Michaela Kušnieriková: Kázeň Netrpezliví anjeli

Michaela Kušnieriková

Často znejú v spoločnosti aj v cirkvi výzvy – musíme byť trpezliví. S druhými. S ich predstavami, potrebami. Musíme nechať čas na to, aby spracovali, čo sa deje. Dokonca musíme počkať, kým ich prejde ich nepochopenie. Alebo pokiaľ oni neprestanú hĺbať a uvažovať, modliť sa. Pokiaľ sa neprestanú uprene pozerať do neba. A ak by sme to spočinutie, to spracúvanie narušili, tlačíme. Chceme priveľa. Pán Boh nám dáva kopec času, či odpovedáme na jeho volanie. Nenúti nás. A preto my nemáme poháňať druhých….

No niekedy sú aj anjeli netrpezliví. Niekedy, tak povediac, nebo počká. Je čas rozjímať, premýšľať, vstrebávať, no aj čas ísť. Nestáť. Nemáme udivene, či zbožne hľadieť do neba. Ale uprene hľadieť okolo seba. Vnímať to, čo od nás druhí potrebujú. A možno inak, čo potrebuje svet, do ktorého sme poslaní. Aby sme boli svedkami Ježiša. Aj za cenu, že to nevyzerá zbožne, či dokonca správne.

Asi nemôžeme mať úplnú istotu na každom kroku. Ak je nejaké kritérium istoty, je to láska k Bohu a k druhým. Nie strach z Boha. Ale láska k Bohu. Nie strach z karmy. Nie abstraktné kritérium toho, čo má byť správne a čo nie. Vlastniť istotu správnosti je lákavé.

Strach z toho, že spravíme chybu prichádza. No Ježiš nezveril svoje posolstvo dokonalým bytostiam. Ale nám. Vedel to. Veď nás pozná. Napriek tomu nám dôveruje. A v neistote toho, čo presne spraviť a kedy, nám posiela anjelov – proste nestoj. Hovor, ži, moju lásku, pre niektorých čudnú, nekonvenčnú, ale nebeskú.

Netrpezliví anjeli

Niekedy stagnujeme. Zotrvávame v okamihu, ktorý už dávno prešiel. Hľadíme na to úžasné, či zarmucujúce. Na lúčenia. Zmeny. Konce. Čo teraz? Hľadíme na to, čo bolo. Čo strácame. A stojíme.

Teraz čo? Zas do práce? Do školy? Po takej dlhej dobe? Zas začať inú rutinu? Vrátiť sa k starej? To sa dá? A chcem ju? Hľadím na to, čo odchádza… Hľadím na tých, čo odchádzajú…

Hľadíme, čo alebo koho nám zošle nebo, aby sme videli znamenie, aby sme vedeli – čo teraz?

Učeníci stále len odprevádzali vznášajúceho sa Ježiša pohľadom. A anjeli hneď – „čo stojíte a hľadíte do neba?“ Nedajú učeníkom vydýchnuť. Či nadýchnuť sa. Čo majú robiť?

Anjeli nedodržali etiketu – prepáčte, že rušíme v tejto významnej chvíli. Rozumieme, že prežívate závažný okamih. Nič také. Žiadna empatia. Prečo? To sa v pokoji nemohli ani dopozerať? Netrpezliví anjeli…

Za posledných niekoľko týždňov toho mali učeníci za sebou celkom dosť. Videli svojho učiteľa zomrieť, pochovali ho, videli ho vzkrieseného a teraz im zmizol pred očami. Potrebovali to vstrebať…

No anjeli nedávajú výzvu na zotrvajte v okamihu. Precíťte túto chvíľu. Nechajte sa preniknúť týmto momentom. Neprichádza výzva k rozjímaniu. K tichej meditácii. K spočinutiu v danej chvíli. Anjeli neprichádzajú, aby si užili piknik nanebovstúpenia v tieni olivovníkov. Aby hlboko prežili danú chvíľu. Aby sa ich dotkla akosi podstatnejšie.

„Tento Ježiš, ktorý vám bol vzatý do neba, príde zase tak, ako ste Ho videli odchádzať do neba.“ Nie je to skôr dôvod pozerať do neba a čakať, kým sa nevráti? Ježiš mohol do neba len nakuknúť. Vyskúšať si, ako sa mu sedí na pravici Otca. Či mu vyhovuje kreslo, trón, sedačka a zas prísť na zem. Nevedeli, či sa nevráti o chvíľu. Mali zostať v Jeruzaleme. Prečo by nemohli prijať zasľúbenie Otcovo na tom mieste? Pod oblakom, ktorý bol Ježišovým výťahom do neba?

