História evanjelického cirkevného zboru v Bratislave

Vznik evanjelického zboru v Bratislave a stavba prvých kostolov

Samostatný evanjelický zbor v Bratislave bol vytvorený po podpísaní Viedenského mieru, súčasťou ktorého bolo aj zabezpečenie slobody viery a rovnoprávnosť vyznaní, v roku 1606. Patrí medzi najneskoršie zriadené zbory.
Prvým evanjelickým kňazom sa stal Andreas Reuss (Andrej Reisz) a v Bratislave po prvý raz kázal 8. októbra 1606. Neskôr ho nahradil Simeon Heuchelin, narodený v Lauingene, ktorý pred Bratislavou pôsobil v Neuburgu. Do histórie evanjelického zboru v Bratislave sa zapísal najmä tým, že v roku 1612 vypracoval cirkevné pravidlá pre Bratislavskú stolicu a vydal pohrebné kázne.
V roku 1612 bol za slovensko–maďarského kňaza do Bratislavy pozvaný Mikuláš Marikius (Marikovský). Slovensko–maďarský cirkevný zbor existoval spolu až do rozluky v roku 1924.V roku 1606 vzniklo i slávne evanjelické lýceum, ktoré sa takmer na tristo rokov stalo pýchou bratislavského zboru. Zakladateľom — zriaďovateľom prvého evanjelického lýcea bol David Kilger, rodák z Lauingenu vo Falcku. Škola mala osem tried, z toho dve triedy základnej — elementárnej školy. Vyučovací jazyk bol nemecký, maďarský a latinský. V najvyšších ročníkoch sa prednášali teologické a filozofické vedy, z jazykov gréčtina a hebrejčina. Evanjelici v tomto období nemali vlastný kostol. Až bratislavský snem v novembri 1619 po Bethlenovom povstaní rozhodol, aby kostol patril tej cirkvi, ktorá mala väčšinu, tak získal evanjelický zbor v Bratislave Dóm sv. Martina, a v ňom odbavoval služby Božie, v krátkom období od 7. decembra 1619 do 7. mája 1621.

Potom sa evanjelici zhromažďovali v Armprusterovskom dome, ktorý patril Krištofovi Armprusterovi, bratislavskému občanovi, kráľovskému radcovi a administrátorovi príjmov, ktorý býval na námestí (na mieste terajšieho jezuitského kostola). Pre veľký počet veriacich Prešporka však čoskoro prestával stačiť.
Rozhodnutie o výstavbe nového chrámu padlo 22. júla 1634. Po mnohých prekážkach bol prvý evanjelický chrám v Bratislave — Kostol sv. Trojice, na Hlavnom námestí vedľa radnice, v decembri 1638 dostavaný a vysvätený. Výstavba kostola by nebola možná bez mnohých milodarov, ktoré prinášali evanjelickí veriaci z celej Bratislavy. Kostol slúžil predovšetkým nemeckým evanjelikom, ale vykonávali sa v ňom i slovenské a maďarské bohoslužby. Postupom času sa ukázala potreba výstavby osobitého slovensko-maďarského kostola. Evanjelik Andrej Segner, v tom čase hlavný richtár mesta, sám zohnal potrebný materiál a bez upovedomenia úradov dal stavbu na dnešnej Uršulínskej ulici zrealizovať. V roku 1658 už stál chrám, ktorý mal i vežu a na Vianoce toho istého roku v Bratislave prvý krát zneli evanjelické zvony. Slúžil evanjelikom slovenskej a maďarskej národnosti.

Evanjelický a. v. zbor v Bratislave počas rekatolizácie

Obdobie prenasledovania a odnímania kostolov sa už začalo po celom Uhorsku a aj v Bratislave postupne smerovali snahy k tomu, aby boli evanjelikom oba kostoly odobrané. Evanjelikov obviňovali z rebelstva a mnoho z evanjelických rodín konvertovalo naspäť na katolícku vieru.
Na sneme v roku 1662 boli už evanjelici v menšine. V roku 1671 bolo odhalené tzv. Wesseléniho sprisahanie. Hoci na čele pripravovaného povstania stáli samí katolíci, pykali evanjelici. Arcibiskup Juraj Szelepcsényi na základe rozhodnutia cisára Ferdinanda IV. o zákaze stavby chrámu, žiadal mestskú radu odovzdať kľúče od chrámu. Tá to odmietla a preto nastali represie. Najstarší evanjelický kňaz bol uväznený v Trnave, do Bratislavy prišli vojaci, ktorí obsadili okolie chrámov. Keď ani po týchto krokoch evanjelici chrám neodovzdali, biskup Leopold Kollonich prikázal vylomiť dvere školy a tak sa dostali i do chrámu. Prvý evanjelický nemecký kostol na Hlavnom námestí bol evanjelikom násilne odňatý 18. júla 1672 a odovzdaný jezuitom. Rovnako bol evanjelikom odňatý aj slovensko-maďarský kostol, ktorý dostal do správy rád uršulínok.
Mimoriadne súdy v Bratislave z rokov 1673 a 1674 zbavili takmer všetky evanjelické zbory kňazov, boli im odnímané chrámy a mnohí veriaci konvertovali na katolícku vieru. Uväznení mešťania hlásiaci sa k evanjelickej cirkvi boli odsúdení na vysoké finančné pokuty, evanjelickí kňazi boli vyhnaní z krajiny a niektorých predali za otrokov na galeje.

