Ondrej Prostredník
Celé služby Božie s kantátou J. S. Bacha Der Himmel lacht! die Erde jubilieret BWV 31 určenou na 1.slávnosť veľkonočnú v podaní Solamente naturali vrátane tejto kázne si môžete vypočuť na odkaze: https://soundcloud.com/user-469034317/sbvelkonocnanedela
Generálny úvod:
Milosť vám a pokoj od Pána nášho a spasiteľa Ježiša Krista. Amen.
Už ste si prečítali dnešné správy? Koľko je mŕtvych? Koľko nakazených? Nie je to čosi ako nerealistický úlet, či dokonca drzá provokácia, keď dnes chceme hovoriť o živote a o viere vo vzkriesenie? Je vôbec možné, aby sme dnes dôveryhodne a z plných pľúc dokázali zaspievať tú prekrásnu Händlovu veľkonočnú pieseň: Víťaz nad smrťou slávne z hrobu vstal?
Alois Odermatt, švajčiarsky teológ, si vo svojej aktuálnej meditácii všíma tvar a názov nového ničivého vírusu a hovorí:
„Vírus si nasadil korunu a vydal sa na svoje ťaženie okolo sveta ako kráľ. Dokáže vyvolať doteraz neznámu chorobu. Viacerí pri nej strácajú dych. Ako keby z nich hovoril zadychčaný zhon našich čias.“
Áno, vládne nám téma choroby a smrti. Zamestnáva nás všetkých a nedokážeme jej uniknúť. Už len tá téma sama o sebe nás oberá o dych, dusí nás a vyvoláva v nás tiesnivé pocity.
A predsa nemôžeme inak, len sa znova nadýchnuť. Hľadáme spôsob, ako sa môcť znova zhlboka a slobodne nadýchnuť. Ako? Ako sa to dá v tejto dusivej atmosfére? V stiesnenosti štyroch stien našich bytov a domov? Vo vedomí, že sa nemôžeme slobodne pohybovať kamkoľvek a slobodne sa stretnúť kýmkoľvek?
Súčasná situácia obmedzení v pohybe a stretaní sa nás vlastne vracia k tomu, aký obraz nám o ráne vzkriesenia poskytujú správy evanjelia. Pre Ježišových nasledovníkov a nasledovníčky to boli dni strávené v strachu, za dverami a v najužšom spoločenstve. Ich rozhovory po Veľkom piatku museli byť preplnené pocitom bezmocnosti. Boli zaskočení náhlym obratom sledu udalostí. Boli doslova paralyzovaní a neschopní myslieť v intenciách života a nádeje. Nedokázali sa slobodne nadýchnuť. V podstate asi už čakali len koniec. Možno jediný prejav slobody bolo rozhodnutie Márie Magdalény opustiť hŕstku deprimovaných a prekročiť hranicu zatvorených dverí. Aj to však urobila len akosi kradmo, skoro ráno, ešte za tmy, nepozorovane. Išla do záhrady. Prejsť sa. Zrovnať si myšlienky. Aspoň trocha sa nadýchnuť a hľadať zmysel tragických udalostí v tichom premýšľaní sama so sebou.
Kázňový text:
Ján 20, 11-18 (ekumenický preklad)
Mária však stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde predtým ležalo Ježišovo telo; jedného pri hlave, druhého pri nohách. Tí jej povedali: „Žena, čo plačeš?“ Odpovedala im: „Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili.“ Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; ale nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: „Žena, čo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona sa nazdávala, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem. Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a povedala mu po hebrejsky: „Rabbúni!“, čo znamená: Učiteľ! Ježiš jej povedal: „Nedotýkaj sa ma zato, že som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: ‚Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.‘“ Mária Magdaléna šla a oznámila učeníkom: „Videla som Pána!“ a že tieto veci jej on povedal.
Je Veľkonočné ráno. Mária ukradomky, skoro ráno kráča k Ježišovmu hrobu. Chce sa uistiť o jeho smrti. Chce sa, takpovediac, pozrieť sklamaniu do tváre. Ten, na ktorého upínala veľké očakávania a videla v ňom mesiáša, totiž zlyhal.
