Služby Božie — Prvá nedeľa po Svätej Trojici (3. 6. 2018, Veľký kostol)
Text: Ez 36, 25 – 28
Potom vás pokropím čistou vodou a budete očistení od všetkých svojich poškvŕn, i od všetkých modiel vás očistím. Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia. Žiť budete v krajine, ktorú som dal vašim otcom, budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom.
Bratia a sestry.
Náš dnešný kázňový text spadá historicky do zložitého a ťažkého obdobia núteného exilu a neslobody Božieho ľudu. Nútený odchod z krajiny, ktorá je domovom a zasľúbená Hospodinom, obracia život veriaceho ľudu naruby. Všetko sa zdá byť definitívne stratené. Ostávajú už len spomienky na tie minulé, zdanlivo idylické a krásne časy, na život v slobode, na chvíle, keď sa veriaci mohli stretávať v chráme v Jeruzaleme a radovať sa pred Hospodinom. To všetko je už preč a budúcnosť neistá. Očakávania, že Božie zasľúbenia o milosti, požehnaní a slobode sa naplnia, sa preto u mnohých doslovne rúcali pod ťarchou pesimizmu a beznádeje.
V takejto situácii sa veriacemu človeku zdá, že v minulosti bolo lepšie, všetko fungovalo tak ako malo. Veď bohoslužby sa konali pravidelne, všetko prebiehalo podľa stanoveného poriadku, konvencií a zvyklostí. No skutočnosť bola odlišná. Nič nebolo v poriadku. Potupa, ktorú teraz Izrael musí prežívať v babylonskom zajatí, je dôsledkom modloslužby, náboženského formalizmu a zneužívania politickej i náboženskej moci na úkor zásadných princípov, ktorými sa mal, má a vždy aj musí riadiť Boží ľud, ktorými sú láska, milosrdenstvo, právo a spravodlivosť pre všetkých rovnako.
Nejde však len o prípad starozmluvného Božieho ľudu, bratia a sestry. Tento príbeh sa opakuje v každom čase, na každom mieste, vždy a všade tam, kde si veriaci ľud síce formálne plní svoje náboženské povinnosti, no svoju vieru odmieta alebo nedokáže vyjadriť v absolútnej rovine globálneho nasadenia a angažovanosti pre spomenuté princípy, ktoré poukazujú na Božiu vôľu v tomto svete. Aj keď takáto tragédia nemusí mať dnes rovnaký scenár ako tomu bolo v prípade babylonského zajatia, predsa len jej dopad a následky pre veriacich sú rovnaké. Je to v prvom rade a predovšetkým zodpovednosť tých, ktorí nesprávne a nezodpovedne vedú im zverený ľud, sami mu nie sú pozitívnym príkladom, nie sú tými dobrými pastiermi, ale správajú sa ako nájomníci. Živú vieru učia zamieňať za náboženský formalizmus, z cirkvi vytvárajú magickú inštitúciu v domnení, že bezchybné vykonávanie predpísaných rituálov pôsobí samospasiteľne, nič viac netreba.
V tomto dôsledku strácame takpovediac pôdu pod nohami, prestávame rozumieť tomu, čo skutočne znamená naša kresťanská identita, sme plní strachu z budúcnosti a preto sa uťahujeme do exilu zidealizovanej minulosti a našich vlastných predstáv o Bohu. V takomto strachu sme dokonca ochotní preliať aj nevinnú krv každého, kto sem nepatrí, kto je iný. Uplatňujeme princíp kolektívnej viny a tak znesväcujeme krajinu, v ktorej žijeme skutkami, ktoré zďaleka nie sú napĺňaním Božej vôle v tomto svete, ale naopak, sú prejavom moderných foriem modloslužby, ktorá si uplatňuje vlastnícke právo na Boha. Takýto odklon od Boha prináša so sebou nevyhnutne trest.
Boží trest má však výchovnú funkciu. Nemá ničiť, ale naučiť nás schopnosti neopakovať viac chyby minulosti, vrátiť sa na tú správnu cestu, aby bolo Hospodinovo meno opäť posväcované medzi všetkými národmi. Prorok preto zvestuje jasne, že Hospodinovo mocné stvoriteľské slovo spôsobí zmenu. Zasľúbená zem sa opäť stane príhodným domovom pre navrátený ľud. Nájdu ju zahrnutú Božím požehnaním. Na tomto požehnaní poznajú všetci vernosť a otcovskú lásku jediného Boha, Stvoriteľa neba i zeme.
