počúvame z tých istých úst slová chvály adresované Bohu a súčasne slová odsúdenia adresované svojim blížnym, tým, ktorí nezapadajú do tej „tradičnej“ schémy života. Tí však, ktorí až príliš často zdôrazňujú slovo „tradičné“ si už omnoho menej uvedomujú, že tak robia len v tom, čo im samým vyhovuje. Takýto prístup k životu, jeho zložitosti a komplexnosti je však pokrytectvom. Kde je potom láska? Je vôbec potrebná?

Samozrejme, nehovorím tu o všetkých kresťanoch, to určite nie. Naopak, stále sa snažím zachovať si vieru, že väčšina kresťanov si veľmi dobre uvedomuje význam a zmysel lásky, ale aj pokánia, ktoré ako jediné dokážu človeka viesť k pokore a úcte voči každej ľudskej bytosti, voči životu, a to aj napriek jeho rôznorodosti a jeho tajomstvám. Udalosti uplynulých týždňov nás však vedú k tomu, aby sme o tejto skutočnosti začali hovoriť otvorene, sebakriticky a bez strachu. Keďže zďaleka nie je to isté o láske len hovoriť a láskou aj skutočne žiť, je potrebné, aby sme sa intenzívne zamysleli nad jej skutočným významom.

K tomu môžu prispieť aj slová apoštola pohanov Pavla, ktoré napísal kresťanom v Korinte, už pred viac ako 1960-timi rokmi. Táto časť listu, známa aj ako „hymna lásky“, patrí medzi najobľúbenejšie texty Novej zmluvy. Jej použitie je preto rôznorodé. No súčasne je aj výstižným príkladom toho, aké nebezpečné je vybrať akýkoľvek biblický text z jeho pôvodného kontextu, ktorý mu dáva náležitý význam a interpretáciu. Aj v tomto prípade je tomu tak. Musíme si preto uvedomiť, komu a prečo Pavol tieto slová píše. Láska o ktorej tu čítame, nemá v žiadnom prípade abstraktnú kvalitu. Je a musí ostať konkrétnym, viditeľným aspektom života každého veriaceho. Prečo? Práve preto, lebo takáto láska nám už bola vopred daná, od chvíle, ako sme sa na tento svet narodili, až po jej dokonalé vyjadrenie v živote Ježiša Krista, v jeho smrti na kríži, práve kvôli hriechu a odcudzeniu, prekrúcaniu pravdy a nedostatku lásky a milosrdenstva. Láska v Pavlovom vnímaní nie je žiadna idea, dokonca ani len motivačný faktor pre žiadaný a v spoločnosti akceptovaný vzor správania. Je to samotné správanie, život ako taký so všetkým, čo k nemu patrí. Milovať znamená konať v súlade s Božou vôľou, to znamená dokazovať svoju vieru a lásku k Bohu rovnakým vzťahom k ľuďom.

Práve v tomto aspekte života korintský cirkevný zbor zlyhával. Spoločenstvo trpelo zásadnou myšlienkovou a názorovou rozdrobenosťou, ktorej príčinou bolo rôzne chápanie a zdôrazňovanie významu duchovných darov, takzvaných chariziem, pre život tamojších kresťanov. Pavol nechce znižovať dôležitosť a hodnotu týchto darov. Často sa „hymna lásky“ vykladá práve týmto spôsobom, akoby láska tvorila protiklad duchovných darov. O to však Pavlovi vôbec nešlo. Pavol zdôrazňoval lásku, ako cestu alebo spôsob, ktorým majú byť tieto dary využívané v prospech celého spoločenstva. To je to dôležité, o čom tu hovorí. Inými slovami, ak Božiu milosť a lásku nedokážeme žiť tak, aby to bolo prospešné aj ostatným, potom sme zlyhali. Potvrdzujú to Pavlove vlastné slová:

1 A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. 2 A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. 3 A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.

