Pašiové Služby Božie — Veľký piatok (14. 4. 2017, Veľký kostol)
Text: Iz 42, 1 – 9
Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil. Svojho Ducha som položil naňho, opravdivé právo prinesie národom. Nebude kričať, nezvýši hlas a nedá mu znieť na ulici; trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, opravdivé právo verne prinášať bude. Nezlyhá a nestratí odvahu, kým neupevní opravdivé právo na zemi, pretože na jeho učenie ostrovy čakajú.
Takto hovorí Boh, Hospodin, ktorý stvoril nebesá, rozvinul ich a rozprestrel zem s jej porastom, dáva na nej dych ľudu a vzduch tým, čo po nej chodia: Ja, Hospodin, som ťa povolal v spravodlivosti, uchopil som ťa za ruku, stvárnil som ťa a urobil som ťa zmluvou ľudu, svetlom pohanov, aby sa slepým otvorili oči, aby väzni boli vyvedení zo žalára a z väznice tí, čo sedia v temnote. Ja som Hospodin, to je moje meno. Svoju slávu nedám inému ani svoju chválu modlám. Hľa, prvé veci sa splnili, ja však oznamujem nové, zvestujem ich skôr, ako vyklíčia.
Bratia a sestry.
Veľký piatok, keď si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista, vyvrcholenie drámy odvekého Božieho zápasu o človeka a jeho dobro, je pre protestantské cirkvi celého sveta dňom hlbokého smútku, ktorý nám má neustále pripomínať, že skutočnú podstatu a význam Ježišovo diela nemožno vyjadriť teológiou slávy, ale naopak, teológiou kríža, tak ako to zdôraznil Martin Luther slovami: „In Christo crucifixo est vera theologia et cognito Dei“, to znamená: „Pravá teológia a poznanie Boha sú v ukrižovanom Kristovi“.
No napriek tomu a práve preto by sme si mali stále pripomínať, že tieto udalosti sú z hľadiska našej vieroučnej tradície naplnením Božieho zámeru, sú priamou Božou intervenciou v prospech ľudstva a sveta ako celku. Z tohto hľadiska je dôležité, aby smútok Veľkého piatku pre nás neznamenal posledné dejstvo v tejto dráme. Božie konanie v Ježišovi Kristovi nás má totiž priviesť k veľkonočnej radosti zo vzkriesenia Božieho Syna, a tým aj k perspektíve nášho vlastného vzkriesenia a večného života.
Prvá pieseň o Hospodinovom služobníkovi, z ktorej sme vybrali aj náš dnešný kázňový text, opisuje podrobnejšie, čo to znamená naplniť Božiu spravodlivosť, uskutočniť súd, ktorého zmyslom je znovunastolenie Božieho stvoriteľského poriadku, v prospech všetkých, spravodlivých, no aj tých, ktorí sa voči nemu zásadným spôsobom previnili. Existencia všetkého je totiž podmienená vzájomným usporiadaním vzťahov medzi Bohom, ľudstvom a ostatným tvorstvom. Spravodlivosť tak spočíva v harmónii tohto stvoriteľského poriadku. Ak je porušená, dochádza k ohrozeniu všetkého bytia. Preto musí byť obnovená. Prvý raz sa tu stretávame so zvláštnou úlohou Hospodinovho služobníka. Zdôraznenie „Ajhľa, môj služobník“ nám má hneď na začiatku ukázať, že medzi ním a Hospodinom je zvláštny, veľmi blízky a jedinečný vzťah. Ide o osobnosť, ktorá je Bohu oddaná, patrí mu. Ten sa ho ujíma, podopiera ho a podporuje, aby mohol splniť svoje poslanie. Hospodin mu k tomu daroval svojho Ducha.
Hebrejčina používa pre výraz „duch“ rovnaký pojem, ako pre „vietor“, teda rúach. Tým je povedané, že dar Božieho Ducha je sila, ktorá mení, prevracia a búra, ktorá je a môže byť len a len darovaná. Nemožno ho vlastniť, možno mať na ňom len podiel a nechať sa ním formovať a viesť vpred, v ústrety budúcnosti, nie späť do minulosti. Dar Božieho Ducha znamená vždy poverenie k určitej úlohe, či poslaniu a súčasne aj moc vykonať ho. Aj teraz Hospodin prostredníctvom svojho služobníka víťazne dokoná dielo spásy, aby zjavil svoju moc a slávu všetkým národom.
