Michaela Kušnieriková
Prílišná horlivosť učeníkov L 9, 51-56
Keď sa približovali dni Jeho povýšenia, obrátil sa tvárou k Jeruzalemu, že pôjde tam. A poslal pred sebou poslov. Tí sa vydali na cestu a prišli do samaritánskej dediny, aby Mu pripravili (prístrešie). Ale (tam) Ho neprijali, lebo tvárou bol obrátený k Jeruzalemu, aby šiel tam. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, opýtali sa: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich ako urobil Eliáš? Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť. A odišli do inej dediny.
Tento biblický príbeh dostal niekedy v stredoveku nadpis – prílišná horlivosť učeníkov. Nie sú to slabé slová? Nezachovali sa učeníci nie tak ako hujeri, ale skôr ako fanatici? Čo to mali za nápad – zničiť dedinu?
Hoci sa pohostinnosti nedočkali, nebolo to prvý raz. Inokedy ich aj prijali, no potom, ako Ježiš niečo spravil alebo povedal – uzdravil niekoho, ich vyhnali. S Ježišom to učeníci mali turbulentné. Žiadna istota. O popularite nehovoriac. Dostali tam zamračených, nahnevaných smajlíkov a palce dole.
Učeníci to nechceli nechať len tak. Mali predsa zmysel pre spravodlivosť. Takto sa k ich majstrovi nikto nebude správať! Vedeli, že odmietnuť pohostinnosť je vážna vec. Biblia o tom nikoho nenechala na pochybách. A tak dostali ohnivý nápad. Ale – boli teda naozaj mimo?
Skúsme hľadať odpoveď najskôr historicky.
Samaritánom sa nebolo čo diviť. Bola to konkurenčná náboženská skupina židov. Hoci mali rovnaké Písmo – Tóru, vykladali ju inak. Súperili v tom, kto z nich je skutočným nositeľmi náboženského dedičstva. Boli rivalmi v tom, kto uctieva Boha správnejšie, čia viera je správnejšia. Ktoré sväté mesto je naozaj sväté. Ktorá interpretácia Písma, ktorá tradícia, ktorá teológia, učenie sú tie pravé.
Bolo preto v tej dobe zvykom, aby sa židia počas púte do Jeruzalema vyhli dedinám obývanými Samaritánmi. Predišli tak zbytočným problémom a napätiam.
Ježiš nie. Skúsil to. Neprejavil sa ako xenofób. Chodil medzi všetkých. Šiel aj medzi tých, ktorí boli podľa jeho blížnych – židov – odpadlíci, bohorúhači. Dobrá zvesť mala byť dobrou aj pre nich. No keďže Ježiš bol rozhodnutý ísť do Jeruzalema, ktoré nebolo svätým mestom samaritánov, bolo jasné, že nebol „ich“, neprijali ho. To je celkom…logické, nie?
Prečo neboli učeníci takto chápaví? Veď to predsa dávalo zmysel. Skôr to vyzerá, že Ježiš si koledoval o problémy. Boli teda učeníci mimo? Keď pozrieme do Starej zmluvy…
Boh sám zoslal oheň na mestá, ktoré odmietli pohostiť putujúcich. Určite poznáte príbeh Sodomy a Gomory – zničila ich síra a oheň.
Iný príklad spomínajú sami učeníci – proroka Eliáša. Bál sa kráľa, ktorý pre neho neposlal poslov, ale rovno vojakov. 50ti ozbrojenci na jedného civila. Veliteľovi jednotky povedal „Ak som Boží muž, nech zostúpi oheň na teba a tvojich 50 vojakov.“ Zahubil ohňom 100 vojakov, ktorí ho neuznávali ako proroka. V mene Boha boli teda zabití. Drsný príbeh.
Učeníci konali – tak povediac ako fundamentalisti. Biblicky – mali dobré dôvody na to, aby mali fanatický nápad. Mali oporu v Písme.
Ale konali bez ducha Ježišovho pôsobenia. Biblické citáty nestačili.
