Text: Ján 5,1-16
Potom bol židovský sviatok a Ježiš išiel do Jeruzalema. V Jeruzaleme pri Ovčej bráne bolo jazero s hebrejským menom Betezda, s piatimi prístrešiami. Mnoho chorých ležalo v nich slepých, chromých, vychradnutých ktorí čakali, až sa voda pohne, lebo z času na čas anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu; a ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, ozdravel, nech ho akákoľvek choroba trápila. I bol tam človek tridsaťosem rokov chorý. Keď ho Ježiš videl ležať a poznal, že je už dlhší čas chorý; spýtal sa ho: Chceš byť zdravý? Odpovedal Mu chorý: Pane, nemám nikoho, kto by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; a dokiaľ sám prídem tam, vstúpi iný predo mnou. Povedal mu Ježiš: Vstaň, vezmi si lôžko a choď! Ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. A bola práve sobota. Židia teda povedali uzdravenému: Je sobota; nie ti je dovolené niesť lôžko. Ale on im odpovedal: Ten, ktorý ma uzdravil, povedal mi: Vezmi si lôžko a choď! Spýtali sa ho: Kto je ten človek, čo ti povedal: Vezmi a choď? Ale uzdravený nevedel, kto je to; lebo Ježiš sa nepozorovane vzdialil, keďže na tom mieste bol veľký zástup. Potom ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: Ajhľa, ozdravel si, nehreš viac, aby sa ti nestalo niečo horšieho. Vtedy odišiel ten človek a povedal Židom, že je to Ježiš, ktorý ho uzdravil. Preto Židia prenasledovali Ježiša a chceli Ho zabiť, že to urobil v sobotu
„Pane, nemám nikoho“ – táto veta je bolestivým konštatovaním nielen v strede jedného biblického príbehu. // Aj my ju počúvame, bratia a sestry, od tých, ktorí sa cítia bezradní, chorí, osamelí, nepovšimnutí.
Dozvedáme sa o človeku, ktorý je chorý 38 rokov. To je dosť. Jeho choroba asi neprejde. Je možné, že sa na začiatku búril, bojoval, zúril a robil všetko preto, aby ju odvrátil. NO potom – časom stratil všetku odvahu, všetku vieru, všetku nádej.
Vzdal sa. Rezignoval. Pomaly a potichu. Na čo má človek v takej situácii ešte čakať? Z jeho situácie neexistuje východisko.
Vo vyjadrení: „Pane, nemám nikoho“, sa ukrýva omnoho väčšia núdza ako bremeno choroby.
Stojí za ním osamelosť, ktorú choroba prináša. Nemá človeka –žiadnych priateľov, rodinu, kolegov. Nikoho, kto by sa o neho zaujímal. Ako keby tu ani nebol.
To je núdza, ktorá sa opakuje, odohráva dodnes.
Osamelosť sa netýka len chorých, starých, postihnutých. Osamelým sa človek môže cítiť aj uprostred mnohých ľudí – v rozličných spoločenstvách / rodinné, pracovné a žiaľ aj duchovné nevynímajúc.
Osamelý je aj ten, kto je neustále pod tlakom, lebo vie: Keď dám najavo svoje hranice, ťažkosti, skončím.
Skryté a zákerné metódy, ktorými je človek systematicky deptaný v zamestnaní, sa dnes označuje novým slovom „mobbing“. Nech sa človek akokoľvek snaží a namáha, dozvedá sa len: „Tu nie si vítaný. Nechceme, nepotrebujeme ťa.“
Aby sa dalo ísť ďalej, aby človek neprišiel o svoju hodnotu, svoju sebadôveru, musí sa čím skôr vzdať svojich očakávaní a vziať na vedomie, že s ničím, nikým nemôže počítať automaticky. Žiaľ nie – ani na miestach, kde by mali byť jeho prirodzené potreby načerpať silu, vieru a nádej úplne samozrejme naplnené.
Osamelosť sa neobmedzuje ani na ľudí v pokročilom veku. Zasahuje mnohých mladých. Napriek otvoreným kontaktom s celým svetom, internetovým sociálnym sieťam, do ktorých sa každý deň v plnom nasadení zapájajú, často nemajú v skutočnosti nikoho, kto by im porozumel, kto by im bol naozaj nablízku, keď to potrebujú.
