Služby Božie — Svätá Trojica (11. júna 2017, Veľký kostol)
Text: J 3, 1 – 15
Bol farizej, menom Nikodém, popredný muž medzi Židmi. Ten prišiel k Nemu v noci a hovoril Mu: Majstre, vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha; lebo nikto nemôže činiť znamenia, aké Ty činíš, ak len Boh nie je s ním. Ježiš mu odpovedal: Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Nikodém Mu povedal: Ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Nemôže predsa druhý raz vojsť do života matky a narodiť sa. Odpovedal Ježiš: Veru, veru ti hovorím: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa vám znovu narodiť. Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha. Nikodém Mu povedal: Ako sa to môže stať? Ježiš mu odpovedal: Ty si učiteľ v Izraeli, a nevieš to. Veru, veru ti hovorím: Čo vieme, hovoríme, a čo sme videli, svedčíme, ale neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď som vám hovoril o zemských veciach, akože uveríte, keď vám budem hovoriť o nebeských? A nikto nevstúpil do neba, len Ten, kto zostúpil z neba, Syn človeka. A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život.
Bratia a sestry.
Tak ako je učenie o Svätej Trojici pokladané za tajomstvo viery, tak je tajomstvom aj sám život, najvzácnejší Boží dar. Nie je totiž vôbec jednoduché porozumieť mu komplexne, nájsť uspokojivé odpovede na nové a nové otázky, ktoré so sebou prináša, akceptovať ho so všetkým, čo je jeho súčasťou. Dejiny a prítomnosť ľudského spoločenstva so všetkými tragédiami, vojnovými konfliktmi a neustálymi zápasmi o pravdu, často v mene Božom a pre Boha, to všetko je bolestným potvrdením skutočnosti, že Boží stvoriteľský zámer stále je a ostáva pre človeka veľkým tajomstvom.
O tomto tajomstve svedčí aj príbeh o farizejovi a členovi synedria Nikodémovi, ktorý prichádza za Ježišom v noci, aby sa o ňom dozvedel viac, aby mu porozumel. Postava Nikodéma reprezentuje v tomto evanjeliu úprimnú túžbu vtedajšieho židovstva po poznaní a konaní Božej vôle v živote. Na rozdiel od Sadukajov, ktorých záujem sa sústreďoval výhradne na kontrolu a praktizovanie náboženského kultu v jeruzalemskom chráme, vrátane politickej moci, farizeji sa zameriavali predovšetkým na intenzívne štúdium Zákona (Tóry). Snažili sa dospieť k čo najlepšiemu spôsobu jeho interpretácie, s možnosťou aplikovať ju v každodennom živote. Táto ich snaha bola skutočne obdivuhodná a pospolitý ľud ich mal preto vo veľkej vážnosti, no mnohokrát bola táto rigoróznosť a zanietenie dôvodom nezdravého moralizovania, tvrdosti voči iným, ako aj neochoty vnímať život okolo seba v širších súvislostiach. Nikodém je síce pozitívnym príkladom farizeizmu, no pre evanjelistu ostáva reprezentantom opozície voči židovskej komunite, ktorá prijala Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. Toto napätie a s ním súvisiace rozpory vyjadrujú historickú situáciu v židovských komunitách na sklonku prvého storočia, po tragédii židovskej vojny a zničení jeruzalemského chrámu, ktoré rozdeľovala práve otázka Ježišovho mesiášstva.
Ježiš si je vedomý, že tento významný a vzdelaný muž hľadá odpovede na zásadné otázky života. Ide preto priamo k jadru veci. Vraví, že človek sa musí znovuzrodiť mocou od Boha, nie ľudskou mocou. Musí prejsť procesom znovuzrodenia „zhora“, to znamená z moci Ducha Svätého. Grécke slovo anóthen (ἄνωθεν) znamená jednak „zhora“, ale rovnako tak i „znova“. Oboje platí a má svoj teologický význam. Boh svojou mocou zhora (ἄνωθεν) dáva človeku možnosť narodiť sa znova (ἄνωθεν).
Napriek tomu, že Ježišove slová o potrebe znovuzrodenia sa zdajú byť veľmi jasné a zrozumiteľné, Nikodém ich pochopil doslovne. Mal svoj vek a mnoho skúseností, no aj tak sa cítil v mnohých dôležitých životných otázkach neistý. Možno pri týchto Ježišových slovách zatúžil po novom začiatku a rád by sa vrátil opäť do času, keď by mohol svoj život začať žiť od začiatku. Ak to nie je možné, ako sám vedel, ako je potom možná úplná premena osobnosti niekoho, kto je už dávno vo veku, keď je ťažké čokoľvek z naučeného a navyknutého zmeniť? Nikodém však vyjadril pochybnosť, ktorá je prirodzená pre každého, kto hľadá odpovede na základné existenciálne otázky o pravde a zmysle života.
