Služby Božie — 19. nedeľa po Svätej Trojici (8. 10. 2013) vo Veľkom kostole
Text: Lukáš 12, 15 – 21
I riekol im: Dajte si pozor a varujte sa akéhokoľvek lakomstva, lebo život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku. Nato im povedal toto podobenstvo: Bohatému človeku prinieslo pole hojnú úrodu. Premýšľal teda a povedal si: Čo urobím? Lebo nemám si kde zhromaždiť úrodu. A povedal: Toto urobím: zborím si stodoly, postavím väčšie a tam si zhromaždím všetko obilie a všetko, čo mám. Potom si poviem duši: Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa! Ale Boh mu riekol: Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane? Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu.
Bratia a sestry.
Človek, dlhodobo žijúci v mestskom prostredí si často neuvedomuje skutočnú hodnotu a význam materiálnych potrieb pre život, zvlášť pokiaľ ide o to, čo nás sýti. Zvykli sme si na preplnené regály super, či hypermarketov, akoby to bolo automatické a samozrejmé, pričom je to úplne naopak. Všetko, čoho je dnes dostatok, zajtra môže chýbať. Sme plne závislí na vyššej moci, na Bohu, na jeho milosti, vo všetkom čo podnikáme, plánujeme a o čo sa snažíme. O tom, že to je skutočne tak, by najlepšie vedeli rozprávať farmári, poľnohospodári, ale aj záhradkári. Každá úroda je výsledkom ich namáhavej práce, avšak rozhodujúci vplyv majú práve vonkajšie okolností, počasie, dostatok vlahy, slnečných lúčov, či primeraná teplota.
Dnes sa vedomie tejto dôležitej skutočnosti často stráca, a to práve v mestskom prostredí, v záplave kritických slov na adresu výrobcov a predajcov potravín, ich cenovej politiky, či etiky predaja. To všetko sa stalo neprirodzene prirodzenou súčasťou každodenného života v tej, takpovediac šťastnejšej polovici sveta, ktorú nazývame „bohatý sever“. Zvykli sme si na to. Z médií sa síce dozvedáme aj o katastrofickým podmienkach, v ktorých musia žiť počtom omnoho väčšie komunity „chudobného juhu“, a to práve v dôsledku nedostatku základných prostriedkov pre život, priznajme si však, radšej pred týmito správami zatvárame oči a uši, a sú medzi nami aj takí, ktorí to všetko jednoducho hodia za hlavu konštatovaním, že je to ich vlastná vina , či dôsledok zlej politiky vládnych garnitúr tamojších krajín. Samozrejme, je vtom kus pravdy, avšak predsa len, stačí takéto konštatovanie? To by skôr svedčilo o bohorovnej sebaistote človeka, ktorý si myslí, vlastne je o tom presvedčený, že všetko závisí len a len na ňom, že k tomu, aby bo šťastný potrebuje iba dostatok síl, pevnej vôle a dobrých investícií. Čo je však v skutočnosti tou dobrou investíciou, ktorá človeku prinesie úžitok a prospech, a to nielen krátkodobý, ale naopak, trvalý?
Aj keď my kresťania si veľmi dobre uvedomujeme hodnotu a nenahraditeľnosť týchto Božích darov, nie zriedka sa stretneme aj s ľahostajným prístupom, ba aj s nezodpovedným nakladaním s Božími darmi. O tom by vedel rozprávať takmer každý z nás, a trápi nás to, zvlášť tých skôr narodených, z ktorých viacerí si pamätajú časy nedostatku základných potravín a životných potrieb. Kto raz zažil hlad, strádanie a nedostatok, ten pozná a rozumie najlepšie chuti každodenného chleba. Preto je dôležité nezabúdať na to, že život človeka závisí v plnom rozsahu na Božej milosti.
Náš kázňový text z Lukášovho evanjelia nás privádza do prostredia starovekej Palestíny, kde si ľudia uvedomovali omnoho viac ako to dokážeme my dnes, svoju plnú závislosť na Bohu. Bohatstvo úrody nebolo vôbec vecou samozrejmou, jeden rok sa vydaril a priniesol úrodu bohatú, iný však nemusel. Každodenný život človeka začínal úplne prirodzene ďakovnou modlitbou za dar nového dňa, za pokrm a s prosbou o Božiu ochranu a požehnanie. Áno bratia a sestry, viacerí to poznajú a verím, že tento spôsob začiatku dňa je pre väčšinu z nás stále základom, na ktorom staviame svoje každodenné zámery a plány. Boh a jeho milosť na jednej strane, vďaka a pokora človeka voči Božiemu majestátu na strane druhej. To je a má ostať elementárnym základom ľudského života.
