Kázeň na 2. nedeľu po Zjavení, 19.1.2020

František Ábel

Služby Božie s VP – Veľký kostol

Text kázne: J 5, 31 – 47

31 Ak sám svedčím o sebe, moje svedectvo nie je pravdivé; 32 iný je, ktorý svedčí o mne, a ja viem, že je pravdivé Jeho svedectvo, ktoré vydáva o mne. 33 Vy ste poslali k Jánovi, a ten vydal svedectvo pravde; 34 ja však neprijímam svedectvo od človeka, ale hovorím to preto, aby ste vy boli zachránení. 35 On bol sviecou, ktorá horela a svietila, a vy ste sa chceli veseliť na chvíľku v jeho svetle; 36 ale ja mám väčšie svedectvo než Jánovo: totiž skutky, ktoré mi dal Otec, aby som ich vykonal; už aj skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma Otec poslal. 37 A Otec, ktorý ma poslal, vydal svedectvo o mne. Vy ste nikdy nepočuli Jeho hlas, ani nevideli Jeho tvár; 38 a Jeho slovo nezostáva vo vás, lebo neveríte Tomu, ktorého poslal. 39 Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne. 40 Ale nechcete prísť ku mne, aby ste mali život. 41 Slávu od ľudí neprijímam, 42 ale vás som poznal, že nieto vo vás lásky k Bohu. 43 Prišiel som v mene svojho Otca, a neprijímate ma; keby prišiel iný vo vlastnom mene, prijali by ste ho. 44 Ako môžete veriť, keď sa navzájom oslavujete a nehľadáte slávu, ktorá je od samého Boha? 45 Nemyslite si, že ja budem žalovať na vás u Otca; iný žaluje na vás: Mojžiš, v ktorého ste zložili nádeje. 46 Lebo keby ste verili Mojžišovi, aj mne by ste verili, veď on o mne písal. 47 Ale keď jeho písmam neveríte, ako by ste verili mojim slovám?

Bratia a sestry.

Nosnou témou dnešného kázňového textu z Jánovho evanjelia je Ježišova obhajoba sobotnej činnosti. Centrálnou ideou soboty je život zachovať a posvätiť, preto je Ježiš kompetentný a splnomocnený plniť Božiu vôľu a vykonávať uzdravujúcu Božiu moc aj v sobotu.

Zachovávanie dňa odpočinku, či už v židovskej tradícii svätenie soboty, alebo v našej kresťanskej tradícii nedele, dňa Kristovho vzkriesenia, neznamená iba plniť tradíciou zachovávané a odovzdávané zvyky, ktorých primárny cieľ je tento deň v plnom rozsahu zasvätiť Bohu. Ono má človeku, ktorý je pohltený množstvom každodenných povinností a úloh toho rutinného kolobehu života, v prvom rade umožniť, aby si mohol v plnom rozsahu uvedomiť, že aj jeho život, ako aj životy ostatných ľudí sú súčasťou Božieho stvoriteľského zámeru, že je v plnom rozsahu závislý na Božej milosti a že jeho život je darom Božej lásky. A práve tieto skutočnosti nás zaväzujú, aby sme ich reflektovali v každodennom živote a premietli ich do vzťahu s inými ľuďmi, tak veľmi, ako sa to len dá. Práve to predstavuje posväcovanie našich životov, či už v najužšom kruhu rodiny, ale aj v širšom kontexte života v spoločenstve.

V úvode Ježiš pokračuje v poukazovaní na nedostatky svojich žalobcov. Ježišovi odporcovia sa mylne domnievajú, že majú život z tradície a skúmania Písma a preto odmietajú Ježišovo konanie. V tomto texte sa objavujú dva v zásade odlišné pohľady: Ježiš sa spolieha na Boha, zatiaľ čo jeho odporcovia súdia podľa vonkajšieho vzhľadu. Tým, že odmietajú Ježiša Krista, teda spôsob, akým učí a koná, a práve v sobotný deň, sa sám Mojžiš stáva ich žalobcom. Medzi tým, čo napísal Mojžiš a medzi Ježišovými slovami je totiž kontinuita. Ježišove slová privádzajú k dokonalosti všetko, čo kedysi povedal a napísal Mojžiš.

V dnešnom starozmluvnom texte sme čítali, že Mojžiš sa všemožne usiloval poznať Božiu vôľu a vidieť Božiu slávu, odstrániť tú poslednú hranicu styku s Bohom, toho pomyselného oblaku, do ktorého je Hospodin zahalený. To však nie je možné. Medzi Božou slávou a človekom je tak veľká priepasť, že človek by musel zomrieť, keby uvidel Boha (Ex 19, 21; Lv 16, 2; Nu 4, 20), či dokonca ho len počul (Ex 20, 19). Poznávať Hospodina predmetne je nemožné. Obrazným jazykom metafory, ktorým je tento príbeh napísaný, Boh síce aspoň na okamih a len čiastočne umožňuje Mojžišovi uzrieť niečo z Božej slávy, no je a ostáva to len čiastkové nazretie v podobenstve (1 K 13, 9).

