Služby Božie — Prvá pôstna nedeľa (9. 3. 2014) vo Veľkom kostole
Oslovenie — Žalm 91, 15 – 16
Bude ma vzývať a vyslyším ho; budem s ním v súžení, vytrhnem ho a oslávim. Nasýtim ho dlhým životom a ukážem mu svoje spasenie.
Bratia a sestry,
slová starocirkevného introitu z 91. žalmu nás uisťujú, že ani v ťažkých životných zápasoch a skúškach nie sme sami. Boh vypočuje úprimné modlitby a prosby veriaceho, neopustí ho, obdarí ho spásou a večným životom.
Vo zvesti minulej nedele sme počuli, aké dôležité je pre veriaceho kresťana vedieť rozpoznať skutočný charakter a podstatu veľkosti človeka v Božích očiach. Tá nespočíva v privilegovanom postavení, ani v moci, či majetku, ale je merateľná výhradne ochotou človeka slúžiť Bohu a blížnym, angažovať sa za skutočné hodnoty. K tomu patrí, a je aj rovnako dôležité, dokázať odolať pokušeniu zísť z tej správnej cesty života, a to v dôsledku hlbokého sklamania z reality, akou dnešná spoločnosť žije. Pokušenie totiž neznamená len zvádzanie k morálne zlému konaniu, ale aj rezignovanie na konanie dobra. Práve tento zápas s pokušením bude témou dnešnej 1. pôstnej nedele, ktorá nesie názov Invocavit.
Text: 2 K 6, 1 – 10
Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu. Veď On hovorí: V čas príhodný som ťa vyslyšal a v deň spasenia som ti pomohol. Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný; ajhľa, teraz je deň spasenia! Nikomu v ničom nedávame pohoršenia, aby naša služba bola bez hany. Ale vo všetkom sa predstavujeme ako Boží služobníci; v mnohej trpezlivosti, súženiach, nedostatkoch, úzkostiach, ranách, väzeniach, nepokojoch, námahách, bdeniach, pôstoch, čistote, známosti, zhovievavosti, dobrote, Duchu Svätom, nepokryteckej láske, slove pravdy, moci Božej, zbroji spravodlivosti napravo aj naľavo, sláve aj potupe, zlej i dobrej povesti; ako zvodcovia, a predsa pravdiví; ako neznámi, a predsa dobre známi; ako umierajúci, a ajhľa, žijeme; ako karhaní, a predsa neumorení; ako smutní, ale vždy veselí; ako chudobní, a predsa mnohých obohacujúci; ako nič nemajúci, a predsa všetko v moci majúci.
Bratia a sestry, drahé kresťanské zhromaždenie.
Slúžiť dobrej veci sa oplatí. Takto, alebo podobným spôsobom zvykneme argumentovať, keď hodnotíme šľachetné úmysly a činy ľudí, ktorí sú zapálení pre konanie dobra. Títo ľudia vidia v živote vyššie ciele, ako len osobný prospech, prvoradým je pre nich dobro a záujem spoločenstva.
Už na prvé počutie je nám tento argument sympatický. Ale predsa len, jednotlivé slová treba naplniť reálnym obsahom a poukázať na ich význam. Totiž, rôzne činnosti v živote ľudí sú označované ako dobré, hodné nasledovania. Musíme sa dokázať správne zorientovať v tejto širokej ponuke. Svet okolo nás ponúka otvorenou náručou človeku návod, ako prežiť zaručene zmysluplný a dobrý život. Často však ide len o majstrovsky pripravenú pascu. Sme zaplavení lacnou reklamou, ktorá navonok ponúka človeku šťastie, avšak v skutočnosti sa riadi iba chladným zákonom trhu, teda ponuky a dopytu a vidinou zisku. Strojené úsmevy z plagátov, či neprirodzene usmiate tváre moderátorov rozličných podujatí, nám ukazujú ten zaručene správny smer, ktorým by sa mal náš život uberať. To všetko veľmi dobre poznáme. Avšak tieto úsmevy, tieto prívetivé tváre sa rýchlo vytratia v prítmí zákulisia, kde už nemajú čo ponúknuť, kde ostal už len priestor pre zhodnotenie zisku, ktorý priniesol ďalší deň tejto lacnej reklamy na život.
Po začiatku plnom entuziazmu preto často nasleduje rozčarovanie, sklamanie ba niekedy i zúfalstvo a beznádej. Mnohí zatrpknú a stávajú sa pesimistami. Stále viac si totiž uvedomujú zásadný rozdiel medzi slovami a realitou. Strácajú vieru a dôveru v niečo skutočne hodnotné. Príklady odvážnych a duchom Božím vedených ľudí, ktorí svoje životy zasvätili trpezlivej a obetavej službe svojim blížnym, sa pre nich stávajú iba akýmsi čudáctvom a nepochopiteľnou výstrednosťou. Mottom ich života je márnosť a beznádej, spolu s biblickým kazateľom volajú: „všetko je márnosť“. Ťažko je človeku orientovať sa v tejto rozmanitosti ponúk zaručene dobrých vecí. Čo je správne, pýta sa človek, čo pomôže jemu samému, jeho rodine, ale aj ostatným? Otázky sa vynárajú jedna za druhou, ale uspokojivá odpoveď neprichádza.