Pre nás všetkých bratia a sestry to znamená nezabúdať na povinnosť byť neustále bdelý a otvorený pôsobeniu Hospodinovho Ducha. Aj my sa ním máme nechať viesť, keď v živote čelíme novým výzvam, ktoré sa tak stávajú novými možnosťami zlepšiť svoj vzťah k blížnym, meniť svet okolo nás k lepšiemu. Inými slovami, naše myslenie a konanie má ostať stále otvorené tomu novému, čo Boh koná v tomto svete prostredníctvom tých, ktorých aj dnes povoláva a dáva im dar svojho Ducha, aby svoje poslanie mohli splniť a tým nadviazať na to zásadné, čo Boh vykonal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Avšak práve tu máme veľké rezervy. Ako život plynie a roky ubiehajú, máme stále menej odvahy nechať sa viesť Božím Duchom a hľadieť s dôverou do budúcnosti. Skôr nás to ťahá späť do minulosti, akoby sme už stratili záujem, nemali čo povedať a urobiť, cítime sa slabí a často aj prázdni, sme stále viac len pasívnymi divákmi v tej súčasnej dráme, dejstvá ktorej sa pred nami odvíjajú bez našej účasti.
Prečo si však potom neustále pripomíname na službách Božích všetky tieto dôležité udalosti? Nerobíme tak predsa preto, aby sme ostali uväznení v minulosti. Naopak, pretože táto zvesť je evanjelium – radostná zvesť, má nás neustále burcovať k odvahe konať, intervenovať s dôverou v prospech života, za udržanie hodnôt, pre ktoré Boží Syn obetoval svoj vlastný život. To, že stále trvá čas Božej milosti v tomto svete máme využiť tak, že to staré v nás necháme znovu oživiť Božím Duchom a dáme mu priestor priniesť do života opäť čosi nové, zmeniť svoje myslenie, obrátiť sa k Hospodinovi, čo je pravým významom pokánia. Pamätajme, že ide o milosť draho vykúpenú obeťou Hospodinovho služobníka.
Práve túto dôležitú skutočnosť si pripomíname vo Veľký piatok, no nie preto, aby sme hľadali vinníkov za Ježišovo utrpenie a smrť a na nich prenášali vinu a zodpovednosť za naše vlastné neúspechy, zlyhania, bolesti, no ani preto, aby sme si dokazovali svoju výnimočnosť, či si nahovárali, že my sme tí lepší. Nie, pripomíname si to práve preto, aby sme si uvedomili a nikdy na to nezabudli, že my všetci, každý jeden človek tohto sveta nesie na tejto ľudskej tragédii svoj podiel viny. Je to súd na každým z nás.
Hospodin poveruje svojho služobníka vyhlásiť súd národom. Jeho výsledkom však nie je len trest a odsúdenie spupných a vzdorovitých, ale predovšetkým nastolenie práva a pomoc utláčaným, predstavenie novej nádeje a spásy pre každého, kto stráda, trpí, alebo sa z rôznych dôvodov cíti nepotrebný, či je v dôsledku tradícií a konvencií väčšinovej spoločnosti marginalizovaný a opovrhnutý.
Prorok vraví, že Hospodinov služobník príde, aby tento súd vykonal, nie však s hrmotom a rinčaním zbraní, ani s krikom a halasom, ako to robia svetskí vladári. Príde v tichosti a v pokore, no predsa bude jeho moc veľká. Bude ju používať k dobru tohto sveta, k záchrane toho, čomu hrozí zahynutie. To, čo je už na pokraji smrti ako tá nalomená trstina, to oživí. To, čo už dohorieva, to znova zažne svetlom nádeje. Práve taký je súd „podľa pravdy“ Božej. Tento súd prináša nádej aj do tých najvzdialenejších končín sveta, celému Božiemu tvorstvu. Ak počúvame túto zvesť o Hospodinovom služobníkovi pozorne a s otvoreným srdcom, o čo viac by sme potom mali aj my konať v súlade s jej obsahom. Hospodin, Stvoriteľ neba i zeme povoláva svojho služobníka a dáva mu dvojaké mimoriadne poslanie: stelesňovať Božiu zmluvu s Jeho ľudom a byť svetlom národom. V tom sa zjavuje Božia moc a sláva znovu a stále, ako na počiatku pri stvorení neba a zeme, tak i teraz.
Bratia a sestry. Tieto slová o Hospodinovom služobníkovi sú nielen mimoriadne dôležité, no súčasne ostávajú i tajomné. Už dávni židovskí učenci si kládli otázku, kto je tým služobníkom? Uvažovali, či by ním mohol byť niektorý z významných učiteľov zákona, alebo žiak proroka Izaiáša, prípadne druhý Mojžiš, alebo dokonca sám Kýros Veľký, perzský panovník, ktorý umožnil židovskému ľudu vrátiť sa z babylonského zajatia späť do vlasti. Do úvahy pripadá aj to, že prorok tu má na mysli Izrael ako celok, prípadne jeho časť.