Evanjelický a. v. zbor v Bratislave po vydaní šopronských artikúl v roku 1681

Na sneme v Šoproni roku 1681 bola artikulami niektorým zborom vrátená náboženská sloboda. Medzi týmito zbormi bola i Bratislava ako slobodné kráľovské mesto. V zmysle šopronských artikúl však evanjelici nemohli vykonávať Služby Božie vo vnútornom meste, ale len za jeho bránami.

Novým bratislavským kňazom sa stal Ján Vibeg, ktorý prvé znovuobnovené bohoslužby vykonal 26. júla 1682 v dome Gašpara Kegla pri Laurinskej bráne. Katolíci sa proti tomu postavili a šopronské artikuly vykladali tak, že evanjelici si síce môžu viesť vlastné Služby Božie, nie však na území mesta, ale iba na predmestí. Od 28. septembra 1682 sa evanjelici stretávali už iba pod holým nebom, na novom, tzv. Michalskom cintoríne. Keďže sa však blížila zima, bolo potrebné postaviť čo najskôr chrám.

Šopronský snem uzákonil právo evanjelikov postaviť si v niektorých župách po dva drevené kostoly. Veľa peňazí však evanjelici nemali, a tak o dva mesiace stál v Bratislave jednoduchý drevený chrám, v ktorom bolo 120 miest na sedenie. Celkový náklad na jeho výstavbu bol 2003 zlatých. Napriek tomu v ňom od roku 1719 až do roku 1749 zvestoval Slovo Božie očovský rodák, vedec, Matej Bel.

Nezabudlo sa ani na slovenských a maďarských veriacich, pre ktorých bola zriadená bohoslužobná miestnosť. Za slovensko–maďarského kňaza bol v roku 1683 znovupozvaný evanjelický kňaz Štefan Horecký, ktorý bol v roku 1672 poslaný do vyhnanstva. Na týchto dvoch miestach slúžili evanjelici Bohu až do roku 1776, respektíve 1777.
Veľmi dôležitou súčasťou bratislavského evanjelického zboru bola jeho slávna škola. V roku 1656 bolo otvorené nové lýceum z milodarov bratislavských veriacich, hlavne z príspevkov nemeckých a maďarských evanjelikov. Podľa vzoru štrasburských škôl viedli lýceum títo lektori: Daniel Tiefenbacher, Jakub Ján Helgenmayer, Krištof Bohm, Ján Seyfried, Daniel Tieftrunck a Thomas Illés — všetci pôvodom Nemci.

V roku 1714 prijal na žiadosť vedenia školy funkciu rektora bratislavského lýcea polyhistor Matej Bel. Pod jeho vedením sa lýceum povznieslo na vysokú úroveň. Výrazne sa zaslúžil o rozšírenie a zmodernizovanie školy, zavedenie ďalších nových predmetov do učebného plánu, zreorganizovanie systému vyučovacieho procesu, staral sa však aj o sociálnu stránku študentov tým, že pre žiakov zriadil alumneum. V najvyšších triedach sa prednášali teologické a filozofické disciplíny, hebrejčina a gréčtina, čo lákalo študentov z celého Uhorska. Matej Bel pedagogicky pôsobil na bratislavskom lýceu až do roku 1719. Rozkvet školy pokračoval aj počas pôsobenia jeho pokračovateľov Fridricha Viliama Beera, Jána Tomku-Sáskeho a Jozefa Bencúra.

5. januára 1758 bratislavský evanjelický zbor jednohlasne pozval za svojho kňaza Michala Institorisa Mošovského, ktorý sa stal jedným z najznámejších predstaviteľov evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku v 18. storočí. Bol taktiež politicky aktívny a snažil sa pre zbor vymôcť čo najlepšie podmienky. Vedel značne zapôsobiť i na svetské úrady. Sprísnil aj morálne pravidlá pre študentov evanjelického lýcea a zaviedol novú koncepcia vyučovacích predmetov na teologickom kurze, aktualizovanú kurzami morálnej teológie a homiletiky. Zbieral knihy a v jeho knižnici nechýbali diela, ktoré vyšli v jeho dobe. Dopisoval si takmer so všetkými známymi cirkevnými dejateľmi svojej doby. V testamente slovensko–maďarskému zboru v Bratislave odkázal viac ako 50 tisíc zlatých na ošatenie pre chudobných študentov, na odmeny pre usilovných žiakov, na udržovanie a zveľaďovanie knižnice. Zomrel 7. októbra 1803 v Bratislave. Vďačný zbor mu na pamiatku nechal vytesať mramorovú dosku, ktorú umiestnili v Malom evanjelickom chráme.

Evanjelický a. v. zbor v Bratislave po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781

V sedemdesiatych rokoch 18. storočia už evanjelici v Bratislave pociťovali, že vo Viedni zavial slobodnejší duch. Po boku Márie Terézie stál jej syn Jozef, ktorý bol reformám silne naklonený. Nevyhovujúci drevený kostol, ktorý slúžil evanjelikom už takmer 100 rokov (stál na mieste dnešného Malého kostola), potreboval jednoznačne prestavbu. Prosbu o možnosť postavenia nového chrámu zaslal zbor do Viedne vo februári 1774. Povolenie na stavbu s určitými výhradami zbor dostal začiatkom júna 1774 a už 24. júna 1774 položil základný kameň.

