Bratia a sestry, slávnostné kresťanské zhromaždenie.
Deň čo deň pozorujeme, ako sa svet okolo nás dynamicky mení. Pýtame sa, akým smerom sa uberá, či je táto dynamika vyjadrením vývoja kresťanskej kultúry, či zodpovedá nášmu náboženskému a kultúrnemu dedičstvu. Zamýšľame sa nad otázkou, do akej miery kráča Slovensko, ale i celá zjednotená Európa v šľapajach kresťanskej tradície a aké miesto v nej patrí kresťanským cirkvám. V neposlednom rade sa pýtame, či kresťanstvo vôbec ešte dokáže osloviť dnešných ľudí s mocou a vehemenciou, ktorá mu bola vlastná na samom začiatku.
Tieto, či podobné otázky si kladie každý, komu záleží na prítomnosti, ale aj budúcnosti kresťanskej cirkvi vo svete. Realita dnešných dní nedáva na prvý pohľad príliš veľa dôvodov k radosti, či optimizmu. Treba sa preto vrátiť späť, k samotnému jadru kresťanstva, k jeho prameňu, ktorým je Božie dielo v Ježišovi Kristovi. Ježišove slová, ktorými prosí nebeského Otca za jednotu svojich nasledovníkov, pričom za príklad dáva dokonalú jednotu seba a svojho nebeského Otca – ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, tieto nám pomáhajú aj v dnešnej situácii vidieť veci okolo nás optimistickejšie, zároveň nás však nútia uvedomiť si aj vážnosť toho, čo jednota kresťanskej cirkvi znamená.
Obraz dnešnej Európy je paradoxným príkladom nejednoty v jednote. Byť jedným telom neznamená uniformitu myslenia, či konania. Ide o jednotu Kristovho tela, v ktorom sa má zjednocovať naša pluralita. Skutočnosť však býva mnohokrát diametrálne odlišná. Konfesionálna roztrieštenosť, neústupnosť a mnohokrát i nezdravá konzervatívnosť, či predpojatosť, to všetko pôsobí kontraproduktívne a naďalej rozdeľuje Kristovu cirkev – Jeho telo – na čoraz menšie časti. Tento stav je v príkrom rozpore s Ježišovými slovami. Prečo je tomu tak? Možno práve preto, že sa často staviame do pozície samého Boha a uzurpujeme si právo na absolútnu pravdu, pričom radi citujeme z Písma, avšak zabúdame pritom na to, že biblické citáty sa stávajú iba mottom našej vlastnej pravdy, ktorá je však len relatívna. Takýto nezdravý stav je vodou na mlyn každého, kto sa snaží relativizovať význam kresťanstva v dnešnom svete a nahradiť ho náboženstvom tohto sveta, ktoré namiesto Boha oslavuje človeka.
Je preto čas, tieto Ježišove slová o jednote brať vážne a podľa nich aj konať. Konať každodenné metanoia, to znamená zmeniť spôsob myslenia a obrátiť sa k Bohu, k Ježišovi Kristovi. Ježiš totiž prosil aj za nás, aj za našu jednotu, aby prostredníctvom tejto jednoty uveril celý svet, že Ježiš je Spasiteľ, ktorého poslal na svet jediný Boh, aby zachránil to, čo bolo zahynulo. To všetko sa deje skrze Ducha Svätého. Prosme preto nebeského Otca aj my, aby metanoia každého jedného z nás pomáhalo ľuďom okolo nás opäť získať vieru, nádej a dôveru v to, že kresťanská cirkev mala a aj naďalej má existenciálny význam pre každého jedného človeka, pre celý svet.
Text: Skutky apoštolov 2, 1 – 12
Keď prišiel deň Letníc, boli spolu na jednom mieste. Tu zrazu povstal zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. I ukázali sa im rozdelené jazyky akoby z ohňa, usadili sa na každého z nich a Duch Svätý naplnil všetkých, takže začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.