Ježišove slová o potrebe narodiť sa „z vody a z ducha“ nás privádzajú k otázke duchovného znovuzrodenia, ktoré je absolútne nevyhnutné, ak chce človek patriť do spoločenstva Božích detí. Človek nemôže vojsť do kráľovstva Božieho vlastným úsilím. Musí byť kompletne obnovený mocou Božou, teda Duchom Svätým. Rovnako ako v prípade vetra, ktorý vanie kam chce, pričom človek nedokáže predvídať odkiaľ príde, a ktorým smerom sa uberie, tak nedokáže vopred poznať a predvídať svoje narodenie, ani koniec svojho života. Príklad vetra môže zároveň vhodne ilustrovať proces, ktorý koná Duch Boží v ľudskom živote. Je to vždy výhradne Božia kompetencia a Jeho dielo, ktoré umožňuje človeku transformáciu osobnosti.
No čo to vlastne znamená? Určite nie opustiť jednu vieroučnú tradíciu a nahradiť ju inou, v našom prípade judaizmus za kresťanstvo. Neznamená to ani otvoriť sa extatickému a euforickému prežívaniu bohoslužobného, či modlitebného zhromaždenia. Neznamená to ani hľadať únik z tohto sveta v nadprirodzených mystických zážitkoch, či v cielenej izolácii od sveta. Naopak, duchovne transformovať svoju osobnosť znamená otvoriť sa Bohu v plnosti, nájsť v sebe schopnosť a odvahu akceptovať, že nikto z nás nie je schopný predvídať „cesty“ Božieho Ducha, ani mu v plnosti porozumieť. No práve to je cesta ako nás Boží Duch môže neustále formovať a privádzať k viere, ktorú v Písme svätom vyjadruje príbeh praotca Abraháma. Až vtedy dokážeme pochopiť, že nie náboženstvo, kult, či tradícia, ale práve tento spôsob života je cestou, po ktorej kráčame spoločne s ostatnými a s Bohom, stvoriteľom života, absolútnym garantom spravodlivosti a darcom pokoja, a to aj vtedy, keď mnohé z toho, s čím sa počas putovania stretáme ruší našu istotu a presvedčenie, že už vieme a poznáme všetko, čo je potrebné, že už niet čo meniť.
Áno bratia a sestry, svet sa dynamicky mení. Neustále sme konfrontovaní s novými skutočnosťami, musíme reagovať na nové výzvy, dokázať sa vysporiadať s novými zlyhaniami, čeliť zmätku, napätiu a stále častejšie nenávisti a násiliu, založenom a podnecovanom náboženským fanatizmom a túžbou po absolútnej moci. Čím sme starší, tým viac máme sklon podliehať pesimizmu, stávame sa skeptickí a stále viac sme presvedčení, že doba, ktorú žijeme je zlá, že v minulosti bolo lepšie a jediná cesta k náprave je práve návrat späť do minulosti. No to je iba psychosomatický obranný mechanizmus, ktorý nám prostredníctvom zatláčania prežitých zlých a bolestivých skúseností do podvedomia pomáha vysporiadať sa so stresom a jeho škodlivými účinkami. Zostať v minulosti preto so sebou nesie veľké nebezpečenstvo, že sa prestaneme otvárať pôsobeniu Božieho Ducha, uzavrieme sa do zidealizovaného sveta našich predstáv a budeme sa už len pasívne prizerať na udalosti okolo nás. A všetko, čo je skutočne dôležité v živote chrániť a šíriť, láska, spravodlivosť, milosrdenstvo a sloboda, sa tak pre nás stane už len slovom z prečítaných románov, či odriekaných modlitieb.
Ak však nájdeme odvahu a otvoríme svoje oči, uši a srdce naplno, dokážeme aj v tom virvare hektických udalostí okolo nás pozorovať pôsobenie Božieho Ducha, novú nádej pre ľudstvo a celý svet. Keď som pár dní po tragických udalostiach v britskom Manchestri sledoval v televízii päťdesiattisícové spoločenstvo zväčša mladých ľudí, ktorí sa zúčastnili koncertu na pamiatku obetí teroristických útokov a tým vydali mocné posolstvo celému svetu, že na nenávisť a násilie nikdy nesmieme odpovedať nenávisťou a násilím, keď som o pár dní na to pozoroval ako sa tisícky mladých ľudí opäť vybrali do ulíc a vyjadrili tým dôrazne svoju nespokojnosť so stavom našej spoločnosti a žiadali zásadné zmeny, vtedy, v tých vzácnych chvíľach ma prenikol zvláštny a intenzívny pocit veľmi pozitívnej emócie.
