Oslovenie:
Ako nájsť pokoj, keď zo všetkých strán počúvame o hrozbách novej krízy? Popri zdravotných hrozbách stále viac počúvame aj o tých ekonomických. Musíme sa pripraviť na recesiu, na to, že mnohí podnikatelia skrachujú, že bude rásť počet nezamestnaných. Dnešná nedeľa nám približuje príbehy, v ktorých sa z ťažkej krízy spamätúvajú Ježišovi nasledovníci. Dominuje im Ježišov pozdrav „Pokoj vám!“ A prekvapivo sústreďuje našu pozornosť na to, že pokoj nemožno nájsť za zatvorenými dverami, v čakaní a nečinnosti. Pokoj, ktorý nám ponúka veľkonočná viera vo Vzkrieseného je tvorivý pokoj, pokoj, ktorý prekonáva izoláciu.
Kázeň:
Milosť vám a pokoj od Pána nášho a Spasiteľa Ježiša Krista. Amen.
Ján 20, 19-29
Večer, v ten istý prvý deň po sobote, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi za zavretými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Keď to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. Ježiš im znova povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Tým, ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené, tým, ktorým zadržíte, budú zadržané.“
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymos, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu teda povedali: „Videli sme Pána!“ Ale on im odpovedal: „Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“
Učeníci za zavretými dverami – asi nikdy pred tým sme tejto zmienke nerozumeli lepšie ako teraz. Takmer každý už teraz vie, čo to znamená byť za zavretými dverami.
Doteraz sme zavreté dvere vnímali viac ako výhodu, ako možnosť stiahnuť sa, byť sám so sebou, ako vítanú ochranu pred ruchom vonkajšieho sveta, ako nevyhnutnú podmienku na vytvorenie súkromia a intímneho prostredia.
Teraz, kvôli nútenému pobytu za dverami, v dôsledku opatrení proti šíreniu korona vírusu, sa na zatvorené dvere začíname pozerať inak. Ako na prekážku, ktorá nám znemožňuje ísť von, či v našej domácnosti prijať hostí. A to si fakt musíme pripustiť, že pri všetkej prísnosti opatrení, to je napokon všetko dosť mierne a vieme si veľmi dobre predstaviť, že by to mohlo byť oveľa stiesňujúcejšie, keby sme naozaj nemohli prekročiť prah vlastných dverí.
Táto dvojaká povaha dverí – ako potrebnej ochrany, ale aj neželanej prekážky – stojí v centre príbehu, ktorý nám približuje prečítaný text evanjelia. Dvere, ktoré stoja medzi nami a zvesťou o vzkriesenom Kristovi – to je to čo si chceme dnes všimnúť. Moc zvesti o Vzkriesenom ku nám prichádza cez zatvorené dvere a dáva nám 1. pokoj, 2. poverenie a 3. istotou.
- Zvesť o Vzkriesenom ku nám prichádza cez zatvorené dvere a dáva nám pokoj!
Učeníci majú strach. Preto sa stiahli a sú za zatvorenými dverami. Napriek Veľkonočnému ránu. Svet vonku vnímajú ako nebezpečie. Tam vonku sú ich nepriatelia. Veľký piatok je aj pri učeníkoch silnejší ako veľkonočné ráno!
Ich životný program neurčuje udalosť vzkriesenia, o ktorej už vtedy vedeli od iných. Mária Magdaléna im vtedy dokonca podala už aj prvú správu o svojom stretnutí so Vzkrieseným. A predsa majú stále množstvo dôvodov zostať za zatvorenými dverami. Fyzické násilie a intrigy, ktoré vtedy nositelia náboženskej a politickej moci použili proti Ježišovej zvesti lásky a odpúšťania, boli príliš traumatizujúcim zážitkom.
Učeníci boli naplnení nepokojom. Preto hľadajú ochranu za dverami. Sú spoločenstvom, sú cirkvou zatvorených dverí, ktorej postoje a program určuje strach pred vonkajším svetom. Nechcú sa otvoriť. Tam za zatvorenými dverami im je lepšie. Myslím, že rozumieme ich postoju.
Ale veľkonočný príbeh ukazuje, že spoločenstvo cirkvi nemôže žiť za zatvorenými dverami. Vzkriesený Ježiš prekonáva bariéru zatvorených dverí a prichádza medzi nich. Mení situáciu. Do nepokoja a obáv z vonkajšieho sveta prináša pokoj.
Spoločenstvo, ktoré verí vo vzkrieseného Krista, nie je spoločenstvom, ktoré si užíva komfort zatvorených dverí, bezpečné prostredie bez konfrontácie s dynamickou realitou meniaceho sa sveta.
