Kázeň na Veľkonočnú nedeľu, 16.4.2017

Anna Polcková
Text: Marek 16,6-8
On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu; ajhľa, miesto, kam Ho boli položili. Ale choďte, povedzte Jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley; tam Ho uvidíte, ako vám povedal. I vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba; a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.

Bratia a sestry,
slávime najstaršie kresťanské sviatky, Veľkú Noc. Správy evanjelistov a apoštolov uvádzajú svedectvá o tom, čo sa udialo ako dôvody k radosti a oslave.
Ale my sme denne sme vystavení iným správam – o tom, čo sa aktuálne deje. V našej krajine boj proti korupcii naďalej stagnuje, zhoršujú sa aj globálne podmienky na boj proti nej. Menej ako štvrtina Slovákov považuje súdy za nezávislé, čo je najmenej zo všetkých štátov Európskej únie.
Počúvame o ďalších a ďalších teroristických útokoch v Eygte, Petrohrade, aj v Stockholme. Na milióny ľudí, ktorí tak ako kedysi Izraelci z otroctva za slobodou utekajú dnes pred vyčíňaním radikálov, pred vojnou a hladom, zazeráme. Zhromažďujeme argumenty, aby náš strach pre nimi vyzeral ako opodstatnený. Pomáhame si racionalizáciami, že sa musíme chrániť, aby títo cudzí ľudia nenarušili našu vyspelú kresťanskú kultúru.
Ďalšie milióny ľudí, detí denne zomierajú na dôsledky nedostatku vody a potravín v krajinách východnej Afriky, počet podvyživených sa stále zvyšuje. Tí už nepôjdu hľadať lepší svet do inej krajiny, na iný kontinent, nevládzu si nájsť už ani najzákladnejšiu potravu a obyčajnú vodu.
Voči toľkej bezmocnosti sa musíme nejako brániť. Nie, nemôžeme zachrániť celý svet. A médiá sa dajú vypnúť. Ignorovať. No ani to nebude zárukou, že budeme radosť zo vzkriesenia Ježiša Krista a víťazstva života nad smrťou aspoň v tieto sviatočné dni prežívať naplno.
Museli by sme sa totiž vzdialiť, odizolovať aj od toho, čo okolo seba vidíme, aj od toho, čo sami prežívame.
Dosť násilia je v našej bezprostrednej blízkosti. Trápime sa, lebo sa nám nedarí udržať si tie najdôležitejšie vzťahy. Ťažkáme si, že rozvodovosť stúpa a tými, ktorí na to doplácajú najviac, sú deti. A to sa ešte nepýtame, koľkí žijú v zlých manželstvách, patologických vzťahoch len preto, že sa z nich nedokážu vymaniť. Stále pribúdajú vyhorení a prepracovaní, na druhej nezamestnaní, alebo tí, ktorí majú problém so závislosťou na alkohole, ale zatiaľ sa im ho darí ukrývať.
Ako dať do súvisu to, čo sa deje s radostnou zvesťou o vzkriesenom Kristovi? Ako je to možné, že kresťanský svet takmer 2000 rokov počúva príbeh o istom víťazstve dobra nad zlom, života nad smrťou, – ale zažíva a tvorí niečo, čo je so základnou zvesťou evanjelia v priamom rozpore?
Vieme sa ešte vôbec tešiť? Prežívať a prejaviť radosť, keď nás na každom kroku čaká niečo, čo naše nadšenie zlikviduje, alebo aspoň stlmí? Mnohí to už vzdali. Nerobia si nádeje. Nechcú živiť ilúzie.
Veľký piatok, ten sa ešte dá. Potvrdzuje naše životné skúsenosti. Áno, tak to v tomto svete chodí. Môžeš sa rozdať, obetovať, skončíš ako zločinec.
Prečo sa tak rýchlo identifikujeme s rolou obete? Ježišov príbeh predsa pokračuje. Je veľká Noc! Všetky evanjeliá napriek všetkým odlišnostiam v podaní referujú o prekvapujúcej udalosti. Ježiš vstal. Žije. Je čas na radosť. Na zmenu. Na skutočný život.
