Kázeň na 1. nedeľu po Zjavení, 12.1.2020

Anna Polcková, Veľký kostol, 12.1.2020

Oslovenie:

Pani prezidentka vo svojom novoročnom stretnutí so zástupcami cirkví veľmi dobre vystihla podstatu prikázania lásky. Tlmočila, že namiesto jazyka nenávisti, namierenej voči istým skupinám ľudí, potrebujeme dnes od kresťanov počuť iný hlas – hlas porozumenia, rešpektu a lásky. Pripomenula, že voči neláske je potrebné zaujať rozhodný a odmietavý postoj.

Bratia a sestry,

jediným jazykom, ktorému každý rozumie, je láska. Láska, ktorá je schopná neklamať a nebyť agresívna, aj keby klamali a boli agresívni všetci. Láska, ktorá vedie k tomu, aby sme milovali Boha, a svojho blížneho ako seba samého. Milovať však môžeme  iba vtedy, ak poznáme, čo ten druhý potrebuje, aké sú jeho sny, strachy a túžby – a aké sú tie moje. Viera nestojí v protiklade s poznaním – naopak, navzájom sa dopĺňajú.

Túto výzvu zatiaľ my, kresťania na Slovensku celkom nezvládame. Chýba nám k tomu pokora, v ktorej by sme boli otvorení skúmaniu a poznatkom humanitných a spoločenských vied a dokázali k nim zaujať stanovisko.

Dnes budú medzi nami konfirmovaní 6 bratia a sestry. A to je pre nás nádej, že v nich príde medzi nás niečo nové a inšpiratívne, nádej, že naše často neisté a namáhavé hľadanie nových odpovedí na staré otázky si niekto všíma a chce na ne reagovať spolu s nami.

 

Kázeň: Text: Ján 20,24-29:

 Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel.  Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj!  A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili.

 

Je nedeľa. Deň vzkriesenia Ježiša Krista. Každá nedeľa je pre kresťanov príležitosťou na oslavu víťazstva života nad smrťou, pravdy a spravodlivosti nad klamstvami, podvodmi a násilím, Božej moci nad rozhodnutiami, ktorými sa rešpektované náboženské a politické autority snažili Ježiša odstrániť. Tomuto víťazstvu však nie je jednoduché uveriť.

Potom, čo sa učeníci museli vysporiadať s tým, že ich Ježiš zomrel, sa zo strachu, že podobný údel postihne aj ich, schovávali. Pre istotu. Človek nikdy nevie… Všetko, čo videli a počuli, čo s ním zažili, sa vytratilo, horlivosť a nadšenie sa relativizovalo.

Strach núti aj nás, aby sme sa stiahli. Uzavreli. Aby si nás radšej nikto nevšímal. Keď sa v našom prostredí klame, zavádza, kradne alebo šikanuje, mlčíme. Vieme, že by bolo treba hovoriť, zastať sa, zaujať postoj, konať. Ale my sme radšej zdržanliví. Obávame sa, že odvaha by nás mohla niečo stáť.

Pred strachom sa však ukryť nedá. Preniká cez všetky zámky, múry a ohraničenia a núti nás robiť to, čo sme nikdy nechceli, o čom vieme, že by sme to robiť nemali.

Medzi učeníkmi, ktorí sa pred ostatnými radšej chránia, izolujú, je aj Tomáš, prezývaný Dvojča. Túto prezývku nemá náhodou. Na jednej strane verí, že Ježiš žije, ale na druhej strane sa mu to zdá byť absurdné. Bráni sa. Je skeptický.

Viera a pochybnosť sa neustále prelínajú aj v nás. Pravdu nevieme uchopiť a jednoznačne pomenovať, často sa pred nami črtá práve  v protirečeniach. Život je niekedy nádherný a niekedy strašný. Láska je niekedy povznášajúca, inokedy trpká. Raz sa javí, že život je stereotypný, opakuje sa v ňom len to, čo sme už zažili, ale potom zas vzrušujúci a plný nových vecí.

Sme ako Tomáš. Niečo v nás v existenciu Boha verí a zároveň pochybuje, že by to alebo ono mohla byť pravda. Akoby v nás bolo neustále sa pohybujúce kyvadlo – medzi vierou a pochybnosťou, radosťou a strachom, nádejou a beznádejou.

Tomáš tvrdí, že uverím len tomu, čo uvidí.  Potrebuje presne vedieť, čo sa deje. Nechce si niečo namýšľať, veriť bludom. Potrebuje sa presvedčiť. Ako dobre tomu rozumieme!

Ježiš podľa evanjelia Tomášovej  požiadavke vyhovie. Ukáže mu svoje rany a ponúka mu, aby sa ich dotkol. Je nimi poznačený stále, nezmizli. Stále sú viditeľné.

V týchto ranách, v bolesti, sa s nami spája Boh dodnes. Stretáva nás v každom človeku, ktorý na tejto zemi trpí. Predstavuje nám život taký, aký je. Zraniteľný. Nespravodlivý. To, čo zraňuje človeka, zraňuje Boha. Náš život – a aj naša viera sú zraniteľné.

K Tomášovi prichádza Ježiš celkom blízko, a tomu stačí, keď jeho rany vidí. Už sa ich nechce dotýkať. Jeho skúsenosť vedie k rešpektu a k vyznaniu: Pán môj a Boh môj.