Na stavbe pracovali projektanti M. Walch, R. Wimmer a palier D. Zimnach. Chrám dnes známy ako Veľký evanjelický kostol bol dokončený v novembri 1776. V sobotu dňa 30. novembra 1776 tu odbavil prvé služby Božie duchovný Michal Klein a na ďalší deň, v nedeľu, bol mohutný chrám posvätený.

Na tom, že o rok stál v Bratislave aj slovensko–maďarský chrám, mal najväčšiu zásluhu kňaz slovenských a maďarských evanjelikov Michal Institoris–Mošovský. Podľa projektov Františka Römischa na mieste pôvodného dreveného artikulárneho kostola postavili od 18. júla 1776 do 8. novembra 1777 nový kostol, neskôr nazvaný Malý evanjelický kostol. Posvätili ho v prvú adventnú nedeľu dňa 30. novembra 1777. Slovenské a maďarské bohoslužby sa tu uskutočňovali až do roku 1945 a dnes sa tu okrem slovenských konávajú nemecké, anglické a maďarské služby Božie. Náklady na obidve stavby (t. j. na Veľký a Malý kostol) boli pokryté obetavosťou členov zboru a príspevkami jednotlivcov.
Drevený artikulárny kostol na Mníšskej ulici (dnešnej Panenskej ulici) aj s prístavbou pre slovenské a maďarské bohoslužby bol zbúraný.

Pomaly musel duch protireformácie, ktorý sa od konca 17. storočia uchopil moci v celej Európe, ustúpiť duchu tolerancie a trpezlivosti aj v Uhorsku. Po smrti Márie Terézie 29. novembra 1780 sa uhorským a českým kráľom stal Jozef II. Po nástupe na trón vydal 13. októbra 1781 tzv. Tolerančný patent, ktorý zaisťoval protestantom skutočné uznanie. Tolerančný patent odstraňoval diskrimináciu evanjelikov (luteránov), kalvínov a pravoslávnych (ortodoxných) veriacich. Nekatolícki veriaci smeli slobodne vykonávať náboženské obrady v obciach, kde žilo najmenej sto rodín niektorého z týchto vierovyznaní. V Rakúsku aj v Uhorsku vznikali nové evanjelické zbory. Mohli sa začať stavať kostoly, správne povedané modlitebne, ktoré však nesmeli mať veže a zvony a smeli byť budované len na predmestiach. Nazývali sa tolerančné kostoly.

Je pozoruhodné, že oba bratislavské evanjelické kostoly, postavené v 70. rokoch 18. storočia (teda Veľký aj Malý kostol) už zodpovedali týmto novým predpisom. Nepochybný bol Jozefov vplyv na stavbu nového bohoslužobného miesta. Stavba Veľkého kostola bola povolená počas jeho návštevy 24. mája 1774.

Po vybudovaní chrámu v roku 1776 sa zbor pokojne rozvíjal ďalej. Zbor sa vzmáhal i hmotne. V roku 1778 bol otvorený novomestský cintorín a v roku 1783 cintorín pri Kozej bráne. V tom istom roku dal zbor postaviť aj novú budovu pre Evanjelické lýceum na dnešnej Konventnej ulici číslo 15 (naše “Staré lýceum”, kde v súčasnosti sídli aj Lyceálna knižnica. Túto budovu Evanjelického lýcea v Bratislave navštevovali mnohí slávni slovenskí národní a cirkevní dejatelia alebo ich mená minimálne súvisia s ním. Prehľad slovenských dejateľov ktorých mená sa spájajú s Evanjelickým lýceom, je naozaj veľký. Ich menoslov sa nachádza na pamätnej tabuli, ktorá je umiestnená na budove bývalého Evanjelického lýcea na Konventnej ulici v Bratislave.

Evanjelický a. v. zbor v Bratislave v 19. storočí

Bratislavský evanjelický zbor sa v období revolučných rokov 1848/49 dostáva do sporov, keďže ako trojjazyčný mal v svojich radoch predstaviteľov protichodných názorov. V revolučnom roku sú známe boje slovenských dobrovoľníkov a taktiež snahy slovenských evanjelikov potlačiť postupujúcu maďarizáciu evanjelickej cirkvi, ktorú schválil generálny konvent evanjelickej cirkvi a. v. v Pešti.

V roku 1842 vydal Karol Kuzmány Zpěvník evanjelický a v roku 1843 musel palatín Jozef vyzvať grófa Zaya, aby zabezpečil znášanlivosť na evanjelických školách. V júli 1843 sa dohodli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M . M. Hodža na základných pravidlách nového spisovného jazyka a už v decembri toho istého roku rozhodol bratislavský konvent evanjelickej cirkvi o odvolaní Ľ. Štúra z postu námestníka profesora Katedry reči a literatúry českoslovanskej bratislavského evanjelického lýcea. Na protest proti odvolaniu vtedy opustilo evanjelické lýceum v Bratislave 22 študentov.

