Kázeň na Smrtnú nedeľu, 17.3.2013

Anna Polcková
Text: 1 Mojžišova 22,1-13
Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som. Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. Nato Abrahám včasráno osedlal osla a vzal so sebou svojich dvoch sluhov aj syna Izáka. Keď na štiepal drevo na spaľovanú obeť, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu Hospodin povedal. Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto. Vtedy Abrahám povedal svojim sluhom: Zostaňte tu i s oslom, zatiaľ ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám. Potom Abrahám vzal drevo na spaľovanú obeť, naložil ho na syna Izáka, sám však vzal do ruky oheň a meč, a tak šli vedno obaja. Tu oslovil Izák otca Abraháma: Otče môj! Ten povedal: Čo chceš, syn môj! A on odvetil: Hľa, tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť? Nato povedal Abrahám: Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj. Tak išli vedno obaja. Keď však došli na miesto, o ktorom mu povedal Hospodin, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár navrch dreva. Keď Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zarezal syna, zavolal na neho z neba anjel Hospodinov: Abrahám, Abrahám! A ten odpovedal: Tu som. Tu mu on riekol: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna. Vtedy Abrahám pozdvihol oči a zbadal, že v húšti je baran zachytený za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a namiesto svojho syna ho obetoval ako spaľovanú obeť.Milí bratia, milé sestry,
biblické texty, príbehy, ktoré dnes počúvame, na nás môžu pôsobiť rôzne. Niektoré našu vieru upevnia, iné v nás prebudia otázniky, prípadne zasejú pochybnosti.
Napriek tomu, že je v každom kostole na oltári položený znak kríža, sme si vyvinuli mnohé mechanizmy, aby sme kríž v jeho hĺbke, dramatickosti a nezrozumiteľnosti rýchlo potlačili a radšej sa sústredili na dobrý koniec.
Starozmluvný príbeh o Abrahámovi a Izákovi sa odohráva v zrozumiteľnom kontexte. Sugestívne rozprávanie nás ovplyvňuje natoľko, že máme ako poslucháči dojem, že sme sa ocitli uprostred diania. Problém je, že práve tomu by sme sa chceli vyhnúť.
V úvode príbehu čítame: „Boh skúšal Abraháma“. Ale Abrahám o tom nevie – on počuje len Boží pokyn: „Abrahám, vezmi svojho syna, jediného syna, ktorého miluješ, obetuj ho ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem.“
Aký je to Boh? Žiada si obeť – človeka, Abrahámovo jediné dieťa. Toto nie je situácia, ktorá by sa dala vysvetliť ľudskou zlobou, tu prehovoril Boh a žiada od svojho človeka niečo úplne absurdné. Ako dať tento pokyn do súladu s Božou dobrotou, spravodlivosťou?
Ktovie, či sa dá Abrahámova poslušnosť vysvetliť len ako doklad o sile jeho viery. Podľa príbehu s Bohom vôbec nevyjednáva – a on teda zvykol… Mohol by povedať: Pane Bože, keď mi vezmeš jediného Syna, ako sa potom naplnia Tvoje zasľúbenia o veľkom národe? Abrahám však mlčí.
Potom, čo chcel Boh podľa 2. knihy Mojžišovej zničiť zlaté teľa, Mojžiš zápasí: „Prečo vzplanul Tvoj hnev, Hospodine proti Tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z Egyptskej krajiny? Prečo by mali Egypťania hovoriť: Vyviedol ich so zlým úmyslom, aby ich pobil na vrchoch a vyničil z povrchu zeme. Obráť svoj prudký hnev a milostivo zmeň zlo, ktoré si chystal proti svojmu ľudu.“
Mojžišovo volanie bolo vypočuté. No Abrahám nepovie ani slovo – s Izákom a dvomi sluhami, oslom a drevom kráča na vrch Mórija.
Zdá sa, že napriek všetkému má Abrahám predsa len istotu, že sa príbeh dobre skončí. Sluhom, ktorých cestou necháva stáť, hovorí, že sa s Izákom na vrchu Bohu poklonia a vrátia sa.
Ale – mohol by sluhom povedať niečo iné? Idem na vrch a obetujem tam svojho syna?
Jedinými, ktorí vedia, veria, dúfajú, že sa celý príbeh dobre skončí, sme my.
Vieme, že je to len skúška, ale Abrahám to nevie. A v skutočnom živote to nevieme ani my.
O čom mohol Abrahám s Izákom cestou premýšľať? Abrahám si mohol myslieť: To je určite trest za moje hriechy.
Aj on, veriaci Abrahám, pri všetkých nepochybných zásluhách a cnostiach predsa dobre vie, že by mu Pán Boh mohol všeličo spočítať. Práve jeho nevieru – jeho zbabelosť, keď sa v strachu o život pred kráľom vzdáva svojej ženy. Aj po rokoch chcel pomôcť naplneniu zasľúbenia syna – splodil syna so slúžkou. Zariadil sa podľa toho, čo bolo vtedy bežné – veď vlastná žena dieťa nepočala. Potom, čo Sára predsa len porodila Izáka, vysotila Hagar aj s jej Izmaelom do púšte.
