Michaela Kušnieriková
Gen 1, 26-31
Potom riekol Boh: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi. Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril. Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi! Potom riekol Boh: Ajhľa, dal som vám všetky semenoplodné byliny, ktoré sú na celej zemi, a všetky stromy, na ktorých je ovocie s ich semenom; to vám bude za pokrm. No všetkým zvieratám zeme, všetkému nebeskému vtáctvu, a vôbec všetkému, čo sa hýbe na zemi a má v sebe dych života, budú potravou všetky zelené byliny! I stalo sa tak. A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A bol večer a bolo ráno: šiesty deň.
Keď (Ježiš) opustil týrsky kraj, prišiel cez Sidon zase k moru Galilejskému, do prostriedku kraja Desaťmestia. Tu priviedli k Nemu hluchého a zajakavého a prosili Ho, aby položil ruku na neho. On ho vzal stranou, von zo zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a slinou sa mu dotkol jazyka. Potom pozdvihnúc oči k nebu, zavzdychol a povedal mu: Effatha! to jest: Otvor sa! I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne. I prikázal im (Ježiš), aby nikomu nehovorili; ale čím viac im prikazoval, tým viac to rozhlasovali. A náramne žasli hovoriac: Všetko dobre učinil; aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč. (Mk 7, 31-37)
Ježiš nám hovorí – EFATA! Otvára nám uši, aby sme počuli Boha, seba aj druhých. A súčasne nám otvára ústa, aby sme našli správne slová v správny čas. EFATA!
Nepočujúci a zajakavý neprišiel k Ježišovi sám. Možno ani nevedel, že tam je, možno o Ježišovi vôbec veľa nevedel – nedopočul sa. Priviedli a prosili za neho. Keby chceli zostať čistí – minimálne od námahy, rizika, či odmietnutia – uzdravenia by sa nedočkal.
Aby sme my zostali nenakazení – čistí, stačí zakryť si uši pred tým, čo hovoria druhí – proti Rómom, utečencom, keď ohovárajú susedov, ubližujú slovom. Stačí sa pridať k tým, ktorí sa nepridajú, ale mlčia.
Ježiš nám otvára uši, srdcia i mysle pre druhých… Sme uzdravovaní k tomu, aby sme druhým načúvali, aby sme sa im učili rozumieť. Aby sme mohli byť ich ušami a ústami, keď onemeli bolesťou, nespravodlivosťou, krivdou, hrôzou, chorobou…až kým nebudú schopní počúvať a hovoriť zas oni sami.
„Efata! Otvor sa!“ – to je Ježišov zámer pre náš život. – Božie baby nebude sedieť v kúte.
Baby nebude sedieť v kúte
Ako na vás pôsobí spôsob uzdravenia, ktorý Ježiš použil? Nepríjemne…? nehygienicky? Nič vhodné pre našu dobu covidu 19. Vyzerá to tiež zbytočne komplikovane. Okato.
To, že sa Ježiš chorého dotkol – na tom nie je nič výnimočné. To chceli aj tí, ktorí tohto človeka k Ježišovi priviedli – aby na neho položil ruku. Ale zmienka o sline…prečo? Sú aj jednoduchšie spôsoby aj hygienickejšie – Ježiš uzdravoval len slovom, či dotykom bez jeho vedomia…
Toto je jeden z mála prípadov, ktorý máme v evanjeliách zaznamenaný, ktorý hovorí o takomto abrakadabra spôsobe. Skoro by sme čakali, že Ježiš navarí zázračný lektvar alebo vytiahne čarovnú paličku… Ak Pán Ježiš nechcel konkurovať čarodejníkom – prečo tento spôsob uzdravenia?
Odpoveď nachádzame v začiatku tejto kapitoly. Zaznamenáva diskusiu, ktorú mal Ježiš s farizejmi. Vytýkali jeho učeníkom, že nedodržiavali predpisy Zákona o čistote. Učeníci sa neumývali, keď mali – preto boli nečistí.
Navyše vtedy všeobecne panoval názor, že nečistotou je aj zdravotné postihnutie, či choroba. Ľudia verili, že bola dôsledkom hriechu či už dotyčného alebo jeho/jej predkov.
Tento hendikepovaný človek dokonca ani nebol žid – to označuje geografický údaj – kraj Desaťmestia. Nečistého Ježiš uzdravil nečistým spôsobom – „slinou sa dotkol jazyka“. Nebál sa jeho nečistoty.
Čo sa nám zdá na sebe nečisté? Za čo sa hanbíme a je nám trápne?
Nech je to čokoľvek, Pána Ježiša to od nás neodradí. Ježiš sa nebojí našich neduhov, neštíti sa nás. Nie sme mu protivní. Nielen že neobchádza tých, ktorí na neho volajú – riskuje tak povediac nákazu. A žiadna oblasť nášho života mu nie je ľahostajná, či protivná. Ježiš nie je purista.
