Večerné Služby Božie / 1. slávnosť vianočná (25. 12. 2014 — Malý kostol)
Text: 1 J 1, 1 – 4
Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli na vlastné oči, na čo sme pozerali a čoho sa nám dotýkali ruky, (o tom svedčíme, totiž) o Slove života. A ten život sa zjavil, my sme (Ho) videli, svedčíme (o Ňom) a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme (teda) videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom. Toto vám píšeme, aby naša radosť bola úplná.
Bratia a sestry.
Ak sa hlbšie zamyslíme nad príbehom narodenia nášho Spasiteľa, uvedomíme si, že najlepším spôsobom ako priblížiť a predovšetkým vysvetliť jeho zmysel a význam súčasnej generácii, zvlášť tým mladším a deťom, nie je zahrnúť ich množstvom materiálnych darov, ale v prvom rade kontextualizovať tento príbeh pre dnešok. Iba tak si možno v plnom rozsahu uvedomiť, že v tomto príbehu sa do popredia dostáva nie len tá romantická atmosféra betlehemského príbehu prežívaná v rodinnom kruhu okolo vianočného stromčeka, ale rovnako aj všetky deficity života každej ľudskej spoločnosti, ktoré vytvárajú medzi ľuďmi bariéry odcudzenia, vzájomnej nedôvery a neschopnosti žiť v spoločenstve, ktorého cieľom je dávať, deliť sa, pomáhať si a mať záujem jeden o druhého.
Človek, ktorý sa v tomto svete snaží žiť slušne, poctivo a spravodlivo, ten veľmi citlivo vníma jednak tie kladné, ale i záporné stránky života, to čo je požehnaním pre každého, ako napríklad empatia, láskavosť, tolerancia alebo dobročinnosť, no súčasne aj to, čo nám ubližuje a rozdeľuje nás, všetka závisť, nenávisť, nespravodlivosť, nedostatok slušnosti a úcty. Napriek tomu taký človek stále verí, že na tomto svete nie sme vôbec náhodou, a to, že si uvedomujeme svoju existenciu, že si kladieme takéto, či podobné otázky, to všetko má význam a zmysel, ktorý presahuje našu časnosť a obmedzené možnosti. V tejto viere ostáva aj napriek tomu, že on sám v takto rozpoltenom svete často, takpovediac ťahá za kratší koniec povrazu. Ak sa totiž nechce prispôsobiť väčšine, stáva sa neobľúbeným, pretože tých, ktorí sa prispôsobili poriadkom tohto sveta, tých to vyrušuje v slepote a hluchote zabehnutého stereotypu života. Avšak, len tak si človek dokáže zachovať charakter, čisté svedomie a predovšetkým svoju vieru, že život má byť zacielený na tie skutočné hodnoty, ktoré dokážu ľudstvo na tomto svete udržať v slobode rozhodovania sa pre dobro a pre život, aby nemuselo živoriť zotročené sebectvom a násilím tých mocných.
Aj keď sa takýto človek dostáva v súčasnej spoločnosti do úzadia, nejde o defenzívu. Naopak, týmto svojim postojom deklaruje, že ostáva verný tomu, o čom je presvedčený, že to má základ i cieľ priamo v Bohu. Verí, že len tak si možno zachovať charakter, čisté svedomie a raz dôjsť ku konečnému pokoju, v radosti naplnenia svojho poslania, ktoré dal Boh človeku už pri stvorení – žiť v spoločenstve tak, aby to čo najviac zodpovedalo Božiemu obrazu, na ktorý je stvorený.
O takomto pevnom postoji a presvedčení vydáva svedectvo aj Prvý list Jána, z ktorého sme čítali náš kázňový text. Jeho slová sú hlbokým vyznaním a súčasne i radostným svedectvom o naplnení Božích zasľúbení daných Izraelu, o evanjeliu, ktoré sa teraz zvestuje aj ostatným. Dlho očakávaný čas zásadnej zmeny v živote ľudského pokolenia napokon prišiel, v živote človeka, Ježiša Nazaretského, ktorý ako Kristus a Syn Boží sám stelesňuje Božie slovo v tomto svete. Tieto slová nám pripomínajú prvý verš prológu Jánovho evanjelia, kde sa píše: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo“. (J 1, 1) No sú rovnako aj reminiscenciou na samotný začiatok Biblie, kde v prvom verši knihy Genesis čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“. (Gn 1, 1) Ako vieme, Boh stvoril svet a všetko tvorstvo práve svojim Slovom. Ono je tvorivým elementom, ktoré život dáva, podporuje ho a rozvíja. V našom texte sa však píše ešte čosi viac. Pisateľ sa na tomto mieste prejavuje ako člen skupiny očitých svedkov toho, kto toto Božie slovo stelesňuje, Ježiša Krista, ktorý svojim vlastným životom definitívne potvrdil jeho relevantnosť a trvalú platnosť ako zásadné kritérium posudzovania a zhodnotenia kvality života v tomto svete.