Takto sa začína veľkonočný príbeh a svojim začiatkom sa vlastne skoro vôbec neodlišuje od mnohých, “obyčajných” ľudských smútkov. Veď tak to prežívajú mnohí medzi nami. Ako pozostalí chcú ešte raz vidieť toho, ktorý od nich odišiel. Kráčajú spolu s ním na jeho poslednej ceste a potom sa ešte mnohokrát vracajú k jeho hrobu – presne tak ako Mária Magdaléna. Mŕtvy je mŕtvy. Ale pretože je tak ťažké sa s tým zmieriť, musíme sa o tom vždy znova presviedčať – vlastnými očami. Chceme si vždy znova potvrdiť tú trpkú skutočnosť, že ten, kto žil a bol nám blízky, je teraz nedosažiteľný, je mŕtvy. Do očí sa tlačia slzy bolesti a smútku tak, ako sa do očí tlačili Márii.
Veľká noc teda začína slzami. Veľká noc nie je potlačená a umlčaná bolesť. Je to v celej hĺbke pretrpená a uvedomená bolesť. Veľká noc nepopiera Ježišovu smrť. Nenecháva sa ňou však opanovať a zlomiť. A to je rozhodujúce posolstvo Veľkej noci. Smrť je skutočnosť, ale nie je to skutočnosť, ktorá má posledné slovo.
Je zaujímavé všimnúť si, s akou jednoduchosťou nám evanjelista Ján podáva okolnosti sprevádzajúce Veľkonočné ráno. Mária akoby tu vôbec nemala ani pomyslenia na nejaký div. Skôr hľadá rozumové vysvetlenie toho, prečo tam mŕtvy Ježiš nie je. Domnieva sa, že niekam premiestnili jeho mŕtve telo. A poslovia Boží, anjeli sa s ňou akoby vôbec ani nechceli púšťať do sporu. V tomto jánovskom podaní príbehu o vzkriesení vlastne ani vôbec nie sú zvestovateľmi vzkriesenia. Iba si všímajú jej plač kladú otázku: “žena, čo plačeš?” Nie sú ani mentormi, ktorí by jej hovorili: Nesmieš plakať, niet na to dôvodu, veď treba veriť vo vzkriesenie. Svojou otázkou skôr povzbudzujú Máriu k tomu, aby znova myslela na to, prečo plače, prečo Ježiš musel zomrieť, prečo musí prežívať toľkú bolesť a toľké sklamanie. A tým končí všetko, čo tu anjeli povedali. Nenachádzame tu žiadne ďalšie poučovania, žiadne presviedčanie o vzkriesení.
Otázky v tomto príbehu však nekončia. Keď Mária ukončí svoj rozhovor s anjelmi a nechce už hľadieť do prázdneho hrobu, vidí inú postavu a obracia sa na ňu v zúfalom hľadaní vysvetlenia toho, čo sa deje. Znova však žiadne vysvetlenie neprichádza. Len tá istá otázka: “žena, čo plačeš?”
A Mária opäť len potvrdzuje to, čo je tak prirodzené: Chce vidieť mŕtveho Ježiša, aspoň ako mŕtveho ho chce mať vo svojej blízkosti, aspoň ako mŕtvy sa jej nemá stratiť, ale byť tam, na jednom, celkom určitom mieste. Takto vedie rozhovor s postavou, ktorú vníma ako záhradníka. Sporí sa s ním. Obviňuje ho, že jej premiestnením tela zosnulého znemožnil naplniť jej smútok, dotknúť sa znova mŕtveho, prejaviť mu úctu.
Vtedy však nastáva ten veľkolepý a pritom tak jednoduchý obrat: V neznámom spoznáva známeho. Počuje svoje meno a známy hlas. Mária takto nachádza to, čo vlastne vôbec nehľadala. Hľadala mŕtveho Ježiša, ale našla živého. Je zmätená. Mohli by sme povedať sklamaná vo svojom sklamaní. Dôvod, pre ktorý si plačom chcela uľaviť svojej duši tu odrazu nie je. Príležitosť, pri ktorej chcela prejaviť svoju zbožnosť a dať poslednú úctu mŕtvemu telu sa mení na možnosť uvažovať o živote. Je to totálny obrat perspektívy. Smrť, o ktorej sa chcela uistiť dotykom mŕtveho tela stráca svoju moc tým, že mŕtveho dokáže vidieť ako živého.
Je to fikcia? Pomätenie? Náboženský blud? V čom je vlastne sila tohto veľkonočného príbehu? Prečo ho chceme vždy znova počuť aj keď sa prieči všetkému nášmu racionálnemu uvažovaniu a našej skúsenosti?