Evanjelickí veriaci nielen v Bratislave vtedy s napätím očakávali, čo prinesie zasadnutie uhorského snemu, ktorý v novembri 1847 v Bratislave otvoril palatín Štefan. Na sneme sa hlavne realizovali reformy maďarského reformného hnutia. Hoci na ňom Ľ. Štúr žiada používanie materinského jazyka pri bohoslužbách, je taktiež zástancom zrušenia absolutizmu, poddanstva a občianskych reforiem. V apríli bol uhorský snem v Bratislave ukončený a v jeho rokovaní sa pokračovalo v júli v Pešti. Silný nacionalizmus vyvolal odpor vo Viedni, ktorých následkom bolo vypuknutie revolúcie, v ktorej sa Slováci pridali na stranu cisára.

Bojovali aj maďarskí protestanti za národné ideály. Ako spomína Karol Eugen Schmidt: “Aj evanjelický zbor si splnil tiež svoju úlohu a vo vyšších triedach lýcea bolo prerušené vyučovanie, študenti sa chopili zbraní a vyšli do ulíc. Členovia zboru sa zúčastnili bojov pri Schwechate, iní bojovali pri Wagtele proti J. M. Hurbanovi alebo ošetrovali v nemocniciach ranených.” Ďalej pokračuje: “Porážkou pri Világoši a kapituláciou Komárňanskej pevnosti bola národnostná otázka porazená a v roku 1849 pokračovala pomsta proti nepriateľovi.”

Tieto búrlivé roky neprešli bez stopy ponad hlavu bratislavského evanjelického zboru. Mnohí maďarskí i nemeckí členovia zboru bojovali práve na strane maďarského odboja proti Slovákom. Na jeseň 1848 bola Bratislava už v rukách cisárskeho vojska. Generál Vrbna obsadil mesto a začalo sa prenasledovanie. Na jeho rozkaz bol zatknutý nemecký kňaz Pavol Razga a pre jeho činnú účasť v maďarskom odboji bol 18. júna 1849 v Bratislave popravený.

Po skončení revolúcie nastali v zbore určité zmeny. Radca magistrátu a predseda výboru evanjelického zboru Pavol Ballus zomrel v roku 1848. V roku 1849 sa zbor rozlúčil s inšpektorom zboru a školy Jozefom Bajczyim. Vo všeobecnom zmätku a po príchode generála A. Windischgrätza nebola možnosť voliť nových zástupcov zboru. Zodpovedným bol Kristián Schreicher, kurátor a zástupca predsedu výboru.

Evanjelický a. v. zbor v Bratislave v období neoabsolutizmu

Ďalšou udalosťou týchto rozháraných časov bolo, keď 11. septembra 1851 miestodržiteľ gróf Attems podpí sal výnos školským úradom bratislavského obvodu, v ktorom úrad nariadil evanjelickému lýceu zmeny v osnovách a odobral mu záruky. Lýceum sa stalo súkromnou školou a nemalo právo vydávať platné štátne vysvedčenia.

Táto porážka bola porovnateľná s rokom 1672, keď boli evanjelikom odobraté školy a kostoly. Zbor sa však vďaka materiálnej pomoci členov zboru rýchlo postavil na nohy. Na vysokú úroveň sa dostali aj školy. Gramatika, nemecký jazyk, latinčina a gréčtina sa vyučovali v dvojnásobnom množstve. Dejiny a filozofiu vyučovali traja pedagógovia, ako to bolo pred zákazom. Nielen členovia zboru, ale aj mnohí veriaci sa vzchopili a v roku 1852 bol cisárskej vláde predložený nový učebný plán. V rámci tejto osnovy boli na lýceu zamestnaní 12 učitelia, ktorých platy boli kryté z evanjelického zboru. S pomocou evanjelického obyvateľstva a zástupcov zboru, ktorí sa obrátili na arcivojvodu Albrechta, cisárskeho miestodržiteľa, s prosbou, aby sa prihovoril za organizačné zmeny na lýceu, bolo na lýceum prijaté zodpovedajúce množstvo učiteľov. V tomto čase (1853) prišiel na lýceum učiť aj neskorší riaditeľ, profesor Viliam Michaelis. Je zostavovateľom výročných správ evanjelického lýcea za roky 1854 – 1897. Za riaditeľa zvolili Andreasa Daniela.

Najdôležitejším udalosťou v roku 1854 bolo uznesenie zhromaždenia zboru z 25. mája o pravidelných zasadaniach každú prvú nedeľu v mesiaci. Na zasadaniach sa malo rokovať o správach predsedov rôznych komisií a o aktuálnych návrhoch. Napríklad zo zápisnice z konventu z roku 1854 sa od stavebnej komisie dozvedáme, že: “Cirkevný zbor má dostatočné množstvo finančných prostriedkov na výstavbu novej budovy pre lýceum.” V nasledujúcom roku bola na základe uznesenia zboru schválená výstavba budovy nového lýcea a následne budovy pre siroty a vdovy. V roku 1855 sa lýceum presťahovalo do novej budovy na Konventnej ul. č. 13.