Ale predsa, my kresťania poznáme odpoveď na túto otázku. My môžeme smelo odpovedať, že slúžiť dobrej veci sa naozaj oplatí. Lebo vieme, čo je dobrou vecou, čo ľudský život obohacuje hodnotami, ktoré nehrdzavejú. Je to služba Bohu, ktorý ako prvý poslúžil nám, bez toho, že by sme si to akýmkoľvek spôsobom zaslúžili. Sklonil sa k nám vo svojej milosti, poslúžil nám svojou láskou, ktorá sa dokonale prejavila v živote nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. V Jánovom evanjeliu čítame: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“. Je to práve Božia láska, ktorá je vlastným jadrom evanjelia Ježiša Krista. Evanjelium má moc zasiahnuť naše životy a od základu ich pretvoriť. Pomáha nám spoznávať pravdu o tomto svete, i o nás samých, a tak aj odolať falošnosti sladkých, avšak prázdnych rečí. Dáva nám silu v zápase so zlom, skazenosťou a pokušením.
Už takmer dve tisíc rokov sa zvestuje evanjelium Ježiša Krista celému svetu. Napriek tomu vidíme vo svete stále príliš veľa bolesti, nespravodlivosti, pokrytectva a egoizmu. Často si kladieme otázku, prečo je tomu tak? Prečo mnohí ľudia stále uprednostňujú pred evanjeliom Ježiša Krista len ten bezcenný obsah prázdnych slov a fráz dnešných populistov a demagógov? Prečo je tak ťažké rozlúčiť sa so starým spôsobom života a myslenia? Prečo je tak ťažké vyjadriť svoju vieru v Boha vo vzťahu k iným, pomáhať im, vážiť si ich a tolerovať aj odlišné postoje a názory? Prečo je tak ťažké mať ľudí rád nezištne, len preto, že aj oni sú Božími deťmi? Prečo je tak ťažké slúžiť Bohu?
Čítali sme slová apoštola Pavla, ktorými jasne definuje podstatu i ciele kresťanskej služby. Do Korintu prichádzali po Pavlovi aj ďalší kresťanskí misionári. Apoštol preto napomína korintských kresťanov, aby nebrali Božiu milosť nadarmo. Vyzýva ich k opatrnosti a bdelosti. Nie je jednoduché jednoznačne odpovedať na otázku, kto boli títo misionári. Názory sa rôznia, od kresťanov zo židovstva, ktorí boli vyslancami jeruzalemského zboru, až po skupinu kresťanov okolo Apolla, zdatného rétora a filozofa, vyučeného v Alexandrii. Nech už to bol ktokoľvek, tieto skupiny prichádzali do Korintu a ponúkali iné evanjelium, možno plné vzletných slov s patričnou filozofickou interpretáciou, s dôrazom na ľudskú múdrosť ako cestu k pochopeniu jeho obsahu a významu, avšak s menším dôrazom na nevyhnutnosť vyjadriť ho v reálnom živote veriaceho spoločenstva. Okrem toho sa tu z času na čas, ako v každom veľkom meste vtedajšej Rímskej ríše, objavovali aj ďalší kazatelia, ktorí sa živili zvestovaním rôznorodých filozofických a náboženských náuk, aby vzbudili záujem a štedrosť ľudí. Ponúkali, pokiaľ sa im to oplatilo. Ich motiváciou však nebol „poklad v nebesiach“, ale tu na zemi. Keď opadol záujem a hmotná štedrosť hostiteľov, pobrali sa ďalej. Nezriedka však po sebe zanechali len zmätok, pretože zasiali kúkoľ tam, kde pred tým rástla pšenica.
Apoštol, naopak, dáva za príklad život v trpezlivej službe Kristovmu evanjeliu. Nevyzdvihuje svoje zásluhy, ani seba samého. Pamätá na Ježišove slová: „Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme“ (Lk 17, 10). Celý náš život je totiž výhradne dôsledkom Božej milosti, ktorá nám bola daná prv, ako sme mohli čokoľvek urobiť. Pavol preto stavia do popredia iba Ježiša Krista, ktorému verne slúži. Pravá služba musí byť motivovaná vyššími cieľmi, omnoho dôležitejšími ako hmotné statky, osobný prospech, kariéra, či neustále vytrubovanie o vlastných prednostiach a úspechoch, opájanie sa podlízavosťou malých ľudí, ktorí cítia príležitosť priživiť sa na svetskej sláve svojho patróna. Pravá služba si vyžaduje sebazaprenie, obetavosť, trpezlivé a vytrvalé zdolávanie prekážok. Boh však pomáha človeku na tejto ceste. Duchom Svätým dáva silu k vytrvalosti v ťažkých skúškach. Život s Kristom je život v službe, ktorá je síce náročná, no tento zápas sa oplatí vybojovať až do konca, pretože jeho víťazstvá prinášajú do tohto sveta novú kvalitu života a tým pomáhajú potláčať démonitu. Hriech, odcudzenie, ba ani smrť už nemajú nad nami definitívnu moc.