Napriek tomu, prečítané podobenstvo Pána Ježiša vypovedá o inom príklade. Je svedectvom o zlom vklade, o zlej investícii. Ide o výstižný príklad z bohatej studnice ľudovej múdrosti preskúšanej vekmi, avšak v Ježišovom podaní dostáva toto podobenstvo mierne paradoxnú náplň, čím sa zvyšuje jeho dynamika a tým aj vážnosť ponaučenia. Kompozične zaraďuje Lukáš tento príbeh do mimoriadne dôležitej časti evanjelia, ktorou je cesta Ježiša do Jeruzalema. Práve tu, počas tejto cesty Ježiš učí svojich učeníkov tomu, ako sa zachovať, ako konať a vedieť správne zhodnotiť rôzne skutočnosti, udalosti a situácie, ktorým budú musieť čeliť v blízkej budúcnosti, keď on sám už s nimi fyzicky nebude. Táto cesta je prípravou učeníkov na ich ďalšiu činnosť po Veľkej noci a k nej patrí aj tento príbeh.
Podobenstvo začína už 13. veršom. Jeden človek žiada Ježiša, aby rozsúdil dedičský spor, ktorý mal so svojim bratom. Ježiš odmieta a robí to pomerne ostrým spôsobom. Jeho poslaním nie je rozsudzovať majetkové spory medzi ľuďmi. Ježiš si je však veľmi dobre vedomý, aká problematická je povaha materiálnych statkov v živote ľudského spoločenstva, a to aj toho náboženského, a vie veľmi dobre aj to, aké ťažkosti a koľko utrpenia majetok ľuďom spôsobuje. Preto pokračuje v odpovedi a rozpráva poučný príbeh vo forme podobenstva. To, že ide o vážnu vec, dokladá už samotný úvod. Ježiš prísne napomína k zodpovednému posudzovaniu toho, čo má skutočnú hodnotu v tomto svete. Hodnota ľudského života predsa nespočíva v majetkových investíciách, v snahe, či priamo v túžbe rozhojňovať svoj majetok a tým sa zabezpečiť pred nepriaznivými okolnosťami. Medzi zodpovedným prístupom k zabezpečeniu každodenných potrieb a mamonárstvom je vždy iba veľmi tenká hranica. Ježiš preto varuje pred akoukoľvek formou lakomstva.
Samotný príbeh nás uvádza do prostredia, ktoré je na prvý pohľad sympatické. Oproti podobným príbehom, ktoré nachádzame v starozmluvnej múdroslovnej literatúre, tu nemáme dočinenia s nespravodlivo nadobudnutým výnosom, či ziskom, ani s neopodstatneným dvíhaním cien tovaru. Bohatý človek z podobenstva nie je dokonca ani chamtivý. Nepodlieha nutkaniu produkovať nové a nové výnosy, chce len rozšíriť a zabezpečiť potrebný životný priestor pre svoju úrodu. Na tom predsa nie je nič zlé. Tento človek nie je žiadny kriminálnik, je však nerozumný, a to zásadným spôsobom. Vo svojom živote totiž ráta iba so sebou. Nemá nikoho, kto by sa spolu s ním mohol radovať z bohatstva darov, ktoré získal svojou prácou a dodajme, predovšetkým z Božej milosti. Nemá nikoho, s kým by sa o ne mohol podeliť. A navyše, ani s tým neráta. Ani Boh, ani iná osoba v jeho živote nefigurujú, akoby mal svoj život vo vlastnej moci. Svet tohto človeka sa točí iba okolo neho, čo dokladajú slová spokojnosti na vlastnú adresu a želanie užívať si pôžitky každodenného života, ktoré ponúka majetok a bohatstvo. Povie: Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa! Zabúda však na krehkosť života, ako aj na pominuteľnosť všetkého, čomu vo svojom živote určil prioritu. Nik z nás nie je pánom svojho života. Dnes sme tu, zajtra tu už byť nemusíme. Preto je nazvaný bláznom. Jeho život charakterizuje nerozumnosť, nerozvážnosť a pochabosť. Náhla smrť tohto človeka však nie je Božím trestom. Ponaučenie je práve v tom, že človek si odtiaľto nič do večnosti nevezme. Nič z toho, čo bolo pre tohto človeka prioritou, na čom staval a zakladal si, nič z toho nebude môcť využiť vo večnosti. Aj keď sa správal k zvereným hodnotám zodpovedne, plánoval a snažil sa postarať o bohatú úrodu, všetok svoj čas a energiu venoval len a len materiálnej stránke života. Tento človek zlyháva v samotnom poslaní, ktoré každý z nás dostáva od Boha, ako svoj kultúrny mandát, žiť na tomto svete v spoločenstve. Nie sám, ale s ostatnými, nie len pre seba, ale majúc na zreteli spoločné blaho a prospech. Všetko, čím sa muž z podobenstva zaoberá vo svojej mysli, začína a končí pri ňom. V texte niet ani len zmienky o tom, že by sa o bohatstvo úrody chcel s kýmkoľvek podeliť, dokonca nestihol ani len poďakovať Bohu za jeho milosť. Bol totiž príliš zamestnaný sebou samým.
„Nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových“. To je zásadná myšlienka, na ktorej je postavené aj ponaučenie tohto podobenstva. Ježiš Kristus koná a učí práve tak, aby si to človek uvedomil, aby vedel kde a v čom, ale aj v kom spočívajú životné istoty a priority. On sám sa stal pre nás jedinečným príkladom, na čom svoj život založiť, ako ho rozvíjať a zveľaďovať a ktorým smerom ho zacieliť. Ježiš Kristus učí nás všetkých, že to najdôležitejšie je byť bohatý v Bohu. V jeho učení sa zreteľne ukazuje význam a zmysel slov proroka Jeremiáša (Jer 17:5): Takto vraví Hospodin: Preliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou, ale jeho srdce odvracia sa od Hospodina“. Odvrátiť sa od Boha znamená prestať v živote rátať s možnosťou náhlej Božej intervencie, čo je hrozné a pre človeka zničujúce. Zdôrazňuje to aj apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom, keď napomína tamojších kresťanov, aby pristupovali ku všetkým svetským darom tak, ako by ich nevlastnili, pretože, ako vraví apoštol: „Spôsoby tohto sveta hynú“ (1 K 7, 29 – 31). Je dobré a aj užitočné, a súčasne aj dôvodom radosti, užívať Božie materiálne dary, avšak rovnako dôležité je nenechať sa nimi spútať, byť nimi ovládaný. Treba dávať veľký pozor, pretože tieto dary nám kvalitu nášho života, zvlášť v tej duchovnej rovine, môžu veľmi rýchlo a zásadným spôsobom pokaziť.
Dnes spoločne Pánu Bohu ďakujeme za dary úrody, za všetko požehnanie, ktoré sme za uplynulé obdobie z jeho svätých rúk prijali. O tom, aké dôležité je vedieť správne zhodnocovať všetko materiálne bohatstvo, s cieľom nachádzať zdravý pomer medzi telesným a duchovným pokrmom, o tom všetkom nás učí podobenstvo, ktoré Pán Ježiš povedal svojim učeníkom na ceste do Jeruzalema, paradoxne v ústrety smrti na kríži, avšak v záujme a v prospech života a spásy celého sveta. Jeho život, dielo a vlastný príklad v nás má pôsobiť pokoj a dôveru v Boha. To neznamená bagatelizovanie ťažkých životných podmienok, v ktorých žije množstvo ľudí v každom čase. Ježiš nás privádza k poznaniu, že všetci sme v rukách Božích, od neho závisí náš telesný i duchovný pokrm. A to nás má viesť nielen k pokoju, ale aj k spoločnej zodpovednosti, ktorá dostáva konkrétnu podobu v kvalitatívne odlišnom vzťahu k svojim blížnym, ktorá privádza k životu, kde základom nie je mať ale byť.
Ježiš je na ceste do Jeruzalema. Tam sa jeho vnútorný pokoj a vyrovnanosť, s ktorou učí a koná svoje dielo na zemi, stanú zjavnými v jeho úplnej odovzdanosti a poslušnosti Božej vôli, v odhodlaní položiť aj svoj život v prospech nás všetkých. On zomiera, aby sme my mohli žiť. S vďakou prijmime aj pozvanie nášho Pána k jeho stolu. On nám aj dnes ponúka očistenie od všetkého, čo nás ťaží a vzájomne od seba delí. V daroch svojho tela a krvi nás chce duchovne nasýtiť a tak povzbudiť a posilniť vo viere a v radostnej dôvere v Boha, ktorý koná od začiatku až do samého konca v náš prospech, v prospech života. Amen.