1. pôstna nedeľa, 9. 3. 2014, Veľký kostol
„Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky, neznášam vôňu vašich zhromaždení. Keď mi prinášate spaľované obete, vo vašich daroch nemám záľubu, na obete spoločenstva z vašich tučných zvierat sa nepozriem. Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf! Ale nech sa právo valí ako vody a spravodlivosť ako stály potok!“
Text: Ámos, 5,21-24
Milí bratia a sestry, vážení priatelia,
kostol je pre nás miestom, kde sa stretávame s Bohom, aj jedni s druhými.
Aj dnes sme sem prišli s očakávaniami, s najlepšími úmyslami a prianím, aby sa posilnila naša viera, aby sme mali kde čerpať silu, radosť a zmysel pre svoj život, svoju námahu. Sme presvedčení, že s takouto motiváciou musí byť Pán Boh spokojný, to sa mu určite páči.
Sú však biblické texty, ktoré nás v tomto zjednodušenom pohľade vyrušujú. Prečítaný text z knihy proroka Ámosa nás vedie ku konfrontácii s Božou nepokojnosťou. Vyjadrenia: nenávidím, zavrhujem, neznášam, nepozriem sa, nechcem počuť sú jasným prejavom odmietnutia uhladených, ale formálnych bohoslužieb.
A Boh prostredníctvom človeka tlmočí: Už ste prekročili hranicu. Zbožnosť, ktorou len prikrývate svoje špinavé úmysly, sa mi protiví. Vy ani neslúžite Bohu, ospravedlňujete len svoju samoľúbosti.
Ako tu môžete len tak sedieť, kým pred bránami môjho domu zúri neprávosť? Všade okolo vás sa šliape po ľudských právach a Vy sa tu tvárite, že sa Vás to netýka a spievate prázdne frázy?
Radšej sa starajte o to, aby každý mohol prísť k svojmu právu. Vaša zbožnosť nenahradí vaše nasadenie za spravodlivosť.
Vaša bohoslužba nemá zmysel, lebo jej pôsobenie vo vás sa stráca hneď ako vyjdete z kostola. Tu vo vnútri sa sústreďujete na zbožné vyznania úst – ale tam, kde žijete, zúri nespravodlivosť, tam sa ľuďom krivdí, nemajú prístup k najzákladnejším veciam! Ak ich ignorujete, vaše modlitby znejú ako výsmech. Hľadáte moju blízkosť a znášate toľko odcudzení, hľadáte moju lásku a nebránite šíreniu lží a zla? Moji milí, takto to nepôjde.
Dokážeme si takéto Božie slovo, bratia a sestry pripustiť – my, veriaci ľudia? Zvládneme ho uniesť?
Nie, to nie je prorokova agresia, je to jeho zúfanie.
Varuje pred tým, aby sme uverili, že nič nezmôžeme, že sme tým, ktorí si medzi nami uzurpujú moc a bohatstvo, vystavení napospas. Varuje nás pred tým, aby sme len bezmocne a so strachom prizerali, ako úspechy, vplyv, kontá a sebavedomie mocných rastie na úkor slabých a bezbranných. To Boh nebude znášať. To nám spočíta.
Nestačí, ak chodíme do kostola preto, aby sme čo najlepšie v tejto dravej dobe a spoločnosti prežili my sami.
Na našich rozhodnutiach, ktoré konáme v osobnom živote, v živote našich rodín, ale aj v širšom kontexte cirkvi a celej spoločnosti je vidieť, či Božie slovo, viera s nami niečo robí, či v nás niečo pohne a mení. Záleží na tom, čomu hovoríme áno a čomu nie.
Vždy sme postavení pred rozhodnutia, ktoré majú vážny dosah.
V našej krajine stojíme teraz pred dôležitým rozhodnutím v prezidentských voľbách. Celý svet s napätím očakáva, kam povedie konflikt na Ukrajine. Existuje množstvo ďalších krajín, kde sú celé národy – a samozrejme aj jednotlivci stále v područí silných… naozaj nemohúci.
Je málo, ak v takýchto výzvach očakávame prejav Božej všemohúcnosti. Okrem našich bohoslužieb a modlitieb by malo z našich slov, ale predovšetkým postojov vyplynúť, za čo sa zasadzujeme.
Východisko, cesta k zmene je len v pokání, v tom, že si pripustíme, že aj my sme množstvo biedy zapríčinili – priamo ale predovšetkým nepriamo. Prorok hovorí aj o nás. Aj my sme tí, ktorí sa skrývame za slová, modlitby a vieru v Boha, ktorý pracuje namiesto nás. Nikto z nás nie je odolný voči pretvárke, týka sa nás všetkých.
