Kázeň na Veľký piatok, 3.4.2015

Anna Polcková
Text: Matúš 27,54
Avšak stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, keď videli zemetrasenie a všetko, čo sa dialo, veľmi sa preľakli a hovorili: Naozaj, Syn Boží bol tento!

Milí bratia, milé sestry,
bolesť, samota, tma a smrť.
Krista na kríži sprevádza podľa Matúšovho evanjelia len posmech zbožných, provokácia odsúdených a zástup bezmocne mlčiacich žien. Ani najbližší – učeníci tu nie sú. Ušli, lebo sa báli.
Zdá sa, že muž, ktorý priniesol do života skeptických, osočovaných, telesne a duševne trpiacich ľudí nádej a možnosť premeny, zas až tak veľa nedosiahol. Končí v hanbe, opustený ľuďmi aj Bohom.
Na konci celej drámy sa však predsa len ozve niekto, kto celé dianie sleduje, porozumie mu, a uzná: „Tento bol naozaj Boží Syn.“
Ježišovu odovzdanosť, slová modlitby, a následné zemetrasenie, ktoré videl a zažil, vyhodnotí stotník vo vyznaní, ktoré hovorí nielen o Ježišovi, ale aj o ňom.
Dramatické otrasy sa vo svete dejú dodnes, všade tam, kde musí človek znášať biedu a násilie. Denne sme vystavení informáciám o obetiach nezmyselného utrpenia, teroristických útokov, vojny. Sledujeme správy o prenasledovaných, o miliónoch vyhladovaných detí aj dospelých, ktorí umierajú hladom a dôsledkami infekcií na špinavých uliciach. Sprostredkovaných obrazov je toľko, že sa pred nimi potrebujeme chrániť, aby nás neudusili. Ale sú aj kríže a poníženia, od ktorých sa nedá odpojiť, ktoré sa nedajú vypnúť.
Aj v našej bezprostrednej blízkosti sú totiž ľudia ponižovaní a šikanovaní. Sú to tí, ktorí sa stránia dosahovať úspechy za každú cenu. Nie preto, že sú neschopní. Práve naopak – často sa práve ich otvorenosť, tvorivosť a duchaplnosť stáva príčinou zosmiešnenia, aby sa predišlo riziku, že by sa mohli stať neželanou konkurenciou.
To, že sa moc uplatňuje na úkor pravdy, kde človek človeka systematicky obmedzuje a deptá, nami otriasa.
A predsa – zdá sa, že sú jedinci, ktorí sú voči týmto otrasom imúnni. Nedotýka sa ich. Nič v nich nespôsobia.
Po Ježišovej smrti však prehovorí na Golgote človek, ktorým to, čo sa stalo, zatrasie. Je pohan. Riman. Stotník.
Je to vnímavý človek. Videl všetko.
Bol tam, kde Ježiš kričal: „Bože môj, prečo si ma opustil?“. Netuší, aký žalm ukrižovaný cituje, ale cíti, že v tomto výkriku sú vypovedané všetky otázky, na ktoré nedostávame odpovede, výčitky, ktoré smerujeme Bohu, aby dal vedieť „prečo?“ ´Prečo ja? Prečo práve teraz? Prečo vôbec…´
Stotník je na Golgote preto, že si koná svoju povinnosť. Ale aj on je človek. Sleduje, že napriek všetkým urážkam a slabosti Ježiš zvláštnym spôsobom koná. Poslušne znáša všetko, čo prichádza. Nevzdoruje, neuhýba.
Ježiš koná aj v pozícii obete. My sa v nej iba ľutujeme. A útočíme. V situácii obete sa totiž my ľudia podľa vzoru starého Adama búrime, žalujeme a hľadáme, na kom by sme zo seba vyliali svoje nešťastie.
Stotník počuje poznámky spolutrpiacich – a tie podľa Matúša svedčia tiež len o tom, že solidarita v kríži, v opustenosti vôbec nie je samozrejmá. Každý sa stará len sám o seba.
To isté, čo vidí a zažíva stotník, vidia a zažívajú aj veľkňazi, zákonníci a starší. Ale nimi nič z toho nepohne. Ani utrpenie, ani zemetrasenie, ani smrť. Keby boli aspoň ticho… ale aj to by ich mohlo ohroziť. Preto útočia, smejú sa: Zachraňoval iných, dúfal v Boha. Aha. A čo z toho má? Zašiel priďaleko.
Zbožní pod krížom majú teraz vlastne pravdu. Áno, iných zachraňoval, dúfal v Boha.
Aj to, že Boh v Kristu zašiel takto ďaleko, až k smrti, je nepochopiteľný paradox.
Bratia a sestry,
v absurdnej situácii – pod krížom, na ktorom
umiera Kristus, aj na mnohých Golgotách, ktoré jedni druhým pripravujeme dodnes, znie otázka, ktorú Boh kladie stratenému človeku v úvode Biblie: Kde si? „Adam – človek, kde si? Kain, kde je tvoj brat Ábel?“
Ľudia, kde ste, keď je niekto pred vašimi očami bitý, trápený, umlčaný? Kde ste?
Kde ste, prečo nezasiahnete, keď sa vo Vašej blízkosti pácha krivda a presadzuje do neba volajúca lož?
Kde ste vy, ktorí ste ešte celkom nezľahostajneli a neznecitliveli, prečo utekáte?
Kde ste vy, ktorí ste takí mocní ako Pilát, ale aj takí neslobodní? Prečo si nenecháte poradiť a pomôcť, ale uzatvárate kompromisy len preto, aby ste si chránili svoje pohodlie?
Kde ste, ľudia, ktorí si len poslušne, na povel, ako vojaci plníte len svoju povinnosť? Prečo vás nezaujímajú dôsledky toho, čo robíte?
Kde si, Adam? Kde si, človek?
Odsúdení na Golgote umierajú. Z väčšiny ľudí okolo krížov sa stávajú štatisti v horúčkovitom sebapotvrdzovaní.
Ale aj v tomto konci je ukrytá sila! Práve tu sa zjavuje pravda: nahá, bezmocná, ale naliehavá a nepríjemná, pravda, voči ktorej sa nedá ostať nezainteresovaným.

