Kázeň na Štedrý večer, 24.12.2016

Anna Polcková
Text: Ján 3,16-21
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú v Bohu konané.

Bratia a sestry,
Vianoce máme radi. Dnešný sviatočný večer je pre mnohých ľudí vyvrcholením príprav a očakávaní. Slávnostná atmosféra, hojnosť, prítomnosť ľudí, ktorí sú pre nás dôležití, ale aj spomienky na detstvo a na tých, ktorí tu už nemôžu byť s nami, sa nás dnes dotýkajú akosi inak.

Štedrý večer je časom, kedy veľmi jasne vnímame svoje túžby: túžbu byť milovaným a dávať lásku ďalej, túžbu po pokoji – pokoji v duši, v rodine, vo svete, túžbu byť pochopeným a akceptovaným, túžbu po blízkosti a odpustení.

Pre to, aby sa naše túžby naplnili, chceme samozrejme aj niečo urobiť. Snažíme sa byť ústretoví a veľkorysí. Akoby sme kdesi hlboko v nás vytušili, že viera v Boha, ktorý prichádza medzi nás v človeku, má viesť k tomu, aby sme sa s tým, čo máme, dokázali deliť.

Na služby Božie do kostola prichádzame s nádejou, že nám evanjeliové posolstvo pomôže prekonať napätia a dať našej duši úľavu. Boli by sme radi, keby sme sviatky mohli prežiť v pokoji a v radosti, so svojimi blízkymi.

Predvianočné prípravy však začiatkom týždňa narušil útok v Berlíne. Podobne ako predtým v Paríži, Bruseli, Nice zahynuli desiatky nevinných ľudí a stovky ďalších sa zranili. K väčšine teroristických násilností sa prihlásil Islamský štát. Radikálni vyznávači islamu tak zasiali strach. Podarilo sa im vyvolať nenávisť k miliónov migrantov a imigrantov v Európe, ktorí svoje domovy opustili aj kvôli nim. Tieto tragédie sa viacerí politici neštítia zneužiť. V čase, kedy sú ľudia vystrašení, podnecujú ďalšie obavy vyhláseniami, že islam je militantné náboženstvo, utečencov z moslimských krajín treba poslať odkiaľ prišli, alebo vystavať múry, aby sme sa chránili.

Útoky v európskych metropolách neboli žiaľ jediným, čo nás v ostatnom roku rozrušilo.

V krajinách, ktoré stáročia vyznávali kresťanské hodnoty, ukotvenými v ústave, víťazili vo voľbách pravicoví extrémisti. Ľudia, ktorí sa celkom otvorene hlásia k nacionalizmu a rasizmu, popierajú holokaust, odmietajú menšiny, znevažujú postihnutých, a vlastne všetkých, ktorí zmýšľajú inak ako oni, oslovili široké vrstvy spoločnosti. Najprimitívnejšími spôsobmi a prostriedkami. Nenávisťou a sľubmi, vlastne hrozbami, že so všetkými neprispôsobivými urobia poriadok.

Ak občanov v kresťanských krajinách oslovujú lídri s takýmito názormi, je namieste otázka, či sa aj takto propagované kresťanstvo nestáva militantným.

Agresivita sa nemusí prejaviť hneď ako teroristický útok. Vidieť, cítiť ju za dehonestujúcimi vyjadreniami na adresu Rómov, za návrhmi reštrikčných opatrení voči etniku, na vzdelávanie a integráciu ktorých prijímame od európskej únie milióny eur. Tie sa však zjavne kdesi strácajú skôr ako by mohli naplniť svoj účel. Agresivita sa stupňuje aj v spôsobe reakcie na mladých a vzdelaných ľudí, ktorí sa po štúdiu v zahraničí túžili uplatniť na Slovensku. Vzhľadom na to, že sa nedokázali vyrovnať s korupciou, ale na ňu poukázali, boli označení za neprajníkov, ktorí Slovensko ako predsednícku krajinu EÚ poškodzujú.

Väčšina tých, ktorým sme zverili zodpovednosť v spoločnosti, ale aj v cirkvi sa k týmto praktikám nevyjadruje. Mlčí. Za týmto mlčaním môže byť rezignácia, odovzdanosť, v ktorej už človek nikomu a ničomu verí. Chce len prežiť. Za mlčaním a ľahostajným prizeraním sa útokom rôzneho druhu sa však môže skrývať skrytá, pasívna agresivita.