A boli vtedy v Jeruzaleme Židia, zbožní mužovia zo všetkých národov pod nebom. A keď povstal ten zvuk, zbehlo sa mnoho ľudí a žasli, že počuli apoštolov hovoriť každý vo svojej reči. I užasli všetci a divili sa hovoriac medzi sebou: Či, hľa, všetci títo, ktorí hovoria, nie sú Galilejci? Ako ich teda počujeme (hovoriť) každý vo svojej reči, v ktorej sme sa narodili. Partovia, Médovia, Elamiti a obyvatelia Mezopotámie, Judska, Kappadokie, Pontu, Ázie, Frýgie, Pamfylie, Egypta a krajov Líbye pri Kyréne, prechodne bývajúci Rimania, Židia a prozelyti, Kréťania a Arabi, počujeme ich vo svojich rečiach hovoriť veľké veci Božie? A všetci žasli a bezradne sa spytovali medzi sebou: Čo to má znamenať?
Bratia a sestry.
Každoročná pripomienka udalosti zoslania Ducha Svätého nám pomáha uvedomovať si význam, ale aj podstatu toho, čo znamená jednota kresťanskej cirkvi. Je to práve dielo Ducha Svätého, o zoslanie ktorého prosil Ježiš svojho nebeského Otca ešte skôr, ako došlo k zavŕšeniu jeho pozemského diela. Duch Svätý tak kladie základy pre prijatie viery v Ježiša ako Krista a Spasiteľa a pre vytvorenie toho jedinečného organizmu, ktorým je cirkev, ako spoločenstvo svätých, to znamená pre Boha oddelených bratov a sestier s misijným poverením, stať sa soľou zeme a svetlom sveta. V Ježišových slovách o jednote je ukrytý samotný zmysel, ale aj poslanie kresťanskej cirkvi, nadviazať a pokračovať v misii Božieho ľudu Izraela, zvestovať tomuto svetu o jedinom Bohu a jeho stvoriteľskom zámere, a to nie len verbálne, ale predovšetkým príkladom vlastného života v napĺňaní dvojitého prikázania lásky, k Bohu a svojim blížnym.
Samotná udalosť zoslania Ducha Svätého, tak ako sme o nej čítali v kázňovom texte zo Skutkov apoštolov je nám všetkým veľmi dobre známa. Jej tajuplný obsah v nás prirodzene vyvoláva množstvo predstáv a asociácií. Výklad tohto príbehu však už tak jednoznačný nie je. Prináša širokú škálu interpretácií, od doslovného chápania s dôrazom na zázračný div hovorenia jazykmi, takzvanú glosolaliu, cez symboliku starozmluvnej udalosti odovzdania Božieho zákona na Sinaji, až po obrazný výklad, kde do popredia vystupuje práve jednota veriacich v Ježiša Krista. Bez ohľadu na to, čo je nám bližšie, je to práve myšlienka jednoty veriacich v Duchu Svätom, ktorá je tu prvoradá a nanajvýš dôležitá. Ako teda máme rozumieť tejto udalosti, ako sa dnes postaviť k jej odkazu?
Pre zodpovedanie týchto otázok je dôležité vrátiť sa späť, na samý začiatok. Vráťme sa teda spoločne tam, kde sa tieto dôležité udalosti udiali a pokúsme sa čo najlepšie porozumieť tomu, čo nám Lukáš, autor Skutkov apoštolov, v tomto príbehu zvestuje. Čo dôležité a jedinečné chcel vyjadriť? Pred Lukášom stála neľahká úloha. Potreboval predstaviť jednu z najvýznamnejších udalostí od príchodu Ježiša Krista na tento svet: zoslanie Ducha Svätého. Musel to urobiť pôsobivo a živo, aby sa táto udalosť nezabudnuteľne zapísala do pamäte čitateľov. To však samé o sebe nestačilo. Musel zároveň podať toto svedectvo spôsobom, ktorému budú čitatelia rozumieť a pochopia správne význam tejto udalosti.