„Nemám nikoho“, formulujú mnohí ľudia, trpiaci závislosťami, deprimovaní, chudobní, vyhorení… až sa človek pýta, či vôbec existuje niekto, koho sa téma, o ktorej hovorí dnešný príbeh, netýka.
Kto sa môže cítiť úplne zdravý? Nemáme všetci nejaké znevýhodnenia? Netrpíme tiež osamelosťou, ktorá z nich zákonite vyplýva?
Opustenosť sa stáva jedným z dôsledkov deštrukcie, ktorý prináša egoizmus a bezbrehá túžba človeka robiť sa dôležitým, rozhodujúcim, určujúcim – ak to máme vyjadriť biblicky – dôsledkom nášho ľudského hriechu.
A čo je ešte horšie, aj medzi chorými a osamelými vládne konkurencia. Každý sleduje len to, aby sa sám dostal k prameňu, od ktorého si sľubuje, že jeho stav zvráti alebo aspoň o niečo zlepší.
V biblickom príbehu čítame, že Ježiš prichádza do Jeruzalema na slávnosti. Nejde však priamo do chrámu zaujatý sám sebou natoľko, že nič iné nevidí. Prechádza štvrťou, kde je utrpenie koncentrované.
Svoju pozornosť sústreďuje na človeka, ktorý je vždy pozadu, akého vždy ktosi predbehne.
V ňom sa Ježiš dodnes prihovára ľuďom, ktorí vždy prehrávajú, tým, ktorí sa považujú za beznádejný prípad.
No ak sa Ježiš priblíži, pochopia: On chce naozaj vedieť, ako mi je, ako sa mám. Prijíma ma. Neodpíše.
Ježiš sa chorého pýta: Chceš byť zdravý? Táto otázka sa môže zdať zbytočná: načo sa na to vôbec pýta?
Ježiš však necháva aj v takejto situácii rozhodnutie na človeku. Ani cesta k uzdraveniu nebude jednoduchá. Bude na nej potrebné prekonať mnohé zábrany. Bude treba vykročiť z ulity obrán, ktorými sa pred ľuďmi obrnili, aby ich nezranili. Bude potrebné začať tvoriť nové očakávania, byť aktívnym a pripraviť sa na to, že sa bude vyrovnávať s ľuďmi, situáciami a vzťahmi celkom inak ako doteraz.
Cesta k uzdraveniu obnáša riziká. Vymaniť sa z roly očakávajúceho a toho, ktorý sa pokorne naučil prijímať svoj údel a začať brať zodpovednosť za svoj život, svoje plány, vízie bude sprevádzaná aj neúspechmi, sklamaniami a tiež istým druhom osamelosti.
Skôr, ako chorý reaguje na otázku, či chce byť zdravý, vyjadruje svoju bolesť:
´Pane, nemám nikoho. Som úplne sám.´
Je zaujímavé, že Ježiš už tento pocit samoty neanalyzuje. Vypočuje ho, ale ukazuje mu cestu ďalej: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď“. Pozeraj ďalej. Nestoj stále na jednom mieste a neľutuj sám seba.
Chorý už nepovie nič. Vstane, berie si lôžko a ide – akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete!
Bez námietok nasleduje Ježišovo slovo. Počúva, poslúcha Toho, ktorý ho uzdravil.
Tu by sa mohol príbeh skončiť – a bol by to happy end, šťastný koniec.
Uzdravenie však uzatvára poznámka o sobote. Duchovní, zbožní v úrade, ktorí by zázrak uzdravenia mali oslavovať, ktorí by mohli žasnúť, / zúria. Pohoršujú sa. Uzdravenie spochybnia, lebo uzdravený nosí (v sobotu) bremeno. To je provokácia, škandál!
A zrazu sa uzdravený človek znovu dostáva do konfliktu. Ako ho vyrieši? Bude počúvať Ježiša? Alebo sa podrobí zákonom tých, ktorí tu reprezentujú náboženskú obec?
Tento rozpor sa veľmi často opakuje dodnes.