Bratia a sestry. Ak čítame slová Ezechielovho proroctva v celej 36. kapitole pozorne, zistíme, že Boží sľub je tak nesmierne veľký a v situácii zdanlivej beznádeje tak nepredstaviteľný, že vzniká otázka, či vôbec a ako sa naplní. Odpoveď musí znieť: už sa naplnil, a predsa ešte nenaplnil, a preto sa ešte len naplní. Čo to znamená? V prvom rade to, že Boží sľub sa naplnil už tým, že Izrael sa mohol vrátiť zo zajatia do Bohom zasľúbenej zeme. Ešte sa však nenaplnil celkom, pretože to, čo nasledovalo po zajatí, je stále príliš chatrné, nestabilné, vzhľadom k veľkosti Božieho sľubu. V plnosti sa preto ešte len naplní, a to práve v Kristovi, ktorý slávu zasľúbenú každému, kto sa sám podieľa na konaní Božej spravodlivosti v tomto svete, zaručil svojim životom a dokonale ju uskutoční eschatologicky, pri parúzii. A tak novozmluvný ľud, rovnako ako Boží ľud Izraela, iba očakávajú toto naplnenie, ktoré Hospodin zaručuje prísahou.
Ten medzičas, ktorého sme od príchodu a zmŕtvychvstania Ježiša Krista všetci súčasťou, je, vlastne má byť novou dimenziou života s novým srdcom a novým duchom. Práve o tom vydávajú svedectvo prečítané slová proroka Ezechiela. Prorok zdôrazňuje, že je to Boží dar preukazujúci ľudu milosrdenstvo a priazeň. V historickom kontexte to znamenalo, ako sme už povedali, ukončenie zajatia, v ktorom sa Izrael nachádzal. Od navrátilcov sa však bude vyžadovať zásadná zmena. Už nie formálne plnenie si náboženských povinností, dodržiavanie kultu a predpísaných rituálov, žiadne licitovanie o Božiu priazeň zbožnou ekvilibristikou, ale čistý a svätý život, presadzovanie práva a spravodlivosti láskou a milosrdenstvom, ktoré sa musia prejaviť u všetkých bez výnimky, život, ktorý má ukazovať svätosť a vznešenosť jediného Boha celému svetu, všetkým národom.
Prorok zdôrazňuje, že je to sám Boh, ktorý svoj ľud očistí a posvätí. Aby sa však ľud opäť nevrátil na cestu hriechu a modloslužby, učiní Boh veľkú premenu, ktorú prorok opisuje krásnym obrazom: necitlivé a ako kameň tvrdé srdce im Boh vezme a dá im srdce z mäsa, poddajné, tvárne a cítiace, aké má človek mať; srdce otvorené Božiemu slovu a zvesti prorokov. K tomuto daru pasívnej povahy sa pripája aktívna hnacia sila: Boh dá tiež nového sucha, svojho Ducha. Jeho dielom bude, že človek pôjde cestou Božou a bude plniť Božiu vôľu.
Bratia a sestry, to všetko sa naplnilo, no stále sa nachádza v procese napĺňania a ako sme už povedali, definitívne ešte len bude naplnené. Je to ten paradoxný jav, na ktorý sme upozornili už na začiatku. Ezechielovo proroctvo sa preto nevzťahuje len na starozmluvný Boží ľud Izraela. Vzťahuje sa na každého bez výnimky, i na nás kresťanov. Boh sa stal človekom v Ježišovi Kristovi práve preto, aby sme všetci bez výnimky mohli porozumieť tomu zásadnému, čo je skutočne Božou vôľou, čo znamená poslušnosť Bohu a aký význam a zmysel majú láska a život.
Boh neuplatňuje diskriminačné pravidlá, ktoré sú charakteristické pre každú ľudskú spoločnosť od vekov až podnes. Boh je jediným Bohom, preto mu patrí všetko, všetky národy, každá krajina, každý jeden človek. Boh preto nerobí rozdiely, pristupuje ku každému rovnako a každému rovnako ponúka to zásadné – dar Jeho milosti v Duchu Svätom, ktorý vytrvalo učí životu v láske, ktorá jediná dokáže prekonávať všetky kultúrnospoločenské partikularity, ktorými sa človek viaže na pokrvné putá, zem, národ, či rasu a viaže na ne aj Boha, akoby Boh patril iba jednému národu, či náboženstvu.
Bratia a sestry. Boh z nás nechce mať nemysliace a necítiace bytosti, ani poslušné naprogramované stroje. Nežiada od nás poslušnosť vyjadrovanú v okázalých liturgických úkonoch a pózach. Vyžaduje však poslušnosť viery, čo je metaforou vyjadrená konzekvencia, ktorú so sebou nesie prvé Božie prikázanie.