Abrahám má teda dosť dôvodov myslieť si to, čo si často v takýchto situáciách myslíme aj my: Teraz za to všetko, čo som urobil zle alebo neurobil dobre, budem musieť zaplatiť. Teraz dostávam účet.
Aj Izák premýšľa. Ale on nemlčí, komunikuje. Ako dieťa sa celkom jasne, spontánne pýta na to, čo je otázne: Tu je oheň i drevo pre obetovanie, ale kde je baránok?
To si nechceme ani len predstaviť – ako na to odpovedať? Niektoré otázky radšej ani neformulujeme, aby sme nevytušili odpoveď, ktorá nás mätie, usvedčuje v bezmocnosti. Abrahámovej odpovedi sa zase dá rozumieť ako hlbokému vyznaniu viery – no v súvislosti s tým, čo Boh od neho žiada, to môžeme vidieť len ako výhovorku – zbožnú výhovorku: Boh to (už) nejako zariadi.
Na vrchu Morija niet východiska – ani navonok – lebo tu nie je žiadne zviera – ani vnútorne – Abrahám sa situáciu ani nepokúša riešiť. Všetko, čo robí, ide akoby automaticky. Bez známok zápasu.
Zväzuje svojho syna, aby ho obetoval. Je to prejav jeho hlbokej viery? Alebo len poslušnosť neschopného človeka, toho, ktorý už úplne všetko vzdal…?
Na takýchto vrcholoch, v extrémnych zaťaženiach sa dá s Bohom rozlúčiť. Odtiaľto môže človek odchádzať zdrvený, s presvedčením, že nič už nemá zmysel.
Kto však z tejto situácie vyjde ako hrdina, ako víťaz? Abrahám? Skúšku zvládol, napätie povolí. Anjel Boží hovorí: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo som spoznal, že sa bojíš Boha.“ Chce, potrebuje Boh dôkaz iba o tom, ako sa ho človek bojí?
Reformátor Dr. Martin Luther vo vysvetleniach 10 Božích prikázaní hovorí: „Máme sa Pána Boha báť“, ale aj dodáva: „Jeho milovať a v Neho samého dúfať.“ Je dôležité, aby strach nebol spojený len s ochromeným, kŕčovitým vykonávaním vôle autority, s ktorou sa nemôžeme, nechceme stotožniť, ale s presvedčením, vierou a dúfaním, že obeť, odriekanie, zápas má zmysel a určite prinesie úžitok.
Je rozdiel, či Boha poslúchame s dôverou, že zmysel toho, čo žiada, je pred nami ešte skrytý – alebo je vykonávanie Jeho príkazov spojené s ospravedlnením vlastnej bezradnosti.
Sú totiž situácie, ktoré všetci zúčastnení opúšťajú ako porazení, aj keď sa zachovali správne. V tomto príbehu je to tak. Napriek dobrému koncu niet čo oslavovať. Zdá sa, že záver tohto príbehu je len ten, že Bohu sa niekedy vôbec nedá rozumieť.
No Abrahám sa napriek tomu od Neho neodvracia. Napriek skúške, ktorá sa javí ako absurdná, lebo v nej hrozí, že príde o to najcennejšie, čo má, o svojho jediného syna.
Teraz sa deje to, čo Abrahám odpovedal na synovu otázku o obetnom zvierati. Boh si vyhliadne baránka. Vyhliadol si ho aj v Kristovi. Aj na Golgote sa za nás všetkých odohrala dráma, ktorej sa nedá rozumieť. Dá sa však uveriť, že jej dosah môže pôsobiť radikálne zmeny.
Vrch Morija sa stáva miestom bezprostrednej Božej blízkosti, ktorej sa vo svojej hĺbke desíme. Preto už od útleho detstva do vysokej staroby potrebujeme počúvať: NEBOJ sa. Nie si sám. Nie si zbytočný. Nie si zabudnutý. Nevzdávaj sa.
Rozhodnutia Boha i rozhodnutia človeka stoja vždy v úzkom vzájomnom vzťahu. Prichádza aj k obetiam. Niekedy preto, že sú nutné, často preto, že sa ľahko a lacno chceme vyhnúť zodpovednosti a zápasom a radšej sa urobíme obeťou.
Boh je však Ten, kto si vyhliadol obeť. Sú obete, ktoré sú zbytočné, ktoré Boh nepotrebuje, do ktorých sa núkame sami.
Príbeh Abrahámovej skúšky i našich skúšok ostáva otvorený. Jeho odkaz púta však našu pozornosť k utrpeniu, bolesti, prázdnote a nezmyselnosti, ktorej sa v tomto svete nezbavíme.
Vždy pre nás ostane krížom – otvoreným konfliktom, či sme ochotní prijať to, čo chce Boh – alebo dávame Bohu to, čo nežiada, čo nepotrebuje.
Je na nás, aby sme skúšky, do ktorých nás Boh stavia, zvládali z Jeho poverenia a s Jeho pomocou – aj keď nás budú vždy čosi stáť.
Kresťanstvo bez skúšok, bez kríža, ani bez zažitia úplného nepochopenia Boha neexistuje. No Boh má vždy dosť trpezlivosti, nádeje a lásky na to, aby nás k sebe neprestal pozývať. Napriek všetkým rizikám. Amen.