Kázeň na Veľkonočný pondelok, 13.4.2020

František Ábel

Oslovenie

Bratia a sestry.

Udalosťou vzkriesenia vrcholí príbeh života s diela Ježiša Krista. Božie dielo milosti a lásky je dokonané. Kresťanské cirkvi zvestujú vytrvalo už takmer dve tisícročia práve istotu Kristovho vzkriesenia. Z toho plynie, že Ježišov kríž, aj keď paradoxne, predsa len dáva zásadnú odpoveď na všetky dilemy sprevádzajúce človeka od narodenia až po smrť. Je odpoveďou na prirodzenú ľudskú túžbu po láske, po spravodlivosti a pokoji, po naplnení života zmysluplným obsahom, no zároveň aj odmietnutím perspektívy beznádeje, v rámci ktorej smrť dáva definitívnu bodku za životom človeka a ten sa stráca nenávratne v ničote a večnom zabudnutí.

Tak ako v Ježišovom živote, tak i v živote nás všetkých musí byť na prvom mieste naša vlastná dôvera v Boží stvoriteľský zámer život dávať a chrániť, zachovať dôstojnosť a integritu ľudskej bytosti, rozvíjať slobodu Božích detí, no vždy s vedomím zodpovednosti za jej realizovanie. V konečnom dôsledku sa práve týmto spôsobom stávame my všetci tou skutočnou cirkvou, nie len súčasťou inštitúcie, ktorá si uzurpuje funkciu sprostredkovateľa spásy a prostredníctvom svojich predstaviteľov neustále vytvára okolo seba magickú aureolu paralelného sveta voči tomu skutočnému, namiesto toho, aby sa opäť identifikovala so svojim pôvodným poslaním, byť integrálnou súčasťou sveta a spoločnosti prostredníctvom života ľudí, ktorým má slúžiť a byť pozitívnym príkladom, nie okázalými rituálmi, ani zovňajškom, ale zvnútra, kvalitou života každého duchovného pracovníka na vinici Pánovej. Žiaľ, práve tomuto poslaniu sa cirkvi, až na malé výnimky, už veľmi dávno a veľmi zásadne vzdialili.

Keďže však práve vzkriesenie je výslednicou života zameraného na realizovanie Božej vôle, vždy spoločne s ostatnými, zodpovedne, no bez moralizovania a rešpektujúc ich slobodu, dáva veriacemu človeku vnútorný pocit naplnenia svojho života, a tým aj istotu, že bez ohľadu na všetky sklamania a nenaplnené túžby, bude raz aj v prípade jeho vlastného života vzkriesenie vstupom do večnosti Božieho pokoja.

Aj dnešná druhá veľkonočná slávnosť nám môže pomôcť nádej tejto perspektívy posilniť, a to aj napriek tomu, že tohtoročnú Veľkú noc prežívame veľmi netradične. To, čo je iné, netradičné nám totiž dáva možnosť ísť viac do hĺbky, bez akýchkoľvek rušivých vplyvov, sústrediť sa na to, čo je vo zvesti evanjelia o Ježišovom vzkriesení podstatné a porozumieť tak skutočnému významu tejto, pre kresťanstvo najvýznamnejšej udalosti dejín. A práve o to ide, bratia a sestry.

Služby Božie začíname v mene Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého, amen.

 Text kázne: F 2, 5 – 11

5 Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, 6 ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, 7 ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, 8 ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. 9 Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, 10 aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, 11 a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.

Bratia a sestry.

Náš dnešný kázňový text z Listu apoštola Pavla Filipanom je hymnickou básňou, poetickým vyznaním prvých nasledovníkov Ježiša Krista s hlbokým teologickým významom. Ponúka nám možnosť porozumieť korelácii Kristovho poníženia, až po smrť na kríži, a následne jeho povýšenia, a tým i vlastnému významu Božieho konania v Ježišovi Kristovi.

Túto hymnickú báseň však treba čítať v kontexte celej úvodnej časti tejto kapitoly listu (2, 1 – 4). Pavol vyzýva veriacich kresťanov nežidovského pôvodu vo Filipách, ktorí sú adresátmi listu, k životu vo vzájomnej solidarite a pokore, k ochote pomáhať si nezištne a obetavo. Následne uvádza ako jedinečný príklad práve Ježiša Krista, jeho obeť v prospech života ostatných a Božiu rehabilitáciu, absolútne Božie „áno“ kvalite obsahu života Božieho Mesiáša, ktorý naplnil samotnú podstatu života v jeho esenciálnej forme.