Akoby si aj jedni aj druhí – frustrovaní aj vyčkávajúci postavili múr aj pred sebou, aby sa ich nič nemohlo naozaj dotknúť. Vystavili si ho, aby sa od nebezpečného sveta mohli oddeliť. Konfrontácie s vlastným aj cudzím zlom by ich stáli čas a energiu, žiadali by si obete.

Za žiadnym múrom však bezpečie nenájdeme.

Zničujúce traumy, ktoré nám bránia plnohodnotne žiť a mať účasť na trápení iných, si totiž spôsobujeme my sami. Vo vlastných životoch. Vo vlastných rodinách.

To, čo nás likviduje, čo nás ničí, je odmietanie. Nevšímavosť. Situácie, v ktorých v každom z nás ožíva strach, že moje priania a potreby budú ignorované, že nikoho skutočne nezaujímam. To sú zranenia, ktoré sa nemedializujú. Ale pustošia naše nádeje a sny, a my v nich hynieme.

To je naša tma. Nevidíme v nej nič. Nikoho. Ani svoju skutočnú tvár. Bojíme sa jej, ale súčasne k nej unikáme, aby nás ukryla, lebo sa nám v nej lepšie darí veriť tomu, akí sme dobrí.

Agresori a obete nie sú len v správach, ktoré nám prinášajú médiá. Sú bližšie ako si dokážeme pripustiť.

Preto potrebujeme Božiu pomoc. My všetci. Celý svet. Ľudia dnes nie sú menej zbožní. Nie sú náboženskí menej, len INAK ako v minulosti.

Skutočne veriacemu človeku už nestačí opakovať naučené veršíky a osvojiť si všeobecné kresťanské pravdy. K Bohu ho nevedie strach, ale túžba pochopiť viac, pochopiť sám seba a byť pochopený. K Bohu dnes človeka privádza ochota hľadať dôvody svojich vlastných zlyhaní. A tiež pokora – lebo vie, čo všetko má človek v moci, a nevie, AKO tú moc použije.

Jadro kresťanského posolstva znie teda stále v nových súvislostiach: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ Boh nemiloval jeden národ. Nemiluje len jeden kontinent. Miluje celý svet. Miluje aj krajiny a ľudí, ktorých sebavedomejšia a bohatšia časť sveta doteraz len potrebovala a zneužívala. Je preto potrebné vedieť, že naše xenofóbne a homofóbne zmýšľanie je s jadrom evanjelia v priamom rozpore.

Boh prináša medzi nás svetlo. Otvára nové pohľady. Dáva slobodu od strachu a kriesi v nás nádej v život.

Ak dovolíme, aby sme svoju realitu uvideli v Jeho Svetle, v Jeho perspektíve, máme šancu meniť seba, svoje prostredie a svet okolo nás.

Boh o nás stále stojí. Ostáva dávajúcim, obetujúcim, tvorivým. Robí všetko preto, aby sme objavili a pomenovali svoj vlastný hnev skôr ako ho začneme projektovať do iných, a potom likvidovať ich aj seba.

Boh nás stretáva v zraniteľnom človeku. V podmienkach, v akých tisíce, milióny ľudí vtedy aj dnes hynú, sa betlehemské dieťa rodí. Stále nanovo. Boh ním neúnavne deklaruje a dokazuje, že má miesto a otvorenú náruč pre všetkých. Pre každého.

Boh, akého nám predstavil Kristus, nikdy nepožehná našu nevraživosť k tým, ktorí sú iní ako my. Neospravedlní našu agresivitu.

Cesta k svetlu, k skutočnému poznaniu sveta aj samého seba je stále otvorená. Boh svojho Syna neposlal súdiť, ale zachraňovať. Prišiel podporiť aj tých, ktorí si to vôbec nezaslúžia. Uzdraviť tých, s ktorými to už všetci vzdali, a ktorí potom už tiež všetko vzdali. Prišiel odpustiť, ospravedlniť tých, ktorí vedeli, že na seba nemôžu byť hrdí. Prišiel, aby s nami iba bdel, ak nás krok zo sebaklamu zabolí.

To, či budeme skutočne žiť a milovať so všetkými zápasmi, rizikami a obeťami, ktoré k tomu patria, alebo svoju vieru a život budeme len predstierať, je na nás.

