Text: Lukáš 2, 10,11
Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí, lebo v Dávidovom meste sa vám dnes narodil Spasiteľ, Kristus Pán.
Milí bratia a sestry,
Vianoce sú o dieťati. O jednom z tých, ktoré sa denne rodia na celej zemi. Najmenej dve tretiny z nich ani dnes neprichádza na svet v sterilnom prostredí pôrodnice.
Väčšina novorodeniatok začína svoj život v nedostatku a špine. Nie je neskôr uložená v izbách s nadštandardnou, ani štandardnou starostlivosťou, ale na kartóny v stiesnených chatrčiach z dosiek alebo vlnitého plechu. Väčšina detí tejto zeme rastie v prostredí, kde vôbec nie je samozrejmý prístup k pitnej vode a základnej hygiene, zdravotnej starostlivosti či škole, a v takýchto podmienkach žijú spolu s rodičmi žijú zo dňa na deň.
Aj toto je reálna podoba sveta 21. storočia – svet, v ktorom žijeme, ktorý tvoríme.
Betlehemské Dieťa tiež neprichádza na svet v ideálnych podmienkach. Rodí sa uprostred úplnej biedy. Aj tak je však okolo jeho narodenia rozruch! Ako každé dieťa prináša aj to betlehemské niečo výnimočné. Nesie nádej, že svet ešte nie je v koncoch, nádej, že vytvorí niečo nové: myšlienky, nápady, bude mať odvahu zmeniť tento svet.
Ľudia, ktorí sa podľa evanjelia zhromažďujú okolo Dieťaťa, majú svoj zvláštny životný príbeh. Sú to ľudia, ktorí nič nepredstierajú.
Matka Mária, obyčajná mladá žena žije vo veľmi skromných podmienkach. Jej budúcnosťou je Jozef. Začiatok jej tehotenstva sprevádzali stresy, veď nevedela vysvetliť, kto je otcom nenarodeného Dieťaťa. Táto skutočnosť ju stavala pred riziká. Riziká zničeného vzťahu, zriunovanej povesti a ďalšieho života v hanbe. Napriek týmto možným dôsledkom sa pre dieťa rozhodla. Povedala Bohu svoje ÁNO, staň sa ako chceš.
Zložitý vnútorný boj má za sebou aj jej snúbenec, Jozef. Aj jeho životný sen bol v ohrození. Milovaná Mária čaká dieťa – ale to dieťa nie je jeho. Preto sa očakáva, že ženu, ktorú miluje, bude musieť priviesť pred súd a zavrhnúť. Ale to nemôže! Nechce! Keď sa ju chystá diskrétne prepustiť, ozve sa v Ňom niečo, čo ho posilní a umožní mu myslieť inak: namiesto toho, aby tehotnú Máriu opustil, preberie za dieťa zodpovednosť a stará sa o ňu. Keď sa dieťa sa narodí, bdie pri ňom ako dobrý otec.
Sú tu tiež pastieri, jednoduchí muži – postavy z okraja spoločnosti, ľudia bez domova, vystavení počasiu a divým zvieratám. Ľudia, voči ktorým mali vtedajší veriaci predsudky, ktorými pohŕdali. Áno, neboli schopní dodržať všetky predpisy a ceremónie, ako ich zákon predpisoval. Všetku svoju pozornosť však venovali zvereným stádam.
Viera ľudí, ktorí narodeného Ježiša Krista obklopili, prechádzala neustálymi skúškami.
Nebolo tomu inak ani neskôr – Jozef s Máriou a s malým dojčaťom sa onedlho stali utečencami. Ak chceli žiť, museli pred závisťou vládnuceho kráľa Herodesa a jeho strachom z ohrozenia utiecť. Do neznámej krajiny, k neznámej budúcnosti.
Žiadna rodinná idyla. Stále neistota, spojená s pochybnosťami o tom, či je moje porozumenie Bohu a následné rozhodnutie naozaj správne a či stojí za to riskovať.
Vianoce, o ktorých nám evanjelista dáva správu, nie sú teda o hojnosti, pohode. Nie sú šťastné a veselé. Neopisujú harmonický život mladej zabezpečenej rodiny.
Z narodenia Božieho Syna sme Pseudovianoce, bratia a sestry, urobili my. Dotvorili sme si ich tak, aby nás na nich nič nevyrušovalo.