V roku 1856 bola zriadená kancelária zboru, kde sa nachádzala jeho pokladnica. Bola kontrolovaná dvoma komisármi zboru, čo malo za následok väčšiu dôveru členov k zboru. V tom istom roku sa na zbor obrátil so žiadosťou o príspevok na zriadenie lýcea aj spolok Gustáva Adolfa. V roku 1858 dosiahlo školstvo veľký pokrok, a to najmä zavedením školského senátu a školského kurátora. Vládny systém bol principiálne proti protestantským školám, čo dokazovali boje protestantov proti absolutizmu, hlavne v Uhorsku, v rokoch 1859 a 1860.

Evanjelický a. v. zbor v Bratislave po vydaní protestantského patentu v roku 1859

Protestantský patent, ktorý panovník vydal 1. septembra 1859, bolo zákonné nariadenie, ktoré upravovalo správu evanjelickej a kalvínskej cirkvi. Jeho hlavným tvorcom bol Karol Kuzmány. Patent mal zabezpečiť rozhodujúci vplyv slovenských evanjelikov v zboroch, kde mali prevahu a zabrániť opakovaniu maďarizácie zo začiatku 40. rokov 19. storočia. Patent sa pokúsil vymaniť slovenské zbory spod tútorstva svetských hodnostárov a patrónov cirkvi, ktorí presadzovali práve spomínanú maďarizáciu. Zachoval autonómne postavenie protestantských cirkví, ale zaviedol v nich štátny dozor. Zmenil územnú organizáciu evanjelickej cirkvi, keď namiesto štyroch superintendencií zriadil päť.
Boli zriadené superintendencie v Pešti, Bratislave, Ödenburgu, Prešove a Sarvaši. Do bratislavskej superintendencie patrili senioráty dunajský, liptovský, ďalej bratislavský mestský seniorát, trenčiansky a turčiansky seniorát, hontiansky a novohradský seniorát. Všetky zmeny a návrhy museli schvaľovať ministerstvá. Každá farnosť si mohla voliť farára a školských pracovníkov. Vo väčších farnostiach pozostával lokálny konvent z volených zástupcov zboru. Predseda cirkevného zboru bol osobne zodpovedný za správnosť a poriadok a za všetky závery prijaté lokálnym konventom.
Slovenskí veriaci patent uvítali, na maďarskej strane však vyvolal odpor. Patentálne boje zúrili i v bratislavskom evanjelickom zbore. Aj v Bratislave spravili hlavní predstavitelia zboru z patentu politickú a národnú otázku. Maďarskí veriaci rázne odmietli diskusiu hoci aj o dobrých stránkach patentu. Július Adamiš o pozitívach patentu pre Bratislavu píše: “Jednoznačným pozitívom patentu bolo to, že ponechal bratislavskému zboru jeho výnimočné postavenie, že totiž zbor tento spolu s malým zborom račišdorfským tvoril samostatný seniorát.”

Postoj bratislavského evanjelického zboru k patentu zaujali 1. novembra 1859 na zasadaní mestského seniorátu superintendent a senior František Samuel Stromský a inšpektor L. Mošovský. Na zasadaní sa zúčastnil cisársky komisár, prítomní boli bratislavskí duchovní Ľudovít Gabriel Geduly a Karol August Raabe, ako aj račiansky duchovný T. Mackovčák, N. Ostrolúcky, Jozef Jesenský, K. Lang ako riaditeľ lýcea a mnoho ďalších členov bratislavského a račianskeho zboru. Pri tejto príležitosti prečítali a prerokovali prípis administrátora J. Chalupku z 15. októbra 1859, ku ktorému bol pripojený patent z 1. septembra a výnos cisárskeho ministerstva z 2. septembra, ktorý prikazoval zavedenie cisárskeho patentu. Na zasadaní bol prerokovaný spôsob voľby superintendenta a ďalších zástupcov, všetko podľa cisárskeho patentu. Na zasadaniach musel byť vždy prítomný cisársky zástupca a dohliadať na zasadanie, v opačnom prípade hrozil zboru trest.

Na zborovom konvente konanom 13. novembra 1859 bolo prečítané vyhlásenie administrátora J. Chalupku. Obsahovalo oznámenie cisárskeho ministerstva z 22. októbra o žiadostiach jednotlivých farností, aby bol postoj k evanjelikom v pôvodnom stave, ako to ukladal zákon z roku 1848, aby bola zvolaná synoda, ktorá by rozhodla o cirkevnej ústave podľa cisárskeho patentu z 1. septembra 1859. V prípise žiadal administrátor radu od vtedajšieho superintendenta a bratislavského seniora Františka Samuela Stromského. Rada sa týkala voľby superintendenta — inšpektora. V zmysle patentu sa voľba mala konať v mieste bydliska voleného, takisto ako voľba konventu. Evanjelický zbor v Bratislave prijal stanovisko, aby sa právny stav navrátil pred rok 1848 a aby bola zvolaná synoda.

Tomuto stanovisku ostal zbor verný aj s ohľadom na lýceum. Riaditeľ školy bol zaviazaný každý vládny výnos oznámiť predsedovi školského senátu Jozefovi Jesenskému a inšpektorovi L. Mošovskému, oni boli povinní zvolať konvent, kde mali byť obhajované všetky práva.