Sama o sebe je táto udalosť záhadná. Okrem Lukáša o nej píše už len evanjelista Ján (Jn 20, 22), avšak na rozdiel od Lukášovho podania, tu k nej dochádza bezprostredne po udalosti Ježišovho vzkriesenia a centrálnou je tu myšlienka: „Tak ako Boh pri stvorení vdýchol človeku dych života, tak dochádza teraz k vdýchnutiu Ducha Svätého, ktorý robí z človeka stvorenie nové“. Pre porozumenie tohto príbehu preto musíme v prvom rade venovať pozornosť starozmluvným paralelám. S tým súvisí aj spojenie správy o zoslaní Ducha Svätého s týždňovou židovskou slávnosťou Letníc, ktorá nasledovala 50 dní po sviatku Paschy ako vďakyvzdanie za žatvu a obetovanie prvotín z úrody. Popri tom si Izrael v tento čas pripomínal aj odovzdanie Zákona na Sinaji, kľúčovú udalosť svojich dejín, o ktorej sa v Starej zmluve dočítame, že bola sprevádzaná silným hromobitím a ohňom zostupujúcim z neba, čo sú typické znaky opisu teofánie – zjavenia Boha. Neskoršia židovská tradícia opisuje túto udalosť ako eschatologický dar, v rámci ktorého prijímajú národy sveta nový jazyk, ktorým budú môcť oslavovať Hospodina jedným hlasom. To konkrétne znamená, že ohňové jazyky sa stávajú jazykmi ľudskými, čo znamená, že sám Boh hovoril na Sinaji a jeho slovo bolo rozdelené do sedemdesiatich jazykov, ktoré korešpondovali sedemdesiatim národom, to znamená celému svetu, aby každý človek mohol rozumieť Božej vôli vo svojom vlastnom jazyku.
V našom príbehu zhromaždený ľud veriacich Židov v Ježiša ako Krista prijíma dar Božieho Ducha, aby sa zvesť o jedinom Bohu a jeho vôli priviesť človeka a tento svet k spáse mohla šíriť do všetkých kútov sveta. Dôležitou skutočnosťou je, že v dome, v ktorom boli Ježišovi učeníci zhromaždení, neboli sami. Ak čítame pozorne predošlú časť zistíme, že ich tu bolo až okolo 120 (Sk 1, 15). Aj tu dochádza k teofánii, povstal zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. I ukázali sa im rozdelené jazyky akoby z ohňa. Kedysi dávno to bola udalosť odovzdania Božieho Zákona Izraelu, teraz Duch Boží preniká ku každému osobitne, každému kto Bohu dôveruje a jeho dielo v Ježišovi Kristovi pokladá za naplnenie Zákona.
Ponúka sa tu však aj ďalšia starozmluvná paralela. Tentokrát je to príbeh o postavení Babylonskej veže, ktorej dôsledkom je Boží trest zmätenia jazykov. Boh v Ježišovi Kristovi tento stav zásadným spôsobom mení. Ľudia si vo viere v Ježiša Krista opäť môžu rozumieť. Duch Boží ich všetkých spája a vytvára tak jedno veľké spoločenstvo. Musíme si však uvedomiť, že Lukášov opis zoslania Ducha Svätého sa týka zatiaľ výhradne židovského národa. V Jeruzaleme sú zhromaždení príslušníci veľkej židovskej diaspóry pochádzajúci z rôznych častí Rímskej ríše, ako sme to mali možnosť počuť v našom kázňovom texte. Prostredníctvom nich sa bude môcť zvesť evanjelia šíriť ďalej, medzi ostatné národy. Lukáš tým vyjadruje dôležitú myšlienku, že sú to práve Židia, ktorí ako prví uverili v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. Božie zasľúbenia dané Izraelu sa tak napĺňajú.