Z historického hľadiska je zrejmé, že všetky tieto piesne o Hospodinovom služobníkovi (Iz 42, 1 – 9; 49, 1 – 6; 50, 4 – 9; 52, 13 – 23, 12) vznikli práve v čase núteného exilu a neslobody Božieho ľudu. Prorok zvestuje, že Hospodin svoj ľud vyvedie zo zajatia. To, čo bolo na začiatku, to už znovu nastáva. Návrat k Hospodinovi a do zasľúbenej zeme je obdobou slávneho vykúpenia Božieho ľudu z krajiny otroctva, z Egypta (Mich 6, 4nn), a je súčasťou Božieho stvoriteľského diela. Hospodin dáva jasne na známosť svoje zámery. Tie nové veci, o ktorých dáva rozhlasovať, tie sa vzťahujú na budúcnosť. Tak učí svoj ľud žiť z nádeje a v stálom očakávaní príchodu toho času.
V tejto záhadnej a jedinečnej postave tak vidíme Božieho svedka obdobia zajatia, útlaku a utrpenia. Je vyvolený a povolaný Hospodinom (42, 1.6) a obdarovaný Jeho Duchom, aby mohol vykonať poslanie, ktorým ho Boh poveril. Stáva sa poslom nádeje, ktorý prináša zajatému ľudu radostné posolstvo o záchrane a odpustení. Pripomína Izraelu, že Božia zmluva stále platí, je večná (42, 6). Nesie však svetlo slova pravdy a nádeje do celého sveta (42, 6; 49, 6). Na rozdiel od panovníkov a mocných, on kráča cestou bezbrannosti (50, 6n; 53, 3). Na rozdiel od prorokov a zvestovateľom súdu, on sa v plnosti stotožňuje s trpiacim a hriešnym ľudom (53, 12). Na rozdiel od kňazov, Božích prostredníkov v náboženskom kulte, nesie nielen slovo zmierenia, ale sám sa stáva obeťou za vinu iných, aj keď nevykonáva žiaden obetný, či iný náboženský rituál (53, 4nn).
Hospodinov služobník tak ukazuje do budúcnosti, o ktorú zápasí a učí pre ňu aj trpieť, aj pre ňu žiť. Práve pre toto eschatologické zacielenie v ňom možno vidieť svedka Božej lásky zjavenej v Ježišovom kríži. Práve preto prvá generácia Ježišových nasledovníkov rozpoznala v piesňach o Hospodinovom služobníkovi proroctvo ukazujúce k Ježišovi Kristovi. On je tým služobníkom, ktorý sa svojim životom, učením a dielom stáva trpiacim Božím Mesiášom. Jeho poslanie však siaha ešte ďalej. Napĺňa Božie zasľúbenie novej zmluvy, ktorá však neznamená zrušenie tej pôvodnej, starej, ale je jej obnovením a naplnením. Kristovo dielo tak prináša národom, teda spoločenstvu ľudí mimo Izraela „svetlo spásy“. Vďaka tomu máme aj my všetci možnosť poznať slávu Hospodina a uznať Jeho panstvo. Nesmieme sa preto vracať späť k svojim modlám, k vykonštruovaným mytológiám a k zbožšťovaniu človeka a ľudského diela. Nesmieme viac prelievať krv a páchať násilie na iných, nesmieme obmedzovať slobodu a právo každého človeka na sebaurčenie, jedinečnosť a dôstojnosť, a popri tom sa ešte odvolávať na Boha a Jeho vôľu. Kristovým krížom sme totiž vyvedení na svetlo Božej slobody. Sloboda si však žiada prevziať plnú zodpovednosť, v myslení i konaní.
Bratia a sestry. Boh Izraela, náš nebeský Otec nás v Ježišovom diele, v jeho utrpení a smrti upozorňuje na závažnosť tejto skutočnosti. Učí aj nás žiť z nádeje a v stálom očakávaní príchodu nových vecí. Iba a len taký život sa stáva sám o sebe zvesťou a účinným misijným posolstvom v dnešnom nepokojnom svete, pretože každému, kto sa s ním stretne pomôže porozumieť, čo skutočne znamená poslanie Hospodinovho služobníka, ako aj to, k čomu nás má priviesť – k odvahe a ochote nechať sa naďalej pretvárať a viesť Božím Duchoch v ústrety zasľúbenej budúcnosti. Tak sa aj naše životy môžu stať živou výpoveďou viery, že práve Ježiš Nazaretský je tým služobníkom, ktorý je Bohom vyvolený, obdarený Jeho Duchom a povolaný vykonať poslanie, ktorého cieľom je spása Božieho ľudu Izraela a všetkých národov. Amen.