Český teológ Tomáš Halík píše: „Bol apoštol Tomáš pri pohľade na vzkrieseného naozaj zbavený všetkých svojich pochybností? Alebo mu Ježiš ukázal prostredníctvom svojich rán miesto, kde sa hľadajúci a pochybujúci môže skutočne dotknúť Boha?  Ježiš sa identifikoval so všetkými malými a trpiacimi – a teda všetky bolestivé rany, všetky biedy ľudstva a sveta sú „ranami Kristovými“. Veriť v Krista môžem len vtedy, keď sa budem dotýkať týchto Jeho rán, ktorých je aj dnes náš svet plný.  Inak hovorím len naprázdno a neúčinne: Pane, Pane.

Pred ranami sveta nesmiem unikať, ani sa k nim postaviť chrbtom, musím ich aspoň vidieť, dotýkať sa ich, nechať sa nimi zasiahnuť. Keď zostanem voči nim ľahostajný, nezasiahnutý,  nezranený, ako potom môžem vyznávať vieru a lásku Bohu, ktorého nevidím? Lebo ho skutočne nevidím. Viera, ktorá by si chcela zatvárať oči pred utrpením ľudí, je len ópium. Ilúzia. Vzkriesenie nie je happy end, ale pozvanie a výzva. Nebojme sa uveriť v lásku – aj tam, kde podľa všetkých kritérií sveta prehráva.“

Ježišovo vyjadrenie „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili“ sa často vykladá ako karhanie  Tomáša, výčitka, že kým jeho viera potrebuje dôvody, je menejcenná, že jeho viera ešte nie je zrelá.

Ale Tomáš sa iba pýta! Jeho viera nechce byť naivná, slepá. Tomáš v sebe nepotláča  túžbu skúmať a hľadať základ. Tento prístup je omnoho čestnejší – voči Bohu, iným ľuďom aj samému sebe, ako sa tváriť, že mi je jasné niečo, čo mi jasné nie je. Tomáš vyjadruje pochybnosti aj namiesto nás. Je iný ako väčšina. Vtedy, keď sa medzi učeníkmi Ježiš objavil, tam Tomáš nebol.

Viacerí súčasní sociológovia sa zhodnú na tom, že ak sa dnes človek hlási ku kresťanstvu, je nutné rozlišovať aj škály foriem jeho prináležania – členstva ku spoločenstvu veriacich. Byť členom cirkvi ešte neznamená, že človek naozaj verí a svoju vieru praktizuje. A ak človek verí a svoju vieru sa snaží praktizovať, tiež to nemusí automaticky znamenať, že je aj členom cirkvi.

Sociológ Miroslav Tížik uvádza: „napriek tomu, že sa uskutočňuje rekristianizácia krajiny, nejde už o návrat k religiozite prvej polovice 20. storočia, ale skôr ku kresťanstvu, ktoré si individuálne a kriticky osvojujú jednotlivci, teda k detradicionalizovanej viere.“

Dnes už nestačí, ak o Bohu počúvame a vyznávame kresťanské princípy v kostole. Je nevyhnutné, aby sa naša viera napriek všetkým rizikám prejavila tam, kde ľudia vo svojich trápeniach potrebujú podporu a pomoc.

Aby bola naša viera dôveryhodná, potrebujeme vidieť „rany tohto sveta“, neunikať pred nimi, neschovávať sa.

Vďaka Bohu za ľudí, ktorí nám vieru dokážu sprostredkovať tak, že sa pre nás stáva zrozumiteľnou. Nedá sa to slovami, vyznaniami, ale ochotou počúvať človeka a rozumieť tomu, kto je iný ako ja, ako väčšina. Konkrétnymi postojmi, podporou toho, kto je práve vyčerpaný, kto sa snaží upozorňovať na nerovnosť, bezprávie alebo pokrytectvo.

Viera sa dá dokázať len v živote človeka, ktorý verí v lásku, pravdu a spravodlivosť bez ohľadu na to, či práve víťazí alebo práve prehráva.

Často hovoríme o počúvame, keď je cirkev a celá spoločnosť v kríze. Nie je to tak iba dnes. Cirkev bola v kríze stále, od začiatku. Ale vždy sa v nej našli ľudia, na ktorých bola ich  viera neprehliadnuteľná. Nie svojou silou – často práve slabosťou dokázali to bolestivé

napätie medzi uzdravujúcou vierou a frustrujúcou pochybnosťou uniesť. Takíto ľudia žijú medzi nami aj dnes. Sú nenápadní, ale statoční a čestní. S vytrvalosťou a snahou porozumieť kladú stále nové otázky. Pripomínajú nám, aby sme vo svojich istotách neustrnuli a neznecitliveli. Niekedy nás len znepokoja, aby sme boli ochotní a schopní opustiť svoje sebaklamy.

Kresťanská cirkev bude vždy potrebovať otázky a pochybnosti Tomášov. Nepohŕdajme nimi len preto, že sme si ich my ešte nepoložili. Tomášovia medzi nami sú schopní vidieť v ranách tohto sveta výzvu veriť Bohu, že nám dá silu a odhodlanie postaviť sa za tých, ktorí medzi nami stále trpia.

Pre veriaceho človeka nie je hanbou priznať si pochybnosť. Naopak – blamážou je tváriť sa, že nepochybujem a nebojím sa. Priznať to, že sa bojím a preto robím aj veci, ktoré sám/sama nepovažujem za dobré, pre začiatok dobrej zmeny nášho osobného života, ale aj našich rodín, cirkvi a spoločnosti úplne stačí. Amen.