Večerné Služby Božie, 17.8.2014

František Ábel
Večerné služby Božie — 9. nedeľa po Svätej Trojici (17. 8. 2014, Malý kostol)
Text: Ž 25, 1 – 10
K Tebe, Hospodine, pozdvihujem svoju dušu, Bože môj, v Teba dúfam: nech nevyjdem na hanbu, nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou. Nevyjde na hanbu nik z tých, čo očakávajú Teba; na hanbu vyjdú tí, ktorí sú neverní bez príčiny. Ó Hospodine, daj mi poznať svoje cesty, vyuč ma svojim chodníkom! Vo svojej pravde veď a vyučuj ma, lebo Ty si Boh mojej spásy, na Teba dennodenne očakávam. Ó Hospodine, pamätaj na svoje zľutovanie, na svoju milosť; lebo tie sú od vekov. Na hriechy mojej mladosti a na poklesky moje nespomínaj, pamätaj na mňa podľa svojej milosti, pre svoju dobrotu, ó Hospodine. Hospodin je dobrý a spravodlivý, a preto ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie podľa práva, pokorných vyučuje svojej ceste. Všetky chodníky Hospodinove sú milosť a vernosť pre tých, ktorí zachovávajú Jeho zmluvu a Jeho svedectvá.

Bratia a sestry.
Život v Kristovi, v posvätení, so všetkým, čo to znamená, je dôležitou témou obdobia nedieľ po Svätej trojici. Vytvára sa tým elipsa, ktorej množina všetkých aktivít má byť sústredená na dva základné ciele: intenzívne skúmanie vlastného života a rovnako intenzívne uvažovanie nad novými možnosťami, ktoré Boh veriacim ponúka v Ježišovi Kristovi, vrátane ich dôsledkov. Oba uvedené ciele tak majú určovať charakter celého tohto obdobia, pričom jeho vrcholom má byť ovocie pokánia, nová kvalita života pred Bohom a ľuďmi, v spoločenstve ktorých žijeme. Je to každodenný zápas, ktorý môže byť úspešný len do tej miery, do akej si uvedomujeme našu závislosť na Bohu, na jeho milosti, ale rovnako aj našu vzájomnú závislosť a s ňou aj zodpovednosť za život spoločenstva, ktorého sme súčasťou.
Medzi očakávaným stavom a realitou je však často rozdiel. Vieme, čo by sme mali robiť, vieme ako by sme mali žiť, vieme toho skutočne veľa, často však máme problém toto poznanie premeniť na konkrétne činy. Vznešené a ušľachtilé ciele nám akosi unikajú v každodennej rutine stereotypov v spoločnosti, ktorá nás formuje na svoj obraz a stále viac sa nás pokúša vytlačiť z cesty putujúceho Božieho ľudu na rôzne vedľajšie slepé cesty, kde vládnu iné pravidlá, diametrálne odlišné od princípov kráľovstva Božieho. Áno, nemožno zovšeobecňovať, to je pravda. Avšak treba povedať, že odhodlanie veriacich meniť seba i život v spoločnosti práve na obraz Božieho kráľovstva, sa akosi stále viac vytráca.
Medzi veriacimi kresťanmi už nie je núdza stretnúť takých, ktorí majú, takpovediac, všetkého po krk, sú unavení, vyhorení, sklamaní a slová o viere a svätosti im pripadajú len ako úbohé klišé v lacnej divadelnej fraške s názvom život. Chcú mať od všetkého a od každého pokoj. Každodenne sa budia do nového dňa s túžbou dokázať len prežiť bez ujmy a potom večer, v tom zdanlivom bezpečí a pokoji niekoľkých desiatok metrov štvorcových, zväčša hypotékou zaťažených príbytkov, túžia opäť, aspoň na chvíľku podľahnúť ilúzii šťastia, nechať sa uspávať predstavami o dokonalom, spravodlivom svete a napokon sa nechať premôcť spánkom, tou vytúženou chvíľou sladkého nevedomia.
Uznajme bratia a sestry, nie je jednoduché žiť v takomto svete. Ak je to skutočne tak, prečo vôbec hovoríme o posväcovaní života? Prečo je to dôležité? Čo to vlastne znamená posväcovať svoj život? Slová 25. žalmu nám pomáhajú nachádzať na tieto otázky odpovede, ak aj nie úplne uspokojivé, predsa len nám môžu pomôcť uvedomiť si stále prítomný rozdiel medzi očakávaným stavom a skutočnosťou v ktorej žijeme, medzi Božou vôľou a jej sústavným prispôsobovaním našej vlastnej vôli, medzi živou a mŕtvou vierou. Samotná skutočnosť, že súčasťou Písma svätého je aj kniha žalmov svedčí o zásadnom rozdiele medzi chápaním viery v Boha v biblickom Izraeli a v okolitých starovekých národoch. To, prečo sa žalmista dovoláva, takpovediac neustálej duchovnej audiencie u svojho Boha má základ v tom, že Boha a Jeho svätú vôľu hľadá a snaží sa ju reflektovať v reálnom živote, v udalostiach v čase a priestore, v ktorom žili jeho predkovia a v ktorom žije teraz on sám, a pokiaľ ide o budúcnosť, tú necháva stále otvorenú pre Boha a Jeho konanie, dôveruje mu. Jeho viera nie je motivovaná abstraktnými rozpravami a snahou interpretovať božstvo, ale životom ľudského spoločenstva, v ktorom sa má Božia svätá vôľa zjaviť a stať sa jeho trvalou súčasťou.