Tieto slová jasne hovoria o tom, že láska nie je protikladom duchovných darov. Láska len musí byť a aj ostať na prvom mieste každého, kto sa nazýva kresťanom. Nech by som bol akokoľvek nadaný, nech by som mal schopnosti, obrazne povedané meniť svet a hory prenášať, no nemal by som v sebe takúto lásku, nič to neosoží ani mne, ani iným. Len to bude prispievať k ďalšiemu atomizovaniu spoločenstva a tým aj k čoraz väčšiemu vzájomnému odcudzeniu.

Stále však nemáme úplne jasno v tom, čo táto láska je, čo znamená a aký má charakter. O tom Pavol vraví v ďalšej časti:

4Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; 5 nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, 6neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; 7všetko znáša, všetkému verí, [všetkému dáva nádej], všetko pretrpí.

Práve tieto Pavlove slová nám pomáhajú porozumieť tomu, čo láska znamená a aký má význam v živote kresťanského spoločenstva. Ak máme stále na pamäti kontext, v ktorom tieto slová odzneli, uvedomíme si, že tu v žiadnom prípade nejde o sentimentálne vyznanie abstraktného citu, ktorého miesto je len v románoch o láske. Naopak, ide o mocnú energiu, ktorá jediná dokáže život stvoriť, udržať ho a spájať s ostatnými životnými formami a rozvíjať ho vo všeobecný prospech a dobro. Láska je Boží dar. Nevlastníme ho, môžeme na ňom len participovať. To znamená, že musí ísť v prvom rade o lásku k tomu, kto sám je darcom – k Bohu. Láska k Bohu však musí byť oslobodená od seba lásky, ktorá sa prejavuje egocentrizmom a narcizmom. Ak skutočne milujeme Boha ako darcu lásky, musíme to vedieť preukázať v reálnom čase a priestore. To sa dá len cestou pokánia a pokory. Tým, že akceptujeme Boha ako Stvoriteľa a dokážeme vždy a všade dať životu príležitosť, a to bez ohľadu na formu a podobu, v akej sa prejavuje. Každá ľudská bytosť má potenciál prinášať do života tohto sveta dobro. Ako? Znovu iba láskou a úprimnou túžbou deliť sa o tento dar aj s ostatnými.

Bratia a sestry. Požiadavka takejto lásky je radikálna. Každý, kto obmedzuje iného človeka tým, že vzťahuje nárok na jeho myslenie, na jeho vnútornú slobodu a právo participovať na Božej láske, ten nielen že sám nemá lásku, no zároveň odmieta Božiu milosť v Ježišovi Kristovi. Veď Ježiš neprišiel, aby „zlomil, to čo je nalomené“, ani aby „uhasil, to, čo už iba tlie“ (Mt 12, 20). Práve v tom je princíp lásky a súčasne aj jej radikálny nárok na náš život. Práve o tom vydáva svedectvo Ježišov kríž a vzkriesenie, tak ako sme to počuli aj v dnešnom evanjeliu, kde je Kristova láska konfrontovaná s blížiacim sa utrpením a smrťou, avšak aj vzkriesením.

Bratia a sestry. Boh v nás nepotrebuje mať hovorcov, ani obhajcov, a už vôbec nie sudcov. Boh v nás chce mať svoje deti. Chce od nás len jedno. Aby sme akceptovali Jeho zvrchovanosť a aby sme mu dôverovali, a to aj vtedy, keď sa nám to zdá príliš riskantné, keď sa cítime neistí a sme konfrontovaní s tým, čo je pre nás neznáme. Boh nás vyzýva, aby sme poslušne prijali lásku, ako jediný prostriedok, ktorým sa ľudské spoločenstvo dokáže rozvíjať a udržať pri živote. Božia láska, ako sme počuli, tá je schopná a vždy pripravená radovať sa s pravdou. Nie s tou našou, relatívnou, ale s Bohom, ktorý jediný je Pravdou v absolútnom slova zmysle. To neznamená, že láska slepo a infantilne „všetkému verí“. Význam týchto slov je v tom, že láska dokáže dôverovať a dať príležitosť každému, aj tomu, čo je pre nás nové a neznáme, aby mohol byť jeho potenciál využitý k úžitku a radosti všetkých Božích detí. Ak chceme poznať pravdu o sebe samom, stačí, ak v tomto texte nahradíme slovo „láska“ svojim vlastným menom. Potom uvidíme, či a ako my sami žijeme, alebo naopak nežijeme v duchu Božej lásky.