No ak pokračujeme v čítaní knihy Exodus ďalej, v 34. kapitole sa dočítame čosi zvláštne. Hospodin sa Mojžišovi zjaví iným spôsobom, tým, že sám vysloví svoje „nevysloviteľné meno“, Hospodin (Ex 34, 5). Toto meno nie je ako iné mená, nie je ani definíciou Boha, ani cestou k preniknutiu do nepreniknuteľného, či k obsiahnutiu neobsiahnuteľného. Nie, toto meno odhaľuje podstatu Božích vlastností, či lepšie povedané aktivít, prostredníctvom ktorých Boh vládne celému univerzu, pričom ich sumárnu charakteristiku vyjadrujú dva zásadné atribúty – milosrdenstvo a súcit, teda dokonalá láska (Ex 34, 6 – 7).

Izraelu sa tým pripomína Boží čin spásy, oslobodenie vyvoleného ľudu, Božiu prítomnosť, vernosť a moc. Označuje Božie bytie proti ničotnosti ľudských modiel (cf. Iz 42, 8; 44, 6 – 11). Preto je toto meno Izraelu vždy postačujúcou zárukou Božej blízkosti a dostupnosti. Nie je možné chcieť viac, než označuje toto meno, viac než poznanie vernej a zachraňujúcej Božej lásky a jej dôsledkov. Mojžiš tak zahliadne Božiu slávu v Božej dobrote a milosti, ktorá je zárukou ochrany ľudu a je súčasne zárukou ochrany a dôstojnosti života na tomto svete.

To znamená, že aj keď človek nemôže Boha napodobňovať vo všetkom, ak však chce kráčať Božími cestami, má sa snažiť kultivovať práve tie vlastnosti, ktoré sú zjavením Božej slávy a vyjadrujú to podstatné o Božom mene (Ex 34, 6 – 7). Na ľudskej úrovni sa to má prejavovať schopnosťou konať dobro, nadviazať vzťah, odpúšťať, rozvíjať zodpovednosť a súčasne lásku k blížnym, ochotu pomáhať, schopnosť preukazovať milosrdenstvo a zľutovanie, pravdivosť a čestnosť, znášanlivosť, toleranciu, veľkorysosť a vernosť, a to všetko v záujme konania spravodlivosti.

To všetko, bratia a sestry, máme možnosť pozorovať práve v živote Ježiša Nazaretského, ktorý je Kristus, Mesiáš, ten, v ktorom Hospodin ukázal svoju slávu zrozumiteľne. Ak sa pýtame, ako, odpoveď je jednoduchá: v Ježišovej dokonalej viere a dôvere v Boha, v živote, ktorého základom i cieľom bola láska k Božiemu stvoriteľskému zámeru, vrcholom ktorého bolo stvorenie človeka na Boží obraz. Nepotrebujeme nič viac, len sa tohto príkladu držať a nasledovať ho, učiť sa rovnakej poslušnosti a rovnakej dôvere, akú mal Ježiš Kristus. Ak tak robíme, môžeme mať istotu, že tým vzdávame každodenne vďaku Hospodinovi a žijeme na Jeho slávu. Áno, to je skutočná a tá najlepšia každodenná bohoslužba.

V našom kázňovom texte vystupuje do popredia stále prítomná a aktuálna kritika spôsobu, akým ľudia vnímajú Božie zjavenie a Boží zámer, ktorý sa v tomto svete realizuje od samého začiatku. Dajme však pozor, polemika medzi Ježišom a prítomnou skupinou Židov nemá byť pochopená ako zápas kresťanov proti Židom, tých dobrých proti zlým, ako sa to tradične, no nesprávne interpretuje. To, čo je v našom texte centrálnym a podstatným, totiž platí všade, vždy a pre každého. Ježišove slová sú v prvom rade kritikou nesprávneho postoja voči Bohu i ľuďom. To sa prejavuje v prijímaní tých, ktorí prichádzajú len s autoritou svojho vlastného mena a odmietaní toho, ktorý bol poslaný v Otcovom mene, toho, ktorý učil a žil v súlade s centrálnym princípom Božieho zákona – milovať Boha a blížnych. To prvé je cestou, ktorá vedie k smrti, to druhé vedie k životu presahujúceho dimenziu časopriestoru. Prejsť zo smrti do života si preto vyžaduje v plnosti dôverovať Bohu a nasledovať príklad života Ježiša Krista, ktorý je stelesnením lásky jediného Boha k človeku a tomuto svetu, lásky, ktorá je síce vo svojich nárokoch na človeka radikálna, avšak privádza ho k plnosti obrazu, na ktorý bol stvorený a tým mu dáva prísľub nového, večného života. Nemali by sme sa preto správať, akoby našim poslaním v tomto svete bolo robiť Hospodinovi hovorcu, či konať v Jeho mene rozhodnutia, ktoré eskalujú napätie a nutne vedú k násiliu duševnému i fyzickému.