Rozhodnutie, ktoré s prítomnosťou a zásahmi Boha v živote ráta, môže človek urobiť len sám. Vtedy, keď príde k vlastným hraniciam. Vtedy, keď zrúti múry a vykročí z ilúzií, ktoré si za nimi nasnoval. A to chce veľkú vnútornú silu. Nielen odhodlanie, ale aj vytrvalosť. Statočnosť byť pravdivým, a často práve preto aj bezbranným. Žiť a konať v Božom svetle znamená nevzdať sa túžob po dobrote, spravodlivosti a kráse – s rizikom, že si na ich naplnenie bude treba počkať.

Na budúci rok si budeme pripomínať 500. výročie reformácie, obnovy cirkvi. Obnovu, nový dych, nový zmysel potrebuje neustále každý jednotlivec – ale aj naše spoločenstvá. Dnešný svet od nás, ktorí sa ku kresťanstvu, k evanjelictvu hlásime, nepotrebuje o kresťanských hodnotách počúvať. Potrebuje ich zažiť. Vidieť, že ich uplatňujeme. Spoznať, že sa nepasujeme do roly tých, ktorí súdia – alebo vykrikujú jednoduché – primitívne heslá a zjavne v nich berú Božie meno nadarmo. Svet okolo nás zaujíma iba to, či sme ochotní a schopní skutočne MILOVAŤ. Tak ako Boh. Tak ako Kristus. Všetkých. Aj ľudí, ktorí svoj život nezvládajú žiť sami – starých, chorých, postihnutých. Aj deti a mladých ľudí, ktorí si žiadajú veľa nášho času a pozornosti. Ľudí bez zamestnania a na hranici chudoby. Ľudí zjavne prepracovaných. Aj ľudí bez domova. Aj ľudí na úteku.

Naša viera bude jasná v tom, ako sa budeme venovať jeden druhému. Máme na to priestor a možnosti – každý doma, aj tu v cirkevnom zbore. Stačí sa len pridať. Iba podeliť.

O tom, že svojich najbližších milujeme, ich nepresvedčia darčeky. Presvedčí ich IBA láska – iba to, čo im darujeme sami zo seba.

Ak Boha prestaneme ignorovať, vovedie nás do svojho svetla. Privedie k poznaniu, že hodnotu a zmysel môžeme pomôcť človeku objavovať práve my.

Prajem nám, bratia a sestry, aby sa moja aj Vaša viera prejavila tam, kde žijeme a pracujeme. Aby sme nehynuli, nestratili sa vo všednosti a rozmanitosti, ale brali jeden na druhého ohľad. Nielen pred Vianocami a na Vianoce, ale po celý rok. Amen.

Bože náš,
do tmy, ktorou trpíme, ale aj do tej, ktorú vytvárame, prinášaš svetlo.
Väčšina z nás sa pripravila na to, aby bol dnešný večer krásny. Príjemný. Tešíme sa zo slávnostnej atmosféry, svetiel, z blízkosti ľudí, ktorých máme radi.
Myslíme však aj na ľudí, ktorí dnes NEOSLAVUJÚ.
Na ľudí, ktorí sa trápia, ktorú sú osamelí, starí, chorí. Na ľudí bez domova, na prenasledovaných, na nezamestnaných, na tých, čo stratili zmysel života.
na ľudí, ktorí utekajú pred vojnou a terorom, na ľudí v sýrskom Aleppe, na Ukrajine, celej severnej Afrike a Blízkom východe na obete útokov a na pozostalých v Paríži, Nice, Bruseli, Berlíne a na mnohých iných miestach, o ktorých ani nevieme.
Zmiluj sa nad nami! Vieme, že tomu, aby sa Tvoja láska dostala ku všetkým, bránime aj my – našou chamtivosťou, bezočivosťou, a ľahostajosťou.
Staráme sa len sami o seba.
Prosíme, aby nás neovládol strach, aby sme sa nepoddávali nenávisti a aby sme sa nestali ešte bezcitnejší ako sme.
Prosíme za všetkých, rozhodnutia ktorých prinášajú ďalekosiahle dôsledky – v našej krajine, v našej cirkvi, v Európe a celom svete, aby pocítili zodpovednosť pred Tebou. Amen.