Pavol vedel veľmi dobre, aké je dôležité neustále pripomínať veriacim, v čom spočíva skutočná kresťanská služba. Uvedomoval si tiež, aké potrebné je mať vnútornú istotu, že cesta života s Kristom je správna. Dnes to mnohým znie len ako púha fráza, vzletné slová, ale čo s nimi? Pavol bol však skalopevne presvedčený, že Božie dielo v Ježišovi Kristovi má pre človeka zásadný význam, preto o ňom treba vytrvalo vydávať svedectvo. Ako? Predovšetkým vlastným životom, v ktorom Boh je a ostáva na prvom mieste a ktorý je preto vyplnený činorodou láskou, obetavosťou, empatiou, asertivitou, ale aj pokorou, skromnosťou, trpezlivosťou a vytrvalosťou. Áno bratia a sestry, Pavol vyzýva kresťanov, aby nasledovali jeho vlastný príklad. Ovocie, ktoré prináša takto chápaná kresťanská služba núti totiž ľudí k tomu, aby sa zamysleli a hlbšie uvažovali o dôvodoch a motivácii pre život, ktorého kvalita sa vymyká kritériám, ktoré uplatňuje svet okolo nás. Možno práve náš osobný príklad bude pre nich tým prvým krokom na ich vlastnej ceste k Bohu. Tak ako Pavol, aj my by sme sa preto mali snažiť čo najviac využiť túto možnosť, v čase a priestore, ktorý je nám daný z Božej milosti. Človek sa však často bráni, nechce sa vydať, takpovediac celý do Božích rúk. Radšej volí život v ilúzii a sebaklame osobnej slobody, nahovára si, že si vystačí aj sám, bez Boha, alebo si pre Boha vyčlení len jeden deň v týždni, v tom ostatnom čase chce byť opäť len sám sebou. Často sa utešuje predstavou, že má ešte čas na tak závažné rozhodnutie. To je však sebaklam a tiež riziko, že napokon zíde z tej pravej cesty a prispôsobí sa tomuto svetu a jeho propagande o blahobyte a svetlých zajtrajškoch, len o tom veľmi nepremýšľať, stačí len byť poslušný lídrom tejto smutnej divadelnej frašky.
Pýtajme sa preto samých seba, či je náš kresťanský život dostatočným príkladom a motiváciou pre ostatných. Či nie je naopak dôvodom ich nezáujmu, alebo priamo odporu. Angažujeme sa dostatočne v tejto službe? Sme pripravení aj na ťažkosti? Nezamotávame sa príliš často vo vzájomných sporoch, v hádkach, keď si vyčítame každú maličkosť, keď sa nedokážeme k sebe priblížiť bez toho, aby sme necítili bariéru neznášanlivosti a antipatie, ktorá nás od seba delí? Môžeme takýmto životom niekoho osloviť a ponúknuť mu niečo nové, čo by ho od základu zmenilo k lepšiemu? Môžeme mu takto ponúknuť a zvestovať evanjelium? Nie, takto by sme sa sami stali tými, čo ponúkajú iba reklamu na lacný, bezcenný tovar.
Zamyslime sa preto bratia a sestry, úprimne a o čosi dôkladnejšie nad týmito Pavlovými slovami, tak ako to urobili kedysi dávno Korinťania. Snažme sa ich chápať nie len obrazne, ale ako reálnu možnosť naplniť svoj život činorodou prácou pre dobro ľudí žijúcich okolo nás. Nerobme v tomto úsilí žiadne kompromisy, buďme trpezliví a nepodliehajme pokušeniu nechať sa zmanipulovať výpredajom bezcenného tovaru, ktorý nám dnešná spoločnosť tak vďačne ponúka. Uvedomme si, že my všetci sme súčasťou jedného veľkého organizmu, ktorého hlavou je Kristus. On má v nás svoje oči, uši, ruky a hlas, ktorým dáva o sebe vedieť a ktorým volá každého k odvahe meniť zaužívané stereotypy, meniť seba samých. Nech nám sú tými pravými príkladmi Duchom Božím vedení bratia a sestry, ktorí svoje životy zasvätili službe svojim blížnym, každému, kto potrebuje pomoc, kto trpí, je núdzny a strádajúci. Častokrát stačí tak málo, napríklad milé slovo, či trpezlivosť počúvať, niekedy len ochota akceptovať toho druhého, mať ho rád takého, aký je.
Albert Schweitzer, významná osobnosť uplynulého storočia, ktorý celým svojim životom dokazoval vieru činnú v skutkoch lásky tým najbiednejším, napísal: „Lúka sa na jar rozzelená tak, že sa rozzelenajú milióny stebiel trávy.“ Vyslovil tým výzvu, adresovanú každému jednému z nás: „Buď aj ty jedným steblom trávy, ktoré sa rozzelená k opravdivej ľudskosti!“ Pridajme sa teda aj my, bratia a sestry, k tejto výzve. Potom budeme môcť všetci spolu s apoštolom povedať: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie“ (2 Tim 4, 7). Amen.