Nemohli, pretože mali byť svedkami Ježiša. A aby boli svedkami, museli sa pohnúť z miesta. Nasledovali ho 3 roky. Kto im teraz povie, čo majú robiť? Už nebudú mať nebeskú istotu. Kam ísť, s kým stolovať, s kým sa dať pri studni do reči, kedy koho ako uzdraviť. Nebude tam Boží Syn osobne, aby im to povedal, aby ich poučil. Navigoval. Už ich Ježiš nezahriakne – nech hodia kameňom, ak sú bez hriechu. Nebude to učiteľ, kto im bude vykladať Písma. Bude kopec učiteľov, kopec možností. S Ježišovým vstúpením zostupuje na učeníkov veľa neistoty.

Čo robiť? Kedy? Kam ísť? Budú to musieť spraviť a rozpoznať sami. S pomocou Ducha Svätého, ale sami. Videli, počuli, ako Ježiš žil Božiu lásku k svetu. Teraz to je na nich. Ľudia vidia, počujú, stretávajú jeho učeníkov a dnes nás. Nám zveril svoju misiu.

Spoločenstvo jeho nasledovníkov je Kristove telo. Ľudské, ranené, nedokonalé…ale iné tu nie je. Hmatateľné svedectvo o ňom majú dať tí, ktorí v neho uverili.

Božia dôvera k nim a k nám je udivujúca. Jeden zaprel, všetci sa rozpŕchli, všetci sa zľakli, zamkli, jeden neveril, nikto z nich neveril svedectvu žien o Vzkriesenom. Apoštoli a apoštolky. Svedectvo, stelesňovanie Ježiša zostáva na nich. Zostáva na nás. Pán Boh nám toto poslanie zveruje – dáva nám dôveru.

Neviem, čo máme za sebou my. Možno za posledných niekoľko hodín, týždňov. Koľko zlyhaní, nepochopení, prešľapov. Korona, či pred-korona konflikty. Paralýza. Ale Pán Boh nám napriek tomu zveruje príbeh a činy svojho syna.

Ako sa to svedčenie robí? Nepozerá sa späť – na našu minulosť. A podľa netrpezlivých anjelov – nestojí sa a nehľadí sa ani do neba. S pohľadom upretým nahor sa ťažko kráča. Človek sa potkne. Niekoho potkne. Niečo zhodí. Niekoho zvalcuje. Lebo uprene hľadíme do neba…nevidíme si pod nohy. Ignorujeme veci, ľudí naokolo. Ignorujeme zem, aby sme videli nebo. Neistota toho – čo teraz? Ako mám žiť? Ako svedčiť? – Majú o ňom hovoriť, byť milosrdní ako on.

Ježiš príde zas. Dobrá správa od netrpezlivých anjelov. No dovtedy sme bez neho. Duch Svätý, ktorý príde, napovie im, čo robiť. Ale nie je to také jednoduché ako vnímať človeka Ježiša. A je možné, že nie je vždy čas všetko uvážiť. Vstrebávať. Trpezlivo si zvykať na nové.

Otče nebeský,

Ďakujeme Ti za to, že smrť Tvojho Syna nebola posledným slovom. Ďakujeme Ti za to, že šiel k Tebe, aby nám pripravila miesto. Aby sme mohli žiť a napokon spočinúť v Božej náruči.

Ďakujeme Ti za dôveru, ktorú do nás vkladáš. Že máme a môžeme žiť ako Tvoj syn a zvestovať Tvoju lásku.

Daj, nech vidíme anjelov, ktorí nás upriamujú z neba na zem.

Nech odoláme pokušeniu podmieňovať svoje konanie pre druhých istotou toho, že si ťa nepohneváme. Odpusť, keď svoje konanie chceme vopred ospravedlniť istotou toho, že to je predsa správne.

Daj, aby sme pri hľadení do neba neubližovali druhým, či sebe. Aby sme v snahe dovidieť nad oblaky nepošliapali to, čo je vzácne pre teba.

Vo chvíli ticha predostrime Bohu svoje myšlienky, obavy, prosby i nádeje…

….

Nebeský Otče, do Tvojich rúk porúčame všetkých a všetko, čo nám leží na srdci, lebo verím, že Tvoje ruky sú hojivé a prijímajúce.

Otče náš…

Sláva…

Prijmite požehnanie…