Uzdravenia Ježiša sa týkajú človeka ako takého – ako celku. Všetko, čo nás obmedzuje v plnom živote chce Ježiš odstrániť. Každé obmedzenie, či ho druhí vidia alebo nie. Bolesti minulosti, rany na duši, podraz, zjavná alebo nenápadná krádež, odopreté dedičstvo, nedostatok lásky, nezáujem o to, čo povieme, čo zažívame…
Boli sme stvorení pre plný život. Spoločenstvo s Bohom aj s ľuďmi k nemu patrí. A komunikácia tiež. Čo nasledovalo po stvorení ľudí? – „A povedal im…“ oni odpovedali…rozprávali sa, počuli Božie volanie, jeden druhého.
Naša schopnosť formulovať myšlienky pomocou slov a vyjadriť ich pomocou reči patria k dobrému stvoreniu. Pán Boh komunikuje – oslovuje ľudí, ktorých stvoril. A z vlastnej skúsenosti poznáme moc slova. Aj toho ľudského.
Vieme komunikovať nielen o niečom (ako opravíme strechu), ale aj o tom, čo je v nás. Slovami dokážeme dať ostatným najavo – kým sme. Čo cítime. Čo si myslíme. Sme rôzni a práve schopnosť dať to najavo nielen činom, ale čin aj vysvetliť, je Boží dar. Jedineční a jedinečné sme práve tým, že hovoríme za seba. (dvojník)
Aké to asi bolo pre tohto človeka, ktorý zle rozprával a nepočul? Dianie okolo seba mal sprostredkované. Ak mali vôbec dosť trpezlivosti na to, aby to vysvetlili spôsobom, ktorému rozumel. Len si spomeňme na to, ako sme sa cudzincovi snažili tlmočiť. Alebo možno len porozprávať niekomu živú debatu. Vyberáme, čo sa nám zdá dôležité. Náš preklad sa podobá skôr interpretácií. Aj keď nechceme, predsa skresľujeme.
A súčasne, ľudia okolo sa mali možnosť dozvedieť len zlomok z toho, čo sa v ňom dialo. Ako často ho asi pustili k slovu? Voči ostatným počujúcim mal oklieštené možnosti svojho uplatnenia. A zrejme neraz čelil predsudkom okolia. Kto vie, či ešte sám seba počul…? Možno si pomaly odvykol brať vážne sám seba.
Ježiš povedal čosi ako – baby nebude sedieť v kúte – a uzdravil ho. Umožnil mu počuť seba aj druhých, aj Ježiša, a napokon aj ostatných.
Hoci sme stvorení pre komunikáciu, je to to, čo najčastejšie zlyháva. S tými najbližšími to zvládame najťažšie. Keď sme ranení, nahnevaní – to ide omnoho ľahšie a povieme zas veci, ktoré sme nemali… Niekedy by sme ich slová radšej nepočuli. Keď niekto trpí – ťažko hľadáme slová. Keď sa bojíme povedať odlišné, či nesúhlasné stanovisko – je to boj so sebou, s obavami, strachom….
Čo nám bráni počuť? Prehovoriť? Čo nám uniká, keď nepočujeme? Keď nemôžeme povedať, čo chceme? Čo potrebujeme? Počujeme ešte sami seba? Počujeme ešte svoj hlas uprostred požiadaviek druhých a ruchu okolia?
Pomodlime sa…
Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za to, že ťa naša nečistota neodháňa.
Ty vidíš naše obmedzenia – prosíme Ťa, uzdrav nás
Otvor naše uši, aby sme počúvali aj svoj hlas. Aby sme boli pozorní, keď ťa začujeme v našom srdci.
A daj, aby sme nezadupávali to, čo si nám vložil do duše – naše potreby a sny, aj túžbu po kráse, ktorú si stvoril.
Daj, aby sme druhých neprekrikovali. Aby sme mali trpezlivosť čakať, kým povedia, čo chcú.
Prosíme, aby sme mali vieru aj odvahu prinášať ľudí k pomoci – k Tebe aj k ľuďom, ktorí ich pozdvihnú.
Uč nás komunikovať v láske… a pomáhať druhým, aby si našli svoj hlas a aby ich bolo počuť.
Modlíme sa za tých, ktorí stratili slová zo strachu, od bolesti, zo sklamania, vyčerpania…
Ty vidíš aj naše choroby…dávame do Tvojich rúk aj tie…polož na nás svoju ruku…
V tichej chvíli sa ponorme do Božej blízkosti, povedzme mu svoje myšlienky a prosby
…
Otče nebeský, do Tvojich láskavých rúk odovzdávame všetkých a všetko, za čo sa modlíme.
Otče náš…
Požehnanie…