Ostávajú ešte záhadné jazyky. O aké jazyky tu ide? Lukáš najprv potreboval vyjadriť zrozumiteľným spôsobom, že v tom, čo opisuje ide o konanie Ducha, ktorý pochádza od Boha. Preto to robí analogicky k opisu odovzdania Zákona na vrchu Sinaj. Je tak zrejmé odkiaľ Duch prichádza. Teraz musí rovnako zreteľne vyjadriť, že je to sám Boh, kto dáva dar svojho Ducha a to každému osobitne. Zoslanie Ducha Svätého je preto opísané ako skutočný div, ktorý vzbudí pozornosť všetkých prítomných. Duch Svätý napĺňa každého z Ježišových učeníkov a pôsobí, že dokázali vravieť rečou, ktorej rozumeli aj ostatní prítomní. V prípade letničnej udalosti, ktorú Lukáš opisuje išlo nepochybne o skutočné jazyky, nie o prejav glosolalie, známej z viacerých pohanských kultov a náboženstiev, ale aj z prostredia prvotnej kresťanskej cirkvi. Dosvedčuje to predovšetkým samotný text. Tento, takpovediac filologický div je jedinečným charakteristickým znakom zoslania Ducha Svätého na apoštolov. Pri zmienke o „iných jazykoch“ tak nejde o jazyky neznáme, ale o jazyky iné ako hebrejčina, v ktorej sa vykonávali obvyklé náboženské obrady a úkony spojené so slávnosťou Letníc.
Miestom, kde boli Ježišovi učeníci zhromaždení, boli pravdepodobne priestory chrámového komplexu, kde sa prirodzene očakávala prítomnosť väčšieho množstva ľudí, ktorí prišli do Jeruzalema na sviatky. Preto údiv, ale aj pohoršenie, či výsmech zhromaždeného zástupu v Jeruzaleme nevyvolalo to, že by učeníci začali hovoriť neznámymi jazykmi, ale naopak to, že namiesto očakávaného náboženského obradu, ktorý vykonávali kňazi a pri ktorom sa používala výhradne hebrejčina ako svätý jazyk, počuli zrazu obyčajných ľudí, ktorí mocne a s odvahou zvestovali niečo iné, veľké veci Božie a dokonca v jazykoch, ktoré zhromaždení poznali, to znamená v aramejčine, ktorá bola rodným jazykom Židov v Palestíne a blízkom okolí, a v gréčtine, ktorá bola rodným jazykom Židov v celej diaspóre. To najdôležitejšie však je, že rozumel každý, pretože tu koná sám Boh. Učeníci začínajú zvestovať evanjelium, mocne, smelo a s autoritou, ktorá je im daná skrze Ducha Svätého. Túto skutočnosť potvrdzuje napokon aj sám Peter v nasledujúcej reči, v ktorej zdôvodňuje tento odvážny výstup a odvoláva sa na starozmluvné proroctvo proroka Joela (2, 28 – 32), ktorého naplnenie rozpoznáva práve v tejto udalosti.
Nech už je nám bližšie ktorékoľvek vysvetlenie, či už to, ktoré sme si bližšie predstavili, alebo to, kde ide o extatickú udalosť, dôležité je práve to, že samotné vyvrcholenie tohto príbehu prichádza až v reči apoštola Petra, ktorú Lukáš zaznamenal v ďalšej časti kapitoly. Predchádzajúci div totiž nevyvolal vieru u prítomných, spôsobil len údiv, možno aj zmätok a prekvapenie. Až následná Petrova reč spôsobí zásadnú zmenu, ktorou je obrátenie troch tisícov prítomných. Až tu sa začína odvíjať ďalšia etapa príbehu, ktorou je šírenie zvesti evanjelia do celého sveta. Lukáš tak majstrovsky spája extatickú reč spôsobenú Duchom Božím s neextatickou Petrovou kázňou, čím vytvára z príbehu o letničnej udalosti jeden dôležitý a významný celok. Jeho výsledkom a hlavným motívom je práve vytvorenie jednoty v rôznosti, ktorú pôsobí Duch Svätý a ktorá je a má byť v prospech všetkých.