Z literárneho hľadiska patrí 25. žalm do kategórie žalospevov jednotlivcov. V tomto prípade však je zrejmé, že žalmista tu zastupuje širšie spoločenstvo veriacich. Básnickú formu hebrejského textu tohto žalmu určujú abecedné začiatky jednotlivých veršov. Tým dostáva žalm síce myšlienkovo rozkúskovanú, zároveň však kompaktnú podobu, podobne, ako je tomu v reálnom živote s množstvom samostatných udalostí, ktoré sa niekedy opakujú, inokedy sú úplne odlišné, no napokon vytvárajú zmysluplný celok. Aj tento žalm reflektuje totalitu života a opisuje život taký, aký skutočne je, plný paradoxov, dvojznačností a množstva otázok, avšak vždy a stále je to život v Božej proveniencii. Žalm bol s najväčšou pravdepodobnosťou súčasťou náboženského kultu pri novoročnej slávnostnej liturgii sviatku obnovenia zmluvy, keď zhromaždený ľud oslavoval Hospodinov príchod a kráľ zástupne trpel za svoj ľud, obťažený jeho hriechmi, ktoré pokorne vyznal a prosil o ich odpustenie.
K Tebe, Hospodine, pozdvihujem svoju dušu, Bože môj, v Teba dúfam: nech nevyjdem na hanbu, nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou. Nevyjde na hanbu nik z tých, čo očakávajú Teba; na hanbu vyjdú tí, ktorí sú neverní bez príčiny.
Žalm začína vyznaním hriechov, prosbami o odpustenie a vyznaním oddanosti Hospodinovi. Slová o nepriateľoch reflektujú realitu skúseností Božieho ľudu v minulosti, ale aj v prítomnosti. Život veriacich totiž je a stále ostáva neustálym zápasom o Boha a Jeho spravodlivosť v tomto svete. Žalmistove tvrdé slová na adresu protivníkov však nie sú len prejavom ľudskej pomstychtivosti. Žalmista totiž stojí na Božej strane, podobne ako kráľ, aj on reprezentuje Boha a Jeho spravodlivosť tu na zemi. Preto tí, ktorí sa proti nemu stavajú, stoja na strane Božej opozície. Z hľadiska Novej zmluvy to vyjadruje protiklad Krista a Antikrista. Nejde totiž o človeka, ale o Boha. V novom veku bude „Boh všetko vo všetkom“, píše apoštol Pavol (1 K 15, 28), tam už nebude viac miesto pre zlo, hriech. Tak aj táto novoročná liturgia, ako prísľub nového veku, vyjadrovala symbolicky zúčtovanie so všetkým, čo by narušovalo nový život a tým i konečné naplnenie Božej vôle v tomto svete.
Oproti posmechu protivníkov však žalmista kladie neutíchajúcu dôveru v Hospodina a istotu, že každý, kto ostane Bohu verný, napokon „nebude zahanbený“. Žalmista však rovnako dobre vie, že to sa naplní iba vtedy, ak pôjde vytrvalo Hospodinovou cestou. Žalmista preto prosí predovšetkým o to, aby mu Hospodin svoju cestu ukázal a viedol ho po nej.
Ó Hospodine, daj mi poznať svoje cesty, vyuč ma svojim chodníkom! Vo svojej pravde veď a vyučuj ma, lebo Ty si Boh mojej spásy, na Teba dennodenne očakávam. Ó Hospodine, pamätaj na svoje zľutovanie, na svoju milosť; lebo tie sú od vekov.
Cesta s Bohom nie je jednoduchá, ani rovná a uhladená, je kľukatá a vedie i súžením, dokonca aj „temným údolím smrti“. To všetko je súčasťou života v tomto svete. Zotrvať na tejto ceste preto môže iba ten, kto sa úplne oddal Bohu, kto sa nespolieha na svoje vlastné sily a odvahu, kto nestavia do popredia seba a nevytrubuje donekonečna o svojich prednostiach a úspechoch. Bezvýhradne dôverovať Hospodinovi a zotrvať na jeho ceste dokáže len ten, kto žije v spoločenstve Božieho ľudu. Iba v skúsenosti Božieho ľudu je totiž možné overovať, že Božie milosrdenstvo a zľutovanie sú odveké, že Boh, do rúk ktorého sa človek vkladá, je Boh verný a privedie do cieľa každého, kto sa pre túto cestu rozhodne.