Pieseň ES 141 1: „Nastal nám čas preradostný, kresťania plesajme, nadišiel čas veľkonočný, radostne spievajme, vyšiel z hrobu náš Spasiteľ, zvíťazil náš Vykupiteľ, chválu Mu vzdávajme.“

Bratia a sestry,
správa o prvých svedkoch vzkriesenia hovorí o tom, že sa deje čosi prekvapujúce, mimoriadne, ale všetci utekajú preč. Je Veľká noc – a namiesto toho, aby sa ženy z toho, že mŕtveho Ježiša už v hrobe nenašli, radovali, utekajú.
Od nich by sme čakali viac. Boli to tí, ktorí mali s Ježišom priamy kontakt. Mali s Ním
osobný vzťah. A predsa ich teraz prepadá panika a bežia preč.
Božie „neboj sa“ prepočuli. Boja sa vlastných projekcií. Samých seba. To, čo videli, ich privádza k hrôze a chveniu. To je dobre, lebo ešte niečo cítia, ešte sa s tým, čo sa deje, dokážu konfrontovať. Ešte pre nich predsa len existuje nádej. Nestojí na nich – ani na ich odvahe, ani na statočnosti. Stojí na Bohu. Na Jeho zásahu.
Nič dobré už nečakajú. Už sa nedá robiť nič, treba len čakať na najhoršie. Rezignované ženy sa chceli len postarať o mŕtve telo, o hrob.
To je bezpečné. Tak nič nehrozí.

Bratia a sestry,
aj my radšej pestujeme a kultivujeme tie svoje hroby, pochované nádeje, alebo masky, ktoré majú zahaliť našu zraniteľnosť, hnev, alebo smútok, ako by sme očakávali zmenu.
A ak sa aj nájde anjel, ktorý nám tlmočí, že trápenia a tlaky v našom živote nie sú nemenné, že nie je všetko len na nás, lebo Boh je stále ochotný a schopný zasiahnuť v náš prospech, unikáme.
Ako keby sme boli mimo seba. Zaseknutí v mrákotách. Paralyzovaní. Ako jednotlivci, ale aj ako kresťanské spoločenstvo, cirkev. Radšej nečakáme nič dobré, aby sme sa nesklamali. Ale potom radšej ani nič nerobíme. Ľutujeme sa a necháme sa ľutovať, a to sme sa ani nepokúsili pozrieť sa na dôvody vlastných zlyhaní, toho, že život ide, musí ísť ďalej a my akosi zaostávame.
Vyhlasujeme sa za veriacich, ale neveríme. Ani Bohu, ani Kristovi, a ani sebe. Keby sme verili, dokázali by sme na seba vziať riziko rozhodnutia. Keby sme verili, nezotrvávali by sme na mŕtvych bodoch. V alibizme. V ochote všetkým vyhovieť.
To sú kamene, ktoré prikrývajú náš hnev. A ak sa ich Boh prostredníctvom situácií, anjelov pokúša odvaliť, sme z toho v šoku. Nechceme sa hnevať, lebo to pokladáme za nekresťanské. Ale to, koľko energie nás stoja falošné úsmevy a predstieranie toho, že sme v pohode, sa nám nekresťanské nezdá. Nechceme vidieť pravdu o sebe, že totiž aj my sa pretvarujeme, podvádzame a berieme iným to, čo nám nepatrí – ale fandíme si, že ak to budeme robiť šikovne, nikto na nič nepríde. Odvalený kameň, skutočnosť, že Boh je mocnejší ako všetky naše trápne zabezpečovania toho, čo sme pochovali, spôsobuje hrôzu.
Bratia a sestry, je to zvláštne, ale aj táto hrôza, náš strach a hnev by nám mohol byť užitočný, keby sme si ho uznali. Nestrávili by sme celý život na úteku.
Ten, ktorý hovorí „neboj sa“, by nám mohol umožniť precitnúť z apatie, v ktorej sme len plakali a sťažovali sme sa – a presviedčali tak seba aj iných, že sa nedá nič zmeniť. Všetko musí ostať tak ako bolo. Tak ako je.
To je ten stav mŕtvoty.
