Michaela Kušnieriková
Mama Zebedeovcov
Starostlivá mama Zebedeová prosí o Božiu protekciu. Nie pre seba. Pre svoje deti. Jakub a Ján pritom neboli Ježišovi neznámi, boli to jedni z jeho dvanástich.
Záleží jej na tom, ako jej synovia dopadnú. Nielen v tomto živote, ale aj vo večnosti. Ide rovno k zdroju možností a prosí za nich.
Koľko sme sa za posledné týždne prosili my? Za zdravie, za opateru, za Božiu prítomnosť pri tých, ktorých máme radi. Koľko sme povedali – Bože, ochraňuj ich – ju, jeho, nech sú zdraví, nech sa držia, nech sa nenakazia? Za chorých, nech sa uzdravie? Za trpiacich, nech netrpia, za pomáhajúcich, nech majú silu…?
Prosili sme, prosíme, ako mama Zebedeová. Prosila za tých, ktorých mala rada – za svoje deti. Ježiš ju nezahriakol. Neposlal ju preč. Nepovedal – čo oni za seba nevedia hovoriť? Veď sú dospelí, nevedia sa spýtať sami? Držia sa tvojej sukne? Nehovorí nič také.
Nevadí, že sa nepýtajú oni osobne, ale ich mama. Ježiš sa v odpovedi obracia na synov. Nie je to znak odmietnutia matky. Naopak – je to potvrdenie toho, že jej prosbu za synov berie vážne.
Pani Zebedeová netrochári. Videla v Ježišovi Spasiteľa, nielen múdreho učiteľa. Bola by rada, keby mali jej synovia v nebeskom kráľovstve čestné miesto.
Nesnaží sa o falošnú skromnosť. Nemanipuluje Ježiša do toho, aby na jej prosbu prišiel sám. Žiaden dlhosiahly úvod, aby si pripravila pôdu. Hovorí, čo ju trápi, čo má na srdci.
Je to na jeho nebeskom Otcovi, či to tak bude alebo nie. Ježiš nehovorí, že to možné nie je. Alebo že chce priveľa. Nie. Dobre vraví, dobre prosí. Môžu nasledovať jeho údel.
Ostatných učeníkov to rozhodilo. To len pre Jakuba a Jana platí miestenka? Oni im budú akože šéfovať? To je predsa proti zásadám rovnakého zaobchádzania! Ježiš nie je fér! Súťaživci závidia.
Ježiš upresňuje – vip miesta v nie sú miestom pre celebrity. Pre tých, čo zliznú smota/n/ku. Ani Ježišovi nešlo o post v spoločnosti. O to, aby bol morálnou, či náboženskou/spoločenskou autoritou. Slúžil druhým. To je krst a kalich, ktoré spomína. Jeho služba vedie k neľahkému životu, až k utrpeniu. Pretože neprišiel s novou stratégiou líderstva. Nešlo mu o to, aby dostal ľudí do košiara nesvojprávnych oviec. Ale aby ich láskou volal za sebou do lásky.
Keď Ježiš hovorí – kto je medzi vami prvý, nech je vaším služobníkom – to nie je nové know-how správneho vedúceho. Je to pozícia bezmoci. Nesľubuje svojím nasledovníkom – že budú lepší, úspešnejší, krajší, múdrejší, zbožnejší, kresťanskejší.
Ježiš nehlása novú zbožnú marketingovú stratégiu – niečo ako nesúťažte v prvenstve, súťažte v pokore! Alebo pokorne ďalej zájdeš! Nejde o úspech. Hoci pokušenie moci je reálne aj medzi nasledovníkmi Krista.
Život s Ježišom sa nedeje na úkor druhých. Požehnanie jedných za nedeje za cenu utrpenia druhých. Lóža v nebi pre niektorých, pre iných len miesta na státie. Spoločenstvo okolo Ježiša nie je tyraniou väčšiny, ani pár vyvolených. Je spoločenstvom okolo pastiera. Ktorého zbili a zabili prvého. Aby ochránil nás. Aby sme my v tom nebi mali podiel.
Ježišov život, smrť, vzkriesenie boli preto, aby v Božej blízkosti bolo dosť miesta. Chce, aby v ňom boli podieľnikmi všetci ľudia. Aby sme mali istotu o Božej láske. O tom, že áno – máme prosiť o to, čo potrebujeme – pre seba aj pre druhých.
Nebo sa zmenšuje, ak kádrujeme vhodných kandidátov. Božia milosť je dar. Nie je odmenou pre tých, čo majú správnu teológiu, čo tzv. pomenúvajú hriech pravým menom, čo sa správne modlia a zbožne žijú – podľa správnej príručky a súboru dogiem.
Buďte si navzájom služobníkmi – vyzýva Ježiš – starajte sa o seba navzájom. Nie starajte sa do seba. Majte na mysli blaho druhých – ako mama o svoje deti. Nebuďte oklieštení sebou.
Kto bol v našom príbehu služobníkom? Žena, ktorej meno nepoznáme. Len to, že bola mama synov Zebedeových. Manželka Zebedea. Ona zaujíma miesto služobníčky. Ježiš sa jej pýta – čo chceš? No ona nežiada nič pre seba. Prosí za druhých. Smer modlitby vytyčuje je láska a starostlivosť. Znamená to, že potlačila seba? Zdá sa, že nie. Lebo láska k deťom bola skutočná – bola to ona.
Môžeme prosiť odvážne za tých, na ktorých nám záleží – za ich uzdravenie, ušetrenie, potechu, vyslobodenie, prácu, šéfov a šéfky, zamestnanie, partnerský život – o všetko, čo potrebujú. Lebo im doprajeme.
Isteže, také spoločenstvo – rodiny, partnerstva, cirkvi, firmy, by bolo super. Ale…nie je to len zbožné želanie? Veď vidíme, ako to funguje – ostré lakte. Kto sa neprebije, má smolu… je to naivné!
Áno, na mnohých miestach, v mnohých vzťahoch to tak je…ale toto konštatovanie – je to nefér! Nie je to spravodlivé – nemusí byť konečné.
Môžeme odvážne prosiť a žiť – v Božej láske je miesta dosť. Na pozemskom červenom koberci to je inak. Naše modlitby a starosť o druhých môžu byť široké pre druhých. V ideálnom spoločenstve synovia Zebedeovi prosia Ježiša o svoju matku, otca, jeden za druhého. V ideálnych vzťahoch starostlivosť nie je jednosmerná záležitosť.
Ale to samozrejme neznamená, že nemáme prosiť aj za seba. Dnešný text je povzbudením k tomu, aby sme sa nebáli prosiť za druhých. Vieme, aké to je ťažké, keď máme na niekoho ťažké srdce. Keď nám ublížili.
Ak máme niečo potlačiť, nie je to naše ja. Ale náš záujem len o seba. Tam niekde začína služba druhým.
Ak nás Pán Boh stvoril a udržuje pri živote, nie je to na úkor ostatných. Máme volať, nie súdiť, čo sa deje, čo bude. Ako nás Pán Boh uisťuje slovami proroka Jeremiáša – jer29, 11-14a „Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa modliť ku mne, vypočujem vás. 13 Budete ma hľadať, a nájdete ma; keď ma budete hľadať celým srdcom, 14 dám sa vám nájsť“….„Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej.“