Veľkonočný príbeh je protest života proti smrti. Je to protest v prospech života ako nám ho predstavil Ježiš Kristus. Života, ktorý sa napĺňa v skutkoch lásky pre iných. Života, ktorý je inkluzívny a nikoho nevytláča na okraj spoločenstva pre jeho inakosť. Života, ktorý rešpektuje slobodu ľudských bytostí a nevyčerpáva sa v snahe kontrolovať a ovládať iných.
V tom je oslovujúca sila veľkonočného príbehu. Mŕtvych možno vlastniť, živých nie. Ľudský život je zhmotnením slobody. Každý, kto má za sebou skúsenosť života musí z hĺbky svojej duše protestovať proti smrti, ktorá je popretím všetkého, čím život je.
Preto Ježiš v tomto príbehu Márii dôrazne odpovedá: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi! Ježiš ako by tu naznačoval Márii a teda aj nám, že sa nemáme zaoberať tým, ako je to možné, že mŕtvy sa jej zjavil ako živý. Nevysvetľuje jej túto skutočnosť. Predstavuje sa Márii len ako ten, ktorého nemožno uchopiť tak, ako nemožno uchopiť a obmedziť žiadneho živého človeka.
To je Veľká noc. Pohyb smerom preč od hrobu, pretrhnutie pút, ktoré nás viažu k mŕtvym, ktoré nás nútia k tomu, aby sme náš život podriaďovali skúsenosti smrti. Veľká noc, to je ochota byť pripravení k novým skúsenostiam, ochota prijať to, čo sme nehľadali a vzdať sa toho, čo sme zbytočne hľadali.
Veľkonočná radosť nepramení z toho, že by sme na chvíľu boli schopní zabudnúť na bolestnú skutočnosť smrti. Veľkonočná radosť je založená na ochote postaviť sa zoči-voči bolestnej skúsenosti smrti. V plači, otázkach, v tichej meditácii sami so sebou tak ako Mária Magdaléna v to prvé veľkonočné ráno.
Mnohé umelecké diela, ktoré zobrazujú moment Ježišovho vzkriesenia kladú dôraz práve na to, ako Ježiš opúšťa svoj hrob, ako ho nemôže viac udržať vo svojom chladnom, kamennom zovretí, ako spolu s ním svoje hroby opúšťajú mnohí ďalší. Tým vlastne vyjadrujú podstatu života, ktorým je sloboda, nemožnosť spútať život. Ani tým, čo všetci prežívame ako definitívu smrti.
Ako dokážeme prežívať takto pochopenú veľkonočnú radosť? Ako to dokážeme uprostred správ o smrtiacej chorobe, ktorá hrozí siahnuť na slobodu a život každého z nás? Mária Magdaléna nabrala odvahu. Prekročila prah zatvorených dverí. Vstúpila do záhrady, aby bola sama so sebou a svojím sklamaním a strachom. V tejto samote však prežila úplne obrátenie svojho pohľadu. Chcela sa uistiť o definitívnosti smrti a našla istotu o víťazstve života. Amen.
Modlitba po kázni:
Všemohúci Bože,
Hovorme o tom. Strach obchádza svet. Strach pred vírusom, ktorý nosí korunu a berie dych.
O tejto dráme chceme premýšľať tak, že myslíme na iných. Prekukli sme strach a naberáme odvahu.
Dýchame a načúvame. Chceme sa nadýchnuť. Zhlboka a slobodne.
1. Myslíme na ľudí v našej blízkosti: rodičov a starých rodičov, deti a vnúčatá, priateľov a známych
2. Myslíme na ľudí, ktorí ochoreli: tu, v našej krajine, v krajinách, ktoré sú zvlášť ťažko postihnuté, na ľudí na úteku a v utečeneckých táboroch
3. Myslíme na ľudí, ktorí sa pre karanténu nemôžu vzdialiť od tých, čo im pôsobia násilie: na ženy, manželky, partnerky, deti…
4. Myslíme na ľudí, ktorí sa starajú o zdravých a chorých: dobrovoľníkov a dobrovoľníčky, ženy a mužov v pomáhajúcich povolaniach, lekárky a lekárov.
5. Myslíme na zodpovedných vo verejnom živote a v štáte: odborníkov a vedcov, ľudí v médiách, úradníkov, políciu, armádu.
6. Myslíme na ľudí v kultúre: umelkyne a umelcov, tvorcov hudby, spevu a reči, majstrov duchovného života.
Vnímame ducha dýchania? Ducha a dýchanie sveta, ktorý nastáva? Dýcha v nás duch slobody?
Hovorme o tom. Amen.
Sláva Bohu Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.