Michaela Kušnieriková
Tento text nevyzerá veľmi duchovne. Vyzerá skôr volebne. Pane Bože, aha, tu som, toto robím, osvieť ma. Pomôž mi. Vypočuj ma. Všimni si ma!
Skoro ako strany, ich volebné programy, heslá. Všimnite si nás! My to máme najlepšie!! Asi aj – sme najlepší! Poďte k nám! Počúvajte nás! No a samozrejme – zvoľte nás!
Izraelci sa snažili o čosi podobné. Pane Bože, my sa kajáme! Pozri, aj vrecovinu sme si obliekli, aj na podsedákoch z popola sedíme! Držíme hladovku! Vypočuj nás! Pozri sa na nás! Poď k nám! Vyvoľ si nás!
Kandidáti na Božiu priazeň dúfali – ak budem robiť toto a toto podľa Božej vôle, bude dobre. Pán Boh nás vypočuje. Bude s nami.
Nešlo to. Mali dojem, že Pán Boh ich nevnímal, nepozeral sa na nich. Nebol medzi nimi. Nerozumeli, prečo to nefungovalo. Veď spĺňali Boží program. Rituálne určite. Robili, čo vedeli.
Pôst býva často spojený s predstavou, že telo a duša, či duch – vnútorný život sú prepojené. Dokonca že ak umenšujeme naše fyzické telo a jeho potreby, bude sa viac dariť nášmu duchovnému rozmeru. Že odriekanie telu, materiálnych vecí, prinesie duchovné ovocie.
A predsa – nevideli ho, necítili sa vypočutí. Nebolo to tým, že mali zlý vnútorný postoj. Že by neľutovali svoje činy. Že by pôst robili len formálne. Alebo že by odflákli modlitby.
Problém bol v tom, že ich vnútorné nastavenie voči Bohu sa neprejavilo v ich správaní k ľuďom. Podľa tohto textu z Izaiáša v pôste nejde len o nadvládu ducha nad telom. Ide predovšetkým o vedomú prácu na tom, čo nerobím dobre. Pán Boh im vyčíta, že hoci činia pokánie, robia si, čo chcú. Majú robiť to, čo je dobré – pre druhých.
Jednak – majú prestať s tým, čo je zlé. Teda nerobiť niečo. Navyše, majú niečo robiť inak – robiť niečo – správne. Znížiť nároky na druhých. Hovoriť o nich dobre. Byť zhovievavými.
Podeliť sa o svoje s hladnými a biednymi. Venovať sa rodinným príslušníkom. Dokonca si doviesť domov bezdomovcov. Zaodieť núdznych. Potešiť strápených. To vyžaduje všímať si druhých. Mať pre nich čas, pozornosť, načúvať im. To nie je jednoduché.
A dokonca – majú dať niečo zo seba druhým. To už nejde len o to čo majú – svoj čas, či peniaze, poznatky. Ale o to, kým sú. O to sa majú podeliť.
Očakávania má Pán Boh vysoké. Nehovorí Izraelcom – ani sa nenamáhajte. To nedáte. Ste príliš neschopní. Práve naopak. Má od nich veľké očakávania, lebo vie, že to môžu robiť. Hospodin im pomáha, naviguje ich. Robí si PR, aby ho vnímali, aj keď klesajú na duchu. Hoci hovoria – kde si, keď nám neodpovedáš? On im odpovedá prostredníctvom svojho proroka Izaiáša. Musíte robiť ešte niečo. Teda nie že – robíte to zle, ale čosi chýba.
Takýto pôst môže vyzerať záslužne – Pane Bože, tak ja toto – a Ty, keby si mohol, toto atď. Nie, nie je to víťazstvo najlepších postiacich sa. Machrov v postení. Je to život viery.
Jeho zakladateľom aj lídrom je Pán Boh. Nemení sa Boh. Ale ja, my. Nevylezie z úkrytu. To naša temnota sa zmení na svetlo. A my uvidíme Božiu prítomnosť. Mraky zloby sa zdvihnú. Putá k starým vzorcom správania sa pretrhnú. Temnota egoizmu prerazí svetlo starostlivosti o druhých a ich priatia. Ako sme čítali: „Potom vyšľahne tvoje svetlo ako zore a rýchlo sa uzdravíš.“
To svetlo, ktoré svieti v nás je Kristus. On nás ubezpečuje o tom, Boh je pri nás, je s nami. Nie preto, že si to zaslúžime, ale preto, že chce. Z lásky. PJX nás priviedol do nebeskej koalície s Otcom a Duchom. Naša viera, láska a starostlivosť o druhých, je odpoveďou na jeho prijatie a opateru. V tomto spojenectve môžeme spočívať. Tešiť sa z neho. Rozjímať o ňom. Aj v pôste.
Aké máte plány na pôst? Žiadna čokoláda. Bez mäsa. Bez chipsov a slaných tyčiniek? Bez TV, mobilu, tabletu, PC. Menej chodiť autom, viac peši, či mhd. Viac sa rozprávať s rodičmi. S deťmi. Čítať si viac Bibliu?
Občas dúfame vo vedľajšie účinky v podobe zdravšej stravy, úbytku na váhe, pribudnutiu svalov, lepších vzťahov, dobrých pocitov, či väčších znalostí. Či už máme upravený jedálniček alebo životosprávu, ide asi o to isté – lepšie využívať čas, mať ho viac. Nedopriať si všetko, na čo mám chuť, čo sa mi chce. Všetko to je dobre.
Text proroka Izaiáša otvára ešte iný rozmer pôstu – Pán Boh chce pôsobiť v nás – prakticky. Môžeme zotrvať v hĺbke s ním, no súčasne sa otvárať druhým. Pôst je tak pozvaním meniť sa v našich vzťahoch. To je jeho volebný program do Veľkej noci. Nie preto, aby sme na seba pripútali Božiu priazeň. Aby sme Pána Boha zviazali našou šikovnosťou a podplatili si ho.
Postiť sa teda znamená aj snažiť sa ušetriť našich milovaných, aj neobľúbených ľudí – našich niektorých slov, činov. Môžeme im dopriať slobodu.
Slobodu z okov strachu. Minulosti. Pomsty. Neprajnosti. Nespravodlivosti. Násilného vzťahu.
Slobodu z pút, do ktorých druhých dostávame z vlastnej túžby po dokonalosti; našimi sebeckými predstavami o nich; z pút neodpustenia, klamstva, očakávania výkonu.
Je to pôstny program, v ktorom sa môžeme zameriavať na naše slabosti. Na to, v čom nie sme top, super, najlepší. Môžeme sa zamerať na to, v čom sme neláskaví. V čom nie sme veľkorysí a dobrí. V čom sme skúpi. A máme robiť opak. To, čo nám nie je vlastné. To, čo nám ide proti srsti. Čo nám lezie na nervy. Máme robiť to, do čoho sa musíme premáhať. Pán Boh nám je v tom láskavým pomocníkom a odpúšťajúcou Láskou.
V mnohých kresťanských spoločenstvách dnes večer veriaci dostanú na čelo popolový znak kríža. My pomyselne tiež. Pretože kríž je znamením Božieho Syna, ktorý žil plne v Bohu a plne pre druhých. Aj pre nás.
Ježišov kríž je znamením našej slabosti, jeho sily. Našich prestúpení a jeho odpustenia. Našich bolestí a jeho uzdravenia. Našich pút a jeho vyslobodenia. Slobody od seba pre druhých. Nech sa tak stane aj pri nás.