Týmto spôsobom slová tohto hymnu vyjadrujú aj charakter a význam druhej veľkonočnej slávnosti, ktorej dôraz leží na istote Ježišovho vzkriesenia z mŕtvych, vrátane dôsledkov tejto udalosti. Skôr ako sa dostaneme k samotnej aplikácii, treba nám stručne charakterizovať obsah a intenciu tohto veľkolepého chválospevu. Pôvodnou intenciou tohto hymnu nebol dôraz na Ježišovu preexistenciu a inkarnáciu, ako vyjadrenie Ježišovej božskej podstaty, čo umožnilo zaradiť jeho obeť na kríži pevne do rámca učenia o Božej Trojici. K takémuto pochopeniu došlo omnoho neskôr, až po definitívnom oddelení kresťanstva od židovstva, dôsledkom čoho bola, okrem iného, aj postupná strata citlivosti pre nuansy židovskej viery a jej teologických aspektov.

V tom pôvodnom kontexte ide o čosi iné. Hymnus chce poetickým spôsobom poukázať na Ježišov život a dielo ako antitézu biblického príbehu o Adamovi, a súčasne i na riešenie hlbokej ľudskej tragédie, ktorú reprezentuje Adam, paradigma ľudstva, a jeho pád do hriechu, dôsledkom čoho je odcudzenie človeka voči Bohu, blížnym i sebe samému, a teda strata samotnej esencie ľudského života, ktorá umožňuje človeku mať úplný prístup k Božej sláve.

Čo zásadného a dôležitého nám teda tento chválospev hovorí? Ako mu máme rozumieť? Dnešnému modernému človeku prídu jeho slová málo zrozumiteľné. Tí, ktorí poznajú trochu viac antické eposy, báje a povesti, môžu tieto slová chápať ako jeden z príkladov starovekých mýtických básní o stratenom bájnom zlatom veku ľudstva. Tento hymnus však vydáva veľmi konkrétne svedectvo o zásadných skutočnostiach, ktoré patria k skutočnému ľudskému životu, a ktoré od vekov vyvolávajú množstvo ťažkých existenciálnych otázok o jeho zmysle. V tradícii biblického Izraela sú všetky tieto existenciálne otázky súčasťou príbehu o Adamovi a jeho údele, s ktorým je celé ľudstvo pevne spojené (Gn 2b, 4b – 3, 24).

Práve z tohto hľadiska je treba pristupovať aj k tejto hymnickej básni. To všetko v priamom vzťahu k súdobým židovským mesianistickým predstavám a viere, že príchod a poslanie židovského Mesiáša sú začiatkom konečnej nápravy a spásy Izraela, ktorá zároveň umožní nápravu, teda spásu aj ostatných národov. Prvá generácia Ježišových nasledovníkov v období, v ktorom žil a pôsobil aj apoštol Pavol, vyjadrila práve týmto spôsobom svoju vieru v Ježiša ako zasľúbeného Mesiáša a tým i zrozumiteľné posolstvo o začiatku veku spásy. To prioritné a súčasne najdôležitejšie v tejto hymnickej básni, je Kristova životná cesta dobrovoľného prijatia ľudského údelu, a to až po smrť, a následné povýšenie do postavenia Pána nad všetkým, čo je súčasťou tvorstva. V konečnom dôsledku ide o istotu Kristovho vzkriesenia, ktoré je súčasne Božím definitívnym vysporiadaním sa s tragickými dôsledkami ľudského hriechu.

Na začiatku chválospevu čítame, že Ježiš Kristus, ktorého zmýšľanie máme nasledovať, mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom.

To, čo je tu dôležité, bratia a sestry, je viditeľný kontrast medzi „Božou podobou“ na jednej strane a „podobou služobníka“ na strane druhej, pričom sa dozvedáme, že Kristus to prvé vlastnil, a napriek tomu si dobrovoľne vybral to druhé. Druhý viditeľný kontrast nachádzame medzi „rovnosťou s Bohom“ a „podobnosťou ľuďom“, pričom to prvé Kristus nepokladal za privilégium, ktoré by si uzurpoval, to druhé, tým sa dobrovoľne stal. Tento paralelizmus poukazuje na zásadný rozdiel medzi svätosťou a slávou Boha na jednej strane a porušiteľnosťou a hriešnosťou všetkých ostatných ľudí na strane druhej. Najlepším spôsobom, akým možno porozumieť obom spomenutým kontrastom sú práve prvé tri kapitoly knihy Genesis, kde sa nachádza príbeh stvorenia a pádu človeka na samom začiatku dejín ľudského pokolenia. To nám súčasne umožňuje porozumieť slovám tejto hymnickej básne v súvislosti so vzkriesením Ježiša Krista.

