Služby Božie — 2. nedeľa po Svätej Trojici (14. 6. 2015, Veľký kostol)
Text: 1 J 3, 13 – 18
Nedivte sa, bratia, keď vás svet nenávidí. My vieme, že sme prešli zo smrti do života, pretože milujeme bratov. Kto nemiluje [brata], zostáva v smrti. Každý, kto nenávidí brata, je vrah, a viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život. Podľa toho sme poznali lásku, že položil za nás On dušu; aj my máme duše klásť za bratov. Ale ak má niekto pozemský majetok a vidí brata trpieť núdzu, a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom Božia láska? Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo.
Bratia a sestry.
Žijeme v hektickom období a akosi stále viac podliehame obavám, že sa na nás z každej strany valí len to zlé, že sme vystavení nebezpečenstvu, ktoré prichádza z cudzieho sveta a ohrozuje nás odlišnosťou tradícií, či spôsobom života a názormi naň. Akoby sme pochybovali o tom, že svet je Boží, akoby sme stále viac podliehali apokalyptickým predstavám, v ktorých sa napĺňajú katastrofické scenáre, kde je svet už iba bojiskom zlých síl, ktoré sa snažia človeka zahubiť. Pod vplyvom masívnej propagandy médií a množstva fabulovaných konšpiračných teórií a k životu opätovne kriesených mytológií, podliehame stále viac xenofóbnym náladám a stále menej si uvedomujeme, k čomu nás náš status kresťanov zaväzuje. Sme cielene zatláčaní do kúta toho nášho zidealizovaného tradičného sveta a držaní v zajatí falošnej ilúzie, že len tu sme v bezpečí, treba len zväčšiť už bez tak vysoké a pevné múry a hermeticky uzavrieť hranice medzi nami a tými ostatnými.
Jednoducho povedané, pocit solidarity s človekom v jeho hľadaní, túžbach, no predovšetkým v jeho utrpení, ten sa stále viac stráca pod narastajúcim tlakom štváčov, ktorí sa z každého ľudského nešťastia snažia vyťažiť čo najviac a preto vďačne podporujú atmosféru strachu a nenávisti. Keď sa navyše títo demagógovia odvolávajú na kresťanské hodnoty a tradíciu, je to blasfémia, ktorá prináša do života ľudského spoločenstva závažné dôsledky. Pýtam sa, čím vôbec sme ešte kresťanmi? Prečo sa opätovne nechávame zvádzať na cestu neslobody, keď sme už raz boli oslobodení pre život Božích detí, vo všetkej vážnosti a záväznosti pozvania nasledovať nášho Pána, učiť sa, čo znamená milovať Boha a svojho blížneho? Prečo potom nie je počuť silnejšie a ráznejšie hlasy jednotlivých predstaviteľov cirkví, ktorí by sa otvorene postavili voči tejto masívnej demagógii namierenej proti ľuďom s odlišným vierovyznaním, farbou pleti, či kultúrou? Prečo sa nedokážeme rázne postaviť proti kampani strachu a xenofóbie?
Slová apoštola Jána nás konfrontujú so všetkými týmito pálčivými otázkami. Ich cieľom je vytrhnúť nás z letargie a pesimizmu a zaktivizovať opäť do zápasu o človeka, o šírenie princípov Božieho kráľovstva v tomto svete, aj v našej spoločnosti. Bez ohľadu na všetky riziká, neistoty a ťažkosti, ktoré všetky nové výzvy a skutočnosti so sebou prinášajú, máme neustále pamätať na to, že tento svet je a stále ostáva pevne v rukách Jediného Boha a preto všetko, s čím sme konfrontovaní, je súčasťou Božej prozreteľnosti a stále prítomnej dynamiky, ktorou Hospodin tento svet vedie v ústrety budúcnosti, s cieľom privádzať všetky národy tohto sveta k abrahámovskej odvahe nechať sa formovať Božím Duchom, dôverovať svojmu Stvoriteľovi a učiť sa byť stále lepším človekom a to aj napriek tomu, že dokonalí nebudeme nikdy. Nesmieme pritom zabúdať, že všetko to dobré, čo sa v tomto svete udeje, aktivizuje súčasne silný odpor zla a démonity, výsledkom čoho je násilie, utláčanie ľudskej dôstojnosti a snaha presadiť totalitu myslenia a konania. Bolo tomu tak vždy a je tomu tak aj dnes. No slová nášho Pána Ježiša Krista: „na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (J 16, 33b), tie nám majú byť oporu a trvalým zdrojom pokoja. V tomto celoživotnom zápase totiž nie sme sami, príklad života nášho Pána Ježiša Krista a jeho obeť sú garanciou, že náš nebeský Otec je a ostane s nami.