Spoločenstvo veriacich vo Vzkrieseného je spoločenstvom, ktoré je určované skúsenosťou, že zatvorené dvere je nutné prekonať, otvoriť a vyjsť spoza nich.
Prečítaný biblický príbeh to vyjadruje pozdravom Vzkrieseného. Ten znie „Pokoj vám!“ Je to vlastne paradoxné riešenie. Dvere, ktoré učeníkom mali zabezpečiť pokoj pred neistotou vonkajšieho sveta Vzkriesený prekonáva. To ich muselo zneistiť. Bariéra, ktorá im poskytovala istotu, že ňou nik neprenikne a tak budú môcť byť v pokoji, sa ukazuje ako nefunkčná.
Pokoj prichádza len vďaka prekonaniu bariér, za ktorými sa izolujeme a hľadáme falošnú predstavu pokoja.
Je to veľmi silné posolstvo a symbolika pre dnešnú cirkev. Veľkonočný pozdrav „pokoj vám“, otriasa našou ilúziou pokoja za zatvorenými dverami, pokoja, ktorý je založený na neochote konfrontovať sa s vonkajším svetom, otvoriť sa jeho pulzujúcemu životu a zmenám. Len ten, kto toto dokáže pochopiť, nájde pokoj, ktorý prináša zvesť o Vzkriesenom.
- Vzkriesený ku nám prichádza cez zatvorené dvere a dáva nám poverenie!
Prijatie zvesti Vzkrieseného a zážitok prekonaných zavretých dverí radikálne mení postoj učeníkov. Program izolácie a strachu sa mení na program otvorenosti a zvestovania. „Pokoj vám. Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ – to sú slová, v ktorých poznávajú Vzkrieseného.
Je to pokoj, ktorý nie je samoúčelný. Ježiš nedáva učeníkom dar pokoja na to, aby sa ešte lepšie cítili za zatvorenými dverami. Poveruje ich k službe. Dar pokoja, ktorý prelamuje bariéry, ktorými sa ohradili, ich oslobodzuje a motivuje k novej službe.
Pokoj Kristov nie je pokoj, ktorý v človeku vytvára blažený pocit z toho, že už nič netreba robiť. Nie je to ani pokoj, ktorý by znamenal stav zmierenia sa s tým, že nič nemá zmysel a nič vo svete okolo nás nemožno zmeniť. Nie je to ani pokoj ľahostajnosti, ktorý často vytvárame vo svojom živote tým, že si nevšímame veci, ktoré treba riešiť.
Kristov pokoj je tvorivý pokoj. Pokoj, ktorý je predpokladom tvorivej služby. Spolu s darom pokoja dal vzkriesený Kristus svojim učeníkom významný mandát. Príbeh o stretnutí Vzkrieseného s vystrašenými učeníkmi skrytými za dverami to vyjadruje slovami o odpušťaní a zadržiavaní hriechov. To je poukaz na to, že pokoj je nerozlučne spojený so spravodlivosťou.
Ako si máme vysvetliť toto poverenie? Je to nástroj moci, ktorým má cirkev ovládať ľudí? Mnohí to tak chápu. Cirkev si na to vytvorila dômyselný systém. To, čo má byť vlastne nástrojom na šírenie pokoja sa zmenilo na nástroj na rozsievanie strachu a nepokoja. Je veľa kňazov, ktorí uverili, že dostali moc neodpustiť. Užívajú si to. Hrajú sa na bohov. Zastrašujú ľudí vypočítavaním ich vín a snažia sa tak ovládať ich život. A vôbec nie je málo tých, čo sa im to páči a nechávajú sa držať v strachu. Jedni i druhí sa tvária, že sa to tak deje v mene poriadku a v záujme dobra pre celú spoločnosť.
Lenže to je úplné prekrútenie týchto biblických slov. Pôvodný grécky text na tomto mieste patrí k tým zložitejším. A ponúka aj možnosť prekladu, ktorý by oveľa lepšie zodpovedal celému kontextu a aj povahe Ježišovho pôsobenia. Tento preklad vychádza z toho, že tu ide o obvyklý biblický paralelizmus a nie vyjadrenie protikladu. Grécke sloveso KRATÉTE, ktoré sa obvykle prekladá ako „zadržanie“ hriechov, totiž v klasickej gréčtine znamená „prekonať“ alebo „poraziť“. Podľa toho by preklad týchto slov mal znieť: Každému, komu odpustíte hriechy, budú odpustené a koho hriechy premôžete, budú prekonané.