Čo však pozorujeme okolo seba, bratia a sestry? Nielen celé dlhé veky, no ani len tá nie príliš vzdialená minulosť, teda temné udalosti minulého storočia nám nedokázali v plnom rozsahu otvoriť oči, srdce, no i rozum, a konečne pochopiť tragické dôsledky neustáleho zlyhávania človeka, ktorý v mene náboženstva a rôznych ideológií pácha hrôzostrašné zverstvá, a tie si následne snaží zdôvodniť a dať im nálepku legitimity akýmisi vyššími zámermi a cieľmi, ktoré chce dosiahnuť, pričom sa nehanbí zneužiť meno Božie a spínať k nebesám ruky znečistené krvou a utrpením iných ľudí.

Vidíme to a len smutne konštatujeme, že aj v našej krajine sa kresťanská viera stále viac spolčuje s ideológiami zla, a najväčšie inštitucionálne cirkvi len mlčia a prizerajú sa prejavom a konaniu tých, vraj „pravoverných a poslušných synov národa“, ktorých slová a činy sú plné nenávisti a pohŕdania ľuďmi odlišnej rasy, kultúry, či náboženstva, na prvom mieste tých, ktorí majú židovský pôvod. Namiesto nasledovania príkladu života Ježiša Krista, sme svedkami toho, že dokonca aj kňazi sa pridávajú k tomuto šialenstvu, v mene akejsi svätej vojny proti inovercom a menšinám, čím znevažujú Boží stvoriteľský zámer.

Ak by sme boli ochotní celoživotne sa vzdelávať, museli by sme zásadným spôsobom prehodnotiť viaceré staré a tradíciou zažité dogmatické interpretácie života a viery, ktoré takmer úplne zneutralizovali to podstatné a hlavné v kresťanskej tradícii v jej pôvodnom kontexte a význame, to znamená kvalitu a obsah Ježišovho života. Potom by sa nemohlo stať to, čoho sme boli svedkami pri tradičnom novoročnom prijatí zástupcov cirkví a náboženských spoločností prezidentkou republiky, v rámci ktorého zaznel aj príhovor vrcholného predstaviteľa našej cirkvi. Ten, s patričným náboženským pátosom, no účelovo a neprimeraným, priam nevhodným spôsobom, zdôrazňoval, aké miesto a mandát má patriť cirkvi v našej spoločnosti. Z toho, čo bolo povedané sa ľuďom podsúva názor, že cirkev i spoločnosť sú ohrozené liberalizmom postmodernej spoločnosti, zaujatými médiami, no zjavne aj postojmi a názormi založenými na aktuálnych vedeckých a odborných poznatkoch v oblasti širokospektrálnych fenoménov života a jeho prejavov.

Táto ďalšia smutná ukážka náboženského diletantstva urobila medvediu službu každému, kto v kresťanskej cirkvi vidí magickú inštitúciu, akýsi depozitár vkladov, ktorými si ľudia chcú zabezpečiť odpustenie hriechov a možnosť vojsť do večného života. Samozrejme, len tí vyvolení, ktorí sú poslušní kléru a príliš nerozmýšľajú o objektivite a správnosti takéhoto prístupu k živote. Pýtam sa, položili si vôbec naši biskupi otázku, aké v skutočnosti sú, respektíve, aké by mali byť tie neustále zdôrazňované kresťanské hodnoty, a aké je, vlastne aké by malo byť, v skutočnosti poslanie cirkvi v tomto svete? Veď takýto spôsob reprezentácie kresťanstva je nielen neprijateľný, ale priamo spoločensky nebezpečný.

Bratia a sestry. Pýtajme sa preto spoločne, ako dlho ešte sa chceme pasívne prizerať na devalvovanie kresťanstva. Tým skutočným problémom nie je objektívna a konštruktívna kritika ľudských náuk o Bohu, či uznesení cirkevných grémií, ale znehodnocovanie evanjelia šírením neznášanlivosti a nenávisti, skrytou alebo otvorenou podporou zakomplexovaných konšpirátorov a šarlatánov, novodobých poslov smrti, ktorí vytrvalo mytologizujú národ, tradície, krv a dokonca aj vieru v Boha a cirkev. Robia tak so zbožným výrazom v tvári a majstrovskou pózou domnelých záchrancov, no v skutočnosti ich poháňa len túžba ukojiť tie najprízemnejšie pudy a zbaviť sa pritom vlastného strachu z neznámeho.

Dokedy to bude pokračovať? To závisí aj od každého z nás. Dožadujme sa preto, ak je treba aj klopaním na dvere najvyšších predstaviteľov spoločnosti, no aj kresťanských cirkví, aby sa postavili proti extrémizmu, politickému i náboženskému, nie populisticky, ani sladkasto znejúcimi, no mŕtvolne chladnými prázdnymi frázami a lacnými gestami, ale otvorene a konkrétne. Žiadajme to od nich vytrvalo a neodbytne, no začnime od seba, hovorme slobodne, múdro a rozvážne, a v tomto duchu konajme. Učme sa byť skutočnými kresťanmi. Zvlášť a práve preto, že v centre našej viery je Božie dielo v Ježišovi Kristovi, príklad jeho života, ktorý je pre nás kresťanov primárny a jeho nasledovanie celoživotnou výzvou. Amen.