Kázeň na Veľký piatok, 19.04.2019

Anna Polcková, Veľký piatok, 19.04.2019, Veľký kostol, Bratislava

Oslovenie:

Americký psychoterapeut a spisovateľ Scott Peck v diele Ďalej nevyšlapanou cestou píše: „Viete, prvé slová Ježišovej veľkej kázne boli tieto: „Blahoslavení chudobní duchom. Existuje spústa spôsobov, ako preložiť chudobný duchom, ale na intelektuálnej úrovni je najlepším prekladom „zmätení“ Blahoslavení zmätení. Keď sa pýtate, prečo by to mal Ježiš hovoriť, musím vás upozorniť na to, že zmätok vedie k hľadaniu objasnenia a s týmto hľadaním je spojené množstvo učenia sa.

Ľudia v 15. storočí sa neprebudili jedného rána roku 1492 s poznaním, že je zem guľatá a nie plochá – museli prejsť celým obdobím nejasností a bádania nevediac, ako to vlastne je. A aby stará myšlienka umrela a na jej miesto nastúpila nová a lepšia, je nutné takými obdobiami nejasností prejsť.

Žiť v takých obdobiach je nepohodlné, niekedy aj bolestné. Ale je to blahoslavenstvom, lebo keď sa v ňom nachádzame, navzdory tomu, že sa cítime chudobní duchom, hľadáme nové a lepšie cesty. Otvárame sa novému, pozeráme sa, rastieme. A preto Ježiš povedal blahoslavení zmätení. Prakticky všetko zlo tohto sveta je páchané ľuďmi, ktorí si sú absolútne istí, že vedia, čo robia. Nepáchajú ho ľudia, ktorí si myslia, že sú zmätení. Nepáchajú ho chudobní duchom.

Veľký piatok, príbeh utrpenia a smrti Ježiša Krista, ale aj mnohých Božích detí nás uvádza do zmätku aj dnes. Ale tento zmätok je dôležitý pre nové cesty k Bohu aj človeku.

Kázeň:

„Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.“ 2 Kor 5,17

Bratia a sestry,

Golgota je miestom, kde sa ocitá každý z nás. Sme tam všetci. Raz ako bezmocní, inokedy súdiaci, alebo iba nezúčastnení. Na tomto vyvýšenom, lebečnom mieste  sa nič nedá prehliadnuť. Tu sme viditeľní aj vtedy, keby sme radšej zapadli v dave, keby sme sa potichu začlenili medzi všetkých ostatných a mali … pokoj. Na Golgote však ide o všetko. Ide tu o život.

Sú ľudia, ktorí svoj Veľký piatok prežívajú často, niekedy každý deň. Umierajú pomaly, v dôsledku nevysvetliteľných rán ťažkého údelu alebo násilia, v prítomnosti zástupov agresorov a zástupov ľudí, ktorí otupeli. Nič už necítia. Vzdali sa všetkých snov a nádejí. Neveria nikomu. Ničomu. Ani sebe. Ani  Boh im nepomôže. Veď všetko vyzerá tak, akoby tu, na Golgote končil aj On.

Svojou Golgotou prechádzajú ľudia v nešťastných manželstvách a vzťahoch. Ľudia, ktorí trpia nevyliečiteľnými chorobami, alebo sú postihnutím svojho dieťaťa či rodiča zasiahnutí a nedokážu mu pomôcť. Bezmocnosť Golgoty vidíme na tých, ktorí cestujú od svojich rodín do zahraničia za prácou, aby sa postarali o cudzích rodičov alebo deti, kým sú ich vlastní odkázaní sami na seba. Na svojej Golgote ostávajú príliš dlho prepracovaní, psychicky chorí, nezamestnaní. Na nej prichádzajú o životný zmysel osamelí seniori, žijúci zo životného minima.

Golgota je miestom, kde živoria milióny ľudí bez jedla a prístupu k pitnej vode v krajinách Afriky – ale vlastne na južnej pologuli, kým za sumu, ktorá by mesiac živila 7 člennú rodinu, si mnohí z nás môžu dopriať jednu luxusnú večeru pre dvoch alebo 2 dňový wellness.

Je pre nás neúnosné počúvať to. Je príliš veľa toho, čo nemôžeme ovplyvniť, kam vôbec nevieme zasiahnuť. A vieme, že pripustiť si túto núdzu pred  Vianocami, pred  Veľkou Nocou alebo počúvať o nej pred voľbami nestačí. Pri pohľade na toľké utrpenie nedokážeme veriť v lásku, ani v dobrého Boha. Ostávame paralyzovaní.