Pavlovým zámerom je preorientovať myslenie korintských kresťanov na skutočnú podstatu a charakter duchovného života, o ktorom sa dokázali toľko hádať a ubližovať si, a to len preto, lebo boli presvedčení, že už vlastnia poznanie pravdy a múdrosť. Pavol ich preto vyzýva, aby vlastné horlenie za duchovné dary a ich prejavy preorientovali predovšetkým k všestrannému zveľadeniu a rozvoju cirkevného zboru. Nie v totalite myslenia a konania, ani v slepej poslušnosti svojim vodcom, ale v slobode a pluralite Božích detí, s možnosťou využiť všetky dary a talenty v prospech blížnych i seba samých.

8 Láska nikdy neprestane. Ale proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie. 9 Lebo sčiastky poznávame a sčiastky prorokujeme, 10 ale keď príde dokonalé, čiastočné sa pominie. 11 Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. 12 Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal (Boh). 13 Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.

Čo viac a výstižnejšie mohol Pavol dodať na záver tejto časti listu? To, čo napísal, s tým sa sám stotožnil a snažil sa to aj žiť. Isto nebol dokonalý a bez chýb, preto vždy zdôrazňoval, že človek by sa nemal chváliť, ak tak len svojimi slabosťami. Iba tie nás totiž dokážu udržať v pokore. Žijeme vo viere v Boha, ktorá nás vedie k dôvere, že v Ježišovi Kristovi nám Boh odpúšťa hriechy a akceptuje nás, aj keď sme neakceptovateľní. To nám pomáha uznať pokorne limity nášho poznania a myslenia, no nebráni nám to dôverovať v Božiu dobrotu a milosrdenstvo. Ako veriaci žijeme v očakávaní toho dokonalého, čo je a stále ostáva pred nami. Preto máme mať nádej v budúcnosť, ktorú nám Boh garantuje prostredníctvom Ježiša Krista. Naše myslenie a konanie má byť preto orientované smerom do budúcnosti, ktorá je a stále ostáva otvorená Božiemu konaniu v tomto svete a raz bude definitívne zavŕšená a to dobré z nej sa stane súčasťou večnosti. Nie sme ešte v cieli, zasľúbený domov je stále pred nami. Mandátom života cirkvi v tomto svete je preto tri základné piliere života – vieru, nádej a lásku, o ktorých Pavol píše udržať vitálne a pričiniť sa o to, aby nás nerozdeľovali, ale naopak spájali.

Bratia a sestry. Všetko je len dočasné, aj naša viera a nádej sú dočasné. Láska však, tá je večná. Korintskí kresťania preceňovali význam duchovných darov a neuvedomovali si ich dočasnosť a obmedzený význam. Náš súčasný pohľad na svet je vo väčšine prípadov úplne opačný. Sme až príliš racionálni a sebaistí v presvedčení, že cirkev už dosiahla dospelosť v ortodoxii, preto už poznáme všetko, čo je potrebné k spáse, poznáme aj ten zaručene správny návod na život v súlade s „tradičným“ chápaním života ľudskej spoločnosti. To je však sebaklam. Je preto na mieste položiť si otázku, ako by asi Pavol reagoval dnes na toto naše kresťanstvo. Zrejme by nebol potešený tým, čo vidí, a ešte menej tým, ako často jeho slová používame k obhajobe vlastného, často veľmi skresleného a obmedzeného pohľadu na život v tomto svete. Je preto čas na radikálnu zmenu. Každý však musí začať od seba. Až potom môže, ale aj má žiadať zmenu aj od ostatných. Tá zmena spočíva v skutočnom pokání, v schopnosti zmeniť svoje myslenie a na život začať nazerať komplexne a optikou Kristovej lásky. Len tak sa kresťanská cirkev stane opäť tým, čím má v tomto svete byť – soľou zeme a svetlom sveta. Amen.