V tomto období sa menila verejná mienka protestantov, v celom kraji stúpala odvaha a pribúdala morálna podpora iných náboženstiev. Cisárska vláda vtedy zmenila stanovisko k patentu. Výnos ministerstva z 10. januára 1860 žiadal jednotlivé zbory, aby sa v zmysle patentu nanovo konštituovali a zvolali synodu.

Konvent sa začal zaoberať ministerským výnosom už 5. februára 1860. Konvent epochálneho významu sa konal 4. marca 1860, viedol ho inšpektor L. Mošovský, prítomný bol aj cisársky vládny komisár a množstvo členov zboru, ktorí s veľkým napätím sledovali priebeh konventu. Predseda konventu predniesol hlavnú tému rokovania a obrátil sa na konvent s otázkou, či má byť prečítaný text patentu z 1. septembra a ministerského výnosu z 2. septembra. Všetci prítomní boli proti. Predseda vyslovil prianie, aby sa na rokovaní zúčastnili senior F. S. Stromský a duchovný Ľ. G. Geduly. Obidvaja sa ospravedlnili a na konvente bolo duchovenstvo zastúpené len K. A. Raabem. Predseda poukazoval na výnos ministerstva z 10. januára 1860, od čoho záviselo konanie synody, a rozhodnutie zborov o stanovisku k predpisom podľa patentu. Predsedajúci K. A. Raabe dal hlasovať, evanjelická cirkev rozhodla skoro jednohlasne ostať pri starých predpisoch a nepracovať podľa patentu. Štátu nebolo ľahostajné rozhodnutie bratislavskej evanjelickej cirkvi, pretože jej príklad nasledovali aj ďalšie zbory. Vláda bola negatívnym postojom evanjelickej a reformovanej cirkvi sklamaná. Otázka sa prerokovávala na konvente znova 25. marca 1860, kde bol zástupcom A Schiller. Tento konvent sa konal vo Veľkom kostole na Panenskej ul. v Bratislave pod vedením zborového a školského inšpektora L. Mošovského. Hlavný príhovor mal F. S. Stromský, pokojne a rozvážne sa prihovoril prítomným a aj zástupcom vlády, a potvrdil závery konventu zo 4. marca. Po ňom sa ujal slova L. Mošovský a člen zboru a oznámili, že zotrvajú na starých zásadách. Rozhodnutie prijali všetci prítomní s veľkým súhlasom a potleskom. Po mohutnej diskusii vyhlásil inšpektor svoj záver, že bratislavský evanjelický zbor zachováva stanovisko zo 4. marca 1860 a nechce sa organizovať podľa cisárskeho patentu. Po tomto vyhlásení sa konvent v pokoji skončil. Väčšina evanjelických zborov v Uhorsku bola toho istého názoru. Tým bol osud patentu spečatený. Cisárska vláda listom z 5. mája 1860 patent anulovala, resp. zbory sa samy mali rozhodnúť, či sa budú podľa patentu riadiť.

Po tomto rozhodnutí sa cirkev rozdelila na dva tábory. V apríli 1860 bol za superintendenta slovenských patentálnych cirkví v bratislavskom dištrikte zvolený Karol Kuzmány. Panovník ho potom 16. júla 1860 v tomto úrade potvrdil. Karol Kuzmány bol za superintendenta zvolený na konvente v Brezne. Členovia protipatentálnych zborov, kam patril i bratislavský cirkevný zbor, sa však nevzdávali v boji proti patentu. Dňa 12. júla 1860 bol v Bratislave otvorený dištriktuálny tzv. kontrakonvent , kam vyslalo svojich zástupcov 62 zborov. “Kráľovský komisár ich síce upovedomil, že brezniansky konvent (konaný 27. a 28. júna 1860, zastúpených tu bolo 178 zborov) je platný a výsledky bratislavského konventu budú vyhlásené za nezákonné.” Konvent v Bratislave zvolil za superintendenta Františka Samuela Stromského. Za F. S. Stromského hlasovalo všetkých 62 zborov.

Keď bol 26. septembra 1860 zvolaný do Martina konvent, kde mal byť slávnostne inštalovaný za superintendenta Karol Kuzmány, “prišli tam iba predstavitelia 28 zborov.” Táto skutočnosť dokazovala úspešnú aktívnu prácu autonomistov v evanjelickej cirkvi. Treba taktiež pripomenúť, že Bratislava počas tohto obdobia nebola nikdy patentálne zriadená. Bratislavský cirkevný zbor mal vždy silné postavenie v rámci evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Bolo to najmä vďaka tomu, že tu vždy pôsobili veľmi aktívni zboroví farári a v neposlednom rade aj to, že evanjelický cirkevný zbor v Bratislave disponoval nie malým hnuteľným i nehnuteľným majetkom. Keď sa tu dňa 3. októbra 1860 konal dištriktuálny konvent, bola tu vznesená ostrá kritika na Karola Kuzmányho. Táto kritika v Bratislave predznamenávala problémy pre Kuzmányho i na generálnom konvente. Predpoklad sa potvrdil na generálnom konvente konanom 10. októbra 1860 v Pešti, kde bola činnosť Karola Kuzmányho, ako aj Jána Chalupku hodnotená veľmi negatívne.