Pokoj je možný len tam, kde je spravodlivosť. A spravodlivosť, ktorú prináša Kristus sa napĺňa milosťou, teda porážkou hriechu a pocitu viny. Úlohou tých, čo prijali zvesť o vzkriesení nie je zotročovanie ľudí prostredníctvom kázania o vine a treste. Nositelia evanjelia, dobrej zvesti, prinášajú pokoj a spravodlivosť tým, že zvestujú milosť a odpustenie. Tým sa ruší dôvod strachu pred vonkajším svetom, tým je možné prekonať bariéry rozdelenia medzi ľuďmi.
- Vzkriesený ku nám prichádza cez zatvorené dvere a dáva nám istotu!
Dar pokoja ani poverenie však ešte nie sú všetko. Akoby tým neboli prekonané všetky prekážky, ktoré držali učeníkov za zatvorenými dverami. Možno to neboli len obavy z prenasledovania.
Tomášov príbeh a jeho otázky nám naznačujú, že samotní učeníci potrebovali zatvorené dvere, aby sa sami vyrovnali s udalosťou vzkriesenia. Oni sami mali otázky a pochybnosti, ktoré im nedovoľovali vyjsť za dvere a zvestovať evanjelium o vzkriesení.
Preto je tu ešte tretí pozdrav „Pokoj vám“. Ježiš ponúka učeníkom bezprostrednú skúsenosť stretnutia s Ním. Vie o tých, ktorí potrebujú viac než slovo a svedectvo. Osobné stretnutie so Vzkrieseným až na úrovni dotyku – to niekedy potrebujeme, aby sme prekonali svoj strach a pochybnosti a aby sme si zodpovedali pálčivé otázky viery.
„Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili“ – tieto slová Vzkrieseného sú prekrásnym svedectvom o rôznych možnostiach, ktoré Ježiš vytvára pre ľudí, ktorí hľadajú cestu k nemu. Nezavrhuje tých, ktorí k istote viery potrebujú mysticky prežiť dotyk s Ním. Ale zároveň blahoslaví tých, ktorí prijímajú poverenie k Jeho službe na základe viery vo zvestované slovo.
Možno už máme dosť života za zatvorenými dverami. Aj keď vieme oceniť ich význam pre ochranu a možnosť reflexie, práve teraz, oveľa viac ako inokedy si uvedomujeme, že podstatou nášho bytia je otvorenosť, ochota a schopnosť prekonávať bariéry rozdelenia. K tomu nás povzbudzuje aj veľkonočná zvesť. Moc zvesti o Vzkriesenom ku nám prichádza cez zatvorené dvere a dáva nám 1. pokoj, 2. poverenie a 3. istotou. Amen.
Modlitba:
Všemohúci Bože,
veríme, ale vyznávame, že naša viera je odkázaná na pomoc.
Chceme žiť v láske, dotkni sa nás ty svojou láskou.
Otvor náš zrak, aby sme dokázali vnímať tvoje predivné konanie aj v tom, čo sa na prvý pohľad ako div nejaví. Prebuď nášho ducha, aby sme poznali, čo konáš medzi nami, keď nás voláš k pokoju, spravodlivosti a odpúšťaniu.
Chráň nás, aby sme svoju nádej nevkladali do falošných mocností. Nedovoľ, aby naše túžby zatieňovali život iným; zbav nás toho, aby naše myšlienky a slová obmedzovali iných a zraňovali ich dušu; veď nás tak, aby naše správanie iných neoberalo o nádej.
Naopak – pomôž nám, aby naše plány a rozhodnutia iným prinášali radosť a pokoj a dovolili im zhlboka a slobodne sa nadýchnuť, tak ako len budú chcieť. Daruj nám schopnosť byť pozornými, povzbudzovať k nádeji a budovať dôveru.
Nedovoľ, aby sme iným a pred inými zamykali dvere našich spoločenstiev. Uč nás trpezlivosti, aby sme vedeli načúvať iným a spoznávať, čo hýbe ich životom. Daj, aby sme vedeli mlčať tam, kde narazíme na hranice našich možností a vyriecť to správne slovo tam, kde je na to vhodná chvíľa.
Pomôž nám mocou tvojej veľkonočnej zvesti, aby náš strach ustúpil, nedôvera sa stratila a aby sme prekonali odpor voči ľuďom, ku ktorým prechovávame predsudky. Ty si živý Boh, naplň nás životom, nás ubitých, ponižovaných, trpiacich a zomierajúcich. Amen.