A tak sa človek, ktorý chce nasledovať Božie princípy, snaží porozumieť širším
súvislostiam pri hľadaní porozumenia, pravdy a spravodlivosti, dostáva do kolízie s predstavami a poriadkami jednotlivcov alebo duchovných spoločenstiev, ktoré vlastné uznesenia povýšili nad Božie.
A to tiež bolí! Toto nepochopenie sa stáva krížom, ktorý človeka vrhá do neistoty, k otázkam a pochybnostiam, robí ho chorým.
Dnešný príbeh uzdravenia kladie teda aj nám ako spoločenstvu, kam ľudia prichádzajú pre podporu a uzdravenie pre dušu, nástojčivé otázky: Ako týchto hľadajúcich, často aj zranených ľudí prijímame? Vieme iného podporiť, počúvať? Povzbudiť ho, aby sa odvážil veriť, tvoriť nové očakávania, nádeje? Alebo sa staráme len sami o seba?
Keď Ježiš znova stretne muža v chráme, varuje ho: Uzdravil si sa, nehreš viac, aby sa ti nestalo niečo horšie.
Čo je hrozivejšie ako táto choroba, ako byť 38 rokov pripútaný na lôžko a úplne bezmocným?
Koho Ježiš uzdravil, nebol uzdravený len na tele, ale aj na duši. Zažil, že Ho Pán Boh prijíma, že mu je odpustené.
Je preto dôležité, aby v tomto spojení s Bohom ostal. Aj za cenu nepochopení, nedorozumení a kríz. Niekedy sa bude musieť rozhodovať, či bude poslúchať Boha alebo ľudí. Niekedy nebude môcť zaprieť, premlčať to, čo je zjavné – len v mene pseudopokoja.
Bratia a sestry,
Ježiš vidí a uzdravuje tú najhoršiu chorobu, ktorou trpíme – a tou je náš vzdor, ľahostajnosť, neúcta k Bohu. Z nej vyplývajú otupenia v medziľudských vzťahoch.
Ježiš prichádza medzi nás, aby nás ochránil, aby naše životné traumy uzdravil, uzdravoval.
Ale vždy sa nás pýta: chceš byť zdravý? Chceš žiť inak?
Je potrebné, aby sme boli pripravení meniť sa. Od zdravého, silného človeka očakávame aj my vždy viac ako od toho, kto je krehký a zraniteľný. A je možné, že svoje nešťastie, svoju chorobu, alebo inú slabosť využívame na to, aby sme vzbudzovali súcit, aby k nám iní boli milostiví, aby na nás stále brali ohľad.
Ale to by znamenalo, že nechceme byť zdraví, že nechceme niesť dôsledky, ktoré by naše rozhodnutia, aj naše omyly mohli priniesť.
Ježiš nás však neprestáva volať k slobode. Z otroctva pasivity, pohodlnosti a strachu nás motivuje k slobode a dôvere. Tvrdí, že táto sloboda, uzdravenie stojí za to. JE na nás, či Mu naozaj uveríme. Amen.
Pane Ježiši Kriste,
ďakujeme, že si náš všímaš, že máme možnosť nachádzať v Tebe prijatie a záchranu v každom čase.
Prosíme o vieru a nádej, keď sa nám zdá, že cestu k uzdraveniu nedokážeme prekonať, že sme pomalší, menej odvážni alebo menej veriaci ako ostatní.
Pomôž nám uveriť, že aj naša telesná bolesť a choroba môže vychádzať z nedostatku záujmu, ktorý cítime, zo vzťahov, ktoré nás ťažia natoľko, že sa v nich nedokážeme zorientovať, nevieme nič zmeniť.
Prosíme o odpustenie, o orientáciu, o istotu, že náš život má vždy dobrú budúcnosť, že Tebe samému záleží na tom, aby sme siahali po pravej, nefalšovanej radosti a po skutočnom pokoji.
Odním od nás všetko, čo zaťažuje naše svedomie, čo nás obviňuje z vín, ktoré už nemôžeme napraviť.
Vypočuj naše prosby, ktoré Ti každý predkladáme v tichej modlitbe: …
Pane, Ty vieš, čo potrebujeme, ako radi by sme boli zdraví. Prosíme o Tvoj zásah a moc, ktorá v
nás obnoví nadšenie a ochotu nechať sa Tebou viesť. Amen.