A možno by stačilo celkom málo, aby bol svet a život kolo nás reálne radostnejší. Práve my by sme ho mohli takým urobiť 🙂
Keby sme príchod Boha do nášho sveta brali vážne, nemohli by sme sa povyšovať, presadzovať ani obohacovať na úkor iných. Nemohli by sme vyvíjať tlak na ľudí, o ktorých vieme, že sa nemôžu a nevedia brániť. Nemohli by sme sa správať tak, že MY vieme čo je správne, a ak by malo výjsť najavo, že sme to nevedeli, kúpime si aj spravodlivosť a česť.
Keby sme sa odvážili vziať vážne to, že južná polovica tejto zeme žije v neustále núdzi, nemohli by sme megalomansky nakupovať, prejedať sa a zároveň plánovať, ako potom budeme chudnúť.
Atmosfére v našich rodinách by prospelo, keby sme prejavili viac trpezlivosti a chuti počúvať sa navzájom, neseparovať as do virtuálneho sveta virtuálnych priateľov.
Keby sme sa na Dieťa, v ktorom k nám prichádza Boh, naozaj pozreli, nemohli by sme sa infantilne skrývať za hodnoty manželstva a rodiny nato, aby sme umlčali tých, ktorí sú iní a o svojich znevýhodneniach a túžbach neostali spôsobne mlčať, ale prehovorili.
Nečudujme sa, že nám jedlo, ozdoby, koledy, svetlá a rozprávky na Vianoce nestačia. Máme na viac! Našou úlohou, ktorá dá nášmu životu zmysel, je robiť jeden druhého šťastnejším! To vieme a chceme. Preto nám stojí za to skúmať, čo nám v naplnení tohto poslania bráni.
Bola by škoda, keby sme si z vianočného príbehu, z veľkých šancí pre nový život vymodelovali ideálny svet, niečo, čo by pár dní hladkalo našu dušu.
Bratia a sestry,
ilúzie si dnes robíme bežne. Nielen o Vianociach. O samých sebe, o svojej rodine, o svojej viere, o cirkvi aj o spoločnosti. Chránia nás totiž chránia pred tým, aby sme videli nepríjemnú realitu – tá by nás mohla bolieť…
Tento obranný proces nazýva psychoanalýza nazýva „idealizáciou“. Je jednou zo stratégií, ktorými sa snažíme riešiť vnútorné rozpory.
Idealizácie si vytvárame preto, aby sme sami pred sebou nemuseli pripustiť, že máme problém – že sa niekde vo svojom cítení, myslení a postojoch úplne mýlime, ale nevieme, čo s tým. Čím viac sa trápime, tým naliehavejšie sa tvárime ako silní, mocní, tým vaic sa ženieme za bohatstvom, aby potvrdilo našu hodnotu.
Idealizujeme si aj rodinu. Robíme to preto, aby sme si nemuseli uznať, že práve medzi tými, ktorí sú nám najbližší, zlyhávame – ako partneri, rodičia aj deti. Na jednej strane cítime, že práve tu je naše miesto, že vo svojej rodine túžime nachádzať svoj domov, ale pod ťarchou zaťaženia a stresov sa nám nedarí žiť tak harmonicky, ako by sme chceli. Aj v rodine chceme čerpať hlavne sami pre seba, chýba nám čas, vzájomné porozumenie, schopnosť obetovať sa, ochota odpúšťať.
Niektorí kresťania za zachovanie hodnôt manželstva a rodiny demonštrujú. Žiadajú referendum, aby hodnotu manželstva a rodiny potvrdili. Bolo by však namieste pýtať sa, či je toto cesta, ktorá naše rodiny vylieči…
Odpoveď tušíme. Riziká, ktoré ohrozujú naše domovy, nehrozia rodinám zvonka. Pochádzajú z ich vnútra.
Čoho sa teda bojíme? Toho, že muži a ženy, ktorí sú iní, a ktorí chcú žiť v trvalom zväzku inak ako si vieme predstaviť, by to mohli myslieť vážne? Že by si chceli byť verní a milovať sa so všetkým, čo oddaná láska so sebou nesie, teda aj v kríze a kríži?
Idealizujeme si svoju vieru, možno svoju cirkev. Obávame sa totiž, že na zložité otázky zložitej doby už nebudeme vedieť odpovedať. Odpoveď, ktorú sme sa naučili dávno, nemusí byť aktuálna. A ísť do rizík pochybností, napätí, to chce pokoru uniesť otázniky, a sebazaprenie. Chce to ustáť neistotu, že by som musel/musela niektoré postoje a rozhodnutia prehodnotiť a rozhodnúť sa inak.