Apoštol preto takmer parentetickou poznámkou na začiatku nami vybraného textu pripomína čitateľom, že musia preukazovať lásku napriek tomu, že sa stanú predmetom nenávisti zo strany sveta. V pôvodnom historickom kontexte tieto slová naznačujú, že adresáti tohto listu budú v krátkom čase čeliť ťažkostiam a prenasledovaniu. Konanie sveta je motivované závisťou a hnevom a je preto zamerané proti nasledovníkom Ježiša Krista. Autor má však na mysli nielen ľudí mimo cirkvi, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Tým vážnym problémom je práve situácia vo vnútri samotnej cirkvi spôsobená nedostatkom lásky, empatie a neochotou žiť v spoločenstve vo vedomí vzájomnej spolupatričnosti a zodpovednosti jeden za druhého. Tento stav usvedčuje preto v prvom rade ľudí vo vnútri cirkvi z toho, že nie sú skutočnými kresťanmi. Len o tom donekonečna rozprávajú, hašteria sa a dokazujú si svoju silu a moc ekvilibristikou verbálnych prejavov, avšak vo vnútri sú prázdni, obmedzení hranicami vlastného mikrosveta, pričom si neuvedomujú, že tým devalvujú Božie dielo v Ježišovi Kristovi.
To, čo Ján práve povedal je závažné. Ten, kto o sebe vraví, že je kresťan, avšak nenávidí svojho blížneho, ten patrí do oblasti smrti. Súčasne však svojich čitateľov upokojuje uistením, že skutoční nasledovníci Ježiša Krista prešli zo smrti do života. Inými slovami, nachádzajú sa v oblasti života, a to práve v dôsledku preukazovanej lásky voči blížnym. Tá je dôkazom toho, že prešli procesom duchovného znovuzrodenia.
Apoštol ďalej pomerne drsno vyjadruje myšlienku, že nenávisť je rovnocenná vražde. Predstavuje skrytú túžbu, aby osoba, voči ktorej je namierená, neexistovala. Je to odmietnutie uznania jeho ľudských práv, dôstojnosti a dychtivá túžba po jeho smrti. Nám sa takáto priama reč príliš nepáči, ale je dobré, že skutočná podstata nenávisti môže byť zobrazená tak jednoznačne, tak aby nás to pred ňou varovalo. Ak totiž niekoho nenávidím, ak mu upieram jeho dôstojnosť a zaraďujem ho do kategórií hriechu, či menejcennosti, môj postoj voči nemu nie je odlišný od zabitia. Takýto postoj a prejavy správania nie sú kompatibilné s duchovným životom. Inak povedané, ten, kto tak koná, či učí takto konať iných dokazuje, že jeho motiváciou je priamy opak lásky, nenávisť, ktorá chce iného zbaviť života. Takáto osoba zreteľne nepatrí do oblasti života.
Z tohto úbohého obrazu nenávisti a vraždy sa Ján púšťa do pozitívnej úvahy o podstate lásky. Bola to nevyhnutná otázka vtedy, rovnako ako aj dnes. Slovo „láska“ má množstvo významových variácií a je preto potrebné presne vedieť, čo ním autor listu myslí. Väčšina ľudí spája kresťanstvo s prikázaním lásky a domnieva sa, že o kresťanstve pozná všetko, pričom si koncept lásky vysvetľujú každý po svojom. Ján si uvedomuje, že je potrebné zrozumiteľne vysvetliť čitateľom, čo on sám myslí pod pojmom lásky, pričom z tohto jeho výkladu môžeme mať úžitok aj my dnes.
Spôsob, akým môžeme spoznať, čo je láska a aký má význam, je uvedomiť si, že Ježiš Kristus položil svoj život za každého z nás. V prítomnom kontexte je dôležitá práve použitá formulácia „položiť svoj život.“ Táto naznačuje pripravenosť niekoho dať svoj vlastný život, aby iní mohli žiť, dokázať povedať „nie“ sebe samému v prospech druhého, dokázať sa umenšiť minimálne akceptovaním iného a jeho prirodzeného nároku na život a dôstojnosť.