Reakciou na politickú situáciu bolo prepustenie väznených, ktorí sa vrátili na svoje pôvodné cirkevné posty. L. Mošovský sa ešte v roku 1860 vrátil na post zborového inšpektora. E. Hausera, ktorý sa zaslúžil v boji proti patentu, zvolil konvent za svojho nástupcu. F. S. Stromský nepôsobil na čele dištriktu a zboru – 20. júla 1861 sa vzdal cirkevných funkcií. Na jeho miesto superintendenta bol 28. augusta 1861 zvolený Bratislavčan, duchovný Ľudovít Gabriel Geduly a za duchovného zbor zvolil J. Geyera.

Evanjelický a. v. zbor v Bratislave po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867

Koncom 60. rokov bolo na politickom obzore zblíženie Viedne s Pešťou, ktorému napomohla porážka rakúskych vojsk vo vojne s Pruskom v roku 1866. Monarchia spela k dualistickému usporiadaniu, pričom v Uhorsku mali panovať Maďari a v Rakúsku Nemci.

K rakúsko–uhorskému vyrovnaniu nakoniec došlo, keď sa panovník František Jozef I. nechal 8. júna 1867 korunovať za uhorského kráľa a keď 28. júla 1867 podpísal zákon o rakúsko–uhorskom štátoprávnom vyrovnaní. Začalo sa tak obdobie dualizmu, charakteristické zosilnenou maďarizáciou, ktorá veľmi výrazne ovplyvnila i existenciu evanjelického zboru v Bratislave.

Udalosti na cirkevnom poli dostali rýchly spád. Už 15. mája 1867 cisár František Jozef I. oficiálne odvolal svoj patent zo septembra 1859 i nariadenie z mája 1860 “v otcovskej starosti, aby som náboženský pokoj mojim verným protestantským poddaným zachoval, uznal som za dobré… patent z roku 1859 a z roku 1860 pozbaviť platnosti, aby sa na generálnom konvente protestanti a. v. po dobrom uvážení usporiadali.”

Rakúsko–uhorské vyrovnanie bolo mínusom na riešenie národnostnej otázky. Viedeň sa v tomto spojila s Pešťou proti ostatným národom v krajine. Zákon týkajúci sa cirkví sa vôbec nevzťahoval na nekatolícke cirkvi, a tak sa vzťah štátu a cirkví riešil v zmysle konkordátu s Vatikánom z roku 1855, teda iba v línií štát — rímskokatolícka cirkev. Pobúrenie v cirkvi neutíchalo ani po voľbách superintendentov, ba ešte sa zväčšilo. Patentalisti kritizovali bratislavského superintendenta Ľ. G. Gedulyho, že sa snaží vytvoriť úniu s kalvínmi v záujme maďarizácie. “Tvrdý boj proti superintendentovi Ľ. Gedulymu viedol najmä J. M. Hurban a M. M. Hodža.”

Politické aktivity predstaviteľov bratislavského evanjelického zboru zintenzívneli po páde Alexandra Bacha a priestor nastal na pokračovanie v maďarizačných snahách. Treba poznamenať, že superintendent Ľ. G. Geduly rozhodne „nebol zástancom násilnej maďarizácie.” Smrť superintendenta K. Kuzmányho v auguste 1866 znamenala totálne oslabenie patentálnych cirkevných zborov. Novozvoleného superintendenta Prešporskej superintendencie J. M. Hurbana vláda neprijala, a tak ostal superintendentom iba Ľ. G. Geduly.

V roku 1875 zomrel Ľudovít Szeberényi, slovensko–maďarský duchovný zboru a jeho nástupcom sa stal František Trstenský, duchovný z Lučenca. František Trstenský zastupoval i post seniora a od roku 1877 stál ako senior na čele bratislavského mestského seniorátu. Na lýceu učil do roku 1896 náboženstvo a od roku 1876 učil aj na teologickej vysokej škole praktickú teológiu. František Trstenský bol považovaný za vynikajúceho kazateľa, za obávaného diskutéra, na strednej škole za schopného pedagóga a na vysokej škole za vynikajúceho odborníka, bol obľúbeným u veriacich, kolegov a študentov. Bol veľmi tolerantný k snahám Slovákov v zbore. Hoci ho mnohokrát obviňovali z ústupkov voči Slovákom, nepoddal sa. Počas jeho úradovania sa zachovalo odbavovanie slovenských služieb Božích každú nedeľu a piatok. Keď sa proti tomu snažili maďarskí veriaci protestovať, odkázal im: “Nechajte vy mojich Slovákov, aspoň tí udržujú v cirkvi pravého, veriaceho, nábožného ducha.” Ako ďalší príklad jeho kladného vzťahu k Slovákom spomeniem iba jednu udalosť z jeho pôsobenia v zbore. “Počas jeho kňazského účinkovania pochovával tu doktora Antona Penzla, ako Slováka prirodzene po slovensky. Tunajší maďarský politický plátok “Nyugatmagyarországi Hiradó” sa postavil proti nemu, ako sa opovážil slovensky pochovávať. Pri pohreboch nebolo nikdy slovenského spevu. Slovenskí veriaci predložili opravnú prosbu pred konvent, aby na slovenských pohreboch bol i slovenský spev. A František Trstenský napriek tvrdému odporu mnohých zaviedol vyplnenie žiadosti, slovenský pohrebný spev.”