Tu, na Golgote, medzi takýmito ľuďmi umiera Ježiš dodnes. S tými, s ktorými sa počas svojho pôsobenia identifikoval. Zomiera v nich pred našimi očami.

Svet sa za viac ako dve tisícročia, odkedy zomrel Ježiš Nazaretský, zmenil a mení. Život sa vyvíja, progreduje, vďaka prístupu k vzdelaniu, vedeckým výskumom, či technológiám. Ale človek, človek sa vždy viac stával bezohľadným, nenásytným. Žiada si mať, vlastniť stále viac –  na úkor iných ľudí, na úkor životného prostredia. Len pre seba. Je to regres našej ľudskosti, stav ústupu. Úpadok.

Uprostred všetkých možností stráca človek kontakt so samým sebou, kontakt s inými. Uprostred všetkých možností zabúda na príkaz lásky, na povinnosť milovať.

Preto aj dnes trpia  na svojej Golgote aj ľudia, ktorí by tam vôbec nemuseli byť. Aj v 21. storočí sú  vystavení hanbe a posmechu tí, ktorí stále veria, že svet sa dá zmeniť tak ako to robil Ježiš: láskou a pravdou. Aj teraz by niektorí zbožní a veriaci ľudia obvinili Ježiša z toho, že je liberál a že sa tým rúha Bohu, zatiaľ čo by sa s predstaviteľmi štátu vzácne zhodli na odmietnutí medzinárodného dokumentu, ktorý má brániť násiliu na ženách, alebo na tom, že niektoré citlivé témy teraz nebudú otvárať.

Pri Golgote a regrese však neostalo. Staré veci sa pominuli. Nastali nové. Prišlo a stále prichádza k prekvapeniam, pohybu, vzkrieseniu. A to dalo všetkým ľuďom na ich Golgotách nádej na novú budúcnosť!

Zdá sa, že nositeľmi toho, čo do nášho života prichádza ako nové, toho „kristovského“ nie sú, nemusia byť len ľudia, ktorí sa pokladajú za veriacich.

Kristovské hodnoty v porozumení, prijatí každého človeka bez rozdielu a nové spôsoby  zmierňovania utrpenia dnes horlivo hľadajú ľudia dobrej vôle naprieč celým spektrom hodnotových systémov,  náboženských aj nenáboženských.

To je perspektíva vzkriesenia. Perspektíva, že aj v nás a medzi nami sa to nové, čo človeka uzdravuje a podporí, presadí. Vždy budú medzi nami ľudia, ochotní zastať sa toho, kto to potrebuje. Stoja pri trpiacich ako Boží anjeli, aby ich každodenná Golgota nekončila smrťou, ale životom. Ťažkým, komplikovaným, ale životom.

Milí bratia milé sestry,

k viacerým dôležitým témam, výzvam, otázkam, pred ktorými stojíme v našich rodinách, v cirkvi a spoločnosti, zatiaľ nevieme zaujať postoj – k niektorým ani nechceme. Ľudia okolo nás však trpia aj preto, lebo si niektorí veriaci myslia, že trpieť majú. Trpia našou ľahostajnosťou. Neláskou. Neochotou rozumieť im a pomáhať, naším pokrytectvom.

Bratia a sestry,

príbeh utrpenia a smrti Ježiša Krista stavia pred nás zrkadlo, aby sme videli, do akej agresivity môže ústiť náš strach, vypočítavosť, naše pohodlie. Môže sa obrátiť proti človeku a raz aj proti nám samým. Tým jediným, čo nás môže zachrániť, je láska. Iba ona je autentickým svedectvom našej viery.

Napätia a dilemy, ktoré riešime v osobnom živote aj živote spoločnosti, nás nemusia o život pripraviť. Môžu nás v ňom učiť zrieť.

Ak sa v Ježišovej smrti rozbil obraz nášho Boha, od ktorého sme očakávali, že bude vždy poruke, že nám zázračne pomôže vtedy a tak, ako budeme chcieť, ešte to neznamená, že je to náš koniec. Tu môže byť začiatok novej podoby viery. Novej otvorenosti vidieť v trpiacom človeku Boha.

Ak sa naše predstavy o Bohu, o iných a aj nás samých niekedy zrútia, nemusí to byť na škodu.

Práve v blízkosti smrti a Kristových rán, akými dodnes trpia Boží synovia a dcéry, môžeme pochopiť, čo je dôležité.

Práve tam môže prísť k oslobodzujúcim zmenám.  Ku vzkrieseniu. Ku skutočnému životu.

Amen.

 

Verzia na stiahnutie:

Velky_piatok_AP.pdf