Bratia a sestry,
v smrti Ježiša Krista je svet, ktorý reprezentuje starý – unikajúci a zapierajúci Adam, v koncoch. Otvára sa priestor pre nového Ducha. Pre nového človeka! Pre slobodu. Pre Boha, ktorý bude vždy v dosahu.
Po Ježišovej smrti sa roztrhla chrámová opona, záves, ktorý zahaľoval svätyňu svätých, za ktorý nemal prístup nikto okrem veľkňaza, keď v nej v deň zmierenia obetoval.
Roztrhnutie chrámovej opony je symbolom toho, že v Ježišovi smrť otvára prístup k Bohu pre všetkých. Zbožní, veriaci, si totiž z chrámovej opony urobili oponu divadelnú. Pokúšali sa za ňu ukrývať, chceli sa oddeliť od ostatných, aby mohli mať Boha len pre seba. Ale Boh na tieto hry, na pretvárku nepristúpil.
Stotník, ktorý prišiel popravu len uskutočniť, realitu Golgoty neignoruje. Dotýka sa ho. Zatrasie ním. A v tejto bázni, v ktorej si uvedomuje, že on ani jeho svet nemôže ostať takým, akým bol, zároveň vyznáva, že Kristus je Boží Syn. Svoje pohnutie formuluje do vyznania, prejavu úcty.
To je pre nás, bratia a sestry, memento: pokiaľ niekto nevyznáva Krista a nehovorí o Ňom, ešte vôbec neznamená, že je bezbožným.
My, ktorí si hovoríme kresťania, chceme pôsobiť ako tí, ktorí Bohu, svetu, ľuďom aj samým sebe rozumejú, a vedia odpovedať na všetko.
Chýba nám stotníkova pokora. Hlboká úcta človeka, ktorý nič nepredstiera, ale dovolí Bohu, aby ním zatriasol.
Až v tejto neistote, pri týchto otrasoch zistí, že zmena v jeho myslení a konaní bude nevyhnutná. A prospešná.
Táto odvaha k pokániu nám, kresťanom chýba, aby sme uznali, že sa aj my – v zásadných veciach, v pohľadoch na Krista, na Boha a Jeho vôľu v našom svete môžeme mýliť. Nášmu kresťanskému svetu dnes chýba pokora uznať, že Boh nám v živote ľudí, v krízach sveta a životného prostredia stavia výzvy, ktoré nevieme naplniť. Nedopustíme totiž, aby sa nás dotkli.
To, ako náš svet a život, naša cirkev a spoločnosť vyzerá, je obrazom o nás. Vkladáme sa len do toho, na čom nám naozaj záleží. Pre to sme ochotní prinášať obete. Ale úcta, pravda a spravodlivosť to nie je.
Svedectvo o nevyhnutnosti vnútornej premeny formulujú pravdivo a presvedčivo tí, ktorí od trápenia človeka nezutekajú, ale dovolia, aby ich nenechalo pokojných.
Boh tvorí všetko nové. Už na Golgote prichádza k radikálnym zmenám. Veľký piatok je preto víťazstvom. Nesie posolstvo, že bolesti, krízy a šikany, ktoré zažívame, nebudú trvať večne. Boh pozná ich koniec. A robí všetko preto, aby sme tomu uverili aj my. Amen.