Zaujímať sa o to, čo sa deje, voliť a vyjadrovať sa nie je naše právo. Je to naša povinnosť. A zodpovednosť. Voči Bohu aj voči človeku.
Ak to neurobíme, nebude mať kto postaviť násilníkom hranicu, nebude toho, kto by im dal vedieť, že zašli priďaleko. Náš Boh očakáva, že budeme mať múdrosť a odvahu pomenovať korupciu, násilie a špekulácie. Očakáva, že sa ohradíme rastúcemu tlaku na výkon, voči nezmyselným obvineniam a zastaneme sa tých, ktorí sú odstránení neprávom.
Vtedy bude naša bohoslužba a viera dôveryhodná, keď bude človeku a svetu prinášať úžitok. Požehnanie. Boží záujem a lásku.
Anna Polcková
„Spievajte Hospodinovi novú pieseň! Lebo vykonal divné veci: pravica Jeho pomohla Mu, i Jeho sväté rameno. Hospodin svoju spásu oznámil, zjavil svoju spravodlivosť očiam národov. Rozpomenul sa na svoju milosť, na vernosť k domu Izraela; všetky končiny zeme videli spásu nášho Boha. Zvučne plesaj Hospodinovi celá zem! Prepuknite v jasot, plesajte a hrajte! Hrajte Hospodinovi na citare, na citare za hlasného spevu! Trúbami, hučaním rohov pred Kráľom-Hospodinom zvučne plesajte! Nech hučí more i to, čo ho napĺňa, svet i tí, čo na ňom bývajú! Rukami tlieskajte, rieky, vrchy plesajte vospolok pred Hospodinom; lebo prichádza súdiť zem. Svet bude súdiť v spravodlivosti, národy v úprimnosti.“
Text: Žalm 98
BYŤ NOVÝMI ĽUĎMI, SCHOPNÝMI SPIEVAŤ NOVÚ PIESEŇ…
Prvé slová 98 žalmu hovoria: „Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné.“ Do tejto oslavy Pána, sú pozvaní všetci: „Na chválu Božiu jasaj, celá zem; plesajte, radujte sa a hrajte. Hrajte Pánovi na citare, na citare a na harfe zunivej. Za hlaholu trúb a poľníc jasajte pred tvárou Kráľa a Pána.” (Ž 98,4-6) Žalmista teda pozýva všetkých, aby sa svojim spevom a hudobnými nástrojmi zapojili do oslavy Pána, aby aj týmto spôsobom sprítomnili udalosti, ktoré dobrý a verný Boh vykonal v ich dejinách. Môžeme si všimnúť, že spev a hudba v kontexte tohto žalmu nezohrávajú iba estetickú úlohu, ale sú rozpomienkou – sprítomnením všetkých tých udalostí, cez ktoré sa Božie pôsobenie stalo zjavným a viditeľným v živote vyvoleného národa.
Slová 98. žalmu môžu byť však výzvou aj pre nás a môžu vniesť určitý rozmer pohľadu aj pre naše vnímanie spevu a hudby. Rok 2014 je vo vašom zbore vyhlásený za ROK HUDBY. Vo svetle 98. žalmu aj my – cez spev a hudbu – môžeme rozpoznávať znaky Božieho pôsobenia v dejinách nášho života. Hudba je nepochybne veľkým darom, ktorý však poukazuje aj na nevtieravú a láskavú prítomnosť jej Darcu, ktorý je Prameňom krásy. Ak 98. žalm vyzýva všetkých, aby si – aj cez spev a hudbu – uvedomili aktívnu Pánovu prítomnosť v živote národa, tak potom hudba v tomto chráme môže byť znakom neustáleho sprítomňovania si tých darov, cez ktoré Boh vstupuje do života každého z nás.
98. žalm hovorí, aby sme Pánovi spievali “novú pieseň”. Aká však má byť táto “nová pieseň”? V čom má spočívať jej “novosť”? Na túto otázku čiastočne odpovedal sv. Augustín, ktorého dobre poznal aj Martin Luther. Sv. Augustín hovorí, že “iba ten, kto miluje nový život, ten vie spievať novú pieseň”. Podľa neho, nový človek, nová pieseň a nová zmluva patria do jedného kráľovstva; a tak iba nový človek môže spievať novú pieseň. Augustín potom kladie otázku, na ktorú si vzápätí aj odpovedá: “Chcete chváliť Boha? Buďte tým, čo hovoríte. Ste jeho chválou, ak dobre žijete.”