Ježiš bol na ceste do Jeruzalema. Vedel, že tam bude trpieť. Jeho nenásilné zvestovanie dobrej zvesti bolo dôsledné. A prejavilo sa aj tu – neďaleko samaritánskej dediny.
Nevydobýjal si prijatie. Ani zlovestnými znameniami. Ani zázrakmi. Ježiš nehromžil nad spoločenstvom, ktoré ho odmietlo. Nezostal tam žiadny nový soľný stĺp s osudom Lótovej ženy…
Ježiš nerozkazoval – žiadal o prístrešie. Nedokazoval kým je on. Nebál sa tých ľudí, iných ako on, ktorí verili iné veci ako on. Nebral si na pomoc ani vojakov ani anjelov s ohnivými strelami.
Ježišov duch je láska. Prijatie. Pozývanie k láske. A ona je aj princípom interpretácie Písem. Nemusíme hodiť texty SZ za hlavu – že otras. V Ježišovi k nám Boh spravil nový krok tým, že Ježiš šíril dobrú zvesť úplne bezbranne. Za cenu odmietnutia, bolesti a nakoniec smrti. Nie tých druhých, opozičných, mýliacich sa, ale samého seba.
Ježiš svojich blížnych židov provokoval. Samaritánov spomínal v rozpore s očakávaniami jeho domácich viery – poznáte podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, nie milosrdnom kňazovi, či levítov, či farizejovi. Keď Ježiš uzdravil 10tich malomocných len jeden – samaritán – sa prišiel poďakovať. Oni boli príkladom viery, títo bezbožní cudzinci, pomýlenci a heretici.
Ježiš volá k láske – volal „svojich“ – židov, učeníkov, volal Samaritánov aj nás.
Evanjelista Lukáš neskôr v Skutkoch apoštolov hovorí o samaritánskych komunitách, v ktorých prekvitalo evanjelium. Predsa nakoniec Ježiša prijali. Hoci nebol ako oni. Bol pre nich outsider – žid. Nevieme, či to boli tí istí ľudia. Boli však rovnakého náboženského presvedčenia, rovnakej kultúry ako tí, ktorí teraz Ježiša odmietli.
Znamená to, že pred Ježišom sa neuchránime? Ako sa to vezme. Chce byť s nami. Nevzdá to ako závistliví človek alebo ohrdnutý milenec. Ani nás neprepadne. Nevydobýja si našu vieru v neho. Ale chce prísť. A súčasne žiada o prijatie. Nevykopne dvere nášho života ako akčný hrdina, aby nás zachránil pred katastrofou.
Neviem, či ste niekedy mali čosi v živote, čo ste nechceli, aby sa týkalo Boha. Akúsi svoju samaritánsku dedinu. 13.komnatu svojej duše, minulosti. Aby sa jej Boh radšej vyhol. Miesto hanby, viny, či bolesti. Ak si aj pripadáme Ježišovi cudzí – neobchádza nás. Žiadne naše zákutie, nech je iné vinou, či netradičnosťou, mu nie je tabu.
Ak chceme druhých presvedčiť o našej viere v neho – nedáva nám k dispozícií muníciu strachu a vydierania. Dáva nám Písmo, aby sme spoznávali lásku, ktorou premohol svet. Lásku, ktorá je pohostinná aj tým najodlišnejším od nás. Písmo, ktoré v Ježišových rukách prestalo byť nábojmi proti inak zmýšľajúcim.
Preto zo samaritánskej dediny nebola ďalšia Sodoma a Gomora ani obete Eliášovho ohňa. Ak nás niečím Pán Boh chce presvedčiť, je to oheň jeho lásky. Nechal sa ním spáliť, ako heretik, hriešnik, vyvrheľ, odsúdenec. Preto sa ho nemusíme báť. Jeho prítomnosť je láskavá. Pozývajúca. Chce z nás robiť ešte láskavejších ľudí. Aby sme poznali a žili podľa jeho ducha lásky. Ducha, ktorý nechŕli oheň, aby ublížil. Ale aby uzimených zohrial, vyľakaných utíšil a ranených zahojil. Lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské životy, ale ich zachrániť.