Spoločenstvo spojené Božím Duchom vo viere, že Božie dielo v Ježišovi Kristovi prináša tomuto svetu zásadné posolstvo o spáse. Toto posolstvo sa odovzdáva z generácie na generáciu a ponúka sa každému, jedinou podmienkou a súčasne aj predpokladom pre to, aby bolo účinné, je dôvera v Boha. Tá, ak je skutočne pevná, prináša do života človeka živú vieru. Dôvera a viera v to, že nás Boh svojim Duchom spája a to aj napriek rôznosti, odlišnosti a inakosti, stále však ako jedno veľké spoločenstvo, taká viera dokáže robiť skutočné divy. A to aj v dnešnom čase, keď naša spoločnosť potrebuje nutne prejsť zásadným ozdravným procesom a opäť sa zamerať na skutočné hodnoty. K tomu je potrebná aj cirkev a tá preto potrebuje novú životodarnú energiu, aby znovu, ako kedysi dávno na samom začiatku, vyšla medzi ľudí a príkladom vlastného života každého jedného z nás, veriacich kresťanov, dokázala v ľuďoch opäť oživiť nádej, že Boh má o tento svet a o každého z nás záujem, ale aj vedomie toho, že tu nejde o lacnú milosť, ale o milosť draho vykúpenú krvou Pána Ježiša Krista.
Je čas, aby sa posolstvo svätodušných sviatkov dostalo ďalej, aby sa šírilo aj za múry kostolov, do ulíc, medzi ľudí. Nie extatickými prejavmi, ktoré spôsobujú skôr nedôveru a údiv, ale predovšetkým zrozumiteľnou rečou a správaním, ktoré je znakom a potvrdením elementárnej slušnosti, tolerancie a úcty voči životu, voči ľuďom okolo nás. Majme dôveru v to, čo Boh koná aj dnes medzi nami. Nebojme sa nového, nechajme Boha konať v našich životoch, a to bez ohľadu na vek, či spoločenské postavenie. Všetci sme Božie deti, všetci máme preto zodpovednosť za to, ako s touto skutočnosťou naložíme. Nech nám dnešná svätodušná nedeľa pomôže nájsť v sebe túto odvahu, ale aj dostatok síl, nechať sa naďalej formovať Duchom Svätým, pre dobro všetkých. Amen.
Modlitby
Bože, prijmi naše vďaky a úprimné modlitby. V Ježišovi Kristovi si nám ukázal, aký je skutočný cieľ ľudského života. Nič nám nebráni tento cieľ dosiahnuť, iba naša vlastná nevera, nedôvera, náš vlastný hriech. Odpustil si nám aj dnes naše zlyhania a hriechy a v daroch svätej Večere nášho Pána Ježiša Krista si nám pripomenul, že máš o nás záujem a že Ti záleží na živote každého z nás. Ďakujeme Ti za dar Ducha svätého, za Tvoje slovo, ktorým nás dennodenne posilňuješ, ktoré je svetlom nášho života. Pomáhaj nám prekonávať všetky úskalia každodenného života, posilňuj našu vieru a dôveru v teba vždy a všade, obdar nás svojim pokojom. Pomôž všetkým trpiacim, i tým, ktorí hľadajú svetlo v tme každodennej reality zápasu so zlom, vlastnou slabosťou, bezmocnosťou a zúfalstvom. Modlíme sa za schopnosť byť Tvojimi služobníkmi, nasledovníkmi Pána Ježiša Krista a jeho apoštolov.
Sláva Bohu, Otcu, Synu i Duchu svätému, ako bola na počiatku, teraz i vždycky, i na veky vekov, amen.