Pane, nauč nás stávať sa tvojou chválou. Ty nás v tomto pôstnom období pozývaš k tomu, aby sme zmenili svoje zmýšľanie, aby sme sa stávali novými ľuďmi, ľuďmi ktorí budú vedieť spievať „novú pieseň“ najmä svojim životom. Očisť naše srdcia, aby sme správne rozoznávali pravdu od lži, najmä v tomto rozhodujúcom období pre našu vlasť… Obnov naše vzťahy, posilni našu vieru, vlej do našich sŕdc nádej a zapáľ v nás lásku, aby sme cez novosť nášho života mohli byť pravdivými svedkami tvojej dobroty a lásky. Amen.
Vlastimil Dufka SJ
„I riekol Ježiš Židom, ktorí uverili: Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. Odpovedali Mu: Potomstvo Abrahámovo sme a nikdy sme neslúžili nikomu; akože teda hovoríš: Budete vyslobodení? Odpovedal im Ježiš: Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. Otrok však nezostáva v dome naveky; syn zostáva naveky. Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“
Text: Ján 8,31-36
ŽIVOT V PRAVDE
To Ježišovo, biblické: „Ja som pravda, Pravda vás oslobodí…“ sme my, unavené a sklamané deti osvietenstva zdedili viac ako Pravdu, ktorú máme v hlave. My máme pravdu. My máme plnosť pravdy. Po celé stáročia sme diskutovali, argumentovali logikou, Písmom, bojovali, hádali sa, posmievali, podozrievali, urážali, lebo My sme mali pravdu.
Túto pravdu sme zdedili, naši predkovia za ňu trpeli, bojovali, umierali. Dnes ju vlastníme asi ako drahý šperk na veľmi chudobnom trhu.
Moja generácia a aj vy, mladí, už máme skúsenosť, že tento spôsob presadzovania pravdy zdedil sekulárny svet. My máme pravdu. My poznáme cestu. My vieme ako oslobodiť človeka, ľudstvo. V mene týchto právd v minulom storočí umierali milióny nevinných sfanatizovaných aj nevinných ľudí. /Pripomíname si 100 rokov od začiatku Prvej svetovej vojny/. Na Východe i na Západe, na zemi na mori aj vo vzduchu sa vraždili ľudia a ničili obrovské hodnoty. Veľké vojny bielych mužov. V mene právd bez Boha, poloprávd, ktoré sa ukázali ako utópie.
My, čo sme len s Božou milosťou prežili, musíme vyvodiť dôsledky z tohto spôsobu myslenia. To centrálne v našom myslení je Boh. Ten je Pravda láskavá, milujúca, odpúšťajúca. Láska samotná. Pravda bez lásky môže byť krutá.
Naša revízia spočíva hlavne:
Všetkým odpustiť, pre Božie milosrdenstvo.
1. Učiť sa od svedkov viery, ktorých hlas ešte neutíchol a krv ešte nevyschla. Od obetí holokaustu, koncentrákov, gulagov, väzníc .Centrálne mená sú tu: Adolf Delph, Albert Schweitzer, Exupéry, Matka Tereza, Edit Stein, popravení za vieru, politickí väzni, prenasledovaní teológovia oslobodenia…
2. Musíš sa znova narodiť. Pravdu chápať Ježišovsky. Spojenú s cestou a životom. Oslobodenú od balastu filozofických abstrakcií. Aby Božia pravda bola v našich srdciach, v našom každodennom živote. V nasledovaní. V hľadaní spoločného dobra. V zápase o spravodlivejší svet.
Potom už budeme spolupracovníci, spolupútnici, spoluhráči. Spoluzodpovední. Z nedávnej minulosti máme skúsenosť, ako sme sa z rozličných kresťanských tradícií dokázali zjednotiť, chrániť ohrozené, obetovať sa za to, čo nám bolo posvätné, spolu trpieť, spolu sa modliť a spolu sa nádejať.
Toto zasiate zrno prináša úrodu aj v našom každodennom rodinnom, kultúrnom, spoločenskom aj v politickom živote. Cítim sa ako ten biblický Simeon. Moje oči videli a moje ruky sa denne dotýkajú. V takto chápanej pravde je jediná budúcnosť a záchrana sveta. Sme na dobrej ceste.
Anton Srholec