Od nás kresťanov, od nás, ktorí tvrdíme, že sa stretávame s Ježišom, ľudia očakávajú, že na tieto „mrákoty“ nepristúpime!
Boží posol je totiž vždy niekde nablízku, aby nás slovom, hudbou alebo konkrétnou pomocou upokojil, keď nás túžba po živote postaví pred výzvy a jednoznačné rozhodnutia.
Od Božieho „neboj sa“ nemusíme teda zutekať. Práve preto, že nestojí na našej férovosti ani odvahe, ale len na Božom rozhodnutí zachraňovať.
Záleží však na tom, či uveríme tomu, že náš život, ale aj životy našich blízkych, blížnych, život miliónov ľudí vo svete môže vyzerať inak ako vyzerá.
Skutočná, veľkonočná viera, ktorá sa nezasekla pritom, čo zmôže človek, ale ešte dokáže čakať na Božie prekvapujúce zásahy, pred nami neustále otvára novú nádej!
Kresťanstvo, ktoré nebude pridusené starostlivosťou o to, aby dobre vyzeralo a pôsobilo, ale odváži sa vidieť a pomenovať svoje zaváhania a zlyhania, má ešte šancu. A aj tí, ktorí stoja radšej mimo nej, budú jej príslušníkom ochotní všeličo odpustiť.
Viera každého jedného človeka, ktorý nebude natoľko naivný, aby v tých, čo nenávidia všetkých, čo nie sú ako oni – Rómov, moslimov alebo homosexuálov – videl spasiteľov, ale kresťanských extrémistov, táto viera vzkriesi medzi nami skutočnú lásku a milosrdenstvo.
Krízam a krížom sa nikto z nás v živote nevyhne. Kým v nich ostaneme ubolenými, slepými, ochromenými vlastným nešťastím, kým ostaneme v istom pohodlí roly obete, nebudeme nič robiť. Nič meniť. Nebudeme vedieť nič darovať.
Keď je o svojej neschopnosti a nemohúcnosti presvedčený jeden človek, je to smutné a zlé, ale keď sa tento postoj rozšíri na väčšie spoločenstvá, na cirkev alebo spoločnosť, je to katastrofa.
Tí, ktorí mali byť povolaní tlmočiť svojim zvereným Božie „neboj sa“, ho síce hovoria, ale zároveň konajú tak, že ho zapierajú. Namiesto hľadania pravdy a otváraním sa prejavom lásky zastrašujú. Šíria strach. A hovoria tomu ´ochrana´.
Všetky kamene nelásky a nepravdy, ktorým by sme chceli zakryť svoje zatuchnuté kresťanstvo, však Pán Boh odvalí. Bez ohľadu na to, či to očakávame alebo nie.
Veľká Noc nás vyzýva, aby sme počítali s najlepším.
Ak sa máme otvoriť životu, musíme mať vieru a odvahu otvoriť priestor pre lásku. Pre seba, ale aj pre iných. Pre všetkých ľudí. Naše apatie, rezignácie, naše obavy láske bránia.
Ženy mali ísť od hrobu ďalej, dávať na známosť, že Ježiš vstal a nasledovať Ho do Galiley.
Stáť na jednom mieste a nekonať nič, ale aj unikať pred ľuďmi aj pred Bohom je dôkazom o tom, že sme zvesť evanjelia ešte stále nepochopili.
Môžeme o Ježišovi hovoriť, môžeme sa s Ním stretávať. Ale kým na našom záujme o človeka nebude zreteľné, že veríme, bude naše naša viera mŕtva a uctievanie Boha zbytočné. Vďaka Bohu za každého človeka, za ľudí, ktorí svoju vieru dokazujú tým, že milujú, pomáhajú, starajú sa o iných, že slúžia. Nenápadne, ale vytrvalo. Nechajme teda Boha nielen hovoriť, ale aj konať. V nás aj cez nás.
A ak nás niekedy prepadne hrôza, alebo hnev, neutečme od nich k nenávisti, k závislostiam alebo k agresivite voči iným, či samému sebe. To by neviedlo nikam. Dajme si tú námahu, priznajme si ich a spracujme. Majú totiž moc pohnúť nami a nasmerovať k novým postojom. K láske, k pravde a k slobode. Amen.