Všetko ostatné, to plané úsilie pokrytcov, to vyjde nazmar, patrí to totiž na inú cestu, ktorá je síce patrične urovnaná, avšak je slepá. Príchod na jej koniec ukáže človeku len smutnú realitu, stratu vzácneho času a nenaplnenie poslania, ktorým človeka poveril Boh. Tí, ktorí sa po nej rozhodli vydať, tí už dostali svoju odmenu. V ich túžbe po svetskej sláve podľahli ilúzii, že sú čímsi výnimoční a urobili viac ako ostatní. To všetko sú len mŕtve pomníky ľudskej túžby dosiahnuť nesmrteľnosť, avšak bez Boha. Čo s tým? Ničomu to neosoží, to všetko zhrdzavie, či zhorí ako slama a premení sa na prach.
Na hriechy mojej mladosti a na poklesky moje nespomínaj, pamätaj na mňa podľa svojej milosti, pre svoju dobrotu, ó Hospodine.
Žalmista si uvedomuje všetky tieto úskalia a hrozby, ktoré človeka sprevádzajú na ceste života. Preto prosí Hospodina o odpustenie a vymazanie hriechov mladosti. Nemá tým na mysli mladícke nerozvážnosti, či rôzne výstrelky sprevádzajúce dospievanie. Skôr tu ide o plné vedomie rozsahu a dôsledkov vzbury človeka proti Bohu, tej stále prítomnej túžby človeka byť ako Boh, so všetkými negatívnymi dôsledkami. Ak to človek pochopí, ak si to dokáže uvedomiť, pozná, že len Boh je ten, komu patrí sláva, česť, na ňom všetko závisí. Až vtedy sa človek stáva skutočne dospelým a preto úprimne a v pokore prosí Boha o zahladenie všetkých „hriechov mladosti“.
Hospodin je dobrý a spravodlivý, a preto ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie podľa práva, pokorných vyučuje svojej ceste. Všetky chodníky Hospodinove sú milosť a vernosť pre tých, ktorí zachovávajú Jeho zmluvu a Jeho svedectvá.
Žalmista vie, že Boh je spravodlivý a milostivý. Vyznáva preto túto radostnú zvesť v mene svojom, ale i v mene svojho ľudu. Je to doklad vďačnosti, že Hospodin sa vrátil k svojmu ľudu a odpustil mu „hriechy mladosti“. Len z plného odpustenia totiž môže vzísť nový život. Žalmista vie, že Boh obhajuje pokorných, len od neho možno očakávať pomoc, len v ňom má nádej, pretože základom Božieho rozhodovania a konania je milosť a vernosť zmluve. V závere sa preto žalmista dovoláva tejto zmluvy života, ktorú Hospodin uzavrel s Izraelom. Strážiť túto zmluvu znamená zachovávať pri živote ten najdôležitejší vzťah, vzťah medzi Hospodinom a jeho ľudom, medzi Bohom a človekom. A práve to tvorí základ pre posväcovanie života veriaceho ľudu.
Bratia a sestry. Slová 25. žalmu výstižne poukazujú aj na samotný význam Božieho diela v Ježišovi Kristovi. Aj my sme totiž súčasťou tejto Božej zmluvy. Veríme, že Boh v Ježišovom živote zreteľne poukázal na podstatu a cieľ života ľudského spoločenstva, žiť v permanentnom vedomí našej závislosti na Bohu, na Jeho milosti. K tomu patrí aj povinnosť participovať na Božej spravodlivosti v tomto svete, vždy a všade, za každých okolností. To zároveň ukazuje na našu vzájomnú závislosť, závislosť človeka na všetkom, čo je súčasťou Božieho stvoriteľského diela. Týmto spôsobom Ježišov život a jeho vlastný kríž nastavujú zrkadlo nášmu vlastnému „ja“. Ukazujú nám naše limity a obmedzenia, avšak zároveň aj perspektívu. Vedú nás ďalej, až za kríž k prázdnemu hrobu, ktorý je symbolom rehabilitácie života každého, kto ostane Bohu a jeho zmluve verný, kto zotrvá až do konca na ceste každodenného zápasu o posvätenie života. Nie útekom z reality, ani vytváraním si vlastného náboženského sveta, ale hľadaním Boha a jeho vôle v živote okolo nás, v ľuďoch, ktorí žijú s nami, či vedľa nás, v spoločnosti, ktorej sme súčasťou.
Posväcujme preto naše životy bratia a sestry stále a vytrvalo, každodenne. Majme na pamäti slová žalmistu a jeho pevnú vieru a nádej, že Boh naplní nádeje a očakávania každého, kto zachováva Jeho zmluvu a svoj život podriadi Jeho svätej vôli. Amen.