Božia podoba – stvorenie človeka na obraz Boží, vypovedá o pôvodnom stave, o esencii prvého človeka, ktorá mu umožňovala mať úplný prístup k Božej sláve. V hebrejskom myšlienkovom svete tohto obdobia sú pojmy „podoba“ a „obraz“ synonymné, čo znamená, že viditeľnou formou, respektíve obrazom Boha je práve Božia sláva (heb. kåbôd), metaforou vyjadrená samotná esencia Božej podstaty.

Podoba služobníka, tá sa vzťahuje na stav, do ktorého sa prvý človek, Adam, dostal v dôsledku pádu, túžby po bohorovnosti. Adam stratil možnosť mať priamy „prístup“ k Božej sláve a participovať na nej, stal sa otrokom hriechu. Svätopisec týmto spôsobom chce poukázať na údel ľudského života v existencii, preto sa Adam stáva paradigmou ľudstva. Pavol píše v Liste Rimanom (8, 19 – 21): Stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích. 20Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze Toho, ktorý ho podrobil v nádeji, 21že aj samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích.

V tom druhom kontraste je „rovnosť s Bohom“ nepriamym poukazom na Adamovo pokušenie byť ako Boh, poznať dobro i zlo, čo v hebrejskom myšlienkovom svete znamená absolútne poznanie. Oproti tomu „podobnosť ľuďom“ označuje výsledné postavenie, do ktorého sa prvý človek a s ním všetky ľudské generácie dostali a v ktorom sa stále nachádzame. Pavol píše v Liste Rimanom (1, 23): Zamenili slávu nepominuteľného Boha za podobnosť obrazu pominuteľného človeka… Adam ako reprezentant ľudstva stvorený na Boží obraz pre neporušiteľnosť, sa tak v tragickom dôsledku svojho zlyhania dostáva do stavu života v otroctve porušenia a smrti. Namiesto spôsobu bytia, ktorý je výrazom plnosti Božieho obrazu a možnosti mať úplný prístup k Božej sláve, stráca toto postavenie a dostáva sa do postavenia človeka v existencii, v odcudzení od esencie života.

Táto dvojznačnosť v Adamovom príbehu je teraz daná do kontextu s príkladom Ježiša Krista. Kristus mal preto rovnakú archetypálnu možnosť výberu, s ktorou bol konfrontovaný už Adam. Ježiš Kristus sa však rozhodol inak ako Adam. Spôsobom bytia na úrovni Boha, čiže s možnosťou plného prístupu k Božej sláve, toto svoje postavenie nezneužil. Nechcel byť sám ako Boh, v plnom rozsahu rešpektoval Boží primát. Dobrovoľne urobil čosi iné. Vzdal sa svojho výsostného postavenia žiť v esencii a mať úplný prístup k Božej sláve, tak ako mal aj Adam na samom počiatku, a vzal na seba Adamov údel po páde. Z vlastnej vôle a v poslušnosti, identifikuje sa s človekom v odcudzení a všetkými dôsledkami, ktoré ono prináša do života človeka a celého tvorstva. V chválospeve čítame: ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. 9 Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, 10 aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, 11 a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.

Smrť, ktorú Adam zakúsil ako trest za svoju túžbu po bohorovnosti, vzal na seba Ježiš dobrovoľne. Zomrel na kríži, ako otrok, posledný z posledných, potupne. Vybral si cestu poslušnosti Bohu a Jeho svätej vôli. Nikdy, za žiadnych okolností necúvol a nevzdal sa života, ktorý bol plne v súlade s dvojitým prikázaním lásky: milovať Boha a človeka. Preto môže dosiahnuť postavenie, o ktoré Adam prišiel, ba ešte významnejšie, aby čím viac vynikla veľkosť Božej milosti a Boží majestát. Tak sa Ježiš Kristus stáva posledným Adamom.

Samotná „preexistencia“ tak vyjadruje počiatočnú fázu Kristovej odysey zobrazenej ako ekvivalent Adamovho statusu a jeho voľby v záhrade Eden. Postavenie Adama a Krista v tomto chválospeve nezávisí na žiadnom časovom rámci. Príbeh Adama preto netreba chápať doslovne, ako opis skutočnosti, ktorá sa udiala v čase a priestore. Nie, o to tu nejde. Je to archetypálny príbeh, v ktorom je vyjadrené to zásadné o ľudskom živote, čo platí vždy a všade, no súčasne aj elementárnu ľudskú túžbu prekonať to zlé a dosiahnuť esenciu života, vstúpiť do nej a zotrvať v nej naveky.

