Kázeň na Zjavenie Krista Pána mudrcom, 6.1.2018

Suspírium:
„Národy prídu k Tvojmu svetlu a králi k jasu, ktorý žiari nad Tebou.“ (Iz 60,3) Amen.

Kázeň na text: 1J 1,1-3
Čo od počiatku bolo, čo sme počuli, čo na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali, (o tom svedčíme, totiž) o Slove Života. A ten Život sa zjavil, a my sme (Ho) videli a svedčíme (o Ňom) a zvestujeme vám večný Život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.

Dnes slávime jeden z najväčších a najstarších kristocentrických, čiže na Krista sústredených, kresťanských sviatkov, slávnosť Zjavenia Pána Ježiša Krista mudrcom, tzv. Epifániu či Teofániu, teda Bohozjavenie. Pri vyjavení sa Boha ide o neporovnateľne viac, než len o zvláštnu hviezdu, ktorú v čase narodenia Spasiteľa sveta východní astrológovia objavili na nebeskej oblohe, totálne sa koncentrovali na jej pohyb a dráhu, ba rozhodli sa ísť za ňou, aby ich doviedla do cieľa. Oni osobne to podľa všetkého vnímali tak, že priamo do cieľa ich života. Kiež by sme to tak vnímali aj my dnes. Išlo vtedy a aj dnes ide predovšetkým o najzávažnejšie Božie rozhodnutie, a to v konkrétnom čase a priestore, Biblia tomu hovorí „v plnosti času“, vyjaviť podstatu svojho Božstva človeku ako svojmu stvoreniu, totiž vyjaviť Seba samého vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Keďže ide o takú obrovskú, ba najvyššiu, duchovnú hodnotu, akou je Božie Sebavyjavenie, niet sa čo diviť, že v ranej kresťanskej Cirkvi, ktorá tejto veci rozumela, obávam sa, oveľa lepšie, než jej rozumieme my dnes, slávnosť Epifánie, Zjavenia, Bohovyjavenia sa začala svätiť oveľa skôr, a to o celé polstoročie skôr, než samotné telesné Narodenie Syna Božieho, teda než Vianoce.
Dnešnú slávnosť môžeme vnímať aj ako ekumenický sviatok par excellence. Zlučuje v sebe totiž hneď niekoľko aspektov či pozitívnych ekumenických hodnôt, zásadných prvkov smerujúcich k jednote ľudstva, ktoré vylučujú akékoľvek predsudky sociálne, rasové, náboženské či akékoľvek iné. Ide o princípy, ktoré vyznáva – a teda mala by aj naplno realizovať – jedna, svätá, všeobecná, apoštolská Cirkev ako jediné Telo Kristovo… Pozrime sa trochu bližšie na dejiny tohto sviatku.
Zo všetkých štyroch kanonických evanjelií sa „mudrcami od východu“ zaoberá jedine evanjelista Matúš, zato však pomerne podrobne. Išlo podľa všetkého o skupinu význačných, renomovaných cudzincov, ktorí navštívili Dieťa Ježiša po Jeho narodení a na znak dokonalej úcty mu priniesli veľmi vzácne a drahocenné dary. Keďže dary boli tri, cirkevná tradícia postupne uzatvorila, že sa jednalo o troch mudrcov, ktorých neskôr, od 10. storočia, začala označovať slovným spojením „traja králi“. Biblická koiné, teda gréčtina, v ktorej bolo evanjelium napísané, nevie však nič o kráľoch, ale nazýva týchto mužov „magoi“. Takto boli v onej dobe označovaní len tí najmúdrejší ľudia – ľudia vyznačujúci sa najvyššími vedomosťami, elita, výkvet vtedajšej východnej vzdelanosti, profesionálni vedci – astrológovia. Slovo „mág“ je odvodené od staroperzského slova „magauno“. Týmto termínom bola v perzskom náboženstve označovaná kňazská kasta, najvyššia spoločenská vrstva vysoko učených kňazov. Perzskí kňazi venovali mimoriadnu pozornosť hviezdam a v oblasti astrológie si získali medzinárodnú reputáciu. Skutočnosť, že tí najvyšší z nich sa unúvali a osobne prišli k narodenému Ježišovi, je obzvlášť významná. Ide totiž o to, že narodenému Mesiášovi sa nepoklonili len pastieri, najjednoduchší a najchudobnejší zo všetkých ľudí, miestni nevzdelaní, prostí ľudia, ale najvyššiu úctu Mu prišli vzdať aj tí najschopnejší zo všetkých ľudí, špička vtedajšej svetovej inteligencie, vedci – astrofyzici… Evanjelista Matúš neudáva ich mená. Cirkevná tradícia a legendy tento biblický „nedostatok“ však bohato kompenzujú rôznorodosťou všakovakých mien, ktoré im pripisujú. Tie najznámejšie sú: Melichar/Melchior – perzský učenec; Gašpar/Kaspar – indický učenec; Baltazár – babylonský učenec. Tieto mená pochádzajú z gréckeho rukopisu spísaného v Alexandrii okolo r.500.