Boh z nás nechce mať ani hercov, čo je pôvodný význam gréckeho slova hypokrités, čiže pokrytec, ktorí na verejnosti hrajú svoje herecké role zdanlivo „poriadnych a slušných ľudí“, no v skutočnosti „umelých“ bytostí, ktoré vytvárajú spoločensko-kultúrne normy, pravidlá a konvencie. Boh nás chce svojim Duchom priviesť k úprimnosti v myslení i v konaní. Nemusíme sa hrať na niekoho, kým v skutočnosti nie sme. Veď práve rozmanitosť a pestrosť našich vlastností, čŕt a osobitostí nás charakterizuje ako individuality, a robí z nás skutočných ľudí. Áno, ľudí, ktorí si zodpovedne uvedomujú, že sme súčasťou jedného veľkého a rozmanitého celku, ktorým je Božie stvoriteľské dielo. Jeho podstatná časť, tento svet, je nám zverený do starostlivosti a ochrany, nie do trvalého vlastníctva. Sme preto všetci, respektíve máme byť a ostať pútnikmi, ktorí putujú životom v ústrety dokonalej slobode, ktorá nám má priniesť večný pokoj v spoločenstve s našim nebeským Otcom.
Bratia a sestry. Všetci sme na ceste k nebeskému Otcovi. Otázkou je, ktorou cestou k nemu kráčame. Boh sa stal v Kristovi človekom, aby nám tú správnu cestu ukázal, aby nás naučil porozumieť obsahu a významu lásky a života v slobode, ktorá žiada angažovanosť za druhých a vedomie zodpovednosti za život svoj i životy ostatných. Ježišova smrť na kríži, ktorú vnímame vierou ako obeť zmierenia, ktorou nás Boh robí čistými a svätými, je manifestáciou práve toho, čo takáto tvorivá obetavá láska skutočne znamená. Priznanie sa k tejto viere by sme preto nemali vnímať ako náboženský rituálny akt, vykonaním ktorého nám Boh, ako nejaký „nebeský bankár“ započítava kredit. Nie. Máme ho prijímať ako nezaslúžený dar milosti, ktorý nás však zaväzuje vybrať sa cestou, ktorou kráčal sám Ježiš. Znamená to nasledovať životný príklad Ježiša Nazaretského. A ak je treba, priniesť v takomto živote aj obeť najvyššiu.
Ak to nedokážeme, napriek tomu, že sa o to úprimne snažíme, nemusíme sa strachovať. Boh je milosrdný, dokáže pochopiť naše poklesky, ak sú vyjadrením našej ľudskej prirodzenosti, so všetkým dobrým i zlým. Pozná nás a vie veľmi dobre, že sme často slabí v zásadných rozhodnutiach a odhodlaní prinášať obete. No mali by sme mať zároveň stále na pamäti, že náš nebeský Otec sa svojich detí raz spýta, či a ako sme využili talenty, ktorými nás obdaril. Spýta sa nás všetkých, či sme dokázali nasýtiť hladných, napojiť smädných, prichýliť cudzincov, zaodiať biedne odetých, navštíviť chorých a preukázať ľudskosť tomu, kto je vo väzení (pozri Mt 25, 31 – 46). Týchto šesť prejavov milosrdenstva je totiž príkladom života viery, ktorá je činná v skutkoch lásky k blížnemu a tým i k Bohu. Je to dokonalé zhrnutie Božieho zákona, samotné jadro Desatora, nič viac, nič menej.
Bratia a sestry. Boh aj nám, tak ako kedysi dávno svojmu vyvolenému ľudu Izraela, umožnil prejsť vnútornou obnovou. Ponúka nám všetkým bez rozdielu nové srdce a nového ducha. Práve vďaka tomu si dokážeme uvedomiť, že všetko je len dočasné, aj naša viera a nádej sú dočasné. No láska, ktorá je dôsledkom takejto vnútornej premeny, tá je večná. Je väčšia ako náš pohľad na svet, ako naše názory a tradície. Preto je stále čas na zmenu. Potrebujeme však pozitívne príklady, skutočné osobnosti. Potrebujeme duchovných pastierov, ktorí sa neboja priznať, že nepoznajú odpovede na všetky zložité otázky, ktoré život so sebou prináša, čo ich vedie k pokore a práve preto sa neprestávajú vzdelávať a tým spoznávať komplexnosť života a jeho rôznorodých foriem a prejavov vo svete, ktorý je Božím stvoriteľským dielom.
Práve tu spočíva úloha, poslanie a zodpovednosť duchovných pracovníkov cirkvi. Každý však musí začať od seba. Až potom môže, ale aj má žiadať zmenu aj od ostatných. Tá zmena spočíva v skutočnom pokání, v schopnosti zmeniť svoje myslenie a na život začať nazerať komplexne a optikou Kristovej lásky. Len tak sa kresťanská cirkev stane opäť tým, čím má v tomto svete byť – soľou zeme a svetlom sveta. Amen.