Ako profesor teológie patril medzi najvzdelanejších teológov. Zastával smer rozhodne biblického pozitivizmu. Prehnanú slobodomyselnosť vtedajšej doby, ktorú mladí študenti dostali v nižších ročníkoch, snažil sa zmierniť a priviesť ich k väčšej zbožnosti a pravej živej viere.

Prínos evanjelického a. v. zbor u v Bratislave k sociálnym a kultúrnym dejinám Bratislavy

V roku 1867 zvolil zbor Adalberta Tauschera za primára svojej nemocnice. Významnou udalosťou v roku 1867 bol dar zboru od profesora teológie vo Viedni Daniela Šimka. Daroval zboru zbierku mincí, starožitností a kníh. Krátko na to Daniel Šimko zomrel. Celá cirkevná a vedecká obec aj mesto Bratislava mu bolo za tento dar vďačné. Predseda výboru Jozef Jesenský a člen výboru T. Weiss pripravili výstavu Šimkových darov. Profesor Martin Györik zostavil v roku 1895 dvojzväzkový katalóg zo Šimkovej zbierky. Významnou udalosťou 70. rokov bol vznik Teologickej vysokej školy, ktorá bola spätá s lýceom. Rokovania medzi bratislavským zborom a generálnym konventom vyústili do rozhodnutia vybudovať teologickú akadémiu, ktorá sa nachádzala v budove dievčenskej školy.

V roku 1877 nastúpil do zboru ako pokladník Teodor Kestler, svojimi znalosťami a zodpovednosťou bol vzorom svojim kolegom. V tom istom čase nastúpil za archivára zboru Zigmund Korček. Od roku 1878 pôsobili pri starom duchovnom a superintendentovi Ľ. G. Gedulym, duchovní J. Fürst a H. Glatz.

V roku 1884 po veľkom úsilí predsedu výboru J. Jesenského a K. Heima bol založený Lutherov fond na založenie starobinca. Plán splnili vďaka sponzorstvu a darom veriacich a v roku 1885 ubytovali v starobinci prvých starcov.
Dňa 24. augusta 1886 oslavoval zbor a cirkevný dištrikt 25-ročné jubileum Ľ. G. Gedulyho. Panovník mu udelil rytiersky rád Františka Jozefa. Kvôli vysokému veku odvolali 4. apríla 1886 L. Mošovského z funkcie zborového inšpektora a 2. mája zvolil konvent za jeho nástupcu kráľovského radcu Karola Samarjayho. Predsedom školského senátu sa stal člen zboru J. Jesenský. L. Mošovský zomrel 28. januára 1887. Dňa 14. marca 1887 zomrel R. Habermayer, ktorému bol za jeho dobročinnosť postavený pomník. Svoje dedičstvo zanechal chudobným, domovom, vdovám a sirotám. Na jeho žiadosť boli zo zlata a striebra zhotovené misa na hostiu a kríž.

V roku 1889 sa stal cirkevný zbor spoluzakladateľom Protestantskej literárnej spoločnosti. Bratislavský farár Ľ. G. Geduly zomrel 29. januára 1890 a jeho nástupcom sa stal J. Jesenský.

Za farárov zvolili Gustáva Ebnera a Karola Eugena Schmidta. Obaja boli obrovským prínosom pre evanjelický a. v. zbor v Bratislave, najmä pre ich prácu v oblasti diakonie. Predsedom výkonného výboru sa stal Michal W. Günther a školského senátu M. Dobrovits. Konvent sa uzniesol vybudovať aj diakonický dom, kde by patrili sirotinec a nemocnica. 5. decembra 1891 bola otvorená uhorská synoda, na ktorej sa zúčastnil aj bratislavský zbor. Vzácnou udalosťou roka bolo založenie diakonického domu.

Dňa 18. marca 1893 kráľ sankcionoval zákony synody a tak musel zbor zjednotiť svoje zákony so zákonmi synody. Medzi dôležité úlohy patrilo vybudovanie osvetlenia a kúrenia do oboch kostolov. V roju 1894 sa v Bratislave konalo generálne zhromaždenie evanjelickej cirkvi, na ktorom boli prítomné senioráty oravský, liptovský, novohradský, hontiansky a komárňanský.

Dňa 1. októbra 1895 vstúpili do života cirkevno–politické zákony. Neodporovali duchu evanjelickej cirkvi. Úlohou zborov bolo aj naďalej dodržiavať vernosť viery a šíriť ju. Ďalšou udalosťou veľkého významu v roku 1895 bola zmluva zboru so štátom a výstavbe budovy lýcea. Štát sa podieľal sumou 16 000 guldenov, tým mohli byť zvýšené aj platy vyučujúcich. Bol vydaný nový spevník. Obyvatelia evanjelickej reformovanej cirkvi Bratislavy sa zišli 1. augusta na samostatnom misijnom zbore, zvolili si za duchovného Eleméra Balogha a prijali provizórne Malý kostol a telocvičňu na konanie bohoslužieb. Konvent povolil aj používanie cintorína.