Slovný zvrat „od východu“ či presnejšie „z krajiny, kde vychádza slnko“ je jediná informácia, ktorú Evanjelium podáva o zemepisnej oblasti, z ktorej mudrci prišli. Partská ríša v Perzii si podmanila prakticky celé územie na východ od Judska a Sýrie. Hoci boli Parti známi vysokou toleranciou voči iným náboženstvám, ich vlastným a jediným náboženstvom bol zoroastrizmus s kňazskou triedou mágov. Matúšovo evanjelium síce neuvádza, čo bolo priamym motívom mágov, aby sa vydali na ďalekú a namáhavú cestu na západ, existuje však spis známy pod názvom Sýrske evanjelium Dieťaťa, ktoré jednoznačne uvádza, že mágovia sa na základe objavenia podivuhodnej hviezdy na nebeskej oblohe vydali na cestu, plniac tak proroctvo svojho proroka Zoroastra.
Matúš opisuje mágov tak, že pred Dieťaťom Ježišom „padli na tvár a klaňali sa Mu“. Tieto ich gestá ako výrazy vnútornej duchovnej adorácie položili základ neskorším prejavom kresťanskej praxe uctievania Boha Syna, najmä pokľaknutie.
Pokiaľ ide o ikonofrafiu, tá je v prípade mudrcov od východu mimoriadne bohatá. Mozaiky, fresky, olejomaľby, akvarely či aj iné umelecké techniky stvárňovania ich často spodobujú ako troch mužov v rôznom veku: Kaspara ako starého muža s bielou bradou, ktorý prináša Ježišovi zlato; Melchiora ako muža v strednom veku s tmavou bradou, ktorý odovzdáva Dieťaťu Ježišovi kadidlo, a Baltazára ako mladíka bez brady, často v podobe černocha, ktorého darom je myrha. To symbolicky znamená, že prejavy úcty k narodenému Božiemu Synovi sú namieste v každom veku človeka, od detstva až po starobu.
Matúš aj identifikuje tri dary, ktoré učenci priniesli so sebou: zlato, kadidlo a myrhu. Všetky tri dary sa v onej dobe zvykli prinášať kráľom, pretože sa považovali za mimoriadne cenné. Avšak v prípade odovzdania týchto darov narodenému Ježišovi Kristovi mali predovšetkým duchovnú hodnotu a predstavovali hlbokú symboliku. Zlato symbolizovalo duchovný lesk a bohatstvo nebeského kráľovstva, takže bolo odovzdané jedinému skutočnému Kráľovi – Vládcovi neba i zeme. Kadidlo bolo symbolom Najvyššieho Kňaza, ktorý zapaľoval kadidlo na znamenie modlitieb, ktoré vykonával za všetok ľud, a tieto modlitby stúpali k Bohu do nebies tak, ako stúpa dym kadidla smerom do výšky. Myrha bola symbolom smrti, lebo bola hlavnou zložkou balzamu, teda masti, ktorou sa pomazávali mŕtvi pri pohrebe. Tento dar bol akoby predzvesťou Ježišovej obete, utrpenia a smrti na kríži. Takže: zlato Kráľovi; myrha tomu, kto je smrteľný, teda Ježišovi ako človekovi; kadidlo Kristovi ako nesmrteľnému Bohu. Potiaľ stručný prehľad histórie tzv. Troch kráľov v dejinách cirkvi.
Jánove úvodné slová z jeho prvého listu priam akoby vyjadrovali najvnútornejšie duchovné poznanie mudrcov od východu: „Čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa nám ruky dotýkali…“ – stelesnené Slovo Života. Ten Život sa nám zjavil a my sme Ho videli… Ba aj nebesá sa pohli v podobe prapodivnej hviezdy, aby si aj ony uctili závratné rozhodnutie jediného živého Boha. „Večný život, ktorý bol u Otca – ten sa nám zjavil.“ Zjavil sa ako človek. Ako narodený Ježiš z Nazareta. Cur Deus homo? – tak sa pýta vo svojom spise stredoveký kresťanský učenec Anselm z Canterbury. Prečo sa Boh stal človekom? Prečo sa takýmto spôsobom zjavil, vyjavil, odhalil svoju najvlastnejšiu podstatu? Preto, aby Ho človek v Ježišovi Kristovi spoznal, aby spoznal hĺbku Jeho lásky a všetky Jeho ostatné božské kvality. Ale zjavil sa ešte pre čosi priam neskutočné a nepochopiteľné. Preto, aby sa človek mohol naplno priblížiť Bohu. V Ježišovi Kristovi ako človekovi sa totiž stalo zjavným, že človek môže obsiahnuť Boha tak, ako Ho obsiahol On, človek Ježiš. Že človek môže žiť svoj ľudský život tak, ako ho žil On, Ježiš. Že človek môže žiť čistý a bezúhonný život praktizujúc Kristove božské vlastnosti a kvality, aby mohol v Ježišovi Kristovi dosiahnuť večný život u Otca. Toto asi bude ten pravý dôvod, prečo sa Boh v Ježišovi Kristovi stal človekom a vyjavil Seba samého svetu človeka, svojmu stvoreniu. Amen.