Autor píše o očitom svedectve Ježišovho pozemského pôsobenia. Jeho tvrdenie je skutočné a pravdivé. Ak by nebolo pravdivé, čitatelia by to mohli spoznať a neverili by mu, jeho zvesť by tak stratila svoju silu. Toto svedectvo je mocné a zásadné. Vraví nám, že skutočný vzťah s Bohom možno mať a udržať si ho len prostredníctvom viery a života, ktorých kvalita zodpovedá práve tomuto kritériu, ktoré predstavuje život Ježiša Krista. Práve preto sa o Ježišovi v Jánovom evanjeliu píše, že on sám je cesta, pravda a život. Pisateľ chce na tomto mieste zdôrazniť, že kresťanské posolstvo je identické s Ježišom. Je personifikované v osobe Ježiša, ktorého bolo možno počuť, vidieť a ktorého sa dokonca mohli i dotknúť. On sám je „slovom života“.
Aj my, bratia a sestry, ktorí si dnes spoločne pripomíname narodenie nášho Spasiteľa, sa týmto spôsobom priznávame k všetkému, čo súvisí s Ježišovým životom, s tým, čo učil a konal, vždy v dokonalom súlade so svojou vierou v jediného Boha, aby vydal svedectvo pravde, to znamená svedectvo o Bohu a Jeho stvoriteľskom zámere.
Autor tohto listu sa chce podeliť o svoje svedectvo aj s ostatnými, aby aj oni mohli mať spoločenstvo s ním a tak mohli získať aj podiel na spoločenstve s Otcom a Synom. Pisateľ tu používa dôležitý výraz „koinónia“ (spoločenstvo). Toto slovo znamená doslovne „mať niečo spoločné“. Dve alebo viac osôb majú navzájom medzi sebou spoločenstvo, ak ich spája čosi konkrétne. Zo zvesti evanjelií napríklad vieme, že Jakub, Ján a Peter sa spoločne venovali rybolovu, teda mali spoločné povolanie (napr. Lk 5, 10). Apoštol Pavol však dáva tomuto pojmu hlbší význam. Označuje ním náboženské spoločenstvo veriacich v Božie dielo v Ježišovi Kristovi. Veriaci majú spoluúčasť na Božej milosti (F 1, 7), majú spoluúčasť s Ježišom Kristom (1 K 1, 9), ako i na duchovných daroch vo všeobecnosti (R 15, 27). Dôsledkom toho je, že spoločenstvo má dva aspekty. Je tu element participácie na nejakom duchovnom dare alebo na kresťanskej službe a element jednoty s ostatnými veriacimi.
Pisateľ listu chce týmito slovami čitateľom ozrejmiť obsah svojej zvesti. Ak ju akceptujú, môžu sa stať a aj zostať jeho spoločníkmi. Môžu byt spojení dohromady kresťanskou láskou, ktorá zjednocuje tých, ktorí majú spoločnú vieru v Ježiša Krista. Avšak toto spoločenstvo zahŕňa Otca a Syna. Myšlienka účasti na určitom spoločnom cieli sa tak prenáša do roviny jednoty s Bohom. A to je mimoriadne dôležité. Vo všetkom, čo súvisí so životom a dielom nášho Spasiteľa má čitateľ vidieť Boha a Jeho stvoriteľský zámer priviesť tvorstvo k dokonalej forme bytia v Božom kráľovstve.