To, čo je rozhodujúce je samotná voľba – slobodná vôľa rozhodnúť sa. Pred touto voľbou stáli obaja, Adam i Ježiš Kristus. Ježišova voľba a jeho rozhodnutie sa tak stali archetypálnym a určujúcim pre celé ľudstvo, tak ako tomu bolo aj v prípade tej prvej, Adamovej voľby a jeho rozhodnutia. To prvé rozhodnutie prinieslo do sveta skazu, porušenie a večnú smrť. Pavol píše v Liste Rimanom (R 5, 12): A tak: Cez jedného človeka vošiel do sveta hriech a cez hriech smrť. Takto prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili. To druhé rozhodnutie umožnilo človeku získať život a mať účasť na sláve Jediného Boha. Pavol preto pokračuje a vraví (R 5, 18 – 19): A tak ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak aj spravodlivý skutok jedného priniesol ospravedlnenie všetkých ľudí, teda život. 19 Lebo ako neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí stali hriešnikmi, tak aj poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.

To všetko potvrdilo a spečatilo Kristovo vzkriesenie, to všetko preto Pavol vytrvalo zvestuje spoločenstvu veriacich, ktorým píše svoje listy a ktoré čítame dnes aj my. Dostávame sa tak k samotnej aplikácii. Už na začiatku sme si povedali, že Pavlovým zámerom je posilniť ešte viac etické dôsledky Kristovho príkladu v každodennom živote veriacich vo Filipách. Preto práve tento príklad, to znamená príklad života Ježiša Krista majú Filipania, a s nimi aj my všetci bratia a sestry, nasledovať. Ježišov život sa stáva prototypom kresťanského života, vôle k sebazapreniu, k schopnosti obetovať sa v prospech života, v záujme ochrany spravodlivosti pre každého a pre všetkých, ochrany života v jeho rôznorodých prejavoch a formách, aj keď takýto život musí často čeliť odmietnutiu väčšiny, útokom a prejavov nenávisti zo strany manipulovaného a ohlúpnutého davu.

Slová tohto chválospevu vravia jasne a zrozumiteľne o tom, aká bude Božia odpoveď. Boh sa prizná k životu každého človeka, ktorý ho dokáže napĺňať práve takýmto obsahom a žiaden nepriateľ, žiadna opozícia, žiadne zlo, nemôžu túto skutočnosť zmeniť. Pavlove slová tak majú posilniť aj našu vieru v každej zložitej situácii, v ťažkých skúškach, ktorým sme vystavení aj my dnes, bratia a sestry. Majú nás povzbudiť a opäť nám pripomenúť, čo je základom našej viery a koho príklad máme vo svojich životoch nasledovať.

Tieto slová sú súčasne prorockou kritikou všetkej falošnej duchovnej bezpečnosti, istoty, či magického vnímania cirkvi a jej rituálov. Niet tu lacnej milosti alebo falošných istôt. Sú výzvou k aktivite, k životu, ktorý zodpovedá Božej vôli a je kompatibilný s Božou spravodlivosťou. Pýtajme sa teda každý osobitne, bratia a sestry, či sme pripravení žiť svoje kresťanstvo práve týmto spôsobom a nasledovať Ježiša Krista. Pokúsme sa úprimne a otvorene analyzovať súčasný stav nášho kresťanstva a vyvodiť z toho dôsledky. V čase pandémie, ktorej všetci rovnako čelíme, máme k tomu jedinečnú príležitosť. Práve teraz sa omnoho jasnejšie ako inokedy ukazujú tie dôležité „odrobinky“ našej esencie, ľudskosť v nefalšovanej podobe. Zisťujeme teda stále viac a zreteľnejšie, že niet inej možnosti, len sa vydať touto cestou aj dnes, ako odpoveď na Božiu milosť, ktorú nám  Boh daroval v Ježišovi Kristovi. Práve k tomu nás vyzýva aj zvesť dnešnej druhej veľkonočnej slávnosti. Vypočujme ju s pokorou a súčasne s radosťou, veď je to evanjelium radostná zvesť o víťazstve života nad smrťou, pozitívna perspektíva pre každého, kto tomu verí a svojim životom túto vieru aj preukáže. Amen.