Pravdaže, nevieme presne, čo mal Ján na mysli, keď vravel o tejto najvyššej obeti. Snáď mal na mysli možnosť položiť svoj vlastný život pre záchranu iných v čase prenasledovania, alebo myslel na schopnosť byť pripravený položiť svoj život v službe evanjelia. Avšak najpravdepodobnejšie je, že mal na mysli hranicu sebazaprenia, po ktorú musí človek prísť a jeho výrok je spôsob, ktorým hovorí, že láska musí byť pripravená zaplatiť akúkoľvek cenu v sebaobetovaní pre potreby iných.
A práve o to ide, bratia a sestry, v každom čase, vždy a všade, kde žijú nasledovníci Ježiša Krista. Ježišova láska a jeho vlastná obeť nepripúšťajú v tomto ohľade žiadne kompromisy, žiadne „ale“. Ján nás preto svojim ďalším výrokom vracia späť do tvrdej reality. Pripravenosť položiť vlastný život je vysokým ideálom, s ktorým môžeme nadšene súhlasiť, avšak zväčša len dovtedy, kým je to vzdialená možnosť a netýka sa nás priamo. Ján tu však vraví rázne „nie“. Tá chvíľa totiž nastala. Ak máš prostriedky na živobytie v tomto svete a vidíš brata v núdzi a nemáš s ním súcit, potom v tebe rozhodne nemôže byť láska Božia. Pokiaľ máme dostatok a možnosti, zatiaľ čo iní trpia núdzu a my im nepomôžeme, nemáme v sebe Božiu lásku, ktorá je esenciálnym dôkazom, že sme skutočne Božie deti. Nejde pritom len o jednoduchý prípad úhrady platby z nášho bankového účtu, po ktorom už ďalej nemyslíme na potreby svojho blížneho. Ide o milosrdenstvo, ktoré sa prejavuje v konaní a v trvalej angažovanosti za potreby núdznych, hľadajúcich, prenasledovaných a znevažovaných.
Tragédiou je bratia a sestry, že sme sa nenaučili túto skutočnosť brať dostatočne vážne. Potreby tohto sveta nepožadujú heroické skutky mučeníctva, ani teatrálnosť, či silácke reči mocných, ktoré nútia iných k slepej poslušnosti a jednomyseľnosti. To, čo sa od nás žiada je ochota a dobrá vôľa ku skutkom materiálnej obete a sebazaprenie pre dobro iného. Ján preto končí túto časť svojho listu tým, že žiada svojich čitateľov, aby preukazovali lásku nielen prostredníctvom pekných rečí, ale predovšetkým skutkami. Ich láska sa preukáže „v pravde,“ ktorá je volaním nielen po skutkoch, ktoré by dokazovali skutočnosť ich vnútorného cítenia, ale tiež po láske, ktorá je v súlade s Božím zjavením lásky, ktorú možno vidieť pri Ježišovi, no i v láske, ktorú Boh preukazuje každému z nás tým, že nám stále dáva nové možnosti a tým príležitosť stať sa lepšími, úprimnejšími a odvážnejšími kresťanmi.
O tom všetkom, bratia a sestry, je dnešná zvesť o vážnosti povolania stať sa nasledovníkmi Ježiša Krista. Musíme sa tomu stále učiť a nikdy v tomto procese nepoľaviť. Iba to nás môže priviesť k pokore a k slušnosti, ktorá tak veľmi chýba nielen iným, alebo ako zvykneme vravieť, tomuto svetu, ale chýba aj nám, kresťanom. Stále sme v tomto ohľade deficitní, no stále máme nádej túto neutešenú situáciu zmeniť a prijať pozvanie k veľkej večeri, o ktorej sme dnes počuli zo spievaného evanjelia. Prijať ho zodpovedne, so všetkou vážnosťou, no i radosťou, ktorá pramení z poznania, že každý, kto sa k tomu odváži, obdrží odmenu, ktorá je od počiatku pripravená tým, kto sú a ostávajú verní nielen tradíciám a úctyhodným ľudským náukám, no predovšetkým Božej vôli úprimne milovať Boha a svojich blížnych, tých domácich, no i tých, ktorých nazývame cudzincami. Amen.