Pisateľ tohto listu má srdce skutočného duchovného pastiera. Píše, že jeho radosť nemôže byť úplná dovtedy, pokiaľ všetci, za ktorých cíti zodpovednosť, nezažijú plnosť požehnania evanjelia. Treba však zdôrazniť, prečo píše práve týmto spôsobom, prečo používa práve tieto slová. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že adresátov oslovuje akoby neboli kresťanmi a chce, aby počuli jeho zvesť a mohli sa spolu s ním podieľať na kresťanskom spoločenstve. Neskôr sa však z listu dozvedáme, že čitatelia sú kresťanmi (5, 13). Zámerom pisateľa je preto čosi iné. Chce ich varovať, aby sa nenechali odviesť z pravej cesty kresťanskej viery. Niektorí totiž opustili túto vieru a o Ježišovi začali hovoriť len ako o božskej duchovnej moci. Popierali preto nielen jeho narodenie, ale aj jeho smrť na kríži. A čo je v tomto dôsledku najhoršie, reálny každodenný život kresťanského spoločenstva nebol viac pre nich dôležitý, pretože to hlavné bolo len osvojiť si poznanie a uveriť, že Ježiš je Boží Syn, to vraj stačí k spáse.
Apoštol sa preto právom obával, že vplyv týchto skupín mohol mať za následok, že aj ostatní veriaci mohli byť oklamaní a zvedení na nesprávnu cestu, čo by malo za následok ich oddelenie od toho pravého a skutočného spoločenstva v cirkvi, spoločenstva, ktoré priviedlo Boha a človeka do vzájomného duchovného spojenia. Práve preto kladie najväčší dôraz na očité svedectvo a osobnú skúsenosť s človekom Ježišom Nazaretským, ktorého počuli, videli a dokonca sa ho aj dotýkali. Svedectvo o tejto skúsenosti teraz prináša aj ostatným, aby sa aj oni stali súčasťou kresťanského spoločenstva.
Bratia a sestry, to, čo je v týchto slovách najdôležitejšie je práve dôraz na kresťanskú vieru, ktorá musí mať vždy, za každých okolností priamy vzťah k historickej osobe Ježiša Krista, k jeho životu a dielu. To všetko nevyhnutne vedie človeka k zodpovednosti za to, ako žije, pomáha mu poznať a pochopiť, aké negatívne dôsledky prináša iba verbálne vyznávanie viery v Boha, či Ježiša Krista, bez konkrétneho dopadu na jeho život a život ostatných. Práve preto je dôležité pravidelne si pripomínať narodenie nášho Pána, ako skutočnú udalosť, v reálnom čase a priestore.
Toto poznanie umožňuje aj nám, bratia a sestry, vedieť sa vždy a všade správne rozhodnúť ako konať, ako, koho a čo v živote nasledovať. Ten vzácny čas vianočný s radostným posolstvom o narodení Spasiteľa treba preto vnímať a prijať do svojho srdca a mysle vo vedomí oboch aspektov tejto udalosti. Slovo stalo sa telom. Boží Syn prišiel do tohto sveta v pokore a v chudobe, aby sme tým viac dokázali vnímať biedu a utrpenie tohto sveta, všetky jeho kontrasty a rozpory. To dobré je konfrontované s tým zlým, aby sme dokázali rozpoznať, čo je skutočne hodnotné, čo má trvalý význam, čo obohacuje a rozvíja život v tomto svete. Teoretický základ našej viery a náboženskej tradície, to slovo, o ktorom pravidelne čítame v Písme svätom, to všetko sa musí aj reálne prejaviť v živote každého z nás. O to dobré musíme aj my zápasiť. Vždy a všade.
Bratia a sestry. Apoštol zvestuje o večnom živote, ktorý bol u Otca a zjavil sa v živote a diele Ježiša Krista. Zvestuje o ňom aj nám, ktorí sme sa tu v tento vianočný podvečer zhromaždili. Toto radostné posolstvo má spôsobiť, aby aj naša radosť bola úplná. Majme teda úprimnú radosť z toho, čo pre nás Boh vykonal a čo pre nás stále koná. Ďakujme mu za Jeho milosť a požehnanie, ktoré prináša pokoj aj tomu nášmu spoločenstvu. Buďme však bdelí a zodpovedne pristupujme k životu okolo nás, vo vedomí, že táto Božia milosť predstavuje trvalý zápas Boha o človeka a jeho spásu. Je to milosť vykúpená krvou toho, ktorého pamiatku narodenia si dnes aj my pripomíname. Iba tak nám vianočné posolstvo umožní vojsť do pokoja večného, pripraveného všetkým, ktorí Boha skutočne milujú a v tejto láske dokážu aj žiť vo vzťahu k ostatným. Amen.