Idealizujeme si aj našu dobročinnosť, empatiu. Ak človeku bez domova dáme na ulici pár centov, veľmi mu nepomôžeme. Pokiaľ sa dokážeme vcítiť do utrpenia iného v pôsobivých televíznych reláciách, sme viac obeťami mediálnej manipulácie ako citliví voči potrebám tých, ktorých vidíme trpieť okolo seba.
Tieto obrazy a úvahy nás dnes nemajú frustrovať. Mali by nám pomôcť zamyslieť sa nad sebou a učiť pýtať sa, či to, v čo veríme, čo v živote uznávame, stále platí a čo nám to prináša.
Ale preto, aby sa nám to podarilo, musíme byť pravdiví – najprv sami voči sebe. Len pravda nás oslobodí. Len ona umožní, aby sa v nás mohol narodiť nový život. Len pravda nás môže zbaviť strachu, ku ktorému sa utiekame v snahe nezraniť si svoje ego.
Aj obranné mechanizmy sú dôležité. Môžu nás preniesť cez ťažké situácie. Ale je dôležité, aby sme si následne priznali, že sme si nimi pomohli.
Z našich idealizácií, aj z našich malých aj veľkých lží existuje východisko. Je v Bohu, ktorý sa nám prihovára ako človek. Povzbudzuje nás, aby sme pripustili, že sa môžeme mýliť. Môžeme spanikáriť. Môžeme byť nervózni, sklamaní aj nahnevaní. Ale to všetko si môžeme uvedomiť, spracovať, a so svojou zraniteľnosťou sa zmieriť.
Anjel v evanjeliu však hovorí: Nebojte sa. Neskrývajte sa. Hľadajte pravdu: o samých sebe, o svojom svete, o svojich túžbach a snoch.
V Dieťati sa nám rodí Spasiteľ. Z konfliktov, ktoré tvoríme aj znášame, sa nedokážeme vymaniť sami. Potrebujeme pomoc zvonka, od Boha. Človeka, ktorý nás bude počúvať, daruje nám svoj čas, svoju blízkosť, svoju lásku.
Nebojte sa, lebo sa Vám narodil Spasiteľ. Znesie pravdu. Ustojí ju aj vtedy, keď nám je trápna a hanebná. Spasiteľ v Dieťati je tu pre každého, koho bolesť, samota, strata blízkeho, alebo aj vlastné prehry pripravili o budúcnosť a nádej. Ježiš Kristus sa stavia na ich stranu. Žije s nimi v ich neistotách a rozpakoch.
Toto Dieťa prináša uzdravenie. Spája ľudí s čudnou minulosťou, aj tých, ktorí majú strach z budúcnosti. Privádza k sebe všetkých bez rozdielu. Všetkých. Aj tých, ktorých by sme my kresťania od Neho odohnali.
A keby sme sa o to aj pokúsili, vždy sa pri sklamanom, zúfalom a beznádejnom človeku zastaví nejaký anjel, ktorý bude vedieť povedať: neboj sa, lebo pre teba sa dnes narodil Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. Nie si stratený. Tvoj Boh nájde spôsob, ktorými Ti dá najavo ocenenie, úľavu a zmysel.
Povedie Ťa. Možno aj cez bolesť, trápenie, slzy a žiaľ. Ale k dobrému koncu. K reálnemu víťazstvu. K tomu, čo Ťa prevýši a unesie, aby si sa bez ohľadu na to, aký si, koľko toho vieš a znamenáš, mohol vedieť a cítiť, že si Božím dieťaťom. Amen.
Láskavý náš Bože,
Tvoja veľkorysosť a dobrota nás vždy prekvapuje. Nedokážeme jej uveriť, nedokážeme ju prijať. A ak ju objavíme, zahanbí nás.
Stále hľadáme istoty tam, kde nie sú, a zabúdame, že domov je tam, kde nič nemusíme predstierať, kde môžeme byť samými sebou a stále nás má niekto rád.
Ďakujeme za túto lásku a milosť, ktorú sme smeli prijať od svojich rodičov ako deti – za ich bezpodmienečnú starostlivosť, ktorá nám darovala pocit hodnoty. Prosíme za rodičov, aby sa tejto úlohy pre svoje deti nikdy nevzdali.
Prosíme, aby sme v Tebe vedeli nájsť Otca, ktorý nám dá takúto istotu aj keď sme dospelí. Veď vždy sa potrebujeme obrátiť na Toho, kto má nadhľad a pozná zmysel nášho odriekania, našich obetí, našej viery a nádeje.
Amen.