Áno, aj to sú znamenia, že Boh stále pôsobí v tomto svete a svet má preto stále nádej. Práve mladí ľudia po celom svete nám to dávajú zrozumiteľne najavo. No zároveň sa pýtam, kde sa nachádzame v tomto procese my, členovia kresťanských cirkví? Kde ostal náš prorocký hlas? Kde ostalo volanie po spravodlivosti, po nasledovaní príkladu života a učenia Ježiša Krista? Kde sa stratila angažovanosť a odvaha neustále reformovať cirkev? Bratia a sestry, napriek tomu, že cirkvi sa stále viac uťahujú do akéhosi historického exilu, napriek tomu, že ich predstavitelia sú až na malé výnimky pasívni a ustrašení z nových vecí, no zrejme aj z toho, že by prišli o tie pomyselné „hrnce mäsa v egyptskom otroctve“ (2 M 16, 3; 4 M 11, 18), napriek tomu je tu stále možnosť nechať sa Duchom Svätým viesť v ústrety budúcnosti s novou nádejou, s novou odvahou žiadať spravodlivosť pre všetkých a od každého, žiadať rešpektovanie života a jeho dôstojnosti, s láskou voči Božiemu tvorstvu, k ľuďom, a to aj napriek hriechu a odcudzenosti, ktorými náš svet stále tak veľmi trpí.
Tak ako Nikodém prišiel za Ježišom s túžbou porozumieť novým veciam, porozumieť Božej vôli, ktorá sa v Ježišovom učení a pôsobení zjavila v plnosti, tak aj my máme prechádzať každodenne procesom znovuzrodenia. Princíp všeobecného kňazstva, jeden z dôležitých výdobytkov reformácie, nám to umožňuje, nepotrebujeme k tomu sprostredkovateľov, nepotrebujeme si pýtať povolenie kňazov, ani biskupov. My všetci sme predsa cirkev, ľud Boží. Prostredníctvom Ježiša, Syna človeka, je nám umožnené poznať skutočnosti, ktoré sa týkajú Božieho kráľovstva a preto nám umožňujú, aj keď nie dokonale a v plnosti, no predsa v mnohom a zásadne, pretvárať tento svet na obraz Božieho kráľovstva.
Záver príbehu nás privádza priamo k cieľu a zmyslu Ježišovho pozemského poslania. Syn človeka musí byť „vyvýšený“, rovnako ako bol Mojžišom „vyvýšený“, čiže vztýčený bronzový had na žrď počas putovania Izraela púšťou (Nm 21, 8n). Tento úkon, ako vieme zo starozmluvného príbehu, mal za cieľ zachrániť Izraelitov pred smrťou spôsobenou uštipnutím hadom, pričom židovská interpretácia tohto miesta je taká, že sám Hospodin, nie had, priniesol záchranu. Aj tu evanjelista používa zámerne výraz s dvojaký významom, pričom oba majú dôležitý teologický význam. Sloveso hypsoó (ὑψόω) znamená jednak „zdvihnúť“, ale aj „vyvýšiť“, v prípade Pána Ježiša „zdvihnutím na kríž, teda Ježišovou obeťou, vyvýšiť Boha a Krista“. Ježiš preto spomína tento príbeh ako analógiu zavŕšenia svojho vlastného pozemského diela obeťou vlastného života na kríži, ktorej cieľom je záchrana človeka. A to je, bratia a sestry, výzva adresovaná každému z nás. Boli sme vykúpení z otroctva hriechu a smrti krvou najsvätejšieho, obeťou Božieho Mesiáša. Preto musíme túto slobodu zužitkovať práve takou kvalitou života, akú reprezentuje životný príbeh Ježiša Nazaretského, jeho učenie, osobný príklad a odhodlanosť obetovať sa v prospech života, inými slovami, žiť v autentickej viere, v súlade s prikázaním lásky k Bohu a k človeku.
To je posolstvo a zvesť dnešnej nedele Svätej Trojice. Nech je pre nás pozvaním a výzvou nechať sa nimi pretvárať, aby sme raz, keď príde ten čas a my budeme musieť čítať z vlastnej knihy života, neboli zaskočení odpoveďou Syna človeka: Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a neprijali ste ma; bol som nemocný a vo väzení, a nenavštívili ste ma…. Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, mne ste neurobili! (Mt 25, 42 – 45).
Dôverujme preto Bohu, že koná v dejinách aj v prítomnosti, stále v prospech života, a tým nám pomáha meniť sa k lepšiemu a približovať sa stále viac k obrazu Božiemu, ktorého dokonalým príkladom je práve život a dielo Ježiša Krista. Ak sa tak stane, potom dokážeme participovať na tomto tajomstve svojou vlastnou odvahou prijímať aj to nové, čo Duch Svätý prináša do tohto sveta, čo však je a stále ostáva súčasťou Božieho stvoriteľského zámeru, ktorého vrcholom a konečným cieľom bude plnosť slávy jediného Boha a slová